Staroveké kultúry po celom svete praktizovali obetovanie detí, hoci motívy a rituály sa líšili. Tieto praktiky, často spojené s uctievaním božstiev, zabezpečením plodnosti, alebo odvrátením katastrof, poukazujú na odlišné vnímanie hodnoty života a postavenia detí v porovnaní s dneškom.
Obetovanie detí v starovekých kultúrach
Baal a Moloch: Nenásytní bohovia Blízkeho východu
Na Blízkom východe bolo obetovanie detí spojené predovšetkým s kultom boha Baala, ktorý bol uctievaný rôznymi národmi. Baalovi sa obetovali predovšetkým deti, často novonarodeniatok, a to tak, že ich upálili na železných oltároch v tvare boha, niekedy dokonca pripomínajúceho psa. Bubnovanie a zvuky píšťal prehlušovali útroby tejto pece. Poznáme ho pod menom Moloch, čo značí jednoducho "kráľ". Bol nenásytný. Vraciame sa zákonmi o tzv. "prvé dieťa". Podobnosť a nápadná spoločná analógia je zhodná. jedného zdroja a majú spoločný pôvod.
Kartágo: Pohrebisko tisícok obetovaných detí
Staroveké Kartágo, mocná obchodná ríša v severnej Afrike, bolo ďalším miestom, kde sa, podľa archeologických nálezov, praktizovalo obetovanie detí vo veľkom meradle. Na cintoríne v Kartágu boli objavené dojčenské kosti a lebky so známkami násilnej smrti.
Obete v Strednej a Južnej Amerike: Aztékovia, Mayovia a Chimú
Aj v Strednej a Južnej Amerike, v kultúrach Aztékov, Mayov a Inkov, boli známe ľudské obete, vrátane obetovania detí. Aztékovia boli typická staroveká imperialistická kultúra. zabíjali, brali otrokov, obliehali, dobývali. Napríklad vo Veľkom chráme v aztéckom Tenochtitláne sa našlo 42 zavraždených detí. Nedávny archeologický nález na severnom pobreží Peru, na lokalite Huanchaquito-Las Llamas, odhalil dôkazy o masovej detskej obeti, ktorú vykonala kultúra Chimú (900 až 1450 po Kr.). Na tomto mieste bolo zavraždených okolo 140 detí, 200 mladých lám a 3 dospelých ľudí. Kostrové pozostatky detí i zvierat vykazujú dôkazy o rituálnom prerezaní hrudnej kosti, ako aj o dislokáciách rebier, čiže obete boli rozrezané a otvorené, pravdepodobne s cieľom vybrať srdce.
Motívy obetovania detí
Motívy obetovania detí sa v rôznych kultúrach líšili, ale medzi najčastejšie patrili:
- Snaha o priazeň bohov: Obetovanie bolo často vnímané ako spôsob, ako si uzmieriť bohov a získať ich priazeň v podobe bohatej úrody, víťazstva vo vojne, alebo ochrany pred nešťastiami.
- Zabezpečenie plodnosti: V niektorých kultúrach bolo obetovanie detí spojené s kultom plodnosti a malo zabezpečiť úrodnosť pôdy a dobytka.
- Odvrátenie katastrof: V prípade klimatických zmien, epidémií alebo iných katastrof bolo obetovanie detí vnímané ako spôsob, ako upokojiť bohov a odvrátiť hnev.
Hodnota života a postavenie detí v starovekých spoločnostiach
Praktiky obetovania detí poukazujú na odlišné vnímanie hodnoty života a postavenia detí v starovekých spoločnostiach v porovnaní s dneškom. V mnohých kultúrach nemali deti rovnaké práva a ochranu ako dospelí a boli vnímané ako majetok svojich rodičov, s ktorým mohli nakladať podľa vlastného uváženia. Antika kládla dôraz na zdravie, silu, výkon a úžitok. Deti s defektom boli likvidované, často preferovaní chlapci. Milosrdenstvo bolo považované za slabosť. V antickom Ríme, keď bolo dieťa zdvihnuté zo zeme, znamenalo to že bolo uznané. Ak ho otec nezdvihol "neexistovalo" bolo opustené, vylučujúce bolo ponechané pri tzv. mliečnom stĺpe, zomrelo od hladu, bolo zožraté zvieratami alebo ho zodvihol niekto iný, kto ho živil a spravil z neho otroka. V Sparte boli deti ktoré boli postihnuté zhadzované zo skaly čo bolo akceptované, kultúrne, normálne v celom Grécku.
