V prvých týždňoch života je plač jediným spôsobom, ako dieťa vie vyjadriť svoje potreby a pocity. Ak matka na tieto prejavy reaguje s láskou a porozumením, dieťa si buduje pocit istoty a bezpečia. Hladenie, dotyky a maznanie sú pre jeho vývin kľúčové. Naopak, absencia pozitívnej náklonnosti v ranom detstve môže viesť k nepríjemným pocitom z telesnej blízkosti v budúcnosti.
Neporozumenie detským emóciám zo strany dospelých a neprimerané očakávania vedú k tomu, že dieťa je často nesprávne označované za zlé alebo neposlušné. Dvojročné dieťa sa riadi inštinktmi, nedokáže zvažovať dôsledky, ovládať emócie ani sa deliť o hračky, pretože jeho mozog na to ešte nie je dostatočne zrelý. Rodičia by mali prispôsobiť svoje očakávania veku a schopnostiam dieťaťa, aby sa vyhli frustrácii a sklamaniu.
Pre dieťa je dôležité zažívať vedomie, že akékoľvek emócie sú dovolené. S pribúdajúcim vekom je však potrebné učiť ho, ako s týmito emóciami zaobchádzať. Poskytovanie útočiska a útechy nie je znakom výchovy krehkého človeka, ale naopak, deti, ktoré majú kam prísť pre útechu, sú odvážnejšie. Rodičia by mali svojim prístupom viesť dieťa z víru silných emócií, nie podľahnúť rovnakým pocitom, a naučiť ho zachovať pokoj.
Dieťa, ktoré dlho alebo často ostáva samo so svojím smútkom, strachom či hnevom, je v strese. Takéto dieťa často uzatvára emócie vo svojom vnútri, lebo im nikto nevenuje pozornosť. V prístupe k emóciám malých detí je prvoradé, aby dospelí nechali deti prejavovať svoje pocity a prijali ich, nech by boli akékoľvek. Prijímanie všetkých emócií je rovnako dôležité, ako pomôcť dieťaťu ich usmerňovať, ak ich vyjadrilo nevhodným spôsobom, s ohľadom na jeho vek.
Kľúčové je reagovať na signály, ktoré nám deti dávajú. Dojčatá nám dávajú najavo, kedy sú hladné, spokojné alebo unavené - potrebujeme sa naučiť správne čítať ich signály. Reagovaním na jeho potreby vytvárate bezpečné, láskyplné prostredie, ktoré podporuje zdravý vývin dôvery a vzťahu medzi vami. Dojčenie na požiadanie zabezpečuje dostatok materského mlieka a prispieva k psychickému aj fyzickému rozvoju.
Skoré signály hladu u dojčiat zahŕňajú: otváranie úst, vyplazovanie jazýčka, cmúľanie pier, satie prstíkov alebo celých rúčok, otáčanie hlavičky, zrýchlené dýchanie. Niektoré deti začnú plakať takmer okamžite, iné trpezlivo čakajú. Po troch mesiacoch už bábätko aktívnejšie komunikuje svoju potrebu - cmúľa prsty, vydáva zvuky, pohybuje sa nepokojne.
Keď dieťa dospieva, začína sa tešiť, keď zacíti vôňu pripravovaného jedla, natiahne sa za tanierikom alebo lyžičkou, vydáva radostné zvuky, otvára ústočká a nakláňa sa dopredu. Počas príkrmov môže dieťa otočiť hlavičku, zatvoriť ústa, vypľuť jedlo alebo len držať sústo v ústach bez prehltnutia. Niekedy odstrčí tanier či lyžičku, stratí záujem o jedlo a začne sa zaujímať o hračky. Neskôr začne krútiť hlavou - jeho spôsob, ako povedať „nie“ - a keď sa naučí hovoriť, dá to najavo aj slovne.
Malé deti často ešte nerozumejú tomu, čo cítia. Nevedia si samy pomôcť, keď sú unavené - potrebujú vás. Pozorovanie hodín nestačí. Niekedy únava prerastie do hyperaktivity - dieťa sa prebudí, je podráždené, prepĺňané podnetmi. S vekom dieťa čoraz viac reaguje na vonkajší svet - svetlá, farby, ľudia, zvuky. Tie ho môžu rušiť a odpútavať od jeho vlastných signálov.
Mnohé bábätká najľahšie zaspávajú v tesnej blízkosti rodiča - pomáha im tichá miestnosť, zatemnenie, jemný dotyk, šepkanie, spev alebo nosenie v šatke. U väčších detí sa oplatí zapojiť ich do prípravy na spánok: môžu zatiahnuť záves, nachystať si plyšáka, upraviť vankúšik či paplón. Vašou úlohou ako rodiča je v každom veku vnímať únavu svojho dieťaťa a citlivo ho sprevádzať pri zaspávaní.
Byť rodičom je úžasná, ale často aj náročná úloha. Deti prežívajú svet okolo seba intenzívne, čo sa často prejavuje vo forme silných emócií - od radosti až po frustráciu či hnev. V kritických chvíľach je dôležité, aby sme sa my rodičia vedeli ovládať. Dieťa sa na nás pozerá ako na vzor. Ak cítiš, že situácia eskaluje, dopraj si chvíľku na upokojenie. Skús sa niekoľkokrát zhlboka nadýchnuť a pripomeň si, že dieťa nekoná „naschvál“.
Keď reagujeme na detské emócie s porozumením a trpezlivosťou, budujeme si s dieťaťom pevný vzťah založený na dôvere. Byť pokojná neznamená byť dokonalá. Každý rodič má občas „slabšie“ chvíle, a to je v poriadku. Ak máš pocit, že sa občas strácaš v množstve detských emócií, vedz, že na to nemusíš byť sama.
Hovorí sa, že prejavovanie citov je pre deti prirodzené. Od malička ukazujú radosť, smútok, hnev alebo veľkú lásku k svojim blízkym. Časom sa však akoby začali za svoje city hanbiť. A to nehovoríme len o období puberty, keď prechádzajú zmenami a najprv sa musia so všetkým vysporiadať vo svojim vnútri. Ani malé deti už niekedy nevedia prejaviť voči svojim rodičom lásku, ktorú k nim cítia a všetko držia vo svojom vnútri.
Aby deti vedeli prejaviť svoje city, potrebujú mať s týmito ľuďmi častý kontakt. Nemôžete sa potom čudovať, ak skôr pribehnú a objímu svojho kamaráta ako vás. Rodičia sú často dlho v práci, s deťmi sa vidia iba podvečer a vtedy len stihnú prehodiť spolu pár slov. Keď ich navyše vidia takto unavených, radšej sa stiahnu a nechajú ich trošku si oddýchnuť.
Šancí na utužovanie rodinného puta a prejavovanie citov je čoraz menej. Postupne sa odcudzujete, deti sa blížia do citlivejšieho pubertálneho veku a potom to s prejavením citov vyzerá ešte horšie. Vstúpte si preto do svedomia, zorganizujte si prácu tak, aby ste s nimi trávili viac času a boli si tak bližší. Prejaví sa to zároveň aj na dôvere medzi vami a celkovo tak zlepšíte vzájomný vzťah.
Na ochladenie citov má vplyv tiež čas strávený online na internete. Svoje pocity sa snažia vtlačiť do emotikon, no keď sa majú prejaviť naživo, tam už zlyhávajú. Vytiahnite ich z tohto neosobného prostredia a naučte ich viac vnímať realitu. Ukážte im ako sa majú prejaviť po citovej stránke a dokážte im, že to nie je nič ťažké. Obmedzte im čas strávený za počítačom a namiesto toho sa spolu veľa rozprávajte, naplánujte si spoločné aktivity, choďte na prechádzku alebo im zariaďte stretnutia s kamarátmi, ktorí sa môžu prísť hrať ku vám.
Deťom nestačí, ak im lásku prejavujete iba slovne. Môžete im niekoľkokrát do dňa povedať, že ich ľúbite a môžete im to dokazovať svojimi činmi, no oni potrebujú viac. Chýba im, ak ich nepohladíte, nedáte im pusu alebo ich silno neobjímete. Absencia fyzického kontaktu sa potom odrazí v rovnakej antipatii k zbližovaniu sa s vami. Keď ste sa k nim takto správali vy, nemôžete od nich očakávať nič iné. Pokiaľ máte ešte šancu zmeniť to, pridajte k milým vetám tiež takéto prejavy lásky.
Jednoduché spôsoby, ako si vytvoriť puto s vaším dieťaťom 💗 Rodičovské rady od licencovaného terapeuta
Ani teraz nemôžete podceňovať úlohu správneho vzoru. Deti po celý čas pozorujú ako sa správate medzi sebou ako manželia. Pokiaľ si nedáte pred odchodom z domu pusu a nevidia malé prejavy lásky medzi vami, nebudú to pokladať za prirodzené a nebudú vás v tom kopírovať. Vy im predovšetkým nedávate príklad ako sa majú správať, preto po vás zdedia rovnaké sklony. Nepodceňujte preto pozorovacie schopnosti drobcov a správajte sa k svojmu partnerovi tak, aby i váš potomok mal za prirodzené prísť sa ku vám pritúliť a dať vám pusu za všetko, čo pre neho robíte.
Osobitú skupinu tvoria introverti, ktorým nie sú takéto prejavy prirodzené. Čím sú starší, tým sa cítia v týchto situáciách nepríjemnejšie. To však neznamená, že by ste im to mali všetko odopierať. I keď to na sebe neukážu, vaše objatia ich uisťujú o tom, že ich máte stále rady a sú u vás v bezpečí. Treba mať trpezlivosť a časom sa aspoň niekedy aj oni podujmú k takýmto prejavom. Bude to pre vás vzácne, no o to cennejšie.
Potláčanie prejavov citov sa netýka iba pozitívnych vlastností. Ešte ťažšie to je v situáciách, keď deti nedokážu zo seba dostať hnev alebo nervozitu. To v nich kumuluje ešte viac a keď potom vybuchnú, rovná sa to katastrofe. S týmto problémom však musia často pomôcť psychológovia.
Mentálne postihnutie je závažná a nezvratná porucha, ktorá sa prejavuje počas vývinu dieťaťa. Zahŕňa poškodenie schopností, ktoré patria k celkovej úrovni inteligencie (poznávacie, jazykové, pohybové a sociálne) a zároveň obmedzenie v oblasti adaptívneho správania, čiže v schopnosti prispôsobovať sa a fungovať v bežnom sociálnom prostredí. Najvýznamnejší socializačný a výchovný činiteľ je pre deti s mentálnym postihom nepochybne rodina. Dieťa mentálne postihnuté sa v závislosti od stupňa mentálneho defektu viac či menej odlišuje od normálneho dieťaťa rovnakého veku.
Mentálne postihnutie môže siahať do prenatálneho obdobia (fyzikálne, chemické a biologické vplyvy, napr. infekčné ochorenia u matky) alebo mať svoj pôvod pred počatím (dedičné faktory, chromozómové aberácie). Môže tiež vzniknúť kvôli poruche v štruktúre alebo funkcii genetického aparátu (chromozómová porucha) alebo na základe postnatálneho poškodenia mozgu.
Stupne mentálnej retardácie a ich charakteristika:
- Ľahká mentálna retardácia (IQ 69 - 50): Väčšina ľudí s týmto typom postihnutia neskôr dosiahne úplnú nezávislosť v starostlivosti o seba a v praktických zručnostiach, hoci vývin je u nich pomalší. IQ u dospelých zodpovedá mentálnemu veku 9 - 12 rokov.
- Stredná mentálna retardácia (IQ 49 - 35): Oneskorenie intelektu vidieť už v prvých mesiacoch života. Dieťa sa posadí, chodí, hovorí a dodržiava telesnú čistotu oveľa neskôr ako jeho rovesníci. Časté problémy bývajú s neposednosťou alebo naopak spomalenosťou. Stav vedie k problémom pri školskej výučbe. Mnoho dospelých je schopných pracovať a úspešne udržujú sociálne vzťahy. Zodpovedá mentálnemu veku 6 - 9 rokov.
- Ťažká mentálna retardácia (IQ 34 - 20): U dieťaťa býva oneskorenie zjavné už v dojčenskom veku. Oneskoruje sa vývin motorických zručností, hlavne reč, aj keď si dokáže osvojiť základy dorozumievania sa. Vyznačuje sa obmedzením neuropsychického vývoja. Dieťa začína veľmi neskoro sedieť a chodiť, pohybovo ostáva neobratné. Naučí sa jesť a udržiavať čistotu, poznávať osoby zo svojho okolia. Reč sa vyvíja veľmi oneskorene a dospeje k úrovni konkretizačnej. Slovník je chudobný, vyjadrovanie nanajvýš na úrovni jednoslovných viet. Jedinec je vychovávateľný, nie je však vzdelávateľný. Sú to jedinci nesamostatní, odkázaní na dozor a riadenie iných osôb.
- Hlboká mentálna retardácia (IQ pod 20): Zodpovedá mentálnemu veku 3 - 6 rokov, čo je zjavné už pri narodení. Často sa pridružia iné postihnutia. Pri kvalitnej starostlivosti sa môžu rozvinúť aspoň základné schopnosti. Ťažká mentálna retardácia znamená celkové obmedzenie neuropsychického vývoja a zároveň aj oneskorenie pohybu. Reč sa nevytvára, ostávajú len hlasové prejavy pudové z afektívnych pohnútok. Jedinec nie je vychovávateľný, ani vzdelávateľný a je trvale odkázaný na starostlivosť druhých.
Výchova detí a práca s nimi sa odvíja od poznania stupňa mentálneho postihu. Optimálna situácia pre všestranný vývin dieťaťa je v zdravej rodine, kde dominuje láska a zdravá náklonnosť k dieťaťu, trpezlivosť, vzájomné porozumenie a spoločný výchovný postup rodičov. Pohyb a hra neslúži len na jeho rozptýlenie, ale plní dôležitú funkciu aj pri rozvoji a vzdelávaní dieťaťa. Formou hry si dieťa oveľa ľahšie osvojí určité pohybové, zmyslové, či rečové návyky.