Zlé známky zďaleka neznamenajú, že vaše dieťa nič nevie, že sa nechce učiť alebo má poruchu učenia. Príčiny neuspokojivých školských výsledkov môžu byť rôzne. Každé dieťa je iné a každé sa učí nové veci iným spôsobom. Ľudia sa od seba odlišujú aj tým, ktoré zmysly prednostne uplatňujú pri prijímaní informácií a pri učení sa. Niekto sa lepšie učí počúvaním iných, iný čítaním, ďalší prezeraním obrázkov, grafov, schém a ďalší manipulovaním s predmetmi.
Jedna z klasifikácií učebných štýlov podľa zmyslových preferencií sa označuje akronymom VARK, čo je skratka pozostávajúca z prvých písmen anglických slov Visual (vizuálny - zrakový), Aural (auditívny - sluchový), Read / write (čítať / písať - verbálny, slovný), Kinestetic (kinestetický - pohybový). Rozdielne učebné štýly detí vyžadujú rôzne učebné pomôcky a odlišný spôsob motivácie. Odborníci v súvislosti s učením uvádzajú tiež niekoľko typových skupín detí, ktoré je dobré poznať kvôli tomu, aby sme ich vedeli správne motivovať pri učení.
Ak má dieťa problémy pri učení alebo dostáva zlé známky, môže to súvisieť napríklad s jeho povahovými vlastnosťami alebo prístupom k povinnostiam.
Nervózne a ustráchané dieťa
Vaše dieťa môže v škole patriť na vyučovaní k tým najlepším. Vyučovanie s nadšením sleduje a aktívne sa doň zapája. Akonáhle sa ale píše písomná práca alebo nejaký test, ako by si nemohlo na nič spomenúť. Aj napriek tomu, že vlastne všetko vie, nedarí sa mu dostať lepšiu známku ako trojku. Keď mu učiteľka spontánne kladie otázky z tej istej učebnej látky, zodpovedá ich všetky správne. Problém v tomto prípade spočíva v tom, že dieťa nedokáže svoje myšlienky preniesť na papier. Byť nervózny pred skúškami je normálne. U žiakov vzniká strach, problém však je, keď prerastie až do paniky. Vtedy dieťa nedokáže správne vnímať otázky ani zopakovať naučenú látku.
V uvoľnenom a bezstarostnom stave prebiehajú mozgové vlny plynulo bez prerušenia, človek správne myslí a môže nachádzať riešenia. Strach však mozgovú aktivitu blokuje, príjem informácií a ich spracovanie je narušené, následkom čoho si dieťa nevie na učivo spomenúť.
V takejto situácii odborníci radia pomôcť dieťaťu tak, že mu dáte najavo, že ho máte radi za všetkých okolností, a to nezávisle na jeho školských i iných úspechoch či zlyhaniach. Pomôžete mu tak nadobudnúť väčší pokoj. Vysvetlite dieťaťu, ako strach v jeho mozgu funguje a čo všetko spôsobuje. Dieťa by si malo tieto vety v duchu opakovať tak dlho, kým sa neupokojí a nezačne sa cítiť lepšie.
Učiteľ môže dieťaťu pomôcť tak, že mu vysvetlí, že dôležité nie sú len známky z písomných prác a že výsledná známka na vysvedčení sa skladá z mnohých čiastkových oblastí jeho výkonu. Aj toto môže tlak na dieťa značne znížiť.
Nesústredené dieťa
Nesústredené dieťa dostáva zlé známky hlavne kvôli veľkému množstvu chýb, ktoré robí. Kvalita pozornosti u nás všetkých, nie len u detí, je závislá na koordinácii mnohých častí mozgu. Toto je dôvod, prečo je pozornosť ľahko zraniteľná a citlivá na najrôznejšie záťažové vplyvy, ako sú napríklad ruchy z okolia, únava, stres, choroby. Nesústredené deti pri školských písomných prácach neustále myšlienkami odbiehajú od zadania. Je pre ne veľmi ťažké sústrediť sa len na jednu vec, a preto robia veľké množstvo zbytočných chýb.
Ak máte nesústredené dieťa, tak potrebuje oveľa viac času na precvičovanie školskej látky, pretože jeho myšlienky neustále preskakujú z učiva k nejakej inej téme. Psychológovia radia pracovať s dieťaťom na samotnej schopnosti sústrediť sa. Problém sa nikdy nezužuje len na školu, deti sa s ním stretávajú aj v iných oblastiach každodenného života, kedy majú problémy koncentrovať sa.
Rodičia by mali dbať na to, aby ich dieťa začatú činnosť vždy dokončilo. Môžete napríklad s dieťaťom hľadať chyby v domácich úlohách. Doprajte mu tiež pocit úspechu. Taktiež v škole by mal učiteľ dať dieťaťu príležitosť, aby pred ostatnými spolužiakmi ukázalo to, čo naozaj vie. Je veľmi dôležité, aby sa v triede zachovávala vzájomná úcta medzi žiakmi.
Doma aj v škole by malo dieťa používať rôzne druhy pomôcok. Predpokladá sa, že by sa tak mal zvýšiť jeho záujem o učenie. Učiteľ by mal do výučby začleňovať názorné a praktické ukážky. Nezabúdajte tiež na relaxáciu.
Nemotivované dieťa
Nemotivované dieťa má zlé známky v dôsledku nedostatku záujmu o učenie. Niekedy sa stane, že dieťa sa pripravuje do školy denne, avšak bez výsledku. A tak celkom pochopiteľne považuje učenie za absolútnu stratu času. Môže tiež vidieť, že niektorí spolužiaci sa učia oveľa menej, ale majú lepšie známky. Toto na dieťa naozaj nepôsobí dobre. Problém môže byť napríklad v tom, že vaše dieťa sa musí učiť viac a dlhšie ako spolužiaci a potrebuje možno dlhšiu dobu na to, aby sa dostavil úspech.
U tohto typu dieťaťa, keď sa niečo nepodarí hneď, okamžite stráca záujem o učenie. A tak sa často zbytočne vzdáva pred cieľom, v ktorom by sa konečne dožilo pozitívneho výsledku. V tomto prípade psychológovia radia, aby rodičia určite našli nejakú oblasť, v ktorej je dieťa úspešné a podporovali ho v nej. Pravdepodobne nájdete hneď niekoľko rôznych záujmov alebo oblastí, v ktorých je vaše dieťa naozaj dobré. Konajte tak, aby dieťa opakovane pociťovalo, že ste na neho hrdí a že jeho úspech neberiete na ľahkú váhu. Aby dieťa dokázalo obstáť aj v škole, potrebuje predovšetkým vieru v seba samého. Tú mu môžete sprostredkovať vtedy, keď mu dávate najavo, že za ním vždy pevne stojíte.
Tieto deti skúšanie často vnímajú ako moment, ktorý ohrozuje hodnotu ich ja. Je to preto, lebo svoje vlastné schopnosti hodnotia veľmi nízko. Stačí im len pohľad na zadanie úloh a už je im jasné: „Toto ja nikdy nemôžem zvládnuť.“ Ukážte svojmu dieťaťu jednoduchú fintu.
Zábudlivé a neporiadne dieťa
Tento typ detí má zlé známky v dôsledku zábudlivosti a nedostatku poriadku. Zlé známky dostávajú hlavne kvôli tomu, že zabudnú, čo sa majú naučiť, omylom sa naučia zlé učivo alebo si nenapíšu domáce úlohy. Majú problémy s udržiavaním poriadku a so systematickou prácou. Neporiadne a zábudlivé deti sa často dokážu prebojovať prvými dvoma rokmi školskej dochádzky. Potom sa však ich rodičia začínajú pýtať: „Prečo je naše dieťa tak nesamostatné, prečo stále na polovicu vecí zabúda?“ Pri skúšaní a testovaní je ich práca takmer bezchybná, ale niekoľko úloh prehliadnu, a preto nevyriešia. Diktát môže byť takmer nečitateľný, v dôsledku čoho tiež horšie hodnotený.
Ako pomôcť tomuto dieťaťu? V prvom rade je potrebné ho naučiť udržovať si poriadok vo veciach, na stole, v školskej taške. Domáce úlohy si musí dieťa vždy starostlivo zapisovať, aby na ne nezabudlo. Kúpte mu jeden samostatný zošit špeciálne na tento účel, ktorý s ním budete vždy po príchode zo školy spoločne kontrolovať. Po domácich úlohách vždy najprv spoločne pripravte aktovku na ďalší deň a až potom sa dieťa môže hrať. Doprajte svojmu dieťaťu možnosť niesť zodpovednosť za seba. Ak mu budete pripravovať školskú aktovku sami, ušetríte tým síce čas, zároveň ale riskujete, že vychovávate dieťa k nesamostatnosti.
Namiesto najrôznejších trestov radšej využívajte techniku pozitívnej motivácie. Udeľujte dieťaťu body za všetko, na čo nezabudlo. Za tieto body potom dieťa môže dostať nejakú odmenu. Keď má dieťa niečo urobiť, požiadajte ho len o jednu vec a až potom, keď ju splní, zadajte mu ďalšie úlohy. Keď ho naraz žiadate o viac vecí, zapamätá si väčšinou len tú najľahšiu alebo tú, ktorú ste povedali ako poslednú. Urobte dieťaťu zoznam požadovaných vecí. Keď má dieťa úlohy napísané, môže si ich pripomenúť. Môže si ich vhodne naplánovať a môže si aj samostatne hospodáriť s časom. Naučte ho vyškrtávať urobené úlohy zo zoznamu. Keď hovoríte dieťaťu nejakú požiadavku, hovorte ju vtedy, keď nerobíte nič iné, to znamená, že netelefonujete, nevaríte a podobne. Celú pozornosť sústreďte na dieťa a pozerajte sa mu do očí.
Ako motivovať deti k učeniu
Keď dieťa nechce spolupracovať, môže u nás rodičov veľkým zdrojom stresu a hnevu. Deti všeobecne chcú spolupracovať, ale niekedy jednoducho nevedia a nemôžu spolupracovať, lebo im v tom v danom momente niečo bráni. To niečo, je vtedy dôležitejšie ako naša prosba. Musíme len prísť na to, čo ten malý človiečik vlastne potrebuje, pomôcť mu túto potrebu naplniť.
Predstavte si situáciu, kedy ráno ručičky na hodinkách nemilosrdne ukazujú, že ste už pred piatimi minútami mali byť na ceste do škôlky, aby ste stihli prísť včas do práce. A napriek tomu už 15 minút stojíte na chodbe a váš štvorročný syn nechce za žiadnu cenu spolupracovať. Skúste si spomenúť na to, že musíte byť detektívom a zistiť, čo vášmu dieťaťu chýba, aby spolupracovalo. Hľadajte, čo mu chýba!
Čo ste to za matku, že neviete, čo by vaše dieťa potrebovalo, aby spolupracovalo? Nechcete sa začať vyhrážať a tiež nechcete siahnuť po odmenách alebo trestoch a už vôbec nie po násilí. Tak čo teda máte robiť? Povedzte mu, ako to máte vy. „Vieš, začínam byť už zúfalá a veľmi nervózna.“ Dokonca skúste aj celú situáciu obrátiť na zábavu. Akýkoľvek pokus z vašej strany však končí veľkým krikom a hodením sa o zem. Vaša hladina stresu je v oblakoch a vy ste absolútne zúfalá.
Základný princíp nenásilnej komunikácie platí, len pri hľadaní potrieb, ktorú si deti v takýchto chvíľach zúfalo snažia naplniť, nás vôbec nenapadá potreba autonómie. Je to pri tom potreba, ktorá je práve v tomto veku tak silno vyjadrená. My ju však máme tendenciu prehliadať, ignorovať, alebo ju jednoducho označíme ako „truc,“ „vzdor“ alebo „lenivosť“. A vôbec ju nevnímame ako životne dôležitú potrebu.
Pritom ľudské potreby sú životne dôležité a pre všetkých ľudí spoločné. Nemôžeme preto prehliadať ani túto potrebu, aj keď nám je v niektorých situáciách možno nie úplne pohodlná. A tiež k nej môžeme pristupovať s rešpektom a nevnímať ju ako neplnohodnotnú potrebu. Má úplne rovnakú dôležitosť ako napríklad oddych alebo prijatie alebo akákoľvek iná potreba.
Už to, že si v danom momente uvedomíte, že si vaše dieťa snaží naplniť potrebu autonómie, prináša veľkú úľavu. Už nemusíte hľadať ďalej. Nie je to „vaša vina.“ Zároveň to vezme tlak aj z vášho dieťaťa, ktorému ste podvedomo možno komunikovali: „Čo máš teda za problém?“
- Preberte zodpovednosť Nedávajte za vinu svojmu dieťaťu, že v tomto momente nie je schopné spolupracovať, ale preberte iniciatívu.
- Povedzte mu, čo sa bude diať „Vidím, že je dnes pre teba veľmi dôležité, aby si rozhodol sám, kedy sa oblečieš a kedy pôjdeme z domu. A zároveň ja chcem prísť do práce včas. Preto ťa teraz vezmem na ruky, obujem ti topánky a odnesiem ťa do auta.“
- Venujte mu empatiu a uznajte pocity Všetky pocity sú v poriadku. Aj veľká nespokojnosť vášho dieťaťa s tým, že ste prebrali zodpovednosť. „Počujem, že sa ti to nepáči, že ti obúvam topánky. Ty chceš rozhodnúť, kedy sa obuješ, však?“
- Urobte si mentálnu poznámku, že vaše dieťa má práve obdobie, kedy je jeho potreba autonómie vyjadrená obzvlášť intenzívne. Ďalšie dni si naplánujte väčšiu časovú rezervu pred odchodom z domu.
Je veľmi dôležité, aby sme si my rodičia uvedomili, že si svojím nespoluprácaním naše dieťa snaží naplniť svoju potrebu autonómie, lebo to zmení naše vnímanie situácie a tiež objektív, cez ktorý sa pozeráme na naše dieťa. To, že ste tento článok dočítali do konca prispeje k tomu, že najbližšiu podobnú situáciu spoľahlivejšie rozoznáte a budete mať v nej oveľa jasnejšie. Budete vedieť, že vaše dieťa nie je agresor, ani vám nerobí veci naschvál, len aby vás nahneval. Snaží sa len naplniť svoje potreby.
Je tiež kopec ďalších situácií s deťmi, ktoré sú pre nás rodičov výzvou. Pokiaľ chcete zlepšiť komunikáciu s vašimi deťmi, pridajte sa ku komunite ľudí, zaoberajúcich sa nenásilnou komunikáciou.
Každé dieťa sa ocitne v situácii, keď sa hnevá, niečo sa mu nepáči, s niečím nie je spokojné. Je to bežná emócia, s ktorou sa stretávame všetci, deti, ale aj my, dospelí. Je súčasťou bežného života a každý má na hnev právo. Otázkou je, ako dokáže dieťa túto emóciu spracovať, ako dokáže v takejto situácii reagovať. S touto schopnosťou sa dieťa nerodí, túto schopnosť sa musí naučiť. „Emočný koučing“ je proces, pri ktorom sa dieťa učí, ako vlastným pocitom porozumieť a ako ich spracovať.
Mnohí rodičia deťom ukazujú, že hnev je niečo, čo sa nepatrí, čo je hodné trestu. Dieťa tak učíme hnev potláčať alebo sa zaň hanbiť. V prvom rade by som rodičovi odporučila zamyslieť sa nad tým, ako on sám reaguje na hnev svojho dieťaťa. Ak rodič udrie svoje dieťa, nerobí to preto, že mu chce skutočne ublížiť. Urobí to preto, že neovládne svoje emócie. Bitka je jeden z príkladov správania, ktoré niektorí rodičia robia a zároveň si želajú, aby to ich deti nerobili.
Aby sa súrodenci navzájom nebili, aby dieťa nebolo agresívne voči svojim kamarátom, aby neubližovalo iným deťom. Prečo dieťa nemôže ublížiť svojmu kamarátovi, ale rodič môže ublížiť svojmu dieťaťu? Dieťa sa učí zvládať hnev od rodiča. Nie na základe toho, čo mu rodič rozpráva, ale predovšetkým na základe toho, čo vidí, ako sa rodič správa, keď je nahnevaný.
Dieťa sa ocitne v situácii, keď mu niečo nedovolíme, keď od neho vyžadujeme niečo, čo sa mu nepáči a začne ho ovládať hnev. Rodič sa snaží túto vlnu negatívnych emócií zastaviť. Buď ustúpi zo svojich požiadaviek a vyhovie dieťaťu, čím mu vlastne ukazuje - hnevaj sa, zlosti a dosiahneš čo chceš. Alebo mu nariadi zákaz plaču alebo akéhokoľvek iného prejavu hnevu.
Aké je riešenie? Neustúpiť, ale zároveň empaticky počúvať a prijať pocity dieťaťa. Vety ako „si zlý“... „reveš ako malé decko“...nie sú najšťastnejšie, miesto toho skôr použite slová ako „chápem, že ťa to nahnevalo“...“viem, že si z toho smutný“...“vidím, že sa ti to nepáči“. Dieťa tak vidí, že chápete jeho hnev a zvýšite tak pravdepodobnosť, že bude s vami spolupracovať. Vnímate jeho pocity, jeho hnev, nesúhlas, čo ale neznamená, že mu ustupujete.
Nie je dobré, riešiť konflikt s dieťaťom v návale hnevu. Dajte mu priestor, nech sa ukľudní. Odíďte z miestnosti a skúste ho nechať chvíľu samé, prípadne ho niekde postavte alebo posaďte. Zároveň získate čas, aby ste sa aj vy ukľudnili a premysleli si, ako budete ďalej riešiť konflikt s dieťaťom.
Keď sa dieťa aspoň čiastočne ukľudní, objímte ho, sadnite si k nemu a skúste sa vrátiť k tomu, čo ho nahnevalo. Jednajte s ním pokojne, bez kriku a ponižovania, môžete ho nechať, nech vám samo vysvetlí, čo ho nahnevalo, ako by ono chcelo situáciu vyriešiť.
Vy určujete hranice a dôsledne, s láskou, trvajte na ich dodržiavaní. Napríklad: „môžeš si pozrieť TV, keď budeš mať upratanú izbu.“ Deti tak učíme niesť zodpovednosť za svoje správanie - ono sa rozhoduje a nesie dôsledky - pozitívne alebo negatívne.
Sú deti, ktoré nemajú radi náhle zmeny, rozhodnutia a príkazy, s ktorými sa v danom momente ťažko vyrovnávajú. Celý život sa vaše dieťa bude stretávať s tým, že niečo nie je tak, ako by si predstavovalo. Je úlohou rodiča pripraviť ho na to, aby dokázalo svoje negatívne emócie ovládať.
Dva hlavné nástroje rodiča pri výchove sú láska a limity. Dieťaťu treba prejavovať lásku, aby sa cítilo prijímané a bezpečne, no musí mať aj hranice. Tieto dve veci sa navzájom nevylučujú. Obdobie vzdoru trvá od 18 mesiacov do 4,5 roka až 5 rokov. No môže sa začať skôr, napríklad v 12 mesiacoch, a odznieť môže po piatich rokoch. Má určitý vývoj a na začiatku sa prejavuje inak ako v štyroch rokoch.
Reakcie dieťaťa vyplývajú z toho, že nemá vyvinuté exekutívne schopnosti. To obdobie sa prejavuje napríklad tak, že ak dieťa niečo chce, no rodič mu to nedá, dieťa sa môže hodiť o zem a začne plakať, kričať alebo kopať. Svoje emócie nevie kontrolovať tak ako my. Výraz „obdobie vzdoru“ nie je celkom šťastný, pretože dieťaťu nejde primárne o to, aby nám vzdorovalo alebo robilo napriek. Ide skôr o reakciu dieťaťa na veľmi silné emócie, ktoré ho úplne zaplavia a nevie sa s nimi vyrovnať. V tom veku je to normálna a prirodzená súčasť vývoja. Dieťa to nerobí naschvál. Nerobí to preto, aby s nami manipulovalo. Ono ešte nevie manipulovať.
Na druhej strane rodičia môžu vytvoriť také prostredie, aby minimalizovali výskyt prejavov zaplavujúcich emócií. Myslia si, že sú to malí dospelí? Presne tak. Malé dieťa sa od dospelých líši v niekoľkých zásadných oblastiach. Je impulzívne a rigidné, čiže preferuje, ak sú veci stále také isté, a má nízku flexibilitu. To znamená, že nevie dobre reagovať, ak sa veci zmenia. Je egocentrické a myslí si, že „všetko je tu pre mňa“. Keď dieťa ide do hračkárstva, myslí si, že hračky existujú preň.
Keď je dieťa malé, nerozumie logickým vysvetleniam a reaguje primárne emocionálne. Dieťa potrebuje svet okolo seba kontrolovať a ovládať. Je to o nedozretej prefrontálnej kôre? Zjednodušene áno. Emočné okruhy, napríklad tie, ktoré spúšťajú stresovú reakciu, fungujú od narodenia. Je to niečo, čo dieťa potrebuje na prežitie.
Ak sa dospelý nahnevá na verejnom mieste, uvedomí si, že nie je vhodné, aby začal kričať alebo plakať. Tieto presvedčenia dokážu utlmiť jeho emócie. Dieťa to nedokáže. Učí sa to až postupne. Keď ročné dieťa príde do hračkárstva, jednoducho si zoberie prvú hračku, ktorú uvidí, no dvojročné dieťa sa už spýta mamy.
Kľúčové je, že keď je dieťa zahltené silnou emóciou, nefunguje to ako pri dospelom. Mozgová kôra, ktorá je zapojená do racionálneho myslenia a riešenia problémov, ešte nedokáže veľmi efektívne utlmiť túto silnú emočnú reakciu. Preto logické vysvetľovanie počas záchvatu emócií nebude fungovať.
Dieťa nie je malý dospelý a jeho sociálno-komunikačné schopnosti sa len vyvíjajú. Do zhruba štyroch rokov dieťa nevie zobrať do úvahy perspektívu druhého človeka. Nechápe, že iní môžu mať odlišné presvedčenia. Také dieťa asi nevie pomenovať, že ste smutný, ale cíti, že niečo nie je v poriadku. Môže cítiť, že otec s ním nie je v takom spojení ako obvykle. Ale to ho, paradoxne, môže ešte viac rozrušiť.
Dieťa nemá sebareflexiu, aby si dokázalo povedať, že „aha, ocino je smutný možno preto, ako sa správam, tak prestanem“. Mozog dieťaťa, ktoré je v silnej emócii, nereaguje na logiku. Logické vysvetľovanie v situácii, keď je dieťa v silnej emócii, prirovnáva k tomu, akoby ste na niekoho začali hovoriť po japonsky, hoci tento jazyk neovláda. Keby daný človek pokračoval v tom, čo nechcete, aby robil, zvýšili by ste hlas a začali by ste na neho po japonsky kričať. Ale taký prístup nič nevyrieši. Lebo používate cudzí jazyk, ktorému nerozumie.
Ak je dieťa v silnej emócii, že nepočúva a nevidí, vtedy je asi najlepšie byť pri ňom a nejako to prečkať. Prípadne ho odstrániť z tej situácie. Ak sa silná emócia len blíži, treba ju osloviť tak, aby mi dieťa porozumelo. Jeden spôsob, ako to urobiť, by mohol byť, že mu tú hračku kúpime. To však nechceme. Čo teda spraviť? Emóciu možno osloviť tým, že ju uznáme: „Tá hračka je fakt super, strašne sa ti páči a strašne by si ju chcel.“ Dieťa cíti, že jeho emócie sa zhmotnili do slov. Toto treba rozvíjať.
Kľaknutie je super, lebo ak dieťa vidí, že ste na rovnakej úrovni, nadviazať s ním spojenie bude jednoduchšie. Čo sa týka kontaktu, niektoré deti nemajú radi, ak sa ich rodičia počas silnej emócie dotýkajú. Ale to je na rodičovi, ktorý vie, čo na dieťa funguje. Dôležité je zachytiť emóciu dieťaťa, pomenovať ju a dať jej dostatočnú pozornosť. Ak ju budeme ignorovať a pôjdeme na dieťa s logikou, nebude tomu v tom momente rozumieť ani na to počúvať.
Dieťa v tomto veku nemá pojem o čase, nevie, prečo sa ponáhľate. Našej perspektíve nerozumie. Pre neho ste jeho otec a je mu úplne jedno, že máte prácu, do ktorej musíte ísť. Pre dieťa nie je táto situácia jasne čitateľná a nevie, čo sa deje. Nie vždy je možné odchod z domu ideálne pripraviť, ale zvládnuť situáciu pomôže, ak dieťa bude mať dostatočný čas a bude mu jasné, čo sa bude diať. Pre dieťa je tiež dôležité, aby malo s rodičmi spojenie. Preto keď sa ráno ponáhľate - a je to vo vašich silách -, začnite lúčenie skôr. Aby ste sa najprv pohrali alebo porozprávali. Keď bude mať dieťa nasýtenú túto potrebu spojenia s vami, začnite pracovať na odchádzaní. Samozrejme, každý odchod do práce nebude jednoduchý, ale takto si vytvárate šancu, že to bude fungovať. Pri situáciách, ako je táto, ktoré sú náročné a nevieme sa im vyhnúť, tiež veľmi pomáha, ak máme vytvorenú rutinu - zaužívaný postup, čo sa kedy ráno deje.
Rodičia by mali mať na pamäti, že základom disciplíny je láska a stanovenie hraníc. Trestanie detí môže viesť k agresívnemu správaniu, psychickým problémom a zhoršeniu vzťahu s rodičmi. Namiesto trestov sa odporúča zamerať na pozitívne posilňovanie, otvorenú komunikáciu a učenie sa z chýb. Dôsledky by mali byť logické a súvisieť s nevhodným správaním.
Je tiež dôležité uvedomiť si, že výchovné štýly sa často prenášajú z generácie na generáciu. Ak rodičia zažili v detstve príliš autoritatívnu alebo násilnú výchovu, je pravdepodobné, že budú vychovávať podobne. Je však dôležité uvedomiť si vlastné traumy a snažiť sa o zdravší prístup k výchove.
Rodičia by nemali klásť na ramená detí bremeno rodiny ani im predčasne zverovať informácie o finančnej situácii alebo partnerských problémoch. Dieťa potrebuje priestor na hru, svoje aktivity a fantáziu, aby sa mohlo v budúcnosti radostne a vedome rozvíjať.
Výchova bez trestov neznamená absenciu pravidiel a hraníc. Práve naopak, jasne stanovené pravidlá a očakávania sú pre dieťa dôležité, pretože mu poskytujú pocit bezpečia a istoty. Dôležité je, aby boli tieto pravidlá rozumné, realistické a spravodlivé. Taktiež je dôležité, aby sa pravidlá uplatňovali dôsledne a konzistentne.
Princípy výchovy bez trestov zahŕňajú rešpekt a porozumenie, otvorenú komunikáciu, pozitívne posilňovanie, učenie sa z chýb a uplatňovanie logických dôsledkov. Rodičia by mali ísť deťom príkladom a byť trpezliví a vytrvalí.
Je dôležité vyhnúť sa hrozbám, úplatkom, neustálemu opakovaniu toho istého a telesným trestom. Trestanie v hneve a dávanie trestu, ktorý rodič nechce zrealizovať, sú tiež neefektívne.
Krik je častým prejavom frustrácie rodičov, no nie je efektívnym spôsobom, ako dosiahnuť, aby nás deti počúvali. Pozitívna disciplína ponúka alternatívne spôsoby komunikácie, ktoré sú založené na rešpekte a porozumení.
Venujte deťom dostatok pozornosti, dávajte im priestor robiť vlastné rozhodnutia, komunikujte s rešpektom a dôsledky by mali súvisieť s nevhodným správaním a byť rozumné a dohodnuté vopred. Nechajte dieťa zopakovať pravidlo, aby ste sa uistili, že mu rozumie.
Výchovné štýly sa líšia v miere kontroly a vrúcnosti. Existujú autoritatívny, permisívny, nezúčastnený a rešpektujúci štýl. Rešpektujúce rodičovstvo je často uprednostňované, ale najlepší štýl závisí od dieťaťa a rodiny.
Láska nemá byť podmienená správaním či poslušnosťou dieťaťa. Hranice sú dôležité, rovnako ako zameranie sa na správanie, nie na osobnosť. Rodičia by nemali kupovať lásku drahými vecami a mali by rešpektovať vek dieťaťa.