Kde je interrupcia úplne zakázaná: Prehľad legislatívy a prístupu

Interrupcia, alebo umelé prerušenie tehotenstva, je celosvetovo citlivá téma, ktorá vyvoláva rozsiahle diskusie etického, morálneho, náboženského a právneho charakteru. Prístup k interrupciám sa v jednotlivých krajinách výrazne líši, od úplného zákazu až po rozsiahlu dostupnosť. Tento článok poskytuje prehľad krajín, kde je interrupcia zakázaná alebo výrazne obmedzená, a zároveň sa venuje aktuálnemu vývoju v tejto oblasti.

Prísne zákony v Európe

Aj keď väčšina krajín Európskej únie rešpektuje právo ženy na interrupciu, existujú výnimky, kde je legislatíva výrazne reštriktívna alebo úplne zakazujúca. Sila pro-life hnutí rastie na celom svete a vo viacerých katolíckych krajinách sa interrupcie začínajú znovu spochybňovať. Najnovšie dáta naznačujú, že 26 krajín na svete úplne zakazuje potraty.

Malta

Malta je jednou z mála krajín v Európe, kde platí úplný zákaz interrupcií. Ak sa žena rozhodne pre predčasné ukončenie tehotenstva na Malte, hrozí jej trojročné väzenie. To platí aj v prípade, že bola znásilnená, alebo tehotenstvo ohrozuje jej život. Úlohou lekárov je za každú cenu zachrániť nielen matku, ale aj dieťa.

Lichtenštajnsko

Zákaz umelého prerušenia tehotenstva je prítomný aj v Lichtenštajnsku. V roku 2011 sa konalo referendum, v ktorom sa občania vyslovili proti návrhu na úpravu možnosti umelého prerušenia tehotenstva do 12 týždňa, alebo v prípade, že by sa dieťa narodilo s ťažkým postihnutím.

Poľsko

Poľsko je na ceste zaviesť jednu z najprísnejších úprav interrupcií v Európe. V krajine, kde veľká väčšina obyvateľstva podporuje možnosť ukončiť tehotenstvo v prípade anomálie plodu, bolo vypuknutie demonštrácií otázkou času. Hoci aktuálne platí prípustnosť interrupcie, ak by mal byť ohrozený život matky, tento stav nastal až po tom, ako minulý rok zomrela žena, ktorej lekári odmietli vykonať interrupciu napriek tomu, že bola vo vážnom ohrození života. Na takzvanú „tabletku po“ od minulého týždňa netreba v Poľsku recept. V krajine, kde je zakázaná interrupcia, to môže zmeniť život tisícom žien.

V októbri minulého roka poľský ústavný súd rozhodol, že umelé prerušenie tehotenstva z dôvodu poškodenia plodu alebo v prípade, že je zdravotný stav plodu nezlučiteľný so životom, je protiústavné. Poškodenie plodu bolo pritom dôvodom na vykonanie interrupcie vo viac ako 90 % prípadov legálnych interrupcií v Poľsku. Rozhodnutie súdu znamenalo de facto úplný zákaz vykonávania interrupcií v Poľsku, a zároveň porušenie medzinárodných ľudskoprávnych záväzkov krajiny. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 27. novembra 2020.

Prístup k interrupciám v iných krajinách

Situácia v oblasti prístupu k interrupciám sa líši aj v krajinách, kde nie sú úplne zakázané.

Írsko

V Írsku donedávna platili najprísnejšie zákony o potratoch v Európe. Ak sa ženy rozhodli ukončiť tehotenstvo, hrozilo im až 14 rokov väzenia. Nový zákon z roku 2018 povoľuje potraty počas prvých 12 týždňov tehotenstva.

Slovensko

Na Slovensku sa interrupcie vykonávajú podľa katolíckeho vzoru do dvanásteho týždňa tehotenstva. Na Slovensku sú interrupcie legálne od roku 1986. Od 1. januára 1987 je platný a účinný zákon č. 73/1986 Zb. o umelom prerušení tehotenstva v znení neskorších predpisov, ktorého ustanovenie § 4 hovorí o tom, že: „Žene sa umelo preruší tehotenstvo, ak o to písomne požiada, ak tehotenstvo nepresahuje 12 týždňov a ak tomu nebránia jej zdravotné dôvody.“ V roku 2007 Ústavný súd rozhodol, že žena sa do 12. týždňa svojho tehotenstva môže slobodne rozhodnúť, či podstúpi interrupciu.

