Každý rodič si želá, aby jeho dieťa bolo v živote šťastné, aby vedelo milovať a bolo milované. Sme šťastní, keď sú šťastné naše deti. Avšak k životu patria aj emócie, ako hnev, smútok či frustrácia. Nechajme deti, nech si nimi prejdú. Dieťa vám nikdy nepovie definitívnu odpoveď, lebo ešte nepozná to skutočné šťastie. Každodenná starostlivosť a finančné zabezpečenie je základom každého rodiča, ale nie to hlavné. Rodičia majú hlavnú zodpovednosť za šťastie a emočný vývoj dieťaťa. Ako ich vzory, musia vybudovať výborné emocionálne spojenie medzi ich deťmi a prečítať správne ich emócie. Z času na čas, je veľmi podstatné pozorovať správanie svojho dieťaťa, lebo toto všetko je znakom, či sú šťastné.
Kľúčové aspekty pre detské šťastie
Tie kľúčové veci vo výchove sa dejú zhruba do troch rokov, keď dieťa potrebuje zistiť, že svet je bezpečným miestom cez starostlivosť svojich rodičov, najmä matky. Ak si s ňou vytvorí pevnú vzťahovú väzbu, je to prvý dôležitý krok vo výchove a v jeho ďalšom napredovaní. Je dôležité, aby bábätko bolo po narodení v kontakte s matkou koža na kožu. Dôležité je dojčenie, samozrejme, pokiaľ je to možné, a tiež nosenie. Avšak zásadné je empatické reagovanie matky na plač svojho batoľaťa. Neprípustné sú tzv. metódy vyplakania či kontrolovaného plaču, ktoré sú mnohými matkami používané dodnes, napríklad v snahe „naučiť“ svoje bábätko spať a podobne. Dieťa, ktoré v detstve vie, že je milované a rešpektované, má v období adolescencie oveľa nižšiu pravdepodobnosť, že prepadne samovražedným prejavom, fajčeniu, pitiu alkoholu, drogám či iným formám emocionálnych ťažkostí. Okrem rodičovskej lásky či lásky súrodencov potrebuje dieťa okolo seba aj iné vzťahy, ktoré sú hodnotné. V skoršom veku sa jedná o vzťahy so starými rodičmi či inými členmi širšej rodiny. Neskôr si môže nájsť kamarátov na ihrisku, v detskom centre či krúžku, pokiaľ mu na to poskytneme priestor.
Rodičia majú hlavnú zodpovednosť za šťastie a emočný vývoj dieťaťa. Ako ich vzory, musia vybudovať výborné emocionálne spojenie medzi ich deťmi a prečítať správne ich emócie. Z času na čas, je veľmi podstatné pozorovať správanie svojho dieťaťa, lebo toto všetko je znakom, či sú šťastné.
Ako rozpoznať znaky šťastného dieťaťa
Šťastné deti sú otvorené všetkému čo ich stretne. Aktívne komunikujú so všetkým okolo seba a niekedy im robí problém udržať rovnováhu medzi láskavosťou a uvoľnenosťou, lebo nie sú dostatočne informované, múdre a skúsené ako ich rodičia. O tom niet pochýb, že vekom budú môcť zvládnuť význam týchto schopností. Teraz sa však môžu zašpiniť a neuvedomiť si, čo nie je v poriadku. Keď sme boli deti, zbožňovali sme prechádzať cez kaluže so svojimi priateľmi. Boli sme najšťastnejší ľudia na tejto planéte. Ale keď sme sa vrátili domov, mama nás rýchlo dostala z mrakov šťastia.
Dobré nočné spánky sú to najdôležitejšie pre každého dospelého človeka. Aktívne a šťastné deti majú svoje sny a nechcú sa držať pravidiel a rutiny, ktoré sú pre dospelých. Zvyčajne si nevedia zvyknúť ísť zavčas spať. Psychológovia tvrdia, že deti začínajú podvedomo rozvíjať svoje myšlienky, pocity a vnútorný dialóg s vekom. Ich schopnosti snívať a predstaviť sa, aby bol ich proces zaspávania pestrejší a zaujímavejší.
Šťastné deti sú často náročné rovnako ako ich rodičia. Na začiatku chcú byť v náručí svojich rodičov a vždy v ich centre pozornosti. Sú citlivejšie a otvorené na rady rodičov, rešpektujú dospelých a naučia sa robiť kompromisy v tej alebo inej spornej situácií. Ak sa vaše deti správajú rovnakým spôsobom, nemali by sme myslieť, že ich ego ide mimo kontroly. V rannom veku je náročnosť prejavom psychickej pohody. Rodičia by si mali uvedomiť a zvýšiť svojim deťom sebavedomie.
Neustála snaha pre fyzický a duševný rast je obsiahnutý v každej jednej povahe dieťaťa. V opačnom prípade, ľudský vývoj by nebol možný. Krok za krokom, sa deti stavajú majstrami v napodobňovaní. Všimli ste si niekedy, že sa vaše deti snažia obliecť vaše šaty alebo si zoberie váš make-up? Aká bola vaša reakcia? Psychológovia odporúčajú rodičom, aby im umožnili robiť tieto hry, ale musia ich usmerňovať.
Takmer všetky deti majú neuveriteľne bohatú predstavivosť. Radi si kreslia, pretože tá činnosť je pre nich mimoriadne zaujímavá. Rodičia to tiež považujú za výhodné a užitočné. Podľa mnohých výskumov, kresba môže odrážať úroveň detského rozvoja a odhaliť ich stav mysle. Ak sa vaše dieťa venuje príliš veľa času kreslením, pokúste sa pochopiť ich obrázky. Dá vám to príležitosť ponoriť sa do ich vymysleného sveta a na chvíľu porozumieť tomu, aké problémy alebo vnútorné konflikty majú v podvedomí. Čo kreslia šťastné deti? Ani farby ani detaily nie sú dôležité. Šťastné deti robia zvyčajne veľké kresby, počnúc od stredu papiera, pretože sú zvyknuté byť v centre pozornosti.
Šťastné deti nikdy nemajú dosť pri čítaní alebo počúvaní jednej a tej istej rozprávky. Rovnako ako u všetkých úspešných ľudí, vždy hľadajú niečo nové a lepšie. Každý večer sa túžia dostať do nových dobrodružstiev a chcú objavovať svet odvážnych, krásny a čarovných postáv. Deti, ktoré sú závislé od jednej rozprávky, môžu trpieť vnútorným konfliktom, ktorý je opísaný v tomto príbehu.
Milujú všetko, čo ovládajú a kde sú v niečom najlepšie. Tento druh pýchy im pomáha cítiť sa rešpektovane a významne. Motivuje ich to k dosiahnutiu mnohých ďalších cieľov v budúcnosti. Úsmev šťastného dieťaťa je to najlepšia a najkrajšia vec na svete. Ako rodič, by ste mali robiť to najlepšie pre svoje deti, aby boli úspešné. Snažte sa im venovať značnú pozornosť do ich života, aktivity, koníčky, záujmy a budete mať možnosť riešiť ich problémy a pomôcť im nájsť im ich miesto.
Výchova k vďačnosti a odolnosti
Pocity a emócie sa vzájomne prepájajú. Príjemné zväčša s príjemnými, nepríjemné s nepríjemnými. Ak je dieťa vďačné za to, kým je, čo má, kde žije a ako žije, akí sú jeho blízki a priatelia, cíti sa šťastné. S pocitom šťastia prichádza radosť, odvaha, kreativita, zdravie, chuť do života. Ako najlepšie naučíme deti vďačnosti? Tým, že budeme sami vďační a o svojej vďačnosti budeme hovoriť. Tým, že budeme poukazovať na bežné veci, ktoré nemusia byť samozrejmosťou. Mnohí rodičia učia svoje deti vďačnosti tak, že upozorňujú na ich nevďačnosť. Takmer každé dieťa od svojich rodičov či starých rodičov už počulo: „Čo by za to iní dali.“ alebo „Keby ja som mal v detstve to, čo máš ty.“ či „Ty nikdy nebudeš spokojný, si taký nevďačný.“ Deti majú to, čo sme im dali my a žijú tak, ako žijeme my. Preto ak deti majú priveľa, priveľa sme im dali. Že si pýtali? Vždy si budú veľa pýtať, ak budeme veľa dávať. Nekonečným prijímaním sa však deti vďačnosti nenaučia, naopak. Vzácnosť, dočasná strata, uvedomenie a spoznanie vlastných hodnôt učí človeka vďačnosti. Smäd učí spoznať význam vody. Hlad učí šetriť jedlom. Vysoký účet za elektrinu učí zhasínať svetlo. Choroba učí vážiť si zdravie. Väčšina detí v našej krajine nepozná smäd ani hlad. Nezaujímajú ich vysoké účty a ak nie sú choré, nemajú starosť ani o svoje zdravie. Tak sme to predsa chceli, nech majú pekné a bezstarostné detstvo. Chceli sme im dať to, čo sme sami nemali a teraz máme to, čo sme nechceli. Nevďačné, nespokojné a nešťastné deti. To však nie je ich chyba. Ono totiž pribudlo nevďačných, nespokojných a nešťastných rodičov.
