Koč, alebo kočiar, bol v 17. storočí symbolom postavenia, pohodlia a pokročilej techniky. Tieto dvojstopové cestné vozidlá, určené na prepravu malého počtu osôb a prispôsobené na ťahanie koňmi, prešli v tomto období významným vývojom.
Pôvodne boli korby kočov pripevnené priamo na podvozok, čo však bolo pre cestujúcich nepohodlné. Skutočnú revolúciu vo vývoji kočiarov priniesol vynález elipsovitých listových pier, ktoré sa začali používať od 16. storočia a v 18. storočí nahradili kožené remene. Tieto perá boli pripevnené priamo na karosériu kočiara, čo výrazne zlepšilo stabilitu a umožnilo zvýšiť rýchlosť.
V období baroka a rokoka, teda v 17. a 18. storočí, boli rozšírené najmä veľké a robustné karosy. Tieto vozidlá boli často zdobené bohatou rezbou, zlátením a maľbou, čo svedčilo o ich luxusnom charaktere. Vysoká šľachta a duchovenstvo používali tie najväčšie a najprepychovejšie kočiare, často ťahané štyrmi koňmi. Príkladom je aj koč cisárovnej manželky Leopolda I., ktorý stál neuveriteľných 38 tisíc zlatiek.
V mestách však boli tieto veľké kočiare často ťažkopádne a náročné na riadenie. Preto sa postupne začali nahrádzať ľahšími typmi. V Berlíne v polovici 17. storočia vznikla tzv. berlina (berlingot), z ktorej sa v 18. storočí vyvinulo kupé (coupée). Tieto uzavreté kočiare, určené pre dve až štyri osoby, predstavovali luxusnú formu cestovania.
V 17. a 18. storočí sa tiež začali objavovať prvé formy verejnej dopravy. V Paríži v roku 1662 vznikol systém mestskej hromadnej dopravy pomocou "carrosses à cinq sols" - kočov, ktoré premávali po stanovených trasách. Tento systém, hoci spočiatku populárny, sa napokon stretol s finančnými problémami a zanikol. Verejná doprava v Paríži sa opäť objavila až v roku 1828 s prvými omnibusmi.
Okrem luxusných a verejných kočov existovali aj jednoduchšie a ľahšie druhy. Drožka (fiaker) sa používala ako verejný (nájomný) dopravný prostriedok. Z nej sa vyvinul luxusný landauer (landau) a jeho polovičná verzia landaulet. Medzi ďalšie jednoduchšie typy patrili brička, kareta a faeton.
Na Slovensko sa koče v tomto období dovážali najmä z Francúzska a Nemecka. Domáca výroba sa začala rozširovať až v druhej polovici 19. storočia. K najznámejším patrila továreň Antona Marschalla v Bratislave, ktorá vyrábala okolo 170 druhov kočov, vrátane drožiek, esterháziovských kočov či pohrebných kočov.
Výroba kočov bola komplexný proces, na ktorom sa podieľalo množstvo remeselníkov. Patrili sem kováči, remenári, uzdári, kolári, sedlári a mnohí ďalší. Špecializovaná výroba kočov sa vo vyspelých krajinách, najmä v Nemecku a Anglicku, rozšírila koncom 18. storočia.
Koče v 17. storočí neboli len dopravným prostriedkom, ale aj výrazom spoločenského statusu a kultúry. Ich vývoj v tomto období odrážal rastúce nároky na pohodlie, rýchlosť a estetiku, pričom zároveň kládol základy pre budúci rozvoj dopravy.
Vývoj konštrukcie kočov
História vývoja kočov siaha hlboko do minulosti, ale práve v 17. storočí nastali významné zmeny v ich konštrukcii, ktoré ovplyvnili ich funkčnosť a pohodlie.
- Počiatočné konštrukcie: V minulosti boli korby kočov pripevnené priamo na podvozok. Tento spôsob bol však pre cestujúcich veľmi nepohodlný.
- Vynález listových pier: Skutočnou revolúciou vo vývoji kočiarov sa stal vynález elipsovitých listových pier v 16. storočí. Tieto perá, pôvodne v tvare písmena "S" a neskôr "C", sa v 18. storočí stali bežnejšou alternatívou k závesom z kožených remeňov.
- Zavesenie karosérie: Listové perá boli pripevnené priamo na karosériu kočiara, čo viedlo k výraznému zlepšeniu stability a najmä zvýšeniu rýchlosti.
Typy kočov rozšírené v 17. storočí
V 17. storočí sa stretávame s rozmanitosťou typov kočov, ktoré slúžili rôznym účelom a odrážali spoločenské postavenie.
- Luxusné karosy: V období baroka a rokoka boli obľúbené veľké a robustné karosy, zdobené bohatou rezbou, zlátením a maľbou.
- Berlina: Vznikla v Berlíne v polovici 17. storočia, bola to uzavretá forma kočiara určená pre dve až štyri osoby, ktorá sa postupne vyvinula do kupé.
- Drožka (Fiaker): Používala sa ako verejný (nájomný) dopravný prostriedok, z ktorej sa neskôr vyvinul luxusný landauer a landaulet.
- Jednoduchšie typy: Brička, kareta a faeton predstavovali menej honosné, ale praktické varianty kočov.
Podľa počtu koní v záprahu sa rozlišovali jedno-, dvoj-, troj-, štvor- a viaczáprahové koče. Podľa počtu kolies sa delili na dvojkolesové a štvorkolesové.