Keď dieťa odmieta jesť: Ako zvládnuť prieberčivosť pri jedle

Aký rodičovský postoj zaujať, keď máme doma prieberčivé dieťa, ktoré neustále ohŕňa nos nad jedlom, ktoré pripravíme, vždy mu v ňom niečo prekáža a odmieta jesť? Má vtedy zmysel dieťa do jedla nútiť? Spýtali sme sa na to odborníkov na výchovu.

Starosti s jedením detí sú bežnou súčasťou rodičovstva. Rodičia sa často cítia vyčerpaní z neustáleho ponúkania jedla a obávajú sa o zdravie svojho dieťaťa, ak odmieta jesť. Vypľúvanie jedla je jav, ktorý môže mať rôzne príčiny a vyžaduje si trpezlivý a citlivý prístup. Je dôležité pochopiť, prečo dieťa odmieta jedlo, aby ste mohli efektívne riešiť túto situáciu.

Príčiny odmietania jedla u detí

Nechuť do jedla nie je u dojčiat a malých detí ničím výnimočným. Existuje mnoho dôvodov, prečo dieťa môže vypľúvať jedlo, a často ide o kombináciu viacerých faktorov.

• Obdobie vzdoru: Medzi druhým a tretím rokom prežívajú deti obdobie vzdoru, ktoré sa môže prejaviť aj odmietaním jedla. Dieťa si uvedomuje svoju vlastnú osobnosť a skúša, kam až môže zájsť.
• Senzorické problémy: Niektoré deti môžu byť citlivé na textúru, vôňu, vzhľad alebo teplotu jedla. Tieto senzorické problémy môžu spôsobiť, že dieťa odmieta určité potraviny.
• Napodobňovanie správania: Deti sa učia pozorovaním. Ak rodičia neraňajkujú alebo majú zlé stravovacie návyky, dieťa to môže napodobňovať.
• Stres alebo úzkosť: Emocionálne napätie, zmeny v rodine alebo iné stresové faktory môžu ovplyvniť chuť do jedla dieťaťa.
• Nechuť ako prejav choroby: Bolesti bruška, hlavy, kĺbov, hnačka, zvracanie, zápcha, teploty, kašeľ a rad ďalších ťažkostí môžu byť príznakom nejakého ochorenia, ktoré sa súčasne prejavuje nechutenstvom a odmietaním stravy. Krátkodobé nechutenstvo býva bežným sprievodným javom pri prerezávaní zúbkov, nádche či horúčke.
• Testovanie hraníc: Dieťa skúša, ako zareagujete.
• Snaha o samostatnosť: Okolo 9. mesiaca sa dieťa pokúša kŕmiť samo, často neúspešne.
• Alergie a intolerancie: Potravinové alergie a intolerancie môžu spôsobovať nepríjemné symptómy.
• Neofóbia: Odmietanie jedla, strach z nového jedla, vymýšľanie pri jedení. Väčšina detí netrpí žiadnymi poruchami príjmu potravy, ale mnohé z nich prechádzajú normálnou vývojovou fázou nazývanou neofóbia. Objavuje sa už okolo 12.-13. mesiaca a znamená, že deti, ktoré predtým bez problémov jedli rôzne jedlá, ich zrazu odmietajú a zároveň netolerujú novú potravu.
• Food Jag: Ide o prijímanie len jedného druhu potravy alebo len niektorých druhov jedla.

Prieberčivosť v jedle u detí je pomerne bežná situácia. Mnoho detí prejde podľa odborníkov vývojovou fázou, kedy odmietajú určité potraviny - často zeleninu, mäso, jedlá s neznámou chuťou či zložením, alebo jedia veľmi obmedzený výber jedál. Najčastejšie ide o deti vo veku od dvoch do siedmich rokov. Je to evolučná záležitosť - organizmus dieťaťa sa tak chráni pred potenciálne „nebezpečnými“ potravinami.

Nová štúdia z roku 2024 vedená výskumníkmi z britských univerzít University College London, King's College London a University of Leeds zistila, že prieberčivosť detí v jedle je prevažne genetická vlastnosť, zatiaľ čo druhy konzumovaných potravín, miesto a podmienky konzumácie jedál môžu byť významné iba vtedy, kým je dieťa batoľaťom. Výskumu sa zúčastnilo viac ako 2 000 párov identických aj neidentických dvojčiat narodených v roku 2007 a žijúcich vo Veľkej Británii. Rodičia odpovedali na otázky o stravovacích návykoch svojich detí vo veku od 16 mesiacov do 13 rokov.

Zistili, že neidentické dvojčatá si boli oveľa menej podobné, pokiaľ išlo o prieberčivosť v jedení, ako identické dvojčatá. To naznačuje, že genetika má veľký vplyv na to, ako veľmi sa dieťa zdráha skúšať nové jedlá. Výskum tiež zistil, že prieberčivosť v jedle má tendenciu vrcholiť, keď má dieťa sedem rokov, a často mierne klesá, keď vstupuje do dospievania.

„Prieberčivosť v jedení často spôsobuje deťom a ich rodinám veľa stresu,“ povedal Moritz Herle, výskumník z King's College London a jeden z hlavných autorov štúdie. „Náš výskum naznačuje, že rozdiely medzi prieberčivosťou v jedení detí možno do značnej miery pripísať genetickým faktorom.“ Výskumníčka z UCL Zeynep Nas, neurobiologička a ďalšia hlavná autorka článku dodala: „Dúfame, že naše zistenie, že prieberčivosť v jedení je do značnej miery vrodená, môže pomôcť zmierniť obviňovanie rodičov. Toto správanie nie je výsledkom rodičovskej výchovy.“

Ako postupovať pri odmietaní jedla

Pri riešení problému s vypľúvaním jedla je dôležité zachovať pokoj a trpezlivosť. Je potrebné zistiť príčinu odmietania jedla a prispôsobiť tomu svoj prístup.

Reagujte s pokojom a trpezlivosťou: Ak dieťa rastie a prospieva, zväčša nie je dôvod na obavy. Vyhnite sa vytváraniu tlaku pri jedle.

Prispôsobte stravovací režim dieťaťu: Je dôležité, aby sme mu pred kŕmením nedali keksíky či iné „pochutiny“, ktorými sa rýchlo zasýti. Ak sa javí, že je nasýtené a nechce do seba dostať ani hlt, nenúťte ho. Mohlo by si tak zafixovať, že čas kŕmenia je časom bojovania s vami. Tiež je dôležité vyhnúť sa času dňa, kedy je už unavené.

Ponúkajte pestrú stravu a nové chute: Pre dieťa je dôležité, aby bol jeho jedálniček pestrý. Potrebuje vitamíny a minerálne látky dôležité pre jeho rast. Zavádzanie nových potravín je tak samozrejmosťou, no nie vždy drobcom vítané. Ak ste si všimli, že bojujete hlavne vtedy, keď mu podávate novú zeleninku či inú potravinu, skúste ju nabudúce „napodobniť“ ako vyzerá na tanieri k niečomu, čo už spoznáva a chutí mu. Ponúknite dieťaťu 1 - 2 lyžičky nového jedla a až potom dajte známe jedlo. Dávku nového jedla postupne ďalej zvyšujte, prípadne urobte niekoľkodňovú pauzu a neskôr opäť skúšajte. Dieťa by pri podávaní nového jedla nemalo vidieť klasické, osvedčené jedlo, ktoré máme pre prípad odmietania novej stravy v zálohe. Jednotlivé nové jedlá ponúkame dieťaťu vždy postupne, to znamená v priebehu niekoľkých dní alebo v dlhšom časovom odstupe.

Dbajte na konzistenciu stravy a učte dieťa žuvať: Ak dieťa ťažšie toleruje väčšie kúsky jedla, môžete ich lepšie rozmixovať. Pri zavádzaní nových jedál je ale dôležité učiť dieťa používať ďasná a prvé zúbky. Deti sú väčšinou pripravené na tuhšiu stravu medzi 4. a 6. mesiacom. No niektoré s ňou majú problém a počas jedenia sa zdá, že sa hltmi tuhšej stravy dusia. Skúste teda pri zavádzaní tuhšej stravy ponúknuť dieťaťu len menší kúsok.

Podporujte samostatnosť: V období okolo 9. mesiaca sa dieťa začne snažiť samo nakŕmiť a často neúspešne. Opäť je dôležité vyzbrojiť sa trpezlivosťou, lebo aj táto snaha zapadá do prirodzeného vývoja drobca.

Zvážte potravinové alergie a intolerancie: Ak dieťa pri jedle plače alebo má iné neobvyklé symptómy, môže ísť o potravinovú alergiu alebo intoleranciu. V takom prípade je potrebné vyhľadať lekársku pomoc.

Budujte správne stravovacie návyky: Podľa veku by malo dieťa dostávať stravu v určitých intervaloch, medzi jednotlivými jedlami by sme nemali dieťaťu podávať sušienky či iné drobnosti na zahryznutie, aj keď dieťa plače. Dieťa by sa malo stravovať v pokojnom prostredí, nemalo by byť rozptyľované hračkami a podobne. Venujeme sa v čase kŕmenia len jemu, nebuďte netrpezliví, keď je dieťa pomalé. Keď dobre je, pochválime ho, pohladíme. Keď nechce jesť, nehneváme sa. Chvíľu prestaneme s kŕmením a za chvíľu znovu ponúkneme. Dieťa nenútime jesť. Po roku sa má dieťa začať učiť jesť samo, aj keď robí neporiadok. Len ho dokŕmime. Sme trpezliví. Dieťa sa tak učí, že jedlo je spoločenskou záležitosťou a prejavom rodinnej súdržnosti.

Dbajte na pitný režim a ďalšie stravovacie návyky: Obmedzte sladké nápoje. Deťom nepatrí jedlo dospelých.

Riešte odmietanie jedla v materskej škôlke: V materských škôlkach deti často odmietajú šošovicu, hrach, fazuľu, hrášok s mrkvou, špenát alebo nátierky. Rodičia si majú možnosť prečítať jedálny lístok a keď vie, že dieťa pokrm nepozná, upozorniť na to. Dieťaťu môžu vysvetliť, že je to dobré jedlo, že ho môže v škôlke ochutnať, alebo že ho potom spolu uvaria doma.

Dbajte na pestrosť stravy: Školopovinné dieťa už rozumie tomu, že existuje určitý poriadok v jedle a osvojuje si určité schémy, ktoré sú používané v danej spoločnosti. Príliš pevné pravidlá v kombinácii potravín môžu však viesť k vzniku stereotypov, ktoré sa ťažko prekonávajú.

Hrajte sa s jedlom: Táto hra je skvelá pre deti, ktoré sa boja nových farieb, chutí a zloženia. Pripravte spoločne veľkú misu s niečím chutným - napríklad so želé, pudingom alebo jogurtom. Zakryte ju a vložte do nej nejaké malé plastové hračky, s ktorými sa môže váš drobec hrať. Dovoľte mu objavovať hračky a jedlo akýmkoľvek spôsobom, akým chce. Cieľom tejto hry nemusí byť jedenie, ale iba to, že dieťa vidí jedlo ako niečo zábavné.

Vyhnite sa pochvalám za jedenie: Nepoužívajte žiadne frázy typu „dobrý chlapec“ alebo „šikovné dievčatko, zjedla si brokoličku“. Jedenie je normálna vec, nie je to niečo, za čo by sme museli naše deti pochváliť. Pochvala za jedenie ich učí, že môžu prosíkať, manipulovať s nami a získavať pozornosť na to, čo a ako jedia. Mali by ste byť neutrálni.

Spoločné stolovanie: Nie je takmer nič prospešnejšie ako pestovať dobré stravovacie návyky - spoločné stolovanie a jedenie ako rodina. Sedenie spolu pri stole by malo byť spoločenské, a viac o spájaní ako o jedení. Všetci by ste sa mali medzi sebou rozprávať, napríklad o jedle, ktoré práve jete.

Zapojte dieťa do nákupu a prípravy jedla: Existuje mnoho jednoduchých a zábavných vzdelávacích spôsobov ako zapojiť malé deti do nakupovania, varenia a prípravy jedla. Zoberte svojho drobca na trh alebo do supermarketu, alebo na zber do vlastnej záhrady - je to výborná príležitosť, aby sa deti zoznámili s potravinami.

Ponúkajte menšie porcie: Pre vášho drobca môže byť ohromujúce, keď má pred sebou veľký tanier jedla, ktorý musí „zdolať“. Pre rodičov je zase skľučujúce, keď ich dieťa neje dobre. Urobte kompromis. Dojčenie je preňho môže byť v takejto situácii len dobré, pomáha mu získavať životne dôležité živiny a vo všeobecnosti celú situáciu zachraňuje.

Zábava po jedle: Ak bol čas jedenia stresujúci, urobte po ňom niečo zábavné - súboj šteklenia alebo maznania. Cvičením sa uvoľní oxytocín a ostatné endorfíny, čo spôsobí, že sa všetci budete cítiť lepšie. Predovšetkým, zachovajte si zmysel pre humor.

Vyťažte iného dospelého: Rodičia môžu byť z ustavičného ponúkania do jedla vyčerpaní, a keď je dieťa ešte malé, k netrpezlivosti sa pridáva aj strach o zdravie dieťaťa.

Nekŕmte dieťa násilím: Žiadne dieťa však nechce dobrovoľne ostať hladné, preto by rodičia nemali deti do jedla nútiť.

Zmena prístupu: Ak je dieťa horší jedák, treba najprv vyskúšať všetky spôsoby podobrotky a vymýšľať najrôznejšie triky, aby jedlo. Často pomáha už len to, ak dieťa sedí pri stole spolu s rodičmi a súrodencami. Keď vidí, že všetci jedia rovnaké jedlo, zvyčajne sa pridá aj ono.

Spoločné stolovanie - motivácia pre dieťa: Jedenie je podľa detských psychológov jedna z mála oblastí, kde dieťa cíti, že ju môže kontrolovať a má moc rozhodnúť. Občas pomôže zapojiť dieťa do prípravy jedla a vzbudiť tak jeho záujem a pocit, že jedlo je aj jeho dielom - nechať ho vybrať zeleninu, nakrájať ju. Pomáha aj spoločné rodinné stolovanie. Okrem toho, že podľa nedávneho prieskumu pre finančný dom UNIQA spoločné stolovanie pomáha posilňovať pocit bezpečia v rodine, príklad rodiča môže byť povzbudzujúci. Ak dieťa vidí, že dospelí konzumujú rôzne potraviny, môže byť ochotnejšie vyskúšať ich. Samozrejme, stolovanie by malo byť príjemnou súčasťou dňa, a nie stresujúcou alebo nútenou situáciou. „Pravidelný režim a spoločné stolovanie pomáha dieťaťu vytvoriť si zdravé stravovacie návyky. Podporí ich aj to, ak jeme spolu ako rodina vždy na rovnakom mieste v rovnakom čase. Počas jedla by sme sa nemali s ničím hrať, venovať sa mobilu či tabletu, a počas jedla sa nikam neodbieha. Ani deti, ale ani dospelí. Je to tiež skvelý čas na utužovanie rodinných vzťahov, čo môže prispieť k zníženiu stresu alebo napätia. Deti sa môžu cítiť viac v pohode, ak navyše pri stole nie sú pod tlakom niečo zjesť. Ak vidia, že jedenie je v rodine niečo bežné, normálne a príjemné, sú motivované sa pripojiť,“ dopĺňa Helena Schejbalová.

Kedy vyhľadať odbornú pomoc?

Ak vás odmietanie jedla dlhodobo trápi, dieťa nepriberá, je extrémne obmedzené alebo sa jedla bojí, neváhajte sa obrátiť na odborníka. Prvým krokom je obvykle pediater, ktorý posúdi vývoj dieťaťa a v prípade potreby odporučí návštevu nutričného terapeuta alebo detského psychológa. Vyhľadať pomoc neznamená zlyhanie - naopak.

Ak nechutenstvo trvá dlhšie, dieťa by mal vyšetriť lekár. „Môže ísť o príznak anémie - málokrvnosti, ale aj vážnejšej choroby. Niekedy sa však príčinu slabej chuti do jedla nepodarí zistiť.“

Poruchy príjmu potravy žiaľ ohrozujú čoraz mladšie deti, niektoré majú dokonca len šesť rokov. Počet rodičov detí mladších ako 12 rokov, ktorí hľadajú odbornú pomoc, za posledný rok výrazne vzrástol. „Pri deťoch sa môžeme stretnúť aj so strachom zo slova tuk alebo tučný, ktoré sa im spája s niečím “zlým” a nevhodným; so zameraním sa na číslo na váhe, alebo so strachom z cukru, ktorý sa deťom prezentuje ako zlý a nezdravý. V praxi to môže vyzerať tak, že dieťa odmieta zjesť čokoľvek, čo má na obale napísané slovo cukor, bez ohľadu na to, či je to cukor pridaný alebo ide o cukor, ktorý sa v danej potravine vyskytuje prirodzene, ako napríklad laktóza v mliečnych výrobkoch,” približuje odborníčka na výživu z tímu Chuť žiť, Ivana Kachútová, MSc, PhD.

„Poruchy príjmu potravy u detí mladších ako 12 rokov sa vyskytujú častejšie, než si predstavujeme. Týkajú sa dievčat aj chlapcov, pričom najčastejšie sa môžeme stretnúť mentálnou anorexiou, vyhýbavo-reštriktívnou poruchou príjmu potravy, v zahraničí známou ako ARFID a silnou základnou úzkosťou, ktorá sa pretavuje do manipulácie s jedlom,” hovorí Ivana Kachútová. Znaky môžu byť podľa nej nenápadné a rodičia si najčastejšie poruchu všimnú vtedy, keď začne dieťa zaostávať za svojou rastovou krivkou.

„Pri ARFID, teda vyhýbavo-reštriktívnej poruche príjmu potravy, dieťa jedáva iba špecifické potraviny a odmieta iné, predovšetkým z dôvodov ako je strach zo zadusenia, vracania či neschopnosť tolerovať štruktúru, chuť alebo vôňu danej potraviny,” vysvetľuje nutričná špecialistka. „Deti pri tejto poruche trpia psychicky - úzkosťou, pocitmi bezmocnosti, frustrácie, a aj fyzicky nedostatkom živín, únavou a pocitmi mdloby. Pri ARFID nie je prítomný strach z priberania. Mnohých ľudí však prekvapí, že už aj šesťročné deti, ktoré majú mentálnu anorexiu, si kontrolujú číslo na váhe.“

Na koho sa obrátiť:

• Pediater - základné vyšetrenia, rast, telesný vývoj.
• Psychológ alebo školský psychológ - emočné a správanie zmeny.
• Pedopsychiater - diagnostika, liečba, medikácia ak je potrebná.
• Nutričný špecialista - pomoc s nastavením jedálnička.

PPP sa najlepšie liečia v tíme. Ide o multidisciplinárny prístup, ktorý spája medicínsku, psychologickú a výživovú pomoc. Rodičia často hľadajú, čo „urobili zle“. Je však dôležité vedieť: rodič nie je príčinou PPP, no môže byť veľkým zdrojom v liečbe.

Čo môže pomôcť:

• Prevziať vedenie nad jedlom - rodič rozhoduje, dieťa nemusí súhlasiť, ale cíti sa bezpečne.
• Vytvoriť režim a dôslednosť - predvídateľnosť pomáha znižovať úzkosť.
• Validovať pocity, nie správanie - „Vidím, že sa bojíš. A zároveň vieme, že jedlo ti pomôže.“
• Oddeľovať dieťa od hlasu PPP - „To hovorí choroba, nie ty.“
• Budovať spojenectvo - „My spolu proti PPP.“ Nie boj s dieťaťom, ale spolupráca.

Ak čítate tieto riadky, možno už cítite, že sa niečo deje. Nečakajte, kým to bude zjavné. Presvedčiť dieťa, aby zjedlo niečo, čo sa mu nepozdáva, môže byť ťažké. Slzy, záchvaty hnevu pri stole - mnohí rodičia to poznajú až príliš dobre. Ale ak sa vám nedarí priviesť vášho potomka k tomu, aby jedol brokolicu, nemusíte prepadať zúfalstvu a seba obviňovaniu.

„Nie je, samozrejme, správne dieťa nútiť jesť. Ale na druhej strane, nemôžeme mu dovoliť jesť iba to, čo má najradšej a dovoliť mu tak ochudobniť jeho jedálniček o dôležité živiny. V zásade platí, že dieťa by každé jedlo malo aspoň ochutnať. A to už v ranom veku. V praxi to znamená, že doňho hrozbami nenatlačíme tanier dyňového prívarku, z ktorého sa následne povracia, ale vyzveme ho aspoň ochutnať.“

„Nechcem, lebo to nepoznám“: Je bežné, že v určitom veku okolo 2-4 rokov dieťa odmieta nové potraviny. Odborne sa tento stav nazýva potravinová neofóbia a netreba za ním hľadať žiadne poruchy. Dieťa má nechuť skúšať niečo, čo nemá overené. Ide o prechodný stav, ktorý sa upraví do 5-6 rokov veku, avšak je potrebné, aby rodič nepodľahol a neskončil pri ponúkaní 2-3 "osvedčených" jedál, o ktorých vie, že ich dieťa bez ťažkostí zje. Naopak, je potrebné variť pestro, jedálniček vyváženým spôsobom obohacovať a meniť a dieťaťu vždy nakladať to, čo je navarené. V ideálnom prípade sa môžeme najesť spolu s ním či dať mu jesť z vlastného taniera. Ak podľahneme nátlaku dieťaťa a ponúkame mu len obmedzené množstvo potravín či jedál, môžeme mu zarábať na značný problém. S takýmito návykmi a vyberavosťou v jedle totiž ťažko bude jesť v škôlke či škole obedy a ak neskôr dostáva vreckové, môže ho míňať na sladkosti či fast-foodové jedlá.

Z každého rožku trošku: Základom zdravých návykov, čo sa týka stravovania, nie je totiž vynechanie slaniny, sladkostí či vajíčok. Naopak, je to vyvážená, pestrá strava s dostatkom vlákniny a so zastúpením rôznych potravín, ktorá podporuje pestré osídlenie mikróbami v našich črevách. Tie majú ďalekosiahly dosah na naše zdravie a čím pestrejšie je toto osídlenie, tým lepšie. Okrem toho pestrá strava, v ktorej sú zastúpené aj tradičné aj nové aj exotické jedlá, je priestorom na radosť z jedla, objavovania a neprináša do života akýsi faktor zviazanosti. Ak je niekto totiž prísne zameraný na určitý konkrétny spôsob stravovania, často ho to ochudobňuje o radosť z jedenia aj o pochopenie pre stravovacie návyky iných ľudí. Ak dieťa necháme, aby holdovalo potravinovej neofóbii a donekonečna si preberalo v jedle, bude mať vyššie riziko vzniku chronických, civilizačných ochorení, ktoré patria k najčastejším príčinám úmrtí.

Potvrdené na dospelých: Túto súvislosť potvrdila aj štúdia skúmajúca dospelých jedincov a vykonaná na Finnish National Institute for Health and Welfare, University of Helsinki a University of Tartu v Estonsku. Potravinová neofobia sa spájala s nízkou kvalitou stravy, nedostatočným príjmom prospešných látok z potravín a nadmerným príjmom tých zložiek, ktoré nám vo vyšších množstvách neprospievajú. Potravinoví neofobici mali nevhodný profil mastných kyselín a výraznejšie známky zápalu v krvi. Taktiež mali vyššie riziko vzniku kardiovaskulárnych ochorení a diabetu 2. typu. A to dokonca bez ohľadu na hmotnosť, vek či pohlavie.

Vychovávajme aj seba: Ak svojmu dieťatku teda dokola vyvárame len zopár obľúbených jedál, môžeme mu tak robiť medvediu službu. Ak navyše my sami neholdujeme pestrej strave, môžeme mať niektoré ochorenia "v rodine" aj bez toho, aby sme ich mali pri svojom narodení zapísané v génoch. Náš životný štýl sa totiž priamo na našich génoch podpisuje.

„Nátlak a netrpezlivosť nefunguje: Genetika sa síce zmeniť nedá, ale ak máte pocit, že vaše dieťa nezje takmer nič z toho, čo mu pripravíte, alebo vytrvalo vyžaduje dve-tri jedlá stále dokola, vtedy je každá rada dobrá. Odborníci majú niekoľko tipov, ako to spoločne s dieťaťom zvládnuť. V prvom rade je podľa nich zbytočné dieťa nútiť, aby zjedlo viac než zvyčajne, alebo ho dokola ponúkať, ak odmieta niečo nové. Dieťa podľa nich často potrebuje ochutnať nové jedlo 10 až 15-krát, kým si naň zvykne. Niekedy stačí zmeniť spôsob prípravy - niektoré deti odmietajú varenú mrkvu, ale zjedia ju surovú. Platí pravidlo jednej lyžičky - stačí dať dieťaťu ochutnať jednu lyžičku. Ak mu nebude nové jedlo chutiť, jesť ho nemusí. A hoci sa nám môže zdať, že z toho mála, čo dieťa zje, určite nevyžije, nemali by sme mu dávať väčšie porcie, než je schopné zjesť.“

„Každý máme inak nastavené „spaľovanie“ a využívanie energie z potravy. Ponúkajme deťom vhodné, pekne upravené jedlá v určenom čase. Na tanier však dajme len toľko, koľko je reálne, že dieťa naozaj zje. Dokonca môžeme pred ním z taniera ešte aj kúsok odobrať. Jedlá ponúkajme rôznorodé a v rôznych úpravách. Niektoré deti vyžadujú skôr kašu, iné deti dávajú prednosť kúskom,“ vysvetľuje Helena Schejbalová, klinická psychologička centra Modré dvere pre server idnes.cz. Navyše, zlá skúsenosť - nátlak, nevoľnosť či dusenie sa pri jedení jedla, ktoré dieťaťu nechutí - ho podľa nej môže viesť k odmietaniu daného jedla úplne. Pred jedlom by sme mali radikálne obmedziť sladkosti a sladké pitie, pretože deti sa niekedy zasýtia sladkosťami. „Čo dieťa na obed zje, to zje. Nemalo by dostať žiadnu náhradu. Ďalšie jedlo je až olovrant,“ dodáva.

Pri malých deťoch môžeme pri stravovaní zaradiť aktivitu zameranú na posilnenie všímavosti. Vyzvite deti, aby spolu s vami preskúmali svoje jedlo: Zrakom: akú má farbu, tvar? Sluchom: vydáva jedlo nejaký zvuk? Hmatom: aké je jedlo na dotyk? Čuchom: ako jedlo vonia? Chuťou: ako jedlo chutí?

Tipy, ako posilniť všímavosť pri jedení u detí

• Rituál pred jedením: Rituálom pred jedením nemusí byť len modlenie. Doprajte deťom a sebe na jedenie dostatok času. Jedlo by nemalo byť podávané v zhone a „za pochodu“. Niekedy sami nechtiac naše deti tlačíme k tomu, aby si jedlo neužili, ale ho iba rýchlo zjedli. Naučme deti, aby po jedle vyčkali aspoň 15 minút a sledovali, či chcú ešte „dupľu“.
• Stravujte sa spoločne: Pokiaľ to ide, vypestujte si návyk jesť spoločne za jedným stolom a spolu si užívať jedlo.
• Keď jeme, tak jeme: K všímavému jedlu nepatrí televízor, mobil, ale ani kniha či časopis.
• Nedržme sa rigidných pravidiel: Pozor, všímavosť by nemala byť riadená pravidlami. Určite sú dni, kedy vaše dieťa túži mať zapnutú hudbu, chce sa pri jedle rozprávať o novej hre a vtedy by ste jeho plnú pozornosť asi ťažko obrátili k jedlu. Všímavosť s deťmi zásadne trénujeme nenásilne, hravo, môžeme im ísť príkladom a vysvetľovať, prečo chceme aktuálne obrátiť všetku pozornosť k nášmu tanieru.
• Spolu si jedlo dopestujte: Jesť jedlo, ktoré ste si sami dopestovali je úplne iný zážitok. Pokiaľ nemáte záhradu, rovnako dobre k tomuto účelu slúži pestovanie byliniek na kuchynskom parapete alebo klíčenie semiačok.

Poruchy príjmu potravy (PPP) nie sú problémom len dospievajúcich. Čoraz častejšie sa objavujú aj u detí v mladšom školskom veku medzi 6. a 11. rokom - teda vo veku, ktorý si väčšina rodičov spája ešte s bezstarostnosťou, kamarátstvami a hrou. No už v tomto období môže byť jedlo pre niektoré deti zdrojom napätia, kontroly alebo strachu.

Poruchy príjmu potravy sú komplexné a ovplyvňujú nielen stravovanie dieťaťa, ale aj jeho emocionálny svet, spôsob vnímania seba a svojho tela. Zasahujú vývin, sociálne väzby, školskú dochádzku a v mnohých prípadoch aj telesné zdravie. Poruchy príjmu potravy nevznikajú z rozmaru ani z „rozmaznanosti“. Sú to závažné psychické ochorenia, ktoré majú viacero príčin - genetických, psychologických, rodinných a spoločenských. Výskyt PPP v detskom veku v posledných rokoch rastie. Pandémia COVID-19 a s ňou spojená sociálna izolácia, nárast psychickej nepohody detí, sociálne siete a tlak na výkon vytvárajú prostredie, ktoré je pre vznik PPP priaznivé.

U detí vo veku 6-11 rokov môže byť spúšťačom rôznych foriem PPP viacero faktorov.

• U dievčat okolo 9. roku často prichádzajú prvé telesné zmeny spojené s predpubertou - priberanie, zmena tvaru postavy. Tieto prirodzené vývinové procesy môžu u citlivých detí vyvolať úzkosť, najmä ak sú sprevádzané komentármi okolia o vzhľade. Aj dobre mienené poznámky ako „pribrala si“, „nepreháňaj to so sladkým“, či „dávaj si pozor na bruško“ môžu v dieťati spustiť cyklus úzkosti, seba-pozorovania a potreby kontroly.
• U chlapcov (ale aj u dievčat) môže byť spúšťačom napríklad tlak na výkon, športové prostredie so zameraním na hmotnosť, ale aj túžba po svalnatosti alebo obavy z prílišného priberania.
• U detí s neurovývinovými poruchami, ako sú autizmus či ADHD, sa častejšie vyskytuje porucha ARFID (vyhýbavá/restriktívna porucha príjmu potravy), ktorá nesúvisí s túžbou po štíhlosti, ale vyplýva zo zvýšenej senzorickej citlivosti, strachu zo zvracania či zadusenia sa alebo nezáujmu o jedlo. V týchto prípadoch nie je narušený telesný obraz, ale napriek tomu môže dôjsť k podvýžive a výrazným psychologickým a sociálnym dopadom.

Dôležité je si uvedomiť, že spúšťač nemusí byť „viditeľná udalosť“. Deti v mladšom školskom veku môžu PPP prejavovať inak ako dospievajúci alebo dospelí. Často ešte nevedia pomenovať, čo cítia, a aj výrazné zmeny sa môžu javiť ako nenápadné. Nemusia byť chudé, ale správanie môže byť varovným signálom. PPP nemusia u detí vždy spĺňať všetky diagnostické kritériá a môže ísť o atypické formy mentálnej anorexie alebo bulímie, ktoré však ale stále môžu mať negatívny vplyv na ich vývin a prežívanie.

Mentálna bulímia

• Cykly prejedania a následného kompenzovania (vracanie, hladovanie, nadmerné cvičenie).
• Pocity hanby, viny, straty kontroly.
• Hmotnosť môže byť normálna, čo sťažuje rozpoznanie.
• Náladovosť, impulzívne reakcie, sebakritika, tajnostkárstvo.

Porucha príjmu potravy, bližšie neurčená

• Zmiešané alebo atypické prejavy, ktoré nespĺňajú plné diagnostické kritériá pre anorexiu, bulímiu alebo ARFID.
• U detí často prítomné - napr. Nie je potrebné čakať na „vážne príznaky“. Už zmena v správaní, strachu z jedla alebo postojoch k telu môže byť dôvodom na vyhľadanie odbornej pomoci. Skorá intervencia má najlepší efekt.

Príklady a Skúsenosti Rodičov

Príklad 1: Matka 20-mesačného syna, ktorý do roka krásne jedol, ale potom prišiel zlom. Všetko vypľúva na zem alebo hádže lyžicou na zem, prípadne sa s jedlom hrá. Riešenie: Trpezlivosť, ponúkanie, ale nenútenie.

Príklad 2: Matka ročného dieťaťa, ktoré zje len polievku, kupovaný príkrm alebo suchý chleba, jogurt a chrumky. Riešenie: Ponúkať, ale nedávať na výber z 10 jedál. V polievke môže byť rôzna zelenina, mäso, cestoviny.

Príklad 3: Matka 2,5-ročnej dcérky, ktorá od prvých príkrmov bojuje s jedením. Riešenie: Nenúťte ju do jedla.

tags: #ked #dieta #vystraja #pri #jedle