Netreba deti trápiť hladom a smädom alebo nedostatkom, aby sa stali vďačnými. Je treba nájsť správnu hranicu medzi dostatkom a prebytkom. Je treba deti naučiť na veci čakať, zaslúžiť si ich a prispievať na ne. Je dôležité nekupovať deťom hneď nové veci, keď si ich svojou ľahostajnosťou zničili alebo o ne prišli. Vysvetliť im, že veľa vecí v skutočnosti nepotrebujú, že ich vznikom a následnou likvidáciou sa ničí príroda. Jasne definovať naše hodnoty a priority a neprispôsobovať ich hodnotám druhých, ak pre nás nie sú užitočné. Učiť deti prekonávať nepohodu tým, že si chvíľu počkajú na jedlo či nápoj, na to, kým na ne príde rad. Dieťa, ktoré nenakúpi, neuvarí a neumyje po jedle riad, nepochopí, čo všetko musí mama urobiť, než sa objaví teplá večera na stole. Dieťa, ktoré si neprezlečie, neoperie a chvíľu sa potrápi s obliečkami pri žehliacej doske, dostatočne nepocíti vôňu čistej bielizne.
Čo je však najdôležitejšie, deti by mali vyrastať obklopené našou vďačnosťou. Mali by ju cítiť, vidieť, no aj o nej počuť, aby sa ju sami naučili vnímať všetkými svojimi zmyslami, aby prenikla do ich vnútra, a aby sa stala ich súčasťou. „Som taká vďačná, že ťa mám. Som taká vďačná, že si sa takto rozhodla. Som, taký vďačný, že sa vieš ospravedlniť, že si mi odpustil, že si mi pomohol, že si ma pochopil...“ Môžeme mať bohatstvo alebo žiť v jednoduchých podmienkach a aj tak vieme byť vďační za mnohé veci, ľudí, vedomosti... Učme deti, že to, čo je samozrejmosťou teraz, nemusí byť samozrejmosťou zajtra, a to, čo je samozrejmosťou pre nás, nemusí byť samozrejmosťou pre druhých. Keď ležíme s dieťaťom v posteli a čítame si rozprávky, môžeme poukázať na zdanlivo obyčajnú vec, akou je čistá teplá posteľ. Aká je taká posteľ vzácna pre ľudí, ktorí sú teraz práve vonku, v daždi, v špine a je im zima. Nie je rozumné vytvárať drámy a smerovať deti k negatívnym myšlienkam o ťažkých osudoch ľudí. Ukážme deťom, že vieme byť vďační aj za chyby a ťažké životné okamihy, ktoré nás mnohému naučili, správne nás nasmerovali a priviedli nám do cesty výnimočných ľudí.
Mnohí rodičia sa domnievajú, že robia pre svoje deti maximum, aby boli šťastné a sú sklamaní, keď vidia, že nie sú. Maximum však pre mnohých znamená veľa darčekov, vysoké vreckové, drahé krúžky, dovolenky či reštaurácie. Keď však deti prejavia nespokojnosť, rodičia ich kritizujú za nevďačnosť. Mnohé vedecké výskumy potvrdzujú, že ak človek nie je spokojný sám so sebou a so svojím životom, túžba po bohatstve je iba presmerovaním pozornosti od vnútornej nepohody. Nie vo veciach, ale vo vďačnosti tkvie naše šťastie. Dajme deťom čas, aby na to prišli samy. Deti stále niečo chcú a možno pravému významu šťastia ešte dlho nebudú rozumieť.
Za šťastím sa nedá cestovať, nemôžete ho vlastniť, zarobiť alebo nosiť na sebe. Nie je to len smútok či nespavosť, úzkosť zo školy či škôlky sa môže prejavovať aj úplne inak. Signálmi, ktoré veľmi ľahko môžeme vnímať len ako zmenu nálady alebo chvíľkové vybočenie z normálu. Môžu však znamenať vážnejšie problémy, preto ich netreba brať na ľahkú váhu a s dieťaťom hovoriť. Aj keď dieťaťu nepríjemné zážitky z cesty odstrániť nevieme a ani sa to neodporúča, je dobré, aby sme dokázali rozpoznať signály, prostredníctvom ktorých s nami komunikuje, a boli mu k dispozícii. „Byť tam pre nich vďaka včasnému pochopeniu týchto signálov je základom ich emočnej odolnosti a dôvery, že so svojou skúsenosťou nie sú samé,“ dodáva odborníčka. Ako pripomína, emočná odolnosť neznamená neprítomnosť strachu, úzkosti či inej stresovej reakcie. Znamená prítomnosť blízkej osoby alebo spôsobu zvládania, ktoré pomôžu prejsť danou skúsenosťou a vyjsť z nej silnejší.
How to Raise Grateful Children (10 Tips for Teaching Gratitude)
Osobnostné črty a modely správania šťastných detí
- Sebavyjadrenie: Šťastné a spokojné deti nemajú problém s akceptáciou a prezentáciou vlastného ja. Cítia slobodu a bezpečnosť vlastného vyjadrovania sa. Ak má vaše dieťa problém alebo strach, cíti neistotu samo voči sebe, podporujte ho v tom, aby to dokázalo. Schopnosť sebavyjadrenia je veľmi dôležitá pre životný úspech.
- Cieľavedomosť: Šťastné deti sú asertívne, uvedomujú si, že dokážu samostatne myslieť a samy vyriešiť mnohé problémy. Svojim riešením neraz prekvapia aj rodičov, najmä preto, že sú omnoho kreatívnejšie a nezaťažené rôznymi dogmami.
- Zvedavosť: Aj keď nám rodičom lezie veľmi často na nervy, zvedavé deti sú šikovnejšie a inteligentnejšie. Podporujme ich vo zvedavosti, učme ich nachádzať odpovede na svoje zvedavé otázky v knihách, na internete, čo môžeme im vysvetlime. Vďaka zvedavosti sa naučia nielen množstvo nových poznatkov, ale taktiež používať svoju intuíciu a hľadať pravdu.
- Zdravý strach: Strach nie je len negatívny, ale má dôležitú pozitívnu úlohu. Ochraňuje deti pred nebezpečenstvom. Samozrejme prehnaný strach je zlý, ale zdravá miera u detí učí poznávať hranice medzi bezpečným a nebezpečným, čo je veľmi dôležité pre celý ďalší život.
- Nevzdávajú sa: Veľmi dôležité je podporovať deti v tom, aby sa nevzdávali, keď im niečo nevyjde na prvýkrát. Musia sa naučiť trpezlivo skúšať ďalej a ďalej, poučiť sa na vlastných chybách. Chyby a neúspechy by mali byť štartovacou čiarou budúceho úspechu. Šťastné deti vedia, že prekážky sú na to, aby sa prekonávali a nie na to, aby im zrušili cestu za vlastným cieľom.
- Kreativita: Deti sa rodia tvorivé, ale mnohé o svoju hravosť a tvorivosť prichádzajú vekom, skúsenosťami, výchovou a ďalšími okolnosťami. Neberme im ju, ale naopak, rozvíjajme. Učme sa od nich byť tvorivými a aj nám sa bude lepšie žiť.
- Schopnosť narúšať pravidlá: Šťastné deti nenávidia škatuľkovanie, používanie skostnatených spôsobov, dodržiavanie pravidiel bez efektu. Naopak, potrebujú vždy nájsť niečo nové, vniesť do každodenných maličkostí nový pohľad, nájsť nový spôsob riešenia situácie, ktorý by bol pre ne efektívnejšie a príjemnejší. Podporme ich vlastnú myseľ a nechajme ich vytvoriť si vlastné pravidlá. Samozrejme, ak sú v rozpore s našimi, treba vytvoriť kompromis.
Americký psychológ Philip Zimbardo sa okrem iného dlhé roky zaoberá aj vplyvmi, ktoré pôsobia na pocit šťastia detí. K tomu, že začal skúmať práve túto problematiku, ho motivovala skutočnosť, že si všimol, že veľmi veľa rodičov sa pri výchove svojich detí riadi heslom: „Rob si, čo chceš, tým ti dávam najavo svoju lásku.“ Často k tomu ešte dodávajú, že všetci tí, ktorí chcú od dieťaťa niečo ťažké alebo nepríjemné, to sú zlí ľudia. Ide o filozofiu, ktorá bezprostredné uspokojovanie potrieb povýšila nad náročné budovanie hodnotných vzťahov a charakterových vlastností. Často môžeme stretnúť rodičov, ktorí svoje dieťa neustále dávajú do stredu svojej pozornosti za každých okolností, často sa dokonca dieťa stáva predmetom ich chvály a hrdosti. Najväčším nebezpečenstvom pre dieťa sú nenaplnené ambície jeho vlastných rodičov.
Takýto spôsob výchovy formuje bezradných, bezmocných, nemotivovaných dospelých alebo naopak narcistické, povýšenecké typy osobnosti, ktoré však často ostávajú osamotené a nešťastné. Philip Zimbardo tiež prišiel na to, že veľké množstvo rozmaznaných dospelých a tiež „stratená generácia mužov“ nevznikla len dôsledkom závislosti na virtuálnom svete, v ktorom ľudia dávajú prednosť počítačovým hrám alebo televízii pred skutočným a často neľahkým medziľudským kontaktom a zmysluplnými aktivitami. Pre šťastné detstvo je viac rozhodujúci šťastný, spokojný, vyrovnaný, múdry rodič ako majetok alebo uspokojovanie všetkých prianí a túžob detí. Deti sú šťastné vtedy, keď cítia pozitívnu atmosféru, pocit bezpečia, optimistické vzťahy. Ideálne je, keď sú rodičia pre deti zároveň vzormi. Potrebujú pravidlá, hranice, ktoré im okrem iného pomáhajú aj predvídať určité situácie. Veľmi obmedzujúce alebo naopak žiadne pravidlá v nich vyvolávajú zmätok.
Deti túžia aj po hodnotných vzťahoch s rovesníkmi. Ideálne je, keď si ich vedia nájsť podľa spoločných záujmov. Netúžia po kamarátoch, ktorých im vyberú rodičia alebo sa len tak z nudy kamarátia s niekým zo susedstva. Ideálne je, keď si dokážu samy vybrať z aktivít a činností, ktoré sú im ponúkané. Dobré je, keď korešpondujú so záľubami. Hlavne v puberte pôsobí negatívne na dieťa to, keď musí navštevovať krúžky, ktoré mu vyberú rodičia.
Šťastné detstvo ako základ do dospelosti
A čo sa stane v dospelosti, keď dieťa neprežije krásne a šťastné detstvo? Nikde nie je napísané, že dieťa, ktoré nežije v ideálnych podmienkach, musí byť zákonite v dospelosti nešťastné. Znamená to len, že na prahu dospelosti bude mať horšiu štartovaciu pozíciu. Bude musieť prekonávať viac prekážok, viac sa učiť, mať väčšiu ochotu učiť sa a možno aj navštevovať nejaké kurzy zamerané na sebarozvoj alebo transformáciu vedomia. Musia sa naučiť predovšetkým dôverovať životu, ľuďom a zistiť, že nie všetci sú nepriatelia a svet nie je len negatívne miesto pre život. Čo je tiež veľmi dôležité, takýto dospelý musí nájsť svoju vlastnú hodnotu, sám seba a svoje vlastné poslanie. Musí sa naučiť nehľadieť len do minulosti a neustále za svoj stav niekoho obviňovať. Jedine pochopenie, odpustenie a prijatie skutočnosti, dokáže nanovo v srdci rozprúdiť lásku k svetu, k ľuďom i k životu. Obviňovanie iných a vyhováranie sa na všetko možné i nemožné, človeka neposúva dopredu. Pri procese vyrovnávania sa z minulosťou treba sa z nej predovšetkým poučiť. A potom si stanoviť nové, reálne, z podstaty vlastného bytia vyplývajúce ciele a kráčať vpred. Sústrediť sa na prítomnosť a veriť v reálnu zmenu. Nezastavovať sa.