Na Slovensku ženy zákonné právo na interrupciu majú, no v praxi musia čeliť množstvu prekážok. Až 67 % žien, ktoré podstúpili interrupciu, uviedlo nedostatok informácií, napríklad o tom, kde zákrok podstúpiť, aké sú formy zákroku a poplatky. Až 34 % zdravotníckych zariadení odmieta interrupciu na žiadosť ženy, pričom každá štvrtá žena narazila na tzv. problém s výhradou svedomia. Cena zákroku je tiež problém. Hoci ministerstvo zdravotníctva stanovuje maximálnu cenu na 248,95 €, priemerná cena s dodatočnými poplatkami dosahuje až 414 €.

Slovenské zákony ukladajú povinné poučenie pred zákrokom a 48-hodinovú čakaciu dobu, ktorá môže spôsobiť, že sa zákrok nestihne vykonať v zákonnej lehote. Na Slovensku je povolená iba chirurgická interrupcia, medikamentózna forma, bežná vo svete, zatiaľ nie je legálna. Zákaz umelého ukončenia tehotenstva zrušil ústavný súd v roku 2019. Odvtedy parlament nebol schopný prijať nový zákon týkajúci sa interrupcií.

Interrupčná tabletka ako alternatíva k chirurgickému zákroku je na Slovensku už roky kontroverznou témou. Mnohí gynekológovia pritom tvrdia, že medikamentózna forma potratu spôsobuje menej zdravotných komplikácií než chirurgický zákrok. „Pri jej použití odpadá potreba celkovej anestézie,“ vysvetlil gynekológ MUDr. Jozef Záhumenský, PhD. Pri umelom prerušení tehotenstva pomocou tabletky sa podľa neho využívajú dve účinné látky. Prvá ukončí tehotenstvo, druhá vyčistí maternicu. „Obe látky sa dajú získať na mimoriadny dovoz, zatiaľ však máme povolené používať len tú druhú - na vyprázdnenie plodového vajca pri odumretom tehotenstve,“ uviedol Záhumenský. V súčasnosti sa teda interrupčná tabletka nedá legálne používať, pretože nie je registrovaná a nie je registrovaná práve preto, že ju dosiaľ nebolo možné legálne použiť.

Ostatné krajiny EÚ

Väčšina krajín EÚ stanovuje limit 10 až 14 týždňov, vrátane Francúzska, Belgicka, Dánska či Grécka. Tieto termíny sa môžu predĺžiť, ak tehotenstvo spôsobí znásilnenie, alebo je plod poškodený. V Portugalsku platia podobné pravidlá. Na porovnanie, v Holandsku je potrat legálny do 24 týždňa tehotenstva.

Interrupcie v USA

Rozhodnutie Najvyššieho súdu USA neznamená celoplošný zákaz umelého prerušenia tehotenstva vo všetkých štátoch USA. Federatívne usporiadanie USA, pozostávajúce z 50 štátov, umožňuje každému štátu do značnej miery prijímať vlastnú právnu úpravu, čo sa aplikuje aj v tomto prípade. K dnešnému dňu platí v desiatich štátoch úplný zákaz umelého prerušenia tehotenstva. Ďalšie štyri štáty zakazujú interrupciu po šiestich týždňoch tehotenstva, často v čase, keď ešte žena ani nemusí vedieť o tom, že je tehotná. Jeden z najprísnejších interrupčných zákonov platí v Texase dlhodobo ovládanom konzervatívnejšími republikánmi. Obdobná situácia platí aj v štátoch ako Alabama, Arkansas, Kentucky či Lousiana.

Pohľad do histórie

Prvé zmienky o interrupciách pochádzajú z roku 1850 pred Kristom. Kvôli vzniku osobného vlastníctva bolo prerušenie tehotenstva čoraz viac regulované. V minulosti si ženy vymýšľali rôzne metódy, ako sa plodu „zbaviť“. Boli to rôzne odvary z byliniek v kombinácii s hubami. Ďalším spôsobom bol aj úder do brucha, kopnutie, či silný náraz. Jedným zo spôsobov boli aj pijavice, ktoré sa prikladali na pošvovú časť. Tento spôsob bol prekvapivo účinný. Prvým štátom sveta, ktorý prijal legálne interrupcie bolo Rusko, a to v roku 1920.

Na území Slovenska interrupcie v minulosti zakázali hneď dvakrát. Najskôr v 19. storočí a potom znovu počas druhej svetovej vojny, keď bolo umelé prerušenie tehotenstva tabu aj pre ženy, ktorých život bol v dôsledku tehotenstva ohrozený. Zdravotné riziká pritom ignorovali aj lekári, ktorí sa jednohlasne postavili za zastavenie potratov.

Za prvej Československej republiky sa v podstate nič nezmenilo. Republika prevzala zákon z Rakúsko-Uhorska. V praxi sa však polooficiálne interrupcia tolerovala - a to v prípade, keď bol život ženy v ohrození alebo jej hrozili závažné zdravotné problémy.

Po vzniku Československej republiky sa v podstate nič nezmenilo. Republika prevzala zákon z Rakúsko-Uhorska. V praxi sa však polooficiálne interrupcia tolerovala - a to v prípade, keď bol život ženy v ohrození alebo jej hrozili závažné zdravotné problémy.

V slovenskom štáte najprv platila legislatíva z Rakúsko-Uhorska, ale novovzniknutý štát ju chcel sprísniť. V roku 1939 mal ministerský predseda Vojtech Tuka prejav v parlamente v rámci programového vyhlásenia vlády. Pohoršoval sa nad tým, že ženy zneužívajú zákon, a preto chcel pololegálnosť potratov sprísniť. O rok neskôr, koncom roku 1940, vznikol k interrupciám návrh zákona.

Legislatíva interrupcie zakazovala, no v istých situáciách sa vykonávali. Zákon totiž obsahoval paragraf, že v prípade ohrozenia života matky je interrupcia možná. Podľa návrhu zákona sa tieto zákroky mali vykonávať v jedinom zdravotníckom zariadení, na klinike lekárskej fakulty. Zástupca katolíckej teologickej fakulty Alexander Spesz počas vojnového slovenského štátu presadil, aby sa uvedený paragraf vyškrtol. Prijatý zákon bol veľmi tvrdý - interrupcie neboli povolené za žiadnych okolností, a to ani v prípade ohrozenia života matky.

Už za prvej Československej republiky to chudobné ženy skúšali naozaj hocijako. Neraz im interrupciu vykonávali rôzni šarlatáni, a tak skončili v nemocnici s krvácaním či inými problémami. Keď lekári zistili, čo sa stalo, ženu udali. A rozbehla sa celá mašinéria. V prípade žien, ktoré mali peniaze, to bolo o niečo jednoduchšie. Už vtedy fungovala korupcia, vedeli si zaplatiť zákrok načierno. Ale ani chudobné ženy neboli vždy postihované.

V rámci vládneho tábora panovala jednoznačná zhoda. Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS) a aj ľudia, ktorí mali blízko k nim alebo cirkevným štruktúram, nemali o čom debatovať. Pri výskume však prekvapili lekári. Aj lekári z Univerzity Komenského - za slovenského štátu premenovanej na Slovenskú univerzitu -, ktorí boli v komisiách a písali odborné posudky, boli všetci za absolútny zákaz. Doslova napísali, že podľa nich neexistuje situácia, v ktorej by mohol plod ohroziť život matky. Neboli to kňazi, boli to lekári. Jediné, čo pripúšťali, bol predčasný pôrod.

Ozval sa zástupca právnickej fakulty profesor Antonín Ráliš. Bol jedným z mála Čechov, ktorí mohli po roku 1938 zostať na území Slovenska. V archíve sa tiež zachoval protestný anonymný list robotníčok z Trnavy. Vulgárne v ňom vynadali prominentom a politikom, že je síce jednoduché porodiť, ale potom treba deti aj vychovať.

Vláda sa snažila presvedčiť o úplnom zákaze interrupcií verejnosť hlavne v oficiálnej tlači, ktorá publikovala všetko, čo hovorili vtedajší prezident Jozef Tiso alebo oficiálny ideológ ľudáckeho režimu Štefan Polakovič. Mali aj iné postupy, napríklad pestovali kult matky. V máji bývali na Deň matiek obrovské oslavy vo viacerých slovenských mestách. Tiso dokonca obdarúval zaslúžilé matky - zväčša babičky, ktoré porodili aj 15 detí.

V Nemecku sa sprísnili interrupcie v prípade nemeckých žien a „čistej rasy“. Tieto ženy mohli za podstúpenie interrupcie dostať aj trest smrti. V prípade eugeniky - ak malo byť potomstvo postihnuté mentálne či fyzicky - alebo rasových dôvodov si štát, naopak, privlastňoval právo vykonať interrupciu. Štát si na jednej strane privlastnil interrupciu ako nástroj na vykonávanie svojich cieľov, na druhej strane ho trestal najprísnejším možným trestom. Môže nám to pripadať ako schizofrénia, no v ich rasistickom myslení to bolo normálne.

V pozícii slovenských katolíkov nebolo také vnímanie prípustné. Rozvinula sa u nás iná forma eugeniky, nazývali ju pozitívnou, zatiaľ čo nemeckú volali negatívnou. Ani pod jednou, ani pod druhou sa neskrývajú individuálne ľudské práva - či už dieťaťa, alebo ženy matky. Za oboma bol nacionalizmus - chceli, aby bol národ zdravý a rástol. Všetci politici boli veriaci. Kresťanský a nacionalistický motív sa zliali dokopy, vznikla z toho jednota. Nikdy to však nebolo bez toho národného. Chceli uchrániť národ pred zánikom. Dodnes je na Slovensku veľkou kapacitou, na jeho počesť sa vydávajú zborníky. Chura ešte za prvej Československej republiky napísal knihu s názvom Slovensko bez dorastu. Zavrhol v nej všetko - interrupcie aj antikoncepciu. Podľa neho to poškodzovalo národ, ktorý sa umenšuje, je menej ľudí. Tvrdil, že je za pozitívnu eugeniku - malo sa narodiť čo najviac detí bez akéhokoľvek zásahu a kvantita mala vygenerovať kvalitu.

Prístup k antikoncepcii upravoval paragraf. Akákoľvek antikoncepcia, ktorá slúžila výlučne zabraňovaniu počatia, bola zakázaná pod hrozbou peňažných trestov, ale aj trestov odňatia slobody, hoci nižších ako v prípade interrupcií. Trestať sa mala výroba, distribúcia aj používanie akejkoľvek antikoncepcie. Bolo však možné používať ju zo zdravotných dôvodov, napríklad pri ochrane pred pohlavnými chorobami. Rozbehla sa o tom obrovská diskusia, pretože antikoncepcia podľa katolíckej náuky nebola povolená v žiadnom prípade. Malo to však háčik. Mnohí Slováci boli na východnom fronte a museli sa chrániť pred infekciami. Na rozdiel od interrupcií sa absolútny zákaz antikoncepcie nepodarilo presadiť a vojakom nakoniec zaobstarali kondómy.

V roku 1948 sa zmenil režim, prišli komunisti a už v ďalšom desaťročí došlo k zásadnému uvoľneniu potratovej politiky. Stalo sa tak v roku 1957, teda takmer desať rokov po komunistickom prevrate. Ľudia sa už otriasli, realitu brali takú, aká bola. Mnohí lekári boli stále proti, ale napríklad ministerstvo sociálnych vecí malo na vec iný pohľad. Uvažovalo sa o zohľadnení sociálnej situácie matky. Napríklad ak bola chudobná, musela chodiť do práce a nechcela mať viac než dve-tri deti. Veľa sa o tom diskutovalo. Moskva napokon interrupcie povolila a neskôr to prešlo aj do moskovských satelitov vrátane Československa.

Sovietsky zväz bol naozaj prvou krajinou na svete, kde ešte v roku 1920 uzákonili interrupcie. Potom však prišiel k moci diktátor Josif Vissarionovič Stalin, ktorý chcel mať čo najväčšiu populáciu, a preto interrupcie zrušil. Keď v roku 1953 zomrel, veľa vecí sa zmenilo. Komunisti sa chceli vrátiť ku koreňom boľševizmu a spravili to aj tým, že opäť povolili interrupcie.

Nešlo o oslobodenie ženy, individuálne ľudské práva či feminizmus, ako sa dnes zvykne skloňovať hlavne v konzervatívnych kruhoch. Išlo o pracujúci ľud, ktorý bolo treba rozmnožiť a ozdraviť - nehovorili už o národe, ale o pracujúcom ľude. Tvrdý kolektivistický režim využíval nacionalistické tóny, keď sa mu to hodilo. Tvrdili, že radšej umožnia ženám naplánovať si deti. Nešlo o to, že by ich nemali rodiť, mali rodiť viac, bezpečnejšie a deti mali byť zdravé. Nešlo o to, aby bola žena schopná chodiť do práce, ale aj, aby boli ženy doma. Diskusia sa nezameriavala na to, či je v poriadku, keď žena zostane doma s dieťaťom. Žena mala zvládnuť všetko - chodiť do práce aj sa starať o deti. Ak by už mala štyri deti a ďalej by už nevládala, dali jej možnosť, že už viac detí nemusí mať. Keď však mala tie tri či štyri, štátu to vyhovovalo.

V Československu schválili interrupcie v roku 1957. Žena si nemohla len tak povedať, že ide na interrupciu. Boli zriadené komisie, kde bola zastúpená štátna správa, strana, národné výbory či takzvané skúsené ženy. Väčšinou požiadavku napokon zrejme schválili, ženy však museli predstúpiť pred cudzích ľudí s veľmi osobnými vecami, čo nebolo vôbec príjemné. Dnešný zákon pochádza z roku 1986.

Zákon v roku 1986 vznikol v kontexte zavádzania ľudských práv a multilaterálnych dohôd, ku ktorým Československo pripojilo svoj podpis. V Československu bol škandál s chartistami a štát chcel na medzinárodnej úrovni ukázať, že dodržiava ľudské práva. Zákon zdôvodňovali právami žien, o čom sa predtým veľmi nehovorilo. Uvoľnenie potratovej politiky nevychádzalo zvnútra režimu, práve naopak - komunisti sa cítili byť k tomuto kroku donútení. Minulosť nie je čierno-biela, sú tam rôzne vplyvy.

Dôsledky zákazov interrupcií

Zákaz alebo výrazné obmedzenie interrupcií má závažné dôsledky pre ženy a spoločnosť ako celok. Medzi najvýznamnejšie patria:

• Nárast nelegálnych interrupcií: Zákaz interrupcií neznamená, že ženy prestanú podstupovať interrupcie, ale že budú nútené hľadať nelegálne a často nebezpečné spôsoby. To vedie k zvýšeniu počtu komplikácií a úmrtí v dôsledku interrupcií.
• Nerovný prístup k zdravotnej starostlivosti: Zákazy interrupcií najviac postihujú ženy s nízkymi príjmami a ženy žijúce v odľahlých oblastiach, ktoré nemajú prístup k bezpečným interrupčným službám.
• Porušovanie ľudských práv: Mnohé medzinárodné organizácie a odborníci považujú zákaz interrupcií za porušovanie ľudských práv žien, vrátane práva na zdravie, práva na súkromie a práva na slobodu od diskriminácie.

Kriminalizácia interrupcií ani zákonné snahy o sťaženie prístupu k nim neznižujú ich počet. Jediným výsledkom obmedzovania prístupu k starostlivosti v oblasti reprodukčného zdravia je ohrozenie zdravia a života žien, ktoré sa rozhodli alebo potrebujú interrupciu podstúpiť. Túto skutočnosť potvrdil aj Výbor OSN pre ľudské práva, ktorý uviedol, že povinnosť štátov chrániť život tehotných osôb zahŕňa aj právo na bezpečnú a včasnú interrupciu.

Cestovanie za interrupciou

Medzinárodný projekt Exporting Abortion prináša vôbec prvú mapovanie skutočnosti, že navzdory pokrokom v dosiahnutí práva na potrat sú tisíce žien v Európe nútené vycestovať za hranice svojich domovských krajín, aby podstúpili interrupciu. Môžu za to právne, byrokratické, kultúrne a sociálne prekážky, ktorým ženy stále čelia, keď sa rozhodnú prerušiť tehotenstvo.

Viac ako 5 000 žien ročne prekročí hranice svojej domovskej krajiny kvôli prekážkam v prístupe k interrupciám. V roku 2023 to bolo najmenej 5 860 osôb. V rokoch 2019 až 2023 sa Európanky kvôli potratu vydali do inej európskej krajiny najmenej 27 238-krát. Toto číslo je len špičkou ľadovca.

Najčastejšie sa ženy vydávajú za interrupciou do Nizozemska (48,15 % všetkých potratov monitorovaných v rámci štúdie Exporting Abortion). Nasleduje cesta z Portugalska do Španielska a z Francúzska do Nizozemska.

Čím ďalej častejšie si ženy svépomocí objednávajú potratové pilulky. Jedná sa predovšetkým o ženy v krajinách, kde je právo na potrat významne obmedzené. Týka sa to najmä žien v Poľsku a na Malte.

V prípade Írska, po tom, čo si krajina v roku 2018 odhlasovala dostupnejšie interrupcie, počet žien, ktoré cestujú za hranice, klesol, no stále ich mnoho podniká cestu kvôli časovej lehote.

V Českej republike, ktorá má v oblasti interrupcií veľmi liberálnu politiku, dochádzalo v minulosti k nejasnostiam ohľadom výkladu zákona, ktorý mal cudzinkám zo krajín EÚ zaručiť rovnaký prístup k interrupcii ako Češkám. Dôvodom je skutočnosť, že tento zákon bol prijatý v roku 1986, teda mnoho rokov pred vstupom Českej republiky do EÚ. To vytvára legislatívny zmätok a niektorí lekári alebo celé zdravotnícke zariadenia si tento zákon vykladajú po svojom a ignorujú právo občanov EÚ na prístup k interrupcii.

Na otázku, či by vykonali interrupciu cudzinke - občianke EÚ bez trvalého pobytu v ČR, odpovedalo 47 % z 78 oslovených zdravotníckych zariadení kladne a 41 % záporne, 12 % zariadení nedokázalo dať jasnú odpoveď.

Češky za prevedením interrupcie do zahraničných štátov necestujú. Získané dáta o interrupciách cudzinkách v Česku však ukazujú, že Česká republika je jedným zo štátov, kde hľadajú pomoc: najčastejšie sa jedná o ženy z Poľska, Slovenska a Ukrajiny.

„Zákaz potratov nič nerieši, iba spôsobuje potratovú turistiku a štát nemá interrupcie vôbec pod kontrolou,“ hovorí Dr. Jozef Záhumenský, vedúci II. Gynekologicko-pôrodníckej kliniky Fakultnej nemocnice v Bratislave - Ružinově.

Aktuálny vývoj v oblasti interrupcií

V posledných rokoch sme svedkami dynamických zmien v legislatíve a spoločenskom vnímaní interrupcií. Zatiaľ čo niektoré krajiny pristupujú k liberalizácii interrupčných zákonov, iné sa snažia o ich sprísnenie.

Latinská Amerika

V Latinskej Amerike dochádza k postupnému uvoľňovaniu interrupčných obmedzení. Prevažne katolícke Mexiko prijalo historické rozhodnutie, keď Najvyšší súd označil doterajší zákaz interrupcií za protiústavný. Rozhodnutie sa vzťahuje na interrupcie, ktoré sa uskutočnia do 12. týždňa tehotenstva. Agentúra AFP poukazuje na to, že v Latinskej Amerike sa situácia okolo interrupcií vyvíja opačným smerom než v Spojených štátoch, kde sa interrupčné obmedzenia v posledných rokoch naopak pritvrdzujú.

Európsky parlament a rezolúcie

Európsky parlament schválil nezáväznú rezolúciu, ktorá navrhuje vytvorenie finančného mechanizmu na pomoc ženám, ktoré nemajú prístup k bezpečným a legálnym interrupciám vo svojej krajine. Mechanizmus by umožnil členským štátom EÚ poskytovať interrupcie ženám, ktorým to domáce zákony zakazujú. Účasť krajín by bola dobrovoľná a financovaná z európskych fondov. Rezolúcia upozorňuje, že v niektorých krajinách EÚ ženy stále nemajú úplný prístup k bezpečným a legálnym interrupciám. Podnet pre rezolúciu dala Európska občianska iniciatíva „My voice my choice“, ktorá zozbierala viac ako 1,1 milióna podpisov zo všetkých 27 členských štátov EÚ. Rezolúciu podporili liberáli, socialisti a ľavicové frakcie, proti boli prevažne pravicové a extrémne pravicové skupiny. Európska ľudová strana bola v otázke rozdelená.

Európsky parlament v nadväznosti na júnové rozhodnutie Najvyššieho súdu USA už vyzval členské krajiny na dekriminalizáciu interrupcií.

Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) v júli 2021 oznámil, že sa bude zaoberať sťažnosťami poľských žien, ktoré sa v dôsledku rozhodnutia poľského ústavného súdu môžu stať obeťami porušovania Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách.

Mnohé ženy však majú problém získať prístup k interrupciám, pretože lekári ich odmietajú. V Nemecku môže žena podstúpiť interrupciu do 12. týždňa od počatia, no len v prípade, že absolvuje poradenstvo a podstúpi ďalšie formálne postupy. Interrupcia je v Nemecku naďalej trestná a môže viesť k trojročnému väzeniu.

V Maďarsku sú interrupcie legálne do 12. týždňa od roku 1953. No v roku 2011 krajina prijala novú ústavu, ktorá zaručuje, že život plodu je chránený od momentu počatia. Interrupcie však v Maďarsku nie sú zakázané. Pred štyrmi rokmi maďarská vláda sprísnila podmienky. Žena, ktorá chce podstúpiť umelé prerušenie tehotenstva, si musí najskôr vypočuť tlkot srdca plodu.

V tradične katolíckom Taliansku je od roku 1978 povolené prerušenie tehotenstva do 90 dní od počatia. No prístup k zákroku je pre väčšinu žien pomerne zložitý. Podľa údajov ministerstva zdravotníctva z roku 2021 približne 63 percent gynekológov odmieta vykonať zákrok z morálnych alebo náboženských dôvodov. Niektoré talianske regióny obmedzili používanie tabletiek na vyvolanie interrupcie.

V Španielsku vlani parlament schválil zákon, ktorý umožňuje dievčatám vo veku 16 a 17 rokov podstúpiť interrupciu bez súhlasu rodičov. Zákon zároveň zrušil povinnú trojdňovú lehotu na zváženie svojho rozhodnutia pre ženy, ktoré chcú podstúpiť tento zákrok. Novela zákona z roku 2010 umožňuje ženám ukončiť tehotenstvo do 14. týždňa alebo do 22. týždňa v prípade závažných abnormalít plodu.

V Británii je interrupcia povolená do 24. týždňa gravidity. V prípadoch, keď je ohrozený život ženy alebo v prípade závažnej abnormality plodu, neexistujú žiadne časové obmedzenia. Počas pandémie sa zaviedla možnosť, ktorá žene umožňuje ukončiť tehotenstvo doma do 10. týždňa od počatia.

Juhokórejská blogerka natočila video, ako v 36. Podľa americkej stanice CNN, ktorá o prípade informovala, má v zdravotných záznamoch uvedené, že sa jej narodilo mŕtve dieťa. Podobný prípad sa v tejto ázijskej krajine už stal. Najvyšší súd v roku 2021 potvrdil rozsudok za vraždu lekárovi, ktorý dva roky predtým vykonal interrupciu s cieľom ukončiť tehotenstvo v 34. Interrupcie sú v mnohých krajinách zakázané po 24. V Južnej Kórei však takýto zákon už štyri roky nemajú. V krajine boli interrupcie viac ako 60 rokov trestné a nielen lekárovi, ktorý urobil zákrok, ale aj žene, ktorá ho podstúpila, zaň hrozilo dvojročné väzenie. V roku 2019 juhokórejský ústavný súd zrušil zákaz interrupcií s odôvodnením, že je protiústavný. Za legislatívnu zmenu mohla do veľkej miery aj vtedajšia atmosféra, v ktorej silneli skupiny bojujúce za práva žien v Južnej Kórei. To viedlo aj k širšej debate o reprodukčných právach, čo mohlo prispieť k tlaku na zmenu zákona o interrupciách. Juhokórejský parlament následne dostal čas do konca roka 2020, aby prijal novú legislatívu. Hranicu na podstúpenie umelého prerušenia tehotenstva ústavný súd odporučil stanoviť na 22. Poslanci však lehotu nedodržali. Nový interrupčný zákon v Južnej Kórei stále chýba. Debaty o umelom prerušení tehotenstva v parlamente narazili na odpor náboženských skupín, ktoré majú v krajine veľký vplyv na poslancov. „Južná Kórea je jednou z mála ázijských krajín, kde má kresťanstvo pomerne silný vplyv. Hlási sa k nemu viac ako štvrtina populácie,“ vysvetľuje pre Denník N koreanista Tomáš Horák z Karlovej univerzity. Juhokórejská vláda od 60. rokov minulého storočia kládla dôraz na plánovania rodiny s cieľom obmedziť rast populácie. „Interrupcie boli vykonávané a tolerované aj v čase, keď boli nelegálne,“ hovorí koreanista Horák. Interrupcie, ktoré dlho existovali v sivej zóne, si však začiatkom nového milénia začali úrady viac všímať. Pôrodnosť v Južnej Kórei sa totiž v tomto období začala prepadať a namiesto preľudnenia začala krajina čeliť výraznému vymieraniu. Vláda preto hľadala spôsoby, ako zvýšiť počet obyvateľov. Podľa údajov kórejského inštitútu pre zdravie a sociálne veci sa v posledných dvoch desaťročiach dramaticky prepadol aj počet interrupcií. V roku 2008 ich bolo okolo 240-tisíc, v roku 2020 menej ako 30-tisíc. Pre chýbajúce interrupčné zákony sa ženy aj zdravotnícke zariadenia v Južnej Kórei pohybujú v sivej zóne a nevedia, čo je povolené a čo už trestné. Pre ženy je náročné zistiť, ktorá klinika im umožní podstúpiť umelé ukončenie tehotenstva. Viaceré sa spoliehajú na odporúčania iných žien, ktoré zákrok už podstúpili. Keďže lekárske zákroky pri interrupcii nie sú hradené zo štátneho poistenia, lekári môžu sami stanoviť ceny. V prieskume Kórejského inštitútu pre zdravotné a sociálne záležitosti (KIHASA) z roku 2021 okolo 7,1 percent žien vo veku od 15 do 49 rokov uviedlo, že v minulosti podstúpilo interrupciu. Medzi hlavné dôvody, prečo sa ženy rozhodli pre interrupciu, patrili obavy zo straty vzdelania alebo zamestnania (35,5 percenta) a finančné problémy (34 percent). Umelé ukončenie tehotenstva prostredníctvom tabletky stojí mimo zákona, hoci patrí medzi bezpečnú, cenovo dostupnú a efektívnu možnosť. Týka sa to lieku mifepristón, ktorý sa často používa v kombinácii s liekom misoprostol na bezpečné medikamentózne ukončenie tehotenstva. V Južnej Kórei nie sú schválené žiadne lieky na prerušenie tehotenstva. Interrupčné tabletky sú v krajine dostupné predovšetkým na čiernom trhu. Juhokórejská vláda sa namiesto podpory žien, ktoré žiadajú prístup k interrupciám, zaoberá podporou tehotných, aby svoje dieťa donosili. „Väčšinová spoločnosť je aj verejnoprávnymi médiami a kampaňami vedená k väčšej tolerancii slobodných matiek a detí mimo manželstva,“ vysvetľuje koreanista Horák. „Pravdepodobne to pramení z toho, že v spoločnosti neexistuje dopyt aktívne podporovať a zjednodušiť prístup k interrupciám,“ vysvetľuje koreanista. Krajina má podľa Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD) najväčšie mzdové rozdiely medzi mužmi a ženami - muži v priemere zarábajú o vyše tridsať percent viac ako ženy. Rovnosť pohlaví je síce v krajine zaručená ústavou a súvisí s demokratizáciou v 90. Podľa niektorých kórejských denníkov sa v krajine zvyšuje rodová nerovnosť vrátane vysokej miery fyzických útokov na ženy, ktoré sa prelievajú aj do online priestoru. Prezident Jun Sok-jol bol pred dvoma rokmi zvolený do úradu aj so sľubom, že zruší ministerstvo pre rovnosť pohlaví. Tvrdil tiež, že za nízku pôrodnosť v krajine môže feminizmus.

V prípade Slovenska sa zákaz interrupčnej tabletky vyvodzuje z poučenia o interrupčnom zákroku. V bežnom prípade sa poučenie pred zdravotným výkonom chápe ako súbor výrokových viet o tom, v čom výkon spočíva, aké sú jeho následky a prípadné alternatívy voči nemu. V prípade interrupcie sa však poučenie chápe aj ako vyjadrenie noriem: nejde len o to, že sa interrupcia vykoná chirurgicky, ale aj o to, že sa tak má vykonať, že je správne, aby sa tak vykonala. Uvedené riziko preto nie je len faktickým následkom poskytnutia zdravotnej starostlivosti, ale aj normatívnym dôsledkom rozhodnutia, ktorým žena o túto starostlivosť požiadala. Povinnosť vykonať interrupciu chirurgicky všade tam, kde sa dá bezpečne vykonať medikamentózne, sa teda dá interpretovať ako skrytý trest, ktorý musí žena strpieť za to, že sa rozhodla zničiť nenarodený život.

tags: #kde #je #interrupcia #uplne #zakazana