Agresivita u detí predstavuje častý dôvod vyhľadania odbornej psychologickej pomoci. V určitých vývinových obdobiach je zvýšená impulzivita prirodzenou súčasťou dozrievania nervového systému a osvojovania si sociálnych pravidiel. V predškolskom veku dieťa ešte nemá plne rozvinuté schopnosti regulácie emócií. Frustrácia, únava, pocit odmietnutia alebo preťaženie sa môžu prejaviť výbuchmi hnevu, fyzickou či verbálnou agresiou. V školskom veku nadobúda správanie sociálny rozmer. Agresívne prejavy môžu súvisieť s nízkou sebadôverou, potrebou presadiť sa v skupine alebo s negatívnou skúsenosťou v rovesníckych vzťahoch. Agresivita u detí môže byť podmienená viacerými faktormi - temperamentom, rodinným prostredím, modelmi správania či dlhodobým stresom. Významnú rolu zohráva aj kvalita vzťahovej väzby a emocionálna atmosféra v rodine. V diferenciálnej diagnostike je potrebné zvážiť aj prítomnosť úzkostných ťažkostí, porúch pozornosti, adaptačných problémov alebo závažnejších emocionálnych porúch. Len výnimočne môže byť agresívne správanie súčasťou komplexnejšej psychopatológie, napríklad pri výraznej emočnej nestabilite. Pri zvládaní agresívneho správania je kľúčová kombinácia empatie a konzistentných hraníc. Trestanie, zosmiešňovanie alebo fyzické sankcie spravidla vedú k prehlbovaniu napätia a zhoršeniu správania. Efektívnejší je pokojný prístup, pomenovanie emócií dieťaťa a modelovanie primeraných reakcií. Ak agresivita u detí pretrváva alebo eskaluje, je vhodné vyhľadať odbornú pomoc.
Detičky v predškolskom veku, teda do 6. roku života, nie sú schopné samé rozprávať o svojich pocitoch. Tieto pocity však vie vyjadriť napríklad v tom, čo nakreslí či už doma, alebo v škole. Kresba nám pomôže odhaliť čo dieťa prežíva a ako vníma svoje okolie. Často je pokladaná iba za detskú hru, avšak odborníci v nej nachádzajú aj spojenie detskej reality a snenia. Kreslenie je hra a veľmi zábavná hra. Deti, ktorým je umožnené, aby maľovali, aj keď im ešte nie je ani viac ako jeden rok, robia škvrny. Môžeme hľadať súvislosť medzi bodkami fliačikmi a poznaním a skúsenosťami dieťaťa. Naozaj dieťa spoznáva svet ale pozná len takéto kúsky. Izolované bodky a krátke čiarky sa začnú spájať v druhom roku života dieťaťa. Prvé skutočné kreslenie sú teda čmáranice. Tak, ako dieťa začína chápať svet a snaží sa usporadúvať si ho, tak sa začne meniť aj kresba. Vo veku 1,5 až 2 rokov naozaj dieťa po prvýkrát vytvára myšlienkový konštrukt skutočnosti. Dieťa vstupuje do intepersonálnych vzťahov, pozoruje, rozmýšľa svojim detským rozumčekom a vytvára prvé znaky. Tým tiež trénuje spojenie oka mozgu a ruky. Štandardne sa rozlišujú tri základné etapy detskej kresby: štádium čmárania, predschematické štádium a schematické štádium. V štádiu čmárania, ktoré trvá približne od 2 do 4 rokov, ešte obrázky nie sú realistické a kreslenie je iba akousi motorickou hrou. Niekedy však dieťa vytvorí čosi, čomu sa hovorí tzv. náhodný realizmus. To znamená, že na obrázku, ktorý sa pôvodne javil ako čmáranica, môžete pozorovať konkrétne tvary a objekty. Asi po 3 - 4 rokoch, keď sa začína objavovať spolupráca oka a ruky, sa veľké neprerušované čiary začínajú spájať a vytvárajú uzavreté tvary. Ide o dôležitý míľnik, keďže schopnosť kresliť uzavreté tvary umožňuje dieťaťu zobrazovať predmety a postavy, ktoré okolo seba vidí a neskôr aj vytvárať písmená abecedy. Snaha zachytiť svet okolo seba je typická pre predschematické štádium, ktoré trvá od 4 - 7 rokov. Z kruhov a kociek sa razom stávajú slniečka, jednoduché tváre, postavy, autíčka a domy. Samozrejme, bez realistických detailov. Tie prichádzajú až v schematickom štádiu okolo 7. roku. Samozrejme, všetci hľadáme v kresbách detí určité skryté významy, avšak dajte si pozor, aby ste to zbytočne nepreanalyzovali. Niekedy sú kresby iba kresby. Uvedené stereotypy navyše vychádzajú zo všeobecných pozorovaní psychológov, a tak ich treba vnímať vždy v širšom kontexte reality dieťaťa.
Čo všetko dokážu psychológovia z detských kresieb vyčítať? Kresba dokáže psychológom poskytnúť more informácií, ktoré sú navonok len ťažko rozpoznateľné. Detská kresba slúži ako diagnostická pomôcka, metóda terapie či ako spôsob klinickej práce. V prvom rade však pomáha psychológovi nadviazať s dieťaťom kontakt, aby sa k nemu dostal bližšie, aby bolo dieťa pri práci otvorenejšie. Odborníci považujú detskú kresbu za ideálny diagnostický prostriedok na spoznanie dieťaťa, jeho kognitívneho i emocionálneho vývinu, na odchýlky od určitej normy či spozorovanie talentu. Pre deti je kresba prirodzenou súčasťou ich života, ktorou mnohé vyjadrujú, i keď o tom samy nemusia vedieť. Kreslia to, čo majú rady, čo ich naopak trápi, či dokonca, čo si želajú. Je teda prirodzené, že práve z kresby je možné zistiť viaceré oblasti zo života dieťaťa, s ktorými môže psychológ ďalej pracovať. Detská kresba môže okrem aktuálnej výpovede detí, ako aj ich psychických vlastností, odhaliť rôzne vývinové odchýlky, traumy, sexuálne problémy a pod. Vo svojej knihe Detská kresba ako diagnostický prostriedok v materskej škole Bóriková uvádza, že pre dieťa je kresba veľmi príťažlivou, no na strane druhej náročnou intelektuálnou činnosťou, zložitým systémom s hlbokým významom. Dieťa si prostredníctvom kresby vytvára symboly na základe rôznych vnemových podnetov a opodstatnene sa môžeme domnievať, že aj v spojení s emocionalitou, prežívaním a poznatkami. Z toho vyplýva, že detská kresba má výpovednú hodnotu, odráža citové, či charakterové znaky daného dieťaťa, nálady či postoje. Pomocou rôznych indikátorov vieme nájsť črty osobnosti i jej problémové miesta. Niekedy sa stretávame napríklad s výraznými prejavmi negativizmu dieťaťa, keď sa v kresbe nevie alebo nechce prejaviť. Môže to byť diagnosticky významné zistenie, ale nesmie dieťaťu v celkovom obraze uškodiť. To znamená, že sa naň nemôžeme fixovať a ku kresbe je potrebná aj interpretácia samotného dieťaťa. Okrem detskej interpretácie je potrebná aj veľká odborná skúsenosť, profesionálna opatrnosť psychológa a taktiež poznanie kontextu problematiky daného dieťaťa. Predchádza sa tak tomu, aby sa nestalo, že psychológ z kresby usúdi niečo, čo nezodpovedá pravde. Napríklad, keď dieťa nakreslí mamu celú čiernu, nemusí to znamenať, že mamu nemá rado, ale môže to byť len informácia o tom, že mama nosí často čierny sveter.
Detské kresbové testy a ich využitie
Detské kresbové testy sa ako diagnostické materiály používajú v rôznych oblastiach detského vývinu. Analýza detskej kresby je častou metódou, ktorá sa využíva ako indikátor poškodenia CNS dieťaťa. Najviac používaným testom je ale Kresba postavy podľa Goodenoughovej. Test vytvorila na základe predpokladu, že detská kresba sa zákonite vyvíja a jej vývoj sa prejavuje pribúdaním detailov. Hodnotí sa ich tu až 78 a ukazujú silnú koreláciu s IQ dieťaťa. V knihe Psychodiagnostika dětí a dospívajících autori píšu, že test hodnotí vývin percepcie a senzomotorickej koordinácie, orientačne poukazuje na mentálny vývin či odzrkadľuje vnímanie podobností a detailov, abstrahovanie a zovšeobecňovanie. Zisťuje sa ním aj detská predstavivosť alebo jemná motorika. Metodika sa využíva v praxi pre deti od 3,6 do 11 roku a administrácia prebieha individuálne alebo skupinovo. Ako pomôcky sú využívané papier A4 položený na výšku a mäkšia ceruzka. Dieťa získava skóre v pätnástich obsahových položkách (O skóre) a dvadsiatich formálnych položkách (F skóre). Z oboch dosiahnutých skóre vypočíta psychológ následne výsledné skóre. Ak dieťa dosiahne vysoké celkové hodnotenie, svedčí to o tom, že je zrelé, inteligentné, pokojné či precízne. Často sa však celkové vysoké skóre objavuje aj u nepočujúcich detí. Čo sa týka nízkeho celkového skóre, vyskytuje sa pri detskej mozgovej obrne, ľahkej mozgovej dysfunkcii či mentálnej retardácií. Pri vyhodnocovaní sa rozlišuje aj to, ktoré z dvoch kategórií skóre (F skóre, O skóre) dieťa dosiahlo vo väčšej miere. Ak psychológ zistí, že F skóre dieťaťa je nižšie ako skóre O, vie usúdiť, že ide o poškodenie CNS alebo aj zraku. Naopak, ak dieťa skóruje vyššie vo formálnej oblasti, svedčí to o jeho slabej motivácii ku kresbe, úzkosti, poruchách správania či psychickej deprivácii. V takomto prípade sa dieťa zameriava práve na formálnu stránku kresby a tú obsahovú opomína. V knihe Psychodiagnostika dětí a dospívajících uvádza Vágnerová aj určité znaky, ktorými sa vyznačuje kresba ľudskej postavy dieťaťom, ktoré má poruchu CNS.
Problematika osobnosti dieťaťa je pomerne širokou témou. V psychologickej praxi sa v rámci kresby ako metodiky využíva tzv. Test stromu. Vypovedá o Eysenckových osobnostných faktoroch, spôsoboch prežívania, akými sú napríklad vnútorné tenzie či konflikty. Taktiež z neho vieme zistiť spôsoby reagovania dieťaťa, vzťahy a prístup okolitému svetu a v neposlednom rade aj ašpirácie. Test stromu sleduje skrytú (nevedomú) predstavu dieťaťa o sebe, o svojich prednostiach aj nedostatkoch, čo znamená, že ním vie psychológ zachytiť dynamiku osobnosti. V praxi sa ale využíva aj ako screening odhalenia psychických problémov. Častým rušivým faktorom môže byť to, že deti sa snažia od seba navzájom opisovať (teda kresliť rovnaký obrázok ako ich spolužiaci), alebo že sa snažia nakresliť obrázok čo najviac odlišný (Altman, 2002). Úlohou dieťaťa je nakresliť akýkoľvek strom, výnimkou je jedine ihličnan a palma. Tie nemôžu byť nakreslené. Kreslí sa na papier veľkosti A4 pomocou stredne tvrdej ceruzky. Čo psychológ v tomto type kresby hodnotí? Zameriava sa na hodnotenie kresby ako celku, na umiestnenie a veľkosť kresby či na subjektívny dojem, to znamená, ako by strom obstál v realite. Všíma si ale aj ťah, tlak a spôsob vedenia čiar a taktiež vývinové hľadisko. Z kresby je možné vyčítať infantilné znaky dieťaťa, jeho zaostávanie za rovesníkmi. Základnou podstatou pri vyhodnocovaní tohto typu kresbového testu je ale hľadanie a všímanie si dominantných častí kresby, ktoré sú významné a vieme z nich niečo vyčítať.
Rodinné vzťahy a ich zobrazenie v kresbe
Táto oblasť patrí pri práci s deťmi k jednej z najvýznamnejších. V praxi sa využívajú najmä testy ako Kresba začarovanej rodiny, Kresba rodiny, Strom a snový strom či Kresba troch stromov. Tieto kresbové testy sú zamerané na zisťovanie rodinných vzťahov, na postoje dieťaťa k jeho vlastnej rodine. Zisťujú sa pomocou nich súrodenecké konštelácie, vzťah dieťaťa k jeho rodičom či jeho miesto v rámci rodiny. Kresbový test nám vie dobre poslúžiť tiež pre získanie obrazu o prežívaní momentálnej situácie a rodinnej klímy dieťaťom. V psychologickej praxi sú najčastejšie využívané pri porozvodovom poradenstve, v pedagogickej praxi ich zase odborníci využívajú pri práci s deťmi trpiacimi poruchami správania či učenia. Psychológia totiž predpokladajú, že to, ako sa dieťa správa v škole pochádza najmä z výchovy, ktorá mu je doma ukazovaná. Preto sa kresbové testy tohto typu ukazujú ako dobré a významné pomôcky, ako podchytiť problémové správanie v škole a predchádzať tak sociálno-patologickým javom, ktoré z neho môžu vyvstať.
Najčastejším kresbovým testom z tejto oblasti je práve Kresba rodiny. Využívaný je pri deťoch vo veku 6 až 12 rokov. Inštrukcia znie nasledovne: „Nakresli obrázok, ktorý by vyjadroval život celej vašej rodiny.“ Po nakreslení obrázku sa psychológ zameriava na hodnotenie nasledovných oblastí - ktorý člen rodiny je nakreslený a ktorý naopak chýba, čo rodina na obrázku robí. Zaujíma ho taktiež, aká je vzdialenosť medzi jednotlivými jej členmi a aká je veľkosť jednotlivých členov rodiny. Všetky tieto informácie získava odborník na základe rozhovoru s dieťaťom o tom, čo nakreslil. No a na záver je dôležité nezabudnúť, že všetky výsledky musia byť vždy konfrontované s anamnézou dieťaťa.
Test kresby začarovanej rodiny vznikol viac-menej náhodne v päťdesiatych rokoch minulého storočia. Test kresby začarovanej rodiny je veľmi užitočná projektívna metóda, ktorú začali používať Matějček a Strohbachová (1981). Autori volili symboliku zvierat, pretože sa im zdala byť prehľadnejšia a pochopiteľnejšia než symbolika rastlín a vecí (dnes sa využíva aj symbolika rastlín a vecí). Skúsenosť s týmto testom je aj v kombinácii s testom kresby rodiny hlavne u detí v školskom veku veľmi dobrá a jej význam je pri skúmaní rodiny nepopierateľný. Symbolické vyjadrenie jednotlivých postáv si dieťa nemusí uvedomiť, a tak je schopné vypovedať na papieri informácie, ktoré by ťažko verbalizovalo. Hlavná sila tejto metódy, zdôrazňujú Matějček a Stohbachová (1981), je v poňatí „kľúčových osôb“. Význam začarovania členov rodiny do zvieraťa je v možnosti sledovať povahové vlastnosti jednotlivých členov rodiny, ktoré sa tu na základe voľných asociácií premietajú do všeobecných charakterov prisudzovaných jednotlivým zvieratám. Matka býva najčastejšie zobrazovaná v podobe vtáka, potom mačky. Kresba začarovanej rodiny doplní významne pohľad dieťaťa na vlastnú rodinu, predovšetkým pokiaľ ide o rozdelenie rolí, moci a statusov, ukáže na skryté konflikty, rivalitu, pocity menejcennosti (Langmeier, Krejčířová, 1998). Pri posudzovaní emocionálnej percepcie v rodine je dôležité kombinovať kresbu rodiny s kresbou začarovanej rodiny, pretože kresba rodiny síce odokryje túto problematiku, ale symbolika zvierat lepšie na jednej strane zobrazí emocionálne vzťahy detí k rodičom a zároveň na druhej strane predstavuje hlbšie preniknutie k emocionálnej atmosfére v rodine, pretože umožňuje v po rozhovore klásť dieťaťu väčšie množstvo otázok.
Význam kresby domu a jeho symbolika
Psychológovia zvyknú dávať počas testovania školskej zrelosti pripravené testy, ktorými okrem iného zisťujú kresbové zručnosti detí. Deti kreslia postavu, ale aj napríklad dom. Prečo práve dom? Pretože dom si vie každý predstaviť, je to dôverne známy objekt a v podstate ho dokáže nakresliť aj najmenšie dieťa. Podľa odborníkov sa v kresbe domu najviac projektuje vzťah k domovu, vzťahy medzi rodičmi, súrodencami. Najvhodnejšia je najmä pre deti predškolského a mladšieho školského veku, pretože radi sami od seba kreslia domov. Túto obľubu sa dá vysvetliť ako závislosť od domova a rodičov. Čiže kresba domu vypovedá veľa o osobnosti a charaktere dieťaťa, schováva v sebe početné symboly - rodinné zázemie či otvorenosť vonkajšiemu svetu. Dieťa jednoducho kresbou domu vyjadruje samé seba. Dom je zároveň úzko prepojený s rodinou. Zatiaľ čo rodina predstavuje duchovné centrum lásky, ochrany a dôvery, dom predstavuje jej materiálne stelesnenie. Napriek tomu, že väčšina dnešných detí býva v poschodových domoch, zobrazujú prevažne dedinský dom. Najčastejšie ako štvorec s trojuholníkovou strechou, oknami, dverami s kľučkou a komínom, z ktorého sa dymí. Poschodové domy, paneláky sa v kresbách vyskytujú zriedkavejšie a až v neskoršom veku.
Pri interpretácii kresby domu je dôležité všímať si jeho stvárnenie, s dôrazom na okná, dvere či samotnú výzdobu, ale aj bezprostredné okolie domu (ploty, stromy, záhrady, prístupové cesty atď.). Okná aj dvere predstavujú jednoznačne komunikačný prostriedok. Dvere sú považované za sociálne schopnosti. Dvere otvorené znamenajú silnú potrebu citových väzieb. Okná predstavujú zase vzťahy s okolím. Uzatvorené okná alebo dvere bez kľučky, prípadne neprítomnosť cesty vedúcej k domu svedčí o uzavretosti dieťaťa alebo jeho prípadnej úzkosti, absencii hlbších citov či prejavov náklonnosti. Strecha symbolizuje myslenie a fantáziu. Môže byť vysoká, dominantná alebo nevýrazná. Aj okolie je dôležité Pri diagnostickom vysvetľovaní a hodnotení kresby domu sa neberie ohľad len na samotnú stavbu, ale aj na okolie. Vonkajšie zobrazené prostredie poukazuje na detskú komunikáciu s okolím a na jeho otvorenosť, resp. uzavretosť voči vonkajším podnetom. Ak je dom uprostred s otvorenými oknami a niekoľkými dverami, okolie domu je spravidla nenápadné, ide o harmonické, vyrovnané, prívetivé, živé a otvorené dieťa. Ak je v kresbe dom malý s menším počtom okien, obrastený veľkými stromami, môže naznačovať poruchu afektivity (schopnosť citovej reakcie), nesmelosť, pripútanosť k matke. Veľký dom poukazuje na to, že dieťa túži po prejavoch lásky, adaptácii, ovládaní svojich pudov. Ak je to dom v podobe zámku s cimburiami, vežami, tie predstavujú ideálne útočisko. Dom odpudivého vzhľadu nám naznačuje, že dieťa sa cíti pod tlakom rodiny, môže ísť i o obmedzovanie vlastnej slobody. Osamelý, neprístupný dom, bez cesty k nemu, bez dverí, lemovaný vysokým plotom poukazujú na prehry a nezdary. Kreslia ich vo väčšine deti uzavreté do seba a nie s dobrou komunikáciou. Dom, ktorý zapĺňa celý papier, resp. ho presahuje, poukazuje na potrebu dieťaťa po väčších prejavoch lásky, po lepšej adaptácii v rodinnom prostredí alebo po ovládaní svojich pudov.
Zaujímavé sú napríklad kresby vytvorené deťmi vychovávaných v detských domovoch. Tieto deti majú tendenciu pokryť celú plochu papiera a obklopiť dom autami, lietadlami či padákmi. Okrem domčeku deti jednoducho nakreslia, čo ich práve napadne. Celý obrázok je podivný a nesúrodý. Vyplýva z toho, že tieto deti ťažko sústreďujú pozornosť na symbol, ktorý pre nich v skutočnosti nič neznamená. Zatiaľ čo dopravné prostriedky alebo príroda sú im bližšie, dôvernejšie známe. Ciest býva na týchto obrázkoch niekoľko. To znamená, že buď dieťa volá o pomoc, aby mohlo z domu odísť alebo cesty možno považovať za symboly úniku, za vyjadrenie túžby utiecť. Často domom chýbajú okná a dvere. Deti dávajú tak najavo, že majú problémy komunikovať s okolitým svetom, uzatvárajú sa do seba.
Dieťa komunikuje rôznymi spôsobmi - mimikou, gestami, slovami, ale aj kresbou. Práve prostredníctvom kresby deti vyjadrujú svoje vnútorné pocity. Jedným z prostriedkov vyjadrenia v detskej kresbe je farba. Ak deti používajú svetlé a teplé odtiene farieb (napríklad oranžovú a žltú), symbolizuje to pozitívne emócie (radosť, optimizmus). Ďalším parametrom pri diagnostike detskej kresby je sila čiar. Silné čiary signalizujú vnútorné napätie či hnev. Kognitívny vývoj a kresba spolu veľmi úzko súvisia. Ak dieťa dobre chápe priestorové vzťahy, dokáže pomerne presne zachytiť proporcie a perspektívu. Vyvíja sa napríklad aj kresba ľudskej postavy. Symboly zohrávajú už oddávna dôležitú úlohu vo výtvarnom prejave. Už v jaskynných maľbách sa objavuje bohatá symbolika. Aj detská kresba je plná symbolov. Deti ich často využívajú na vyjadrenie zložitejších myšlienok a emócií. Tieto symboly môžu byť univerzálne, alebo špecifické pre konkrétne dieťa. Napríklad opakujúce sa motívy (domy, stromy, slnko) môžu mať emocionálny význam.
Čo sa týka farebných preferencií, pre deti v predškolskom veku je typické, že citové pôsobenie farieb často prevažuje nad ich reálnym významom. Práve preto zvyknú deti kresliť modrú trávu, zelenú oblohu či červené stromy. Avšak to neznamená, že keď dieťa nakreslí čiernu oblohu, musí byť hneď depresívne alebo zlostné. Citové vnímanie farieb sa u detí v predškolskom veku totiž rýchlo mení, a tak môže dieťa vzápätí nakresliť celý obrázok žltou, ktorá je považovaná za farbu radosti. Zbystrieť by ste mali vtedy, ak u dieťaťa vypozorujete obľúbené, respektíve neobľúbené farby. Z výskumov totiž vyplýva, že pri kresbe tvárí a postáv k nim deti často vyjadrujú postoj práve použitím obľúbenej alebo neobľúbenej farby, čo môže v prípade známej postavy veľa napovedať.
Prvá kresba človeka sa vyvíja z čmáraníc. Okolo 3 - 5 rokov kreslí dieťa tzv. hlavonožce, teda hlavu s končatinami znázornenými čiarami - bez krku a trupu. K hlavonožcovi postupne pribúdajú detaily v tvári vrátane vlasov. Okolo 5 - 6 rokov sa už objavuje trup znázornený ďalším kruhom, na ktorý dieťa časom pridáva aj gombíky a iné detaily. Pri interpretácii postáv napovie veľa už ich veľkosť. Veľké postavy naznačujú dominantné osobnosti a ak sú navyše bez krku a s asymetrickými končatinami, dieťa môže byť impulzívne. Obrovské postavy kreslia aj neisté deti, avšak s malými hlavami a bez rúk. Neisté deti zvyknú kresliť - naopak - krátke alebo malé postavy s rukami pri tele a bez úst či nosa. Samostatnou kategóriou sú kresby rodiny, z ktorých možno vyčítať, ku komu má dieťa najbližšie a aké roly jednotliví príslušníci predstavujú. Dieťa na obrázku napríklad často drží mamu za ruku, pretože k nej má najbližšie a otec býva ako dominantný prvok v rodine nakreslený ako najväčšia postava. Ak však dieťa nakreslí súrodenca, ktorý je niekoľkonásobne väčší než ono samo, môže sa cítiť utláčané.
Čiary na papieri, na ktorom dieťa kreslí sú fyziologickým odrazom temperamentu dieťaťa vo chvíli, kedy vytvorilo kresbu. Existujú čiary rýchle, živé alebo aj agresívne, ktoré dokážu prederaviť aj papier. Na druhej strane sú ťahy váhavé, ostýchavé alebo ledva sa dotýkajúce papiera. Až na pár výnimiek, už od ranného veku detí, ktoré kreslí existuje súvislosť medzi grafickým prejavom a náladou, povahou. Aj využitie priestoru, umiestnenie obrázka na kresbe je dôležité. Expresivita farby úzko suvisí s expresivitou ťahu. Čiary môžu byť tenké alebo hrubé, môžu sa zarývať do papiera alebo po ňom len jemne prechádzať. Ak sú tenké, ľahko naznačené a dieťa ich gumuje a prekresľuje, prípadne ak používa pravítko, naznačuje to neistotu a nízke sebavedomie. Hrubé čiary, ktoré môžu miestami papier pretrhnúť, môžu svedčiť - naopak - o problémoch s agresivitou.
Bakalářská práce sa zabýva porovnávaním kreseb detí mladšieho školského veku, konkrétne chlapcov vo veku 9-11 rokov. Teoretická časť je zameraná na špecifiká obdobia mladšieho školského veku, agresiu, agresivitu a detskú kresbu. Obsahom empirickej časti je zmiešaný výskum, ktorého hlavným cieľom je porovnať kresby chlapcov s agresívnymi tendenciami, s kresbami chlapcov, ktorí agresívne tendencie nemajú alebo ich majú v oveľa menšej miere. Výskumná otázka sa pýta na to, v akých atribútoch sa kresby oboch skupín chlapcov líšia. Popisované rozdiely medzi skupinami na základe stanovených kritérií týkajúcich sa agresivity v kresbe.