Smrť dieťaťa je snáď najbolestivejším okamihom, aký si dokážeme predstaviť. Hlboký smútok, strach, bolesť, prázdnota či úplný šok - to sú najčastejšie emócie, ktoré v tomto okamihu prežíva žena, ktorá o dieťatko prichádza. Tieto pocity prichádzajú bez ohľadu na to, či k strate bábätka došlo v prvých týždňoch tehotenstva, počas pôrodu či po ňom. Tieto pocity môže prežívať otec dieťatka, ale i súrodenci či ďalší príbuzní.
Emocionálna odozva na stratu dieťaťa
Smrť dieťaťa je snáď najbolestivejším okamihom, aký si dokážeme predstaviť. Hlboký smútok, strach, bolesť, prázdnota či úplný šok - to sú najčastejšie emócie, ktoré v tomto okamihu prežíva žena, ktorá o dieťatko prichádza. Tieto pocity prichádzajú bez ohľadu na to, či k strate bábätka došlo v prvých týždňoch tehotenstva, počas pôrodu či po ňom. Tieto pocity môže prežívať otec dieťatka, ale i súrodenci či ďalší príbuzní.
„Dlhodobý únik pred smútkom nepomáha, pretože zostáva niekde v hĺbke. Ak sa nedokážeme vyjadriť, nedokážeme ho s niekým zdieľať, hromadí sa,“ hovorí zakladateľka Plamienka Mária Jasenková.
Trúchlenie ako prirodzený proces
„Cez smútenie prichádza hojenie. Trúchlenie - prežívanie zármutku je NORMÁLNOU A ZDRAVOU odozvou na stratu dieťatka. Udalosť straty môže (ale nevyhnutne nemusí) viesť ku kríze či traume. Keďže ide o PRIRODZENÚ reakciu na neprirodzene náročnú udalosť, má žena potenciál túto stratu spracovať. Na začiatku procesu trúchlenia stojí strata, v závere tohto procesu je plnohodnotný život v nových perspektívach a vzťahoch. Základným predpokladom na to, aby žena dokázala prejsť týmto procesom, je pravdivosť a nepotlačovanie prežívaných emócií.
Smútenie je cesta a smútok prichádza vo vlnách. Nemôžeme smútiť vkuse a hlboko. To nezvládne nikto. To, že niekto občas unikne a robí niečo iné, venuje sa športu či písaniu, alebo funguje akoby sa nič nestalo, je v poriadku, ak to netrvá veľmi dlho.
Smútok je práca, ktorá vyčerpáva. A bez tejto práce, bez toho, že o ňom hovoríme, že ho dáme najavo, že si poplačeme a pokúsime sa na náš život s odstupom pozrieť aj z inej perspektívy, sa nemôžeme posunúť dopredu.
Dlhodobý únik pred smútkom nepomáha, pretože zostáva v nás niekde v hĺbke. Ak sa nedokážeme dotknúť, nedokážeme ho s niekým zdieľať, hromadí sa. V jednom momente buď ochorieme, alebo sa dostaneme do depresie, do hlbokého smútku, z ktorého sa človek už sám ľahko nedostane. Môžu sa prejaviť alebo prehĺbiť sebadeštruktívne sklony ako je napr. závislosť na alkohole či iných drogách. Smútkom nedokážeme prejsť sami, potrebujeme na to ľudí. Aspoň v určitých etapách cesty. Postoj „ja to zvládnem sám a nikoho nepotrebujem“ zvyčajne nevedie k posunu vpred smerom ku kvalitnému životu.
Keď stratíme niekoho veľmi blízkeho, smútime celý život. Smútku sa definitívne nezbavíme, bude sa vracať. Ale nezničí nás a časom sme schopní naplnene žiť. Sme schopní občas sa zaradovať, tešiť sa, nadväzovať nové vzťahy, iniciovať nové projekty, máme chuť robiť aj nové veci.
Fázy trúchlenia
Proces trúchlenia prechádza niekoľkými fázami, ktoré môžu pomôcť pochopiť a spracovať stratu.
- Fáza popretia: Prvou fázou, ktorá prichádza bezprostredne po úmrtí dieťatka, je fáza popretia. Často je sprevádzaná stuhnutím, zdanlivým zmrznutím, zmeraveným pohľadom.
- Fáza prepuknutia emócií: Druhou fázou je prepuknutie emócií. Bolesť, hnev, strach, smútok, ale aj pocity viny, nepokoj, obviňovanie, zúrivosť. Táto fáza trvá rádovo dni až mesiace po úmrtí dieťatka. Náročnosť situácie sa prejavuje psychicky i fyzicky - môžu sa objaviť poruchy spánku, náchylnosť k infekciám, nejasné bolesti, kolapsy, zhoršenie zdravotného stavu ženy.
- Fáza vyvažovania: Ako tretia prichádza fáza vyvažovania - je to fáza hľadania, nachádzania a odpútania. Táto fáza neprichádza automaticky, žena si musí prechod do nej vedome zvoliť. Žena postupne získava kontrolu nad sebou a svojim prežívaním, rozhoduje o tom, aké vnemy k sebe púšťa a ako s nimi nakladá. Vyvažuje - ak ju premkne smútok, dokáže ho spracovať nejakým tvorivým spôsobom.
- Fáza vytvorenia nového vzťahu: Poslednou fázou je vytvorenie nového vzťahu k sebe a skutočnosti. V tejto fáze si nanovo preskladáva svoj život. Môže ešte vznikať pnutie medzi túžbou žiť naplno a strachom z bolesti. Žena život vníma z inej perspektívy, triedi, čo už jej neslúži a stavia, na čom jej záleží.
Ako podporiť ženu po strate dieťaťa
Ak ste prítomní pri žene v okamihu, keď prichádza o dieťatko alebo sa práve dozvedá o jeho smrti, jednoducho tam buďte. Vnímajte jej pocity. Vnímajte svoje pocity. Je možné, že sa vy sami v tejto situácii cítite zraniteľní, že ste konfrontovaní v pocitom bezmocnosti či strachu. Pravdivosť a láskavosť pri interpretovaní diagnóz či záverov musia ísť ruka v ruke.
V snahe ustáť ťarchu celej situácie a smršť zahlcujúcich pocitov nám často napadnú rozličné „racionálne“ argumenty. Nehľadajte v tomto okamihu slová útechy, väčšinou vôbec úľavu neprinášajú. „To prejde, bude to dobré,“ je v tejto chvíli úplne bezobsažné. Rovnako sa pokúste vyhnúť vetám: „Buďte rada, veď už doma jedno zdravé dieťa máte. Veď to ešte ani nebolo dieťa, bol to len plod. Nebuďte hysterická!“
Vytvorenie priestoru pre smútenie
Ženy, ktoré nemali možnosť dostatočne odsmútiť smrť dieťatka, sa môžu obrniť pocitom, že sa vlastne nič nestalo - vrátia sa do práce, do rodiny, kde sa z ohľaduplnosti o smrti nehovorí. Vytvorte žene priestor, aby mohla smútiť tak, ako potrebuje. Ak máte možnosť, doprajte jej bezpečný a osobný priestor. Nezľaknite sa jej sĺz. Nechajte ju kričať, ak chce kričať. Neberte si jej bolesť osobne. Prejavte účasť. Ak je to vo vašich kapacitách, opýtajte sa ženy, čo by potrebovala.
Komunikácia a rozlúčka
Trpezlivo popisujte kroky, ktoré ju čakajú. Môže sa pýtať, kde jej dieťatko a čo je s ním. Vytvorte jej priestor, aby mohla byť s dieťatkom a rozlúčiť sa s ním tak, ako chce. Nie je to žiadne sebatýranie. Neodsudzujte prejavy ženinho smútku - nech majú akúkoľvek podobu - krik, plač, rev, smiech, ticho… Všetky tieto prejavy sú normálne. Ak dokážeme so ženou komunikovať tak, aby jej neostávali v tomto príbehu nepoznané biele miesta, je to veľmi užitočné.
Dieťa patrí k matke. Zvlášť v tejto situácii, keď už žiadne zásahy na záchranu života bábätka nie sú potrebné. V našej kultúre sa stretávame s tým, že kontakt s mŕtvym dieťatkom vnímame ako zbytočné trýznenie. Nie je to tak. Opýtajte sa ženy, či chce stráviť čas so svojim dieťatkom a rešpektujte jej voľbu. Ak žena ostáva v zmeravení, môžete povedať: „Vnímame, že môže byť pre Vás veľmi náročné rozhodovať sa v tejto situácii. Skúsenosť ukazuje, že aj keď je to ťažké, je pre ženy dôležité, aby sa rozlúčili so svojim dieťatkom. Myslíte, že by ste to tiež tak chceli?“ Tieto chvíle žene pomáhajú uznať, že dieťatko bolo súčasťou jej života, jej rodiny. Ženy, ktoré si to v tejto situácii vyberú, to nikdy neľutujú. Nikdy neľutujú, že mali možnosť sa k svojmu dieťatku túliť, hladkať ho, ďakovať mu. Skôr sa stretneme so ženami, ktoré ľutujú, že nemali možnosť vidieť svoje dieťatko a rozlúčiť sa s ním. Ženy, ktoré procesom straty prešli, veľmi ocenili, že sa mohli s dieťatkom rozlúčiť, že mohli byť so svojou rodinou, ktorá im vyjadrovala podporu.
Praktické aspekty strát dieťaťa
V právnych aspektoch sa rozlišujú dva špecifické prípady. Podľa Vyhlášky č. 22/1988 Zb. o vydanie pozostatkov potrateného dieťaťa musí písomne požiadať rodič dieťaťa. O tejto možnosti má rodiča informovať ošetrujúci zdravotnícky pracovník. Z pohľadu povinností zdravotníckeho zariadenia je dôležité spomenúť, že gynekologicko-pôrodnícke pracovisko má vyplniť žiadosť v spolupráci s rodičom. Zariadenie by teda malo mať k dispozícii tlačivo žiadosti. Poskytovateľ zdravotnej starostlivosti má povinnosť vydať potratený plod „bezodkladne“ po podaní žiadosti.
Druhým prípadom je pôrod mŕtveho dieťaťa, kedy hovoríme o narodení bez známok života, pričom pôrodná hmotnosť je 1000g a vyššia. Tu sa postupuje podľa Zákona o pohrebníctve.
Spomienkové rituály
Opýtajte sa ženy, ako si predstavuje rozlúčku so svojim dieťatkom. Zistite, či si chce uchovať nejakú spomienku na dieťatko. Opäť, nejde o žiadnu sebatrýzeň. Tým, že má žena napr. fotografiu dieťatka, o ktoré prišla, je toto dieťa už navždy legitímnou súčasťou príbehu ich rodiny. Niektoré ženy si nechajú pramienok vláskov. Je praktické, ak je napr.
Ak sa žena rozhodne pre pohreb, buďte jej k dispozícii pri praktických záležitostiach. Všetky odborné publikácie, ktoré sa zaoberajú touto témou, sa zhodujú na tom, že spomienkové „rituály“ (v akejkoľvek podobe - krst, rozlúčka, pohreb dieťatka a pod.), sú pre pozostalých nesmierne dôležité.
Starostlivosť o seba
Uvedomte si, ktoré pocity patria vám a ktoré patria žene. Postavte sa nohami pevne na zem. Niekoľkokrát sa zhlboka nadýchnite a vydýchnite. Vytraste si ruky. Buďte úprimní k vlastným hraniciam. Ak je situácia pre vás priveľmi náročná či otvára vaše osobné bolesti, vyhľadajte pomoc - či už v podobe dobrej priateľky/ dobrého priateľa, ideálne však v podobe supervízie. Vytvorte podpornú skupinu kolegov na pracovisku, ktorí zažívajú obdobné situácie.
Ďalšie dôležité informácie
Smrť súrodenca
Keď zomrie súrodenec, či už ide o náhle alebo očakávané úmrtie, strata zasiahne všetkých členov rodiny, vrátane detí. Niektorí rodičia si myslia, že ak dieťa budú izolovať a ochraňovať pred faktom, že mu umiera, resp. umrel súrodenec, tak svojho potomka ochránia. Opak je však pravdou. Potvrdzujú to aj slová klinickej psychologičky a psychoterapeutky Márii Andrášiovej: „Zo skúseností viem, že niektoré deti boli v takýchto chvíľach mimo domova, rodičia pred nimi o tejto téme nehovorili vôbec alebo iba povrchne. Boli sme šokovaní, keď dieťa bolo niekoľko dní pred smrťou a jeho súrodenec nevedel čo sa deje“. Deti sú podľa jej slov veľmi citlivé a istým spôsobom niečo vycítia aj vtedy, ak im nič nepoviete. Nepoznajú však realitu a tak si vytvárajú vlastné predstavy, čo sa deje, kde je príčina. Môžu mať pocity viny, aj kvôli situáciám ako sú súrodenecké šarvátky. „Zomiera preto, lebo som mu raz povedal, nech sa mu niečo stane a podobne.“
Rodičia by mali podľa psychologičky urobiť dieťa súčasťou toho, čo sa v rodine deje, aj keď ide o nepríjemné situácie. „Samozrejme primerane veku sa s ním o tom porozprávať, vysvetliť mu čo súrodencovi je, čo všetko sa môže stať. Pýtať sa ho, ako on celú situáciu vníma, prežíva,“ radí Andrášiová. Pokiaľ dieťa chce, tak je dobré ak je v kontakte s umierajúcim súrodencom čo najdlhšie. Je to veľmi dôležité nielen pre dieťa, ktoré umiera, ale aj pre dieťa, ktoré je pri tom.
Keď dieťa situáciu nezvláda: Tak ako dospelí, aj deti môžu byť niektoré slabšou povahou, niektoré silnejšou. Niektoré nemusia situácia zvládnuť, prejavy môžu byť individuálne. Problémy s komunikáciou, so stravovacími návykmi, všeobecným záujmom či agresívne reakcie vás môžu upozorniť na to, že dieťa situáciu nezvláda. V horších prípadoch sa môžu objaviť problémy s pomočovaním, časté ochorenia či tiky. Ak k takýmto stavom dôjde situácia je už podľa psychoterapeutky alarmujúca a rodič by mal v každom prípade vyhľadať pomoc odborníka.
Smrť rodiča
Traumou pre dieťa je aj smrť rodiča. Aj v takomto prípade však platí, že dieťa by malo byť vždy primerane svojmu veku a emočnému rozpoloženiu o celej situácii informované. Či už ide o závažné ochorenie rodiča, očakávanú smrť alebo náhle úmrtie. Aj v prípade umierania rodiča je dobré, ak je dieťa súčasťou tohto procesu. Názory, podľa ktorých by dieťa nemalo chodiť do nemocnice, vidieť človeka umierať nie sú správne. „Naopak pre dieťa je traumatizujúce, keď všetko beží mimo neho a vôbec nevie čo sa deje,“ skonštatovala Andrášiová. Sú deti, ktoré majú hladinu úzkosti takú, že v spomínaných situáciách nemôžu byť, no sami to povedia. „Základ je dať dieťaťu priestor, nechať ho prejaviť to čo cítia a nezľaknúť sa emócií, ktoré prežíva,“ dodala odborníčka.
Deti a pohreby
Smrť patrí ku kolobehu života a pohreb je určitým vyjadrením poslednej rozlúčky. Účasť detí na pohreboch niektorí rodičia striktne odmietajú, nechcú svoje deti zbytočne vystavovať traumatizujúcim zážitkom. Podľa psychologičky je potrebné aj v týchto situáciách postupovať veľmi individuálne. Niektoré deti môžu mať v určitom období prehnaný strach zo smrti a veci s tým súvisiacich. V takých prípadoch dieťa neodporúča nútiť k účasti na poslednej rozlúčke. Dobrý však nie je ani opačný extrém, ak deti pohreby vyslovene vynechávajú. Pohreb je vyvrcholením rozlúčky zo zosnulým.
Vplyv straty dieťaťa na manželský vzťah
V živote sú udalosti, ktoré v nás navždy ostávajú a nosíme ich (Jeho, Ju) stále pri sebe. To je to známe „žije v nás“ alebo lepšie „žije vo mne“. Rana, po ktorej sa ľudský tvor musí spamätať, lebo mu nič iné nezostáva, iba ísť ďalej. Hľadať zmysel toho všetkého, čo sa stalo. Straty milovaného dieťaťa. Ono je už tam, ja som ešte tu, aj keď som stále s Ním a Ono je stále so mnou. Cieľom našej úvahy je pokúsiť sa zamyslieť sa nad tým, aký má vplyv strata dieťaťa na manželský vzťah. Nenárokujeme si dávať rady ani hodnotiť, čo je normálne a čo je nenormálne, nakoľko táto téma je veľmi individuálna a zasiahne človeka aj jeho vzťahy na celý pozemský život. Učiť sa žiť bez milovanej osoby - tak by sa dalo charakterizovať smútenie. Je naplnené bolesťou a nesplniteľnou túžbou opätovne sa stretnúť s dieťaťom, tešiť sa z jeho prítomnosti.
Kanadská poradkyňa Roberta Woodgate zistila z výpovedí rodičov, ktorým zomrelo dieťa, že bez ohľadu na čas od úmrtia pokračovali žiť život bez uzatvárania sa do seba a odmietali sa uzatvárať do seba aj v ťažkých chvíľach. Poznáme to možno zo skúsenosti, že aj napriek tomu, že všetci okolo vieme, že „títo“manželia stratili dieťa, bojíme a ostýchame sa ich to spýtať priamo. O to väčšie je potom naše prekvapenie, keď sa po náhodne položenej otázke vynoríme z dlhého rozhovoru, v ktorom nám dotknutí už peknú chvíľu rozprávajú a rozprávajú. Rozprávanie sa prelína s plačom, s nepochopením, neprijatím, hnevom, hľadaním zosnulého dieťaťa, s výčitkami až obviňovaním a mnohými ďalšími „normálnymi“ prejavmi, ktoré sa spájajú s takouto traumou. Všetko toto je však pre nich ponukou k prijatiu a postupnému aktualizovaniu straty. Dôležité je citlivo im ponúknuť kontakt s realitou a pomôcť integrovať smútok do každodenného života.
Ana Barbara Morelli popisuje prípad manželov, ktorí stratili najmladšieho syna. Ako hlavný zdroj podpory pri vyrovnávaní sa so smútkom uvádza náboženskú komunitu, ku ktorej pár patrí. Hoci ostali spolu, ich vzťah to veľmi ovplyvnilo. Nedá sa však tvrdiť, že by páry po strate dieťaťa mali mať „predpísané“ hľadať pochopenie len a práve v náboženskej komunite. Môžeme sa stretnúť aj s nepochopením a odmietnutím. Ukazuje sa však, že religiozita a spiritualita je dôležitá pri vyrovnávaní sa so stratou dieťaťa. Ako hlavnú spirituálnu potrebu popisovanú rodičmi, ktorí stratili dieťa, môžeme podľa Kathleen Meertovej označiť zachovanie prepojenia so zosnulým dieťaťom. V čase umierania dieťaťa má význam fyzická prítomnosť rodičov pri dieťati, vzájomný fyzický kontakt. Po smrti je možné zachovať konkrétne prepojenie skrze spomienky, mementá, memoriály, altruistické skutky (darovanie orgánov..), dobrovoľnícku prácu, charitatívnu činnosť, rozvíjanie podporných skupín, adopciu. Ako ďalšie spirituálne potreby uvádza: ľútosť, modlitbu a rozjímanie sakrálnych textov (Biblia), rozvíjanie vzťahov s ostatnými, súcit, vďačnosť, dôveru, hľadanie zmyslu, pocity viny, hnev a dôstojnosť.
Wendy Lichtenthal však zistila, že aj napriek psychoterapeutickej snahe takmer 50 percent rodičov zosnulých detí nedokáže ani po čase nájsť zmysel tejto straty. Konfrontovanie sa so stratou milovaného dieťaťa vedie priamo ku položeniu si otázok o vlastnej existencii.
Vyššie sme uviedli, že pri spracovávaní smútku je rozdiel, za akých okolností ku smrti dieťaťa príde. Kvalitatívne štúdie zaoberajúce sa dopadom smrti dieťaťa na vzťah manželov majú podľa toho rôznu cieľovú skupinu. U manželov, ktorí stratili dieťa kvôli syndrómu náhleho úmrtia dojčiat, neočakávanému potratu alebo úmrtiu novorodenca, sa v porovnaní s manželmi bez straty dieťaťa, vyskytuje častejšie rozpad vzťahu, klinická depresia a úzkosť. Zaujímavým je zistenie, že zhruba po 8 mesiacoch u otcov môžeme pozorovať nižšiu hladinu depresie a úzkosti, pokým u matiek aj s takýmto odstupom času hladiny depresie a úzkosti nemusia klesnúť.
Naša skúsenosť so slovenskými rodičmi chronicky chorých detí, ktoré podľahli rôzne dlho trvajúcej chorobe však nedokumentuje výrazne zvýšený rozpad manželských vzťahov v dôsledku úmrtia dieťaťa v porovnaní s rodičmi, čo nestratili dieťa. Vôbec neplatí, že smrť dieťaťa = rozchod, rozvod. Naopak, mnohých manželov to spojilo a prehĺbilo ich vzťah. Sú aktívni v rôznych altruistických činnostiach, venujú sa ďalším deťom, chcú pomáhať a zdieľať sa s manželmi, ktorí utrpeli podobnú traumu. Manželia, ktorých smrť dieťaťa rozdelí, mali väčšinou vzťahové problémy už predtým a s takouto záťažou sa nedokážu vysporiadať spoločne. Je to však veľmi individuálne, kultúrne a nábožensky podmienené. Ideálne je, ak sa stretávame s posilnením vzťahu a objavením akejsi „novej“ dimenzie vzťahu, v ktorej sa manželskí partneri spájajú, či už modlitbou, spomienkami, plačom, rozhovormi o zosnulom atď. Avšak nájdeniu prijateľného „modusu existencie“ po smrti dieťaťa predchádza bolestná skúsenosť každodenného smútenia a vyrovnávania sa so stratou milovaného dieťaťa, v ktorom rodič vidí svoje pokračovanie, cieľ svojej lásky, pomocníka, priateľa, či spolupútnika.
Veľa závisí od toho, kto má ako zadefinované manželstvo, na akých základoch stavia. Ak nevnímame manželstvo len ako formalitu, obmedzovanie a ťarchu, ale ako istotu, bezpečie a nadpozemskú alianciu dvoch priateľov požehnanú Bohom, budeme schopní pretaviť aj bolestnú skúsenosť na posilnenie vzťahu. Dve hlavné oblasti, na ktoré by manželia mali dbať sú: udržiavanie vzájomnej komunikácie a rešpektovanie štýlov zvládania. Komunikácia je kľúčom k dobrým vzťahom. Potreba hovoriť o pocitoch, strachu, hneve, porozumení je v čase záťaže oveľa väčšia. Ticho vás môže vzďaľovať od partnera. Ak sa budete deliť o svoje pocity a myšlienky, udržíte vzájomné puto, ako aj schopnosť robiť rozhodnutia. Štýlom zvládania alebo copingovou stratégiou nazývame spôsob, akým sa vyrovnávame s náročnými životnými udalosťami. Každý človek reaguje na stres odlišne. Niekto sa utiahne, plače, nechá veci plynúť - blunter, iný sa rozčúli, zbiera informácie, aby si poradil a dostal veci pod kontrolu - monitor. Manželia musia navzájom spoznať a rešpektovať rôzne spôsoby, ktorými sa každý z nich so záťažovou situáciou týkajúcou sa ich dieťaťa vyrovnáva.