Obetovanie v kontexte kresťanstva
V kontexte kresťanstva sa obetovanie detí stretáva s prísnym odsudzením. Starý zákon jasne odsudzuje praktiky obetovania ľudí (detí) modlám bohov národov. V Novom zákone sa ústredným bodom stáva obeta Ježiša Krista ako jediná a dokonalá obeta za hriechy ľudstva. Príbeh o obetovaní Ježiša v chráme po jeho narodení, ako je opísaný v Lukášovom evanjeliu, zdôrazňuje jeho zasvätenie Bohu a proroctvá o jeho budúcom utrpení a sláve. Mária a Jozef, napriek tomu, že neboli podľa zákona povinní podstúpiť určité rituály, ich vykonali v plnom súlade s Božím zákonom, čím ukázali svoju hlbokú vieru a poslušnosť.
Keď uplynuli podľa Mojžišovho zákona dni ich očisťovania, priniesli Ježiša jeho rodičia do Jeruzalema, aby ho predstavili Pánovi, ako je napísané v Pánovom zákone: „Všetko mužského rodu, čo otvára lono matky, bude zasvätené Pánovi,“ a aby obetovali, ako káže Pánov zákon, pár hrdličiek alebo dva holúbky. V Jeruzaleme žil vtedy muž menom Simeon, človek spravodlivý a nábožný, ktorý očakával potechu Izraela, a Duch Svätý bol na ňom. Jemu Duch Svätý vyjavil, že neumrie, kým neuvidí Pánovho Mesiáša. Z vnuknutia Ducha prišiel do chrámu. A keď rodičia prinášali dieťa Ježiša, aby splnili, čo o ňom predpisoval zákon, vzal ho aj on do svojho náručia a velebil Boha slovami: „Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka v pokoji podľa svojho slova, lebo moje oči uvideli tvoju spásu, ktorú si pripravil pred tvárou všetkých národov: svetlo na osvietenie pohanov a slávu Izraela, tvojho ľudu.“ Jeho otec a matka divili sa tomu, čo sa o ňom hovorilo.
V dnešnom evanjeliu počúvame o tom, ako podľa zvyku Starého Zákona, Mária a Jozef prinášajú malého Ježiša do chrámu. Čosi sa končí, a čosi nové začína. Ten, ktorého ohlásil kráľ Dávid, keď skladal svoje mesiášske žalmy, konečne vstupuje do Božieho chrámu! Starček Simeon čoskoro opustí tento svet temnoty, aby vstúpil do videnia večného Svetla: „Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka v pokoji podľa svojho slova, lebo moje oči uvideli tvoju spásu, ktorú si pripravil pred tvárou všetkých národov“ (Lk 2, 29 - 32). Pokúsme sa tak ako Simeon aj my kontemplovať na Vianoce Ježiša, ktorý nás svojím narodením prišiel spasiť. Obetovanie Pána v chráme nám pripomína aj pravdu, že aj my sme Božím chrámom, v ktorom prebýva Duch Boží (porov. 1 Kor 3, 16).
Keď uplynuli dni očisťovania, prišli do Jeruzalema a predstavili ho Pánovi… ….obetovali pár hrdličiek alebo dva holúbky. Ako iste vieme, advent nám pripomína očakávanie Mesiáša. Práve vďaka očisťovaniu a uvažovaniu nad sebou samým získavame lepší prehľad nad vlastným životom, takže sa ocitáme na kopci, z ktorého je dobrý výhľad na všetky strany. Vidíme vôkol seba, ale aj nad seba. Jeruzalem je práve mesto, ktoré je postavené na návrší s „dobrým výhľadom“, a zároveň sa tu nachádza chrám stretnutia Boha s človekom. Očistení stojíme na viditeľnom mieste čakajúc na stretnutie s Bohom. Máme dobré predpoklady, aby naše „rande“ s Bohom bolo úspešné. No ON neprichádza…. Možno nám unikol jeden celkom absurdný okamih. Priniesli malého Ježiška a predstavili ho Pánovi. Boh sa predstavuje sám sebe. Celkom paradox, nemyslíte? To SLOVO, ktoré je impulzom nášho ŽIVOTA, nás týmto upozorňuje na dôležitý paradox. Dni očisťovania asi nie sú príjemné, ale výhľad z vysokého kopca znie celkom lákavo, no môže predstavovať aj isté riziko. Mohli sme si všimnúť, že obetovali pár hrdličiek alebo dva holúbky. Je dôležité si uvedomiť, že z kopca sa ľahko pozerá nadol. Na veci, ktoré sa z diaľky môžu javiť ako krásne alebo ako dobré.
Počet pútnikov v Betleheme poklesol. Po narodení Ježiša našiel Jozef dôstojnejšie miesto, kde sa mohol ubytovať so Svätou rodinou. Po ôsmych dňoch bol Ježiš obradne obrezaný, aby bol ako muž pripojený k izraelskému ľudu. Dieťa dostalo úradné meno Ježiš, podľa toho, ako ho pomenoval anjel ešte pred počatím v materskom lone (Lk 2,21). Po štyridsiatich dňoch, „keď uplynuli podľa Mojžišovho zákona dni ich očisťovania,“ priniesli Mária s Jozefom dieťa do Jeruzalema, „aby ho predstavili Pánovi, ako je napísané v Pánovom zákone (...) a aby obetovali, ako káže Pánov zákon, pár hrdličiek alebo dva holúbky“ (Lk 2,22-25).
Ježiš ani Mária nemali povinnosť riadiť sa týmito predpismi. Mária nebola podľa zákona ničím poškvrnená, lebo počala a porodila ako panna. A ani zákon vykúpenia prvorodeného sa nevzťahoval na Ježiša, pravého Baránka Božieho, ktorý prišiel sňať hriechy sveta. A napriek tomu je v týchto pár veršoch Písma až trikrát zdôraznené, že všetko bolo uskutočnené podľa Pánovho zákona.
Cirkev v tomto rozprávaní vidí tú najhlbšiu pravdu. V prvom rade je to splnenie Malachiášovho proroctva: „I zaraz príde do svojho chrámu Panovník, ktorého vy hľadáte, a anjel zmluvy, ktorého si žiadate“ (Mal 3,1). Okrem toho Mária pochopila, že Ježiš musí byť prinášaný do chrámu, ale nie preto, aby bol vykúpený ako ostatní prvorodení, ale aby bol ponúknutý Bohu ako tá pravá obeta. Takto to vyjadruje list Hebrejom: „Preto keď prichádza na svet, hovorí: ‚Nechcel si obetu ani dar, ale dal si mi telo. Nepáčili sa ti zápalné obety ani obety za hriech. Vtedy som povedal: Hľa, prichádzam - vo zvitku knihy je napísané o mne -, aby som plnil tvoju vôľu, Bože‘“ (Hebr 10,5-7).
Obetovanie Pána v chráme by sme mohli porovnať s obetou na Kalvárii, ktorú sprítomňuje každá svätá omša. V príprave na túto obetu a tiež pri jej uskutočnení na hore Golgota bolo vyhradené zvláštne miesto Ježišovej matke. Už od prvých okamihov jej pozemského života pripája Ježiš Máriu k vykupiteľskej obeti, ktorú prišiel naplniť.
Účasť na tajomstve vykúpenia bola Panne Márii odhaľovaná postupne. Pri zvestovaní jej anjel o tom nepovedal nič. Teraz jej to však bude oznámené ústami Simeona, muža spravodlivého a bohabojného, ktorému „Duch Svätý vyjavil, že neumrie, kým neuvidí Pánovho Mesiáša“ (Lk 2,26).
K stretnutiu medzi Pannou Máriou a Simeonom muselo prísť pred bránou do chrámu, ktorou sa vstupovalo na nádvorie Izraelitov. Na tomto mieste stál kňaz, čo mal na starosti ženy, ktoré ponúkali obetu za seba a svojich synov. Mária sa zaradila spolu s Jozefom do radu. Zatiaľ, čo čakali, než prídu na rad, došlo k udalosti, ktorá udivila všetkých prítomných. K radu sa priblížil dôstojný starec. Jeho tvár žiarila radosťou. Keď priniesli rodičia dieťa, aby s ním vykonali, čo bolo potrebné podľa zákona, vzal Ježiša do rúk a takto chválil Boha: „Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka v pokoji podľa svojho slova, lebo moje oči uvideli tvoju spásu, ktorú si pripravil pred tvárou všetkých národov: svetlo na osvietenie pohanov a slávu Izraela, tvojho ľudu“ (Lk 2,29-32).
Mesiáš naplní svoje poslanie cez utrpenie a matka bude tajomne spojená s bolesťou svojho Syna.
Keď počuli tieto slová, zmocnil sa Márie a Jozefa údiv - starec Simeon im potvrdil to, čo im bolo oznámené Bohom prostredníctvom anjelov. No vzápätí bola táto radosť zatienená: Mesiáš naplní svoje poslanie cez utrpenie a Matka bude tajomne spojená s bolesťou svojho Syna. Simeon im požehnal a jeho Matke Márii povedal: „On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať, - a tvoju vlastnú dušu prenikne meč -, aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc“(Lk 2,34-35).
V tej chvíli sa k Simeonovmu proroctvu pridala aj Anna, už tiež v pokročilom veku (mala vyše osemdesiat rokov): „velebila Boha a hovorila o ňom všetkým, čo očakávali vykúpenie Jeruzalema“ (Lk 2,38).
Z Lukášovho evanjelia vyplýva, že Panna Mária obetovala Ježiša v chráme až po tom, čo si vypočula proroctvo. Ako obetu podala „pár hrdličiek alebo dva holúbky“, obetu, ktorú podávali chudobní namiesto baránka predpísaného Mojžišovým Zákonom. Vo svetle Simeonových slov však pochopila, že Ježiš je ten skutočný Baránok, ktorý vykúpi ľudstvo z jeho hriechu. A že ona ako Matka, i keď to úplne nechápala, bude úzko spojená s osudom svojho Syna.
V Katechizme Katolíckej cirkvi sa píše o Ježišovom živote a konkrétne o tom, ako máme prežívať jednotlivé tajomstvá jeho pozemského života. „Ježiš nežil svoj život pre seba, ale pre každého jedného z nás. V celom svojom živote sa prejavuje ako náš vzor. V našich zamysleniach nad ružencovými tajomstvami, ktoré hovoria o našom krstnom zasvätení, by sme sa dnes zastavili nad tajomstvom Ježišovho života - konkrétne jeho detstva; týmto tajomstvom je obetovanie Ježiša v chráme. Existuje hra, ktorú mnohí poznáme. Je to Domino. Táto hra spočíva v tom, že hráči majú kocky, ktorých sa musia čo najskôr a najrýchlejšie zbaviť. Táto hra je nezvyčajná v tom, že vyhrávaš vtedy, ak strácaš. Ak máš vyhrať, musíš sa prvý zbaviť všetkých kociek. Musíš dať, aby si získal, musíš stratiť, aby si dostal, nesmieš mať nič, aby si sa dostal na vrchol. To je význam hry Domino. Kto stratí, ten získa. Znie to paradoxne v súvislosti s touto hrou, ale také sú jej pravidlá. Toto pravidlo o strate je veľmi úzko spojené s náukou Evanjelia. Učí nás tomu sám Ježiš. Aj tajomstvo obetovania Ježiša v chráme nás tomu učí. Zákon predpisoval, že keď sa narodil chlapec, na 40. deň po narodení mal byť predstavený v chráme. V prípade dievčat to bolo po 80 dňoch. Rodičia mali priniesť obetu a vykúpiť svoje deti. Panna Mária bola v chráme obetovaná Bohu, aj Ježiš ako prvorodený syn bol obetovaný v chráme. Obeta Máriiných rodičov, Joachima a Anny, spočívala v tom, že dali Bohu to, čo mali najradšej - ovocie svojej lásky. Máriu, ktorá bola pre nich darom, odovzdali Bohu ako dar. Podobne to bolo aj s Ježišom. Mária a Jozef vo svojom živote zakúsili veľkú radosť, ktorá bola výsledkom lásky, lásky k Bohu a k jeho príkazom: obetovali spoločne to, čo milovali, Ježiša, a obetovali ho tomu, koho milovali nadovšetko - Bohu, a to ich urobilo šťastnými. Manželia Jozef a Mária dávajú to, čo je im najdrahšie: Dieťa, ktoré im daroval Boh. Každá obeta, vykonaná z lásky, sa nám dvojnásobne vráti. Ako povedal Ježiš: Kto stratí, ten získa. Otázka pre rodičov: Dokázali by ste obetovať svoje dieťa Bohu, keby sa ono rozhodlo pre zasvätený život? Povinnosťou rodičov je podporovať svoje deti pri výbere svojho povolania, pomáhať im v tom, nie však im v tom brániť! Katechizmus Katolíckej cirkvi nás učí, že rodičia majú deti podporovať, modliť sa za nich, usmerňovať ich, nie však im brániť. A vy mladí? Ak sa rozhodujete pre manželstvo alebo zasvätený stav, pamätajte na jednu vec: Ak sa darujete Ježišovi, On vám nič nezoberie, ba ešte vám pridá. A vo svojom živote uvidíte veľké veci. Mária nás učí aj životu sebaobetovania sa. Učí nás objavovať v živote pravú tvár Boha a chápať zmysel obety, zmysel života v Bohu.
„Výraz ´kresťanská Európa´, zdá sa, prestáva byť platný. Čo robiť? Riešenie je jednoduché, hoci pre mnohých nereálne. Vrátiť sa od kultúry blahobytu ku kultúre obety. Obyvatelia Európy musia mať deti a musia začať pracovať. Inak Európa odumrie.“ Každá obeta je spojená so vzdaním sa toho, čo máme radi. Obetovať znamená stratiť, aby som mohol získať večný život. Príklad, ako prežívať obetu vo svojom živote, nám poskytuje jedna veľmi dobre známa biblická postava. Bol to Abrahám. Udalosť z jeho života nám je dobre známa. On, starec, mal od Boha prísľub, že jeho neplodná žena - Sára - mu porodí syna, ktorý bude dedičom. Abrahám uveril a to sa mu počítalo za spravodlivosť. Boh ho vystavil veľkej skúške. Mal obetovať svojho syna. Boh od neho žiadal syna. Boh žiada od Abraháma absolútnu lásku srdca. „My, ktorí sme vždy pripravení sťažovať sa pre skúšky, ktoré prichádzajú a doliehajú na nás, by sme mali pamätať na túto udalosť. Obetovať to, čo nemilujeme, je ľahké. Oslobodiť sa od nejakého bohatstva - je ľahké. Ale ponúknuť Bohu skutočnú lásku svojho srdca, to je ťažké.“ Bohu sa neponúkajú vyradené veci, Boh neprijíma „z druhej ruky“ - „second hand“. „Bohu sa ponúka najväčšia láska. Iba ak nekonečne miluješ, môžeš ponúknuť Bohu najväčšiu lásku. Nedávno (19. októbra 2008) boli blahorečení rodičia sv. Terézie z Lisieux, Ľudovít a Zélia Martinoví. Ich život bol životom veľkej obety. Museli sa zriecť svojich predstáv o tom, že svoj život zasvätia Bohu v kláštore. Ich život bol veľmi plodný, po fyzickej i duchovnej stránke. Mali deväť detí. Štyri zomreli ako maličké, ostalo päť dievčat, z toho boli štyri karmelitánky, jedna dokonca svätá a učiteľka Cirkvi - sv. Terézia od Dieťaťa Ježiša, potom jedna vizitantka - Leónia, ktorá zomrela v povesti svätosti. Dnes sa na jej hrob chodia modliť rodiny, ktoré majú problémové deti, deti s ťažkou povahou alebo hyperaktívne deti. Rodičia Martinoví obetovali svoj čas Bohu, rodine, deťom a ich výchove a Boh sa odvďačil za ich obetu. Zo života Ľudovíta Martina je známa jedna veselá udalosť: V mladosti chcel vstúpiť k augustiniánom v Alpách vo Francúzsku. Podmienkou prijatia bola znalosť latinčiny. Nemohol sa ju naučiť, a preto ho poslali domov. Človek dokáže obetovať všetko, len aby ten druhý bol šťastný.
MUSÍTE pochopiť význam OBETY | Jordan Peterson o Bohu (Kain a Abel)
Obeťovanie detí, hoci dnes vzbudzuje hlboké pohoršenie, bolo v starovekom svete, bohužiaľ, realitou. Praktizovalo sa v rôznych kultúrach a náboženstvách, často v snahe získať priazeň bohov, zabezpečiť úrodu, víťazstvo vo vojne, alebo odvrátiť nešťastia. Tento článok sa zaoberá fenoménom obetovania detí v rôznych starovekých kultúrach, od Blízkeho východu po Strednú a Južnú Ameriku, a skúma motívy a praktiky spojené s týmito odpudzujúcimi rituálmi.
Moderné potraty sú pokračovaním historických praktík obetovania detí, čo je znepokojujúce. Moderný národ, ktorý sa rozhodne páchať detské obete v mene “pro-voľby“, “plánovania rodiny“ alebo „”práva na potrat“ by sa mal poučiť z týchto príkladov. Výstraha je nasledovná: každá kultúra a ľudia, ktorí sa podieľali na obetiach detí upadli a zmizli z histórie. Staroveké Kartágo bolo zničené Rímom. Rimania zem poorali a posolili na znak toho, že tam nikdy nemá stať mesto. Ani dnes sa od nich veľmi neodlišujeme.