Kričanie na deti ako výchovná metóda alebo časté riešenie rôznych situácií môže zanechať trvalé následky na ich emocionalite. „Sú prítomné pocity strachu, úzkosti, dieťa môže cítiť neistotu.
Je rozdiel v tom, ako kričíme, a nie je krik ako krik? Závisí to vždy od situácie, v ktorej sa dieťa a rodič nachádzajú. Lebo ak dieťa nereaguje ani na tretie upozornenie, neurobí niečo, čo má - napríklad neodloží mobil alebo sa neoblieka ráno do školy a rodina preto mešká, je v poriadku zvýšiť tón. Ale je iné, ak rodič okríkne dieťa v bežnej komunikácii, že príde a hneď na prvýkrát dieťa okríkne „Obleč sa!“ V takom prípade dieťa ani nedostalo šancu urobiť to, čo od neho rodič žiada, predtým ako naň nakričal. Keď dieťa vie, čo má robiť, a neurobí to, tak zvýšený hlas alebo krik rodiča môže očakávať. Je teda rozdiel v tom, ak dáme dieťaťu šancu zareagovať a až potom zvýšime hlas.
Sú situácie, ktoré si zvýšený tón hlasu a krik na dieťa vyslovene vyžadujú? Zvýšený hlas má funkciu vzbudiť pozornosť, či už ide o nejakú nebezpečnú situáciu, keď mi dieťa vybehne na cestu alebo sa pustí dole kopcom, lebo nemá ešte taký pud sebazáchovy, okríknutie dieťaťa v takom momente je namieste. Vtedy krik slúži na to, aby sme dieťa ochránili. Alebo aj v nejakej vážnej situácii môže zvýšený hlas dať dieťaťu na vedomie, že skutočne je to vážna situácia, že by malo byť ostražité a bdelé. Zvýšený hlas má aj evolučnú funkciu, ak chcem väčšiemu počtu detí či ľudí odkomunikovať nejaké dôležité informácie alebo potrebujeme odkomunikovať niečo v hlučnejšom prostredí.
Nech zvolíme akýkoľvek typ výchovy dieťaťa, na to, aby sme dokázali vyformovať človeka, ktorý bude v spoločnosti funkčný, musíme stanovovať hranice. Ovplyvní to emocionalitu dieťaťa, sú tam prítomné pocity strachu, úzkosti, môže cítiť neistotu. Má to vplyv na sebavedomie dieťaťa, ktoré môže mať pocit menejcennosti alebo pocit, že nie je dosť dobré pre svojich rodičov. Nech je ten rodič akýkoľvek, pre dieťa je to základná osoba v jeho živote a tak, ako rodič vníma dieťa, sa môže aj ono samo začať vnímať. Môže sa stať aj opak, že dieťa nie je agresívne, ale sa stiahne a aj v interakcii s inými ľuďmi prežíva emócie strachu. Týka sa to potom aj školy, dieťa má obavy, že bude hodnotené, že sa bude naň kričať, ak donesie horšiu známku, poznámku, nesplní očakávania rodičov. V neposlednom rade je tým narušená aj celková kvalita vzťahu rodiča a dieťaťa.
Emócia strachu je najzákladnejšia emócia, ktorú máme, lebo nám v podstate zabezpečuje prežitie. Báť sa je normálne, báť sa vo zvýšenej miere už normálne nie je.
Už sme hovorili, že spôsob komunikácie rozlišujeme pri malých deťoch a pri tínedžeroch. Závisí to od mnohých faktorov. Vstupuje do toho osobnosť dieťaťa. Dieťa, ktoré je prirodzene úzkostnejšie, je určite na krik citlivejšie a utiahne sa, pričom to už môže byť aj tínedžer. Náš kognitívny systém, naša nervová sústava tú informáciu spracujú, niekde sa uloží a neskôr môže vyplávať na povrch v úplne inej podobe.
Na druhej strane sú rodiny, ktoré sú temperamentnejšie a krik tam nemusí byť vnímaný ako niečo negatívne. Predstavte si typickú taliansku rodinu, v ktorej kričia takmer neustále, no oni si tým v podstate prejavujú lásku.
Keď nám krik ujde, nechceli sme na dieťa kričať, ale predsa sa to stane, je veľmi dôležité sa aj s tými mladšími deťmi rozprávať. Vysvetliť mu svoj pohľad, ale dať priestor aj jemu, aby vyjadrilo, ako sa v tej situácii cíti.
Ako sa má rodič zachovať, ak nakričí na dieťa a vzápätí si uvedomí, že to bolo neprimerané? Prirovnala by som to k situácii, keď nakričíme na dospelého človeka. Čo vtedy urobíme? Prirodzené je ospravedlniť sa. To isté máme urobiť aj pri interakcii s dieťaťom. Avšak nie je správne, ak to rodič zoberie celé na seba, ospravedlní sa a tým to hasne. Nemusí to mať úplne pozitívny výchovný efekt, pretože dieťa si z toho môže vziať, že rodič vybuchol, ospravedlnil sa mi, je to chyba rodiča. A pritom aj dieťa môže vyprovokovať chtiac alebo nechtiac tú konkrétnu situáciu a reakciu rodiča, preto by malo dostať informáciu, že aj ono sa malo správať inak.
Rodič si nemusí hneď sypať popol na hlavu, ak na dieťa skríkne. Ak sa to stane raz za čas, nedeje sa to pravidelne, nič sa nestane. V pokoji mu povedať, že ja som od teba chcela toto, na trikrát to nešlo, preto som už skríkla. Nejsť do roviny autoritatívnosti, že ja som tu tá dominantná a ty si tu na to, aby si ma poslúchal. Samozrejme, že dieťa by malo rodiča poslúchať, ale mala by to byť prirodzená zvnútornená reakcia - toto sa odo mňa očakáva, preto to urobím. A nie, že to urobím preto, lebo inak ma rodič prestane mať rád a podobne, ale to už je iná téma vynucovania si poslušnosti.
Stáva sa, že rodič vybuchne na dieťa pred jeho kamarátmi alebo niekde na školskom dvore, kde je veľa iných ľudí. V takýchto situáciách popri všetkých tých dôsledkoch, ktoré sme spomínali, prichádza ešte aj pocit zahanbenia. Rodič by sa mal zamyslieť, ako by asi bolo jemu v takej situácii, tiež by mu nebolo príjemné, ak by naňho niekto pred publikom nahučal alebo mu dal negatívnu spätnú väzbu. Zanechá na dieťati takéto verejné zahanbenie krikom väčší šrám, ako keď sa to stane niekde doma bez prizerajúcich sa ľudí? Mama alebo otec sa síce môžu potom ospravedlniť, môžu si to s dieťaťom vyriešiť medzi sebou, ale ten pocit zahanbenia tam ostane.
Často si tento vzorec nesú zo svojho detstva s presvedčením, že dieťa je „len“ malý človek, ktorý by mal poslúchať, a tak si k nemu môžu viac dovoliť. Kričíme na dospelých, na súrodencov, na partnerov, na kolegov aj na kamarátov. Rodič, ktorý sa už zamýšľa nad tým, že by na dieťa nemal kričať, už prejavuje istú mieru uvedomelosti. Ale rodiča, ktorý používa krik ako bežnú výchovnú stratégiu, ani tento rozhovor neosloví. Najmä, ak je rodič naučený z prostredia, v ktorom vyrastal, že je to normálne. Sú to vzorce, ktoré sa veľmi ťažko menia, človek si ich priamo neuvedomuje a nevie s nimi cielene niečo robiť. Taký rodič sa naozaj môže snažiť v najlepšom vedomí a svedomí vychovávať svoje dieťa dobre a krik vníma ako niečo, čo k tomu patrí, vníma to ako prirodzenú stratégiu.
Rodič môže dieťa nadovšetko milovať, aj keď naň kričí. A to vôbec nejdem obhajovať všetkých rodičov, ktorí kričia na svoje deti, ale faktorov, ktoré to môžu ovplyvniť, je mnoho. Na druhej strane máme rodiny, v ktorých vládne chladná komunikácia, rodič neprejavuje nejaký veľký záujem o dieťa a v takých rodinách nemusí byť prítomný ani krik, ale ani vrúcnosť.
Od niektorých rodičov počúvame aj také hlášky smerom k deťom, že „ak by som toto ja svojej mame povedal, už mi jedna letí“. Jednoducho sú ešte generácia, ktorá viac zažívala fyzické tresty, a zrejme si hovoria, že predsa oni „len kričia“, dieťa netrestajú fackou. Môžu mať ten pocit, ale ja by som sa ich pri takej hláške spýtala, ako sa cítili pri tej facke. Prečo by mali spôsobovať svojim deťom niečo, pri čom sa aj oni zle cítili? Neverím, že si niekto facku alebo bitku užíval. Ľuďom, ktorí takto argumentujú, je veľmi ťažké vysvetliť, aké negatívne následky na psychiku dieťaťa to má a ako túto generačnú traumu presúvajú na svoje deti alebo vnúčatá. V súčasnosti je ešte stále veľa takýchto ľudí, lebo o výchove a takýchto témach sa málo hovorilo.
Ak sa pozrieme do 19. storočia, deti boli majetok rodičov a mohli si s nimi robiť, čo chceli. Dieťa nemalo status chránenej osoby odjakživa. Vidíme, že dnes je vnímanie dieťaťa v rodine iné, ako bolo pred stovkami alebo aj desiatkami rokov. Rodiny mali desať detí, niektoré sa nedožili prvého roka života a tým aj to naviazanie na deti bolo iné. Žiaľ, to bola realita. Našťastie to tak už nie je, ale bavíme sa o jednom storočí, čo je z hľadiska evolúcie zanedbateľná doba.
Môžete vyjadriť nesúhlas. Ako som už spomínala, človeka, ktorý sa takto vyjadrí, sa môžete spýtať, či je mu taký štýl komunikácie príjemný, keď je v pozícii toho, na koho niekto iný kričí. Môžete mu navrhnúť iné stratégie, ako dieťa motivovať. Napríklad, môžem ísť na dieťa pozitívnym posilnením: nebudeme sa sústrediť na to, čo dieťa neurobilo, ako malo, ale naopak, pozrieme sa na to, čo urobilo tak, ako sme od neho očakávali, pochváľme ho za to, oceňme ho za to. A to vedie k tomu, že v budúcnosti sa bude snažiť samo od seba, a teda sa bude prirodzene vyhýbať správaniu, ktoré by mohlo viesť k potenciálnemu kriku. Nebude to robiť preto, lebo sa bojí kriku, ale preto, že chce opäť zažiť niečo príjemné.
Zrejme môže byť niekedy až nebezpečné presviedčať takého rodiča o inej pravde. Môžete sa ohradiť, vyjadriť svoj postoj a tam by sa to malo skončiť. Lebo sa s takým rodičom môžete dostať do vážnejšieho konfliktu. A to sú také citlivé témy, že sa na nich môžu skončiť kamarátstva. Stretávam sa s tým. Ani rodič nechce dostať spätnú väzbu a kritiku, lebo ide do obrany a útoku. Stratégia je nepoučovať iných, ale vyjadriť, akú stratégiu výchovy máte pri svojich deťoch vy.
Môže sa stať, že niekde na ulici, v parku idem okolo cudzieho človeka, ktorý agresívne kričí na dieťa, prípadne s ním až lomcuje, a mám z toho zlý pocit a nutkanie do toho zasiahnuť. V prvom rade nesúdiť rodiča a priori. Neviete, čo toho rodiča viedlo k tomu, že kričí na dieťa. Je to veľmi tenký ľad, či sa starať do cudzích ľudí alebo nie. Ak máte pocit, že by ste mali do toho zasiahnuť, tak nejdite na to cez to dieťa a nepovedzte rodičovi rovno „Čo to robíte? Nekričte na svoje dieťa“, ale skôr by som odporučila spýtať sa toho rodiča, či nepotrebuje pomoc. Lebo sám sa môže nachádzať v takej situácii, že najradšej by si tam sadol na zem a rozplakal sa. Skôr teda ísť na to cez toho rodiča.
Dieťatko môže mať nejaké svoje zdravotné, vývinové, psychické špecifiká, pri ktorých môže byť zvýšený hlas efektívny spôsob, ako upútať pozornosť dieťaťa.
Môže to vyvolávať pocity nespravodlivosti, môžu prísť výčitky: Prečo na mňa kričíš a na neho nie? Rodič by si to mal uvedomiť, prístup k deťom by mal byť približne rovnaký, i keď v každej rodine funguje iná dynamika a každé dieťa si môže vyžadovať trochu iný prístup, čo je prirodzené, len nemá dochádzať k extrémnym rozdielom.
V praxi sa stretávam s tým, že nám deti píšu: Rodič je na mňa prísny, často na mňa kričí a na súrodenca nie. Väčšinou nám s takéto otázky píšu tínedžeri, stáva sa to, mnohokrát sú to dysfunkčné rodiny, je tam prítomný alkohol alebo je to problém v zložených rodinách, kde sa dospelý inak správa k svojmu dieťaťu ako k tomu, ktoré nie je biologicky jeho.
Ak sa rodič s dieťaťom ocitne v napätej situácii a uvedomí si, že nechce kričať, ako to zastaviť? Základná rada je napočítať do desať. Nadýchnuť sa, napočítať do desať, emócia trochu opadne, uvedomiť si tú svoju emóciu a potom zareagovať racionálnejšie. Taktiež si uvedomiť, čo ma vedie k takej reakcii, prečo sa tak cítim. Naozaj vo mne vzbudilo tú frustráciu dieťa alebo niečo celkom iné? Aj taká situácia nastáva pomerne často, že dieťa krik rodiča nevyprovokuje, ale rodič kričí kvôli niečomu, čo sa mu deje mimo toho dieťaťa. Dieťa síce žije svoj život s nami, ale necíti v každej chvíli to isté čo rodič. Napríklad musíme ísť nakúpiť do obchodu potraviny a táto situácia sa týka aj môjho dieťaťa, ale ono to nerieši tak ako my - rieši, že je hladné, že má zajtra písomku, že je možno unavené a my ho vláčime po obchodoch. A preto je potom nepríjemné, mrzuté. Veľmi dôležité je rozprávať sa s dieťaťom o emóciách - čo prežíva, čo ho vedie k tomu, že sa tak správa, a už ten samotný rozhovor môže pôsobiť deeskalujúco na emócie. A keď sa dieťa aj nechce hneď vtedy rozprávať, vie, že má ten priestor a môže za rodičom prísť neskôr. Ale nie každá situácia spojená s krikom je taká, preto si netreba sypať popol na hlavu, ak nastanú aj momenty, ktoré si vyžadujú okamžitú reakciu. Netreba ísť do extrémov. Je to, ako keď sa chceme zdravo stravovať alebo separovať odpad - nemusíme to robiť dokonale, je dobre, ak to robíme udržateľne.
Môže mať krik medzi rodičom a dieťaťom aj ozdravný efekt? Áno, krik nám slúži na ventilovanie emócií, rovnako ako napríklad plač. Dôjde k uvoľneniu vnútorného napätia. Vtedy zvykneme povedať veci, ktoré sme zadržiavali vo vnútri, a vyčistí sa vzduch.
Rodičia sa obávajú, že ak okamžite nezasiahnu, utrpí ich „dospelácka“ autorita. Máte však pocit, že krikom či buchnutím po zadku u dieťaťa stúpnete na cene? Psychológovia za nevhodné reakcie na detský hnev považujú buchnutie po zadku či iné fyzické násilie, krik, ignorovanie, znechutený odchod, nabádanie dieťaťa, nech kričí ešte viac, sprchovanie studenou vodou či ešte pred časom veľmi populárnu metódu pevného objatia, v ktorom sa vraj má dieťa upokojiť. „Sama som žiadnu z týchto metód nepraktizovala. Všetky považujem za silové a ponižujúce. Trpí tým dôstojnosť dieťaťa aj jeho dôvera k nám,“ uvádza psychologička Pavla Koucká, autorka knihy Uvoľnené rodičovstvo (Rozumne, citlivo a s menším nasadením).
Ako to teda so svojimi tromi deťmi robila? „Keď sa na vyššie uvedené metódy pozrieme s odstupom, zistíme, že okrem toho, že sú ponižujúce, majú ešte jednu spoločnú črtu: aktivitu. Nikoho nenapadne, že keď sa dieťa hnevá, nemusíme robiť vôbec nič. Práve toto nič je pritom často tým najlepším riešením,“ hovorí psychologička s tým, že vo výchove ide predsa o to, aby sa dieťa naučilo zvládnuť svoje emócie samé, bez nášho zásahu. Svojou aktivitou mu v tom však bránime.
Prečo sa to stalo? Namiesto toho, aby ste sa snažili proti detskému hnevu zasiahnuť, všímajte si skôr, prečo k nemu došlo. Podľa toho môžete voliť vhodnú reakciu alebo sa situácii dokonca preventívne vyhnúť. Pre dieťa je opojné, keď môže testovať svoje nové schopnosti. Z malého bábätka, ktoré ešte nič nemohlo, je zrazu „veľký človek“, ktorý sa môže presunúť, kam chce, povedať si, čo chce alebo sa rozhodovať, čo bude robiť. Nechápe, prečo mu v tom chcú rodičia niekedy brániť a čo robí „zle“. Je prirodzené, že reaguje plačom či hnevom. „V prípadoch z tejto kategórie odporúčam krátko vysvetliť a na pretrvávajúci plač nereagovať. Radšej používam termín nereagovanie ako ignorovanie. Nereagovanie totiž vnímam emočne neutrálne, zatiaľ čo ignorovanie znie mierne zlostne,“ myslí si psychologička. Odporúča však nepovoliť, pretože tak by sa dieťa naučilo, že si môže vykričať čokoľvek. Samozrejme, ak máte pocit, že je to nutné, po odoznení hnevu sa s dieťaťom porozprávajte o tom, ako by sa situácia dala riešiť inak. Od najmenších detí však nemôžete čakať, že vaše slová o tom, prečo sa neváľať v obchode po zemi, pochopia úplne správne.
Pozor na únavu a potrebu pozornosti. Rodičia to dobre poznajú: ak je dieťa unavené, k prejaveniu výrazných emócií nie je nikdy ďaleko. „Často v takýchto situáciách ustupujem a pomáham aj s tým, čo deti už vedia a zvládnu. Často sa tak podarí hnevu predísť. Inokedy pomôže naša náruč. Občas ale dieťa potrebuje vyplaviť stresové hormóny krikom, a to najlepšie, čo môžete urobiť, je, nerobiť nič, nechať to tak,“ je presvedčená Pavla Koucká. Deti potrebujú čo najviac rodičovskej pozornosti. Túžia po nej samozrejme hlavne vo chvíľach, keď sa rodič venuje niekomu či niečomu inému. Typicky keď s niekým telefonuje. Vtedy sa dieťa veľmi často začne „rozčuľovať“, že prioritu má niečo iné, nie ono. Čo s tým? Dieťa chce celého rodiča, je to jeho prirodzená potreba, či sa to niekomu páči, alebo nie. „Klasika na rodičovskej dovolenke: dieťa sa spokojne hrá a mama sa venuje domácnosti. Idylka by pokračovala, ale mame zazvonil telefón - a dieťa zrazu niečo potrebuje, čokoľvek. Hlavne okamžite! Čo sa to deje? Dieťa prišlo o okrajovú pozornosť matky. Tá sa zrazu venuje niekomu inému a mám skúsenosť, že cez telefón je to pre dieťa ešte ťažