V júli 2015 sa na Slovensku odohrala mimoriadne tragická udalosť, ktorá otriasla celou krajinou a prekročila jej hranice. Dvojročné dievčatko menom Kristínka zomrelo po tom, ako ju jej otec Jozef Kurák († 58) nešťastne zabudol v rozpálenom aute.
Príbeh dvojročnej Kristínky, ktorú otec Jozef Kurák v júli 2015 nešťastne zabudol v aute a ona v ňom zomrela, pozná celé Slovensko. Na obrovskú tragédiu stačila chvíľka, jedno dôležité rokovanie vo firme, kam sa inak starostlivý a príkladný rodič ponáhľal. Dcérka sa v ten deň mala ísť hrať medzi rovesníkov do škôlky, ale spokojne zaspinkala na zadnom sedadle. A už sa viac nezobudila…
Malý anjelik v rozpálenom vozidle, kde teplota mohla vystúpiť nad 60 stupňov Celzia, nemal šancu. Spiaca Kristínka podľa vyšetrovania v priebehu polhodinky plynule prešla do stavu prehriatia, úpalu a smrti následkom zlyhania centrálneho nervového systému mozgu.
Keď Jozefovi poobede volala jeho manželka, mamička princeznej, s otázkou, kde je dcérka, už bolo neskoro. Vydesený otec utekal k autu, ale už bola v nebíčku. O rok a pol sa tam pobral za ňou aj on. Od žiaľu mu puklo srdce.
Neochránil si dieťa
Ešte pred nebeským súdom ho riešil aj ten pozemský, ktorý mu udelil trest odňatia slobody v trvaní dvoch rokov s odkladom výkonu trestu na dva roky. Slová Kuráka v pojednávacej miestnosti vháňali slzy do očí. „Stále neviem nájsť ten okamih, kedy sa všetko pohlo tým nesprávnym smerom. Nevidím ten moment, ktorý by sa dal spojiť s nedbanlivosťou. Cítim vinu za to, že som nedokázal ochrániť svoje dieťa, cítim vinu za to, že k tomu došlo,“ žialil Jozef.
„Bez ohľadu na rozsudok, ktorého dôsledky časom pominú, budem musieť s tým, čo sa stalo, žiť ďalej. Tá hrôza už zostane navždy,“ uviedol vtedy na súde zlomený muž, ktorého napokon našli v decembri 2016 bez známok života na ceste medzi Pohranicami a Malantou neďaleko Nitry. Príšerná predstava, čím si museli pozostalí prejsť. Mnohí totiž otca odsudzovali a nemali preňho pekného slova…
Najskôr kniha
Spisovateľ Dušan Budzák, blízky kamarát nebohého Jozefa a jeho manželky Katky, to nechcel nechať len tak. Napísal preto knihu Môj život s Jojom, v ktorej priblížil nešťastného rodiča z opačnej stránky. Milujúceho, plného humoru, starostlivého otca rodiny. Jeho dobrého priateľa, ktorý mu chýba.
Literát sa však rozhodol pre ďalší a pomerne odvážny krok. Po knihe totiž prichádza na rad aj film. „Je to príbeh, ktorý sa začína dávno v minulosti, v mladosti otca, keď starosti mali úplne iný rozmer. Je to o okamihu, ktorý preklopí šťastný a veselý život do nepochopiteľnej tragédie a trápenia, ktorému sa takmer nedá porozumieť,“ uviedol Šarmu Budzák.
Aj on bol kritický
„Film je v štádiu scenára. O prvej klapke je zatiaľ predčasné hovoriť. Ale azda to nebude trvať dlho,“ hovorí spisovateľ s tým, že jeho úmyslom je poukázať na to, aké ľahké je čeliť obrovskému nešťastiu. „Taká vec sa iným nestane nie preto, že sú lepší rodičia, ale len preto, že mali šťastie. Ak sa stretnú v jednom bode fatálne udalosti, tak je každý bezmocný,“ zamýšľa sa scenárista s tým, že aj on bol sprvoti kritický. „Bol som na tom ako ostatná časť verejnosti. Najprv som vyslovil názor: Toto si posral, Jojo. A až keď som nadobudol vedomosti, pochopil som, ako veľmi som sa mýlil,“ hovorí Budzák, podľa ktorého sa filmom bude snažiť doviesť spoločnosť k poznaniu, že ešte pred tým, než človek vysloví svoj názor, mal by poznať všetky okolnosti, jedným slovom mať vedomosť. A očistiť v ich očiach zosnulého kamaráta.
Veselý začiatok
Spisovateľ odhaľuje, ako sa dej smutného príbehu odohrá na plátne. Najskôr vykreslí mladých ľudí vstupujúcich do života na vysokej škole. „Je to veselá a skôr bláznivá časť, ktorá plne zodpovedá myšlienke, že aj najväčšie tragédie majú svoj šťastný začiatok. Druhá časť je už dospelosť a v podstate ide, s výnimkou súdneho procesu, o intímny pohľad dovnútra udalostí po tragédii,“ prezrádza Budzák. Nakrúcanie prebehne v dvoch fázach a film uvidíme zrejme v roku 2021.
Rozhovor 🎤 s Milanom Ondríkom o filme Otec | Aktuality
Reakcia rodiny
Pripomínanie smutného okamihu, ktorý im navždy zmenil život, nie je určite príjemné rodine malej Kristínky. Nevníma scenárista nakrúcanie filmu ako jatrenie stále boľavých rán? „Boli sme si blízki dávno pred tým, ako veci nabrali ten strašný smer a sme spolu stále. Najradšej by sa už k tomu nevracali,“ hovorí otvorene scenárista, ale zároveň vyslovuje aj to B. „Rodina by sa rada vzdala návratov k tým hrozným dňom, na druhej strane stále cíti strašnú krivdu verejnosti, ktorá dohnala otca až k smrti. Oceňujem ich statočnosť, že chcú svojím príbehom pomôcť ostatným, aby sa niečo podobné nestalo,“ povedal Budzák, ktorý si váži podporu od pozostalých. „Považujem za vyznamenanie, že mi dôverujú, že sa z príbehu nestane senzácia. Ale pár ostrých slov som si už, samozrejme, vypočul a aj ich s pokorou prijal,“ priznáva.
Za dievčatkom a jej ockom už odišiel aj ďalší člen ťažko skúšanej rodiny. „Nie je to pre nás všetkých ľahké, ale s istotou môžem povedať, že sme si veľmi blízki - s maminou, aj so všetkými deťmi, aj Jojovými sestrami a ich rodinami. Donedávna aj s Jojovou mamou, ktorú som mal nesmierne rád a myslím, že aj ona mňa. Naposledy sme sa všetci zišli na jej pohrebe,“ uvádza.
Nepriživujem sa
Snímka na základe skutočných udalostí sa bude premietať po súhlase pozostalých. Aj kniha išla do tlačiarne až po ich zvolení. Budzák vie, že to bude náročné, ale urobí všetko pre to, aby film splnil svoje posolstvo. Stavia na to veľa. „Je to finančne náročný projekt, aj preto prekročí hranice Slovenska. Herecké obsadenie by som si zatiaľ nechal ako prekvapenie. Aj preto, že bude zrejme medzinárodné,“ tvrdí.
Rázne odmieta, že by išlo o dojenie emócií. „Všetky druhy osočovania, prečo som sa rozhodol napísať knihu a ,priživiť‘ sa na takejto tragédii, som si už vypočul. Prázdnych príbehov máme plné kiná a televízie. Tie naozajstné príbehy sú však iba tie, ktoré nami pohnú, sú nám na niečo, zmenia alebo usmernia život. Osvojil som si autorské motto: Dobrí rozprávači sa snažia svojimi príbehmi napraviť poriadok sveta,“ odkazuje neprajníkom.
Dodáva: „Ak budeme o sebe vedieť viac, ak pochopíme, ako sa ubližovalo rodine, a ako tento tlak nakoniec dohnal k zlyhaniu srdca nešťastného otca, možno predsa len budeme schopní myslieť viac nie na to, ako ľudí postihnutých tragédiou rýchlo a ,spravodlivo‘ odsúdiť, zlynčovať, ale vymyslíme niečo, čo poskytne väčšiu ochranu pred podobnými tragédiami - hlásiče v autách, vnímavejšiu verejnosť. Lebo stále platí - môže sa to stať každému, bez výnimky!“ odkazuje Budzák, pre ktorého je nočnou morou, že by si čímsi podobným mal prejsť on.
Ako pomôcť dieťaťu v aute?
Polícia SR aj tento rok rozbehla akciu Nezabudni na mňa v aute. Po krajine distribuovala 30 000 letákov a osviežovačov vzduchu do áut, ktoré upozorňujú na toto obrovské nebezpečenstvo. Stačí len pár minút a v rozpálenom vozidle môže dôjsť k tragédii. Rektorka Akadémie PZ Lucia Kurilovská pripomína, že keď ľudia vidia v aute dieťa, majú okamžite konať.
Prvá pomoc
- Rozbite okno: Ako prvé treba rozbiť okno na aute a nebáť sa škody. Trestný zákon pozná inštitút krajnej núdze, čo znamená, že človek, ktorý dieťa takto zachráni a spôsobí pri tom škodu, nie je trestne stíhaný.
- Ochladzujte pomaly: Ideálne je, ak tvrdým predmetom, napríklad skalou, rozbijete okno na opačnej strane vozidla, ako sa nachádza dieťa. Predídete tým jeho zraneniu z črepín.
Čo urobiť potom?
Richard Čanaky, dobrovoľník zo Slovenského Červeného kríža radí:
- Zistite stav dieťaťa: Ako prvé zistíme, či je dieťa pri vedomí. Oslovíme ho, mierne ním môžeme zatriasť.
- Zabezpečte dýchanie a presuňte do chládku: Ak reaguje, zabezpečíme, aby jeho dýchacie cesty boli uvoľnené a dostaneme ho do chládku.
- Postupné ochladzovanie: Budeme ho pomaly ochladzovať, napríklad vlhkou látkou na zátylku, slabinách, podpazuší, nie však studenou vodou, ľadom, ale postupne, aby nezažilo šok.
- Podajte tekutiny: Môžeme podať malými dúškami tekutiny, prípadne mu vlhčíme pery, nie však studenou vodou alebo sladenými nápojmi.
- Resuscitácia v prípade bezvedomia: Pokiaľ je dieťa v bezvedomí, po kontrole dýchania, ktoré sa robí záklonom hlavy a desaťsekundovým počúvaním, dáme svoje ucho k jeho nosu a dívame sa, či dvíha hruď. Ak nedýcha, ide o vážny stav, pretože jeho krvný obeh je narušený. Začneme resuscitáciu - piatimi úvodnými vdychmi. Okoloidúcich medzitým poprosíme, aby volali záchrannú službu. Resuscitácia prebieha tridsiatimi primeranými stlačeniami hrudníka a dvomi vdýchnutiami. Stláčame približne v strede hrudníka.
| Faktor | Popis |
|---|---|
| Zabudnutie dieťaťa | Otec si nepamätal, že má dieťa v aute, pretože bol ponáhľaný do práce a zamestnaný dôležitými pracovnými úlohami. |
| Horúce počasie | Teplota vzduchu v osudný deň bola vysoká (nad 30 °C), čo v uzavretom aute rýchlo viedlo k nebezpečnému prehriatiu. |
| Stres a rozptýlenie | Otec riešil pracovné záležitosti, čo viedlo k strate koncentrácie a zabudnutiu na prítomnosť dieťaťa. |
| Syndróm zabudnutého bábätka | Obrana poukazovala na tento syndróm, ktorý môže postihnúť aj starostlivých rodičov v dôsledku stresu a rutiny. |
Nitra - Vlani v lete otriasla celým Slovenskom mimoriadne tragická udalosť. Dokonca prekročila hranice našej krajiny. Otec zabudol cestou do práce vysadiť v škôlke svoju dvojročnú dcérku Kristínku. Auto nechal odstavené na parkovisku pred prácou. Na dieťatko si spomenul až o niekoľko hodín. Kristínka zomrela v rozpálenom, uzatvorenom aute.
Jozef sa dnes postavil pred súd. Je obžalovaný z trestného činu usmrtenia z nedbanlivosti. So slzami v očiach rozpovedal o najtragickejšom dni svojho života. Jozef, ktorý podľa obžaloby zapríčinil usmrtenie svojej dcérky, sa postavil po viac ako roku od tragédie pred sudcu okresného súdu v Nitre. Pred podaním obžaloby ponúkla prokurátorka Jozefovi uzatvorenie dohody o vine a treste. Zo strany obžalovaného k uzatvoreniu dohody nedošlo. Prokurátorka tak na hlavnom pojednávaní prečítala obžalobu.
„Cítim sa vinný, z morálneho hľadiska cítim veľkú zodpovednosť. Cítim sa byť nevinný z nedbanlivostného konania,“ vyhlásil pred sudcom obžalovaný otec nebohej Kristínky. Nasledovala mimoriadne smutná výpoveď, Jozef so zastretým hlasom a slzami v očiach spomínal na osudný deň. Svoju výpoveď prerušoval dlhými odmlkami, keď kvôli silným emóciám nemohol rozprávať. „Ráno začalo ako každé iné. Vstali sme, deťom som prichystal raňajky, po dohode s manželkou som vzal Kristínku. Vybral som sa na cestu. Na začiatku som ju skontroloval, či je pripútaná,“ spomínal Jozef a pokračoval: „Po ceste som riešil otázky ohľadom nejakého stretnutia, termíny, mal som nabitý program.“
Kristínkin otec ďalej povedal, že auto zaparkoval na parkovisku pred prácou, z auta zbadal kolegu, ktorý sedel na terase v budove firmy. Vystúpil a zatvoril auto, znamením mu bolo pípnutie. „Pre mňa bola Kristínka v škôlke, a to je všetko,“ podotkol Jozef. Nasledoval pre neho bežný pracovný deň, keď riešil dôležité úlohy ohľadom chodu firmy. „Stretnutie s pánom Slezákom bolo pre našu firmu dôležité. Zarážajúce je, že počas dňa si s manželkou telefonovali. Jozefovi pomáhala s pracovnou záležitosťou ohľadom prijímania nového zamestnanca, nakoľko je personalistkou. Počas dňa Jozef absolvoval niekoľko pracovných stretnutí. „Celý deň prebehol v hektickom tempe, ani mi nenapadlo, že...,“ povedal Jozef so stiahnutým hrdlom. Po odmlke pokračoval: „Vedel som, že musím prísť skôr domov. Po 14-tej hodine zavolala manželka Jozefovi opäť s otázkou, kde je Kristínka, pretože bola pre ňu v škôlke, ale tam jej povedal, že dieťa v škôlke nebolo celý deň a nikto ho ráno nepriviezol. Jozef sa práve poberal z práce domov. „Manželka povedala, že dcérka v škôlke nie je, tak kde teda je? Začal som rozmýšľať...“ uviedol Jozef a so slzami pokračoval: „Potom som prišiel k autu. Kristínka začala do škôlky chodiť od júna 2015. Tragédia sa stala 22. júla 2015. Na začiatku navštevovala škôlku dvakrát do týždňa, neskôr štyri až päťkrát. Dcéru vozievali obaja rodičia na striedačku. „Ako vyšlo, niekedy to vyšlo na mňa. Kristínku som vozieval nepravidelne,“ povedal.
Jozef pred súdom uviedol príklad z minulosti, keď pred 30-timi rokmi viezol svoje dieťa do škôlky a veľmi plakalo. Učiteľka mu vtedy povedala, že najlepšie, čo môže urobiť, je nechať dieťa v škôlke, pretože tam o neho bude najlepšie postarané. Svedok, Jozefov kolega, na pojednávaní potvrdil výpoveď obžalovaného, že približne pred dvomi týždňami pred tragédiou, Jozef spozoroval na parkovisku pred prácou v aute zavreté a plačúce dieťa. Kristínka zomrela v rozhorúčenom aute vlani v lete. Teplota vzduchu bola v osudný deň 35,4 stupňov Celzia. Dievčatko zomrelo na zlyhanie centrálneho nervového systému vplyvom vysokej teploty.
Jozefov obhajca, ktorým je politik Daniel Lipšic, pripisuje Jozefovo zabudnutie zlyhaniu pamäte. „Otec bral dieťa do školy nepravidelne, chodila tam iba štyri týždne. Sú tu prítomné aj stresové faktory. Na kritickej križovatke zvolil zlý smer, išiel do práce, prepol už na svoju prácu. Išlo v tomto prípade syndróm zabudnutého bábätka,“ obhajoval Lipšic a zároveň podotkol, že účel trestu neplní v tomto prípade žiadnu funkciu. „Je mimoriadne zodpovedným manželom a otcom. S týmto pocitom musí žiť do konca života. Ide o ťaživé celoživotné bremeno, že omylom došlo k tragickej smrti jeho najmladšej dcéry. Išlo o tragickú nehodu. „Nešlo o nedbanlivostné konanie, ale o náhodný omyl. To je podstatou posúdenia právnej otázky, to má vplyv na posúdenie trestnoprávnej zodpovednosti,“ uviedol pred súdom Lipšic a doplnil: „Ide o kulpózny trestný čin. Trestné stíhanie v tomto prípade neplní žiaden z účelov stanovených v trestnom zákone.“ Lipšic predniesol dlhú obhajobu, v ktorej vysvetlil fungovanie ľudskej pamäte a odmieta tvrdenie, že by obžalovaný zanedbal starostlivosť. Podľa neho ide o syndróm zabudnutého bábätka. Doposiaľ sa na Slovensku takýto prípad nestal. Podobných prípadov je ale vo svete niekoľko desiatok ročne, ide i syndróm zabudnutého bábätka. Poukázal na neho novinár, ktorý za štúdiu získal Pulitzerovu cenu. Takáto vec sa môže stať aj mimoriadne starostlivým rodičom.
Jozefa K. uznal Okresný súd v Nitre 4. novembra tohto roka vinným z prečinu usmrtenia z nedbanlivosti, pretože vlani v lete zabudol svoju dvojročnú dcéru v rozpálenom aute. Tá po krátkom čase zomrela na prehriatie organizmu a zlyhanie centrálneho nervového systému mozgu. Súd uložil otcovi trest odňatia slobody v trvaní dvoch rokov s odkladom výkonu trestu na dva roky. Jozef K. podal voči výroku o vine odvolanie. K verdiktu súdu sa nechcel vyjadrovať. „Ale stále neviem nájsť ten okamih, kedy sa všetko pohlo tým nesprávnym smerom, nevidím ten moment, ktorý by sa dal spojiť s nedbanlivosťou. Cítim vinu za to, že som nedokázal ochrániť svoje dieťa, cítim vinu za to, že k tomu došlo. Bez ohľadu na rozsudok, ktorého dôsledky časom pominú, budem musieť s tým, čo sa stalo, žiť ďalej.
K smrti dvojročnej Kristínky došlo vlani v júli, v čase, keď sa teplota počas dňa pohybovala nad 30 stupňov Celzia. Dcérku väčšinou vozila do škôlky jej mama. Výnimočne ju však mal zaviesť otec, ktorý však po ceste zabudol odbočiť a šiel automaticky do práce, kde ho čakali rokovania o ďalšom osude jeho firmy. Až do telefonátu manželky bol presvedčený, že je v škôlke. Keď si po 14. hodine uvedomil svoj omyl, bežal k autu, kde už svoju dcéru našiel mŕtvu. Podľa znaleckého posudku mohla teplota v aute dosiahnuť aj viac ako 60 stupňov Celzia.
„Bol presvedčený, že je v škôlke,“ dusil sa plačom a vzlykmi Jozef z Nitry, keď v roku 2015 prežil tragédiu, ktorá otriasla celým Slovenskom. K tomuto typu nešťastných prípadov sa po rokoch vracia film Otec, v ktorej hrá hlavnú úlohu Milan Ondrík a ten otvorene priznáva, že išlo o najťažšiu filmovú rolu jeho života. „Po skončení nakrúcania som doslova padol na kolená,“ povedal herec o filme, ktorý možno nechcete vidieť, ale mali by ste.
„Pravda je, že keď zomrela jeho dcérka, ani ja som nechápal, ako sa to mohlo stať,“ priznával pre Nový Čas spisovateľ Dušan Budzák, ktorý bol Jozefovým najlepším priateľom. „Vravím si - túto budovu poznám, toto auto poznám a aj chôdza toho muža je mi povedomá! Zaregistroval som, že ten muž drží niekoho za plecia a v tej chvíli som si uvedomil, že to je Jozef. „Chcel som ísť do Nitry za kamarátom, a zároveň som nevedel, čo mu poviem: Jojo, nevadí, to prebolí?“ pýtal sa samého seba Budzák, ktorý dlho ľutoval prvé slová, ktoré povedal kamarátovi. „Toto si posral, Jojo! Nechápal som, ako niekto môže zabudnúť svoje dieťa v aute. Až postupne som prenikal hlbšie do toho všetkého,“ vysvetľoval spisovateľ, ktorý o celom nešťastí nakoniec napísal knihu Môj život s Jojom.
Štyri roky po smrti dievčatka, ktoré v rozpálenom aute zabudol jej otec Jozef Kurák († 58), vzniká snímka o radostiach i trápení ťažko skúšanej rodiny.
Polícia potvrdila, že 58-ročného Jozefa K. dnes našli bez známok života na ceste medzi Pohranicami a Malantou neďaleko Nitry. Oblečené mal športové oblečenie, pravdepodobne dostal infarkt počas behu. Hovorkyňa Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Nitre Renáta Čuháková uviedla, že polícia vyšetruje vec ako trestný čin usmrtenia a čaká na výsledky pitvy.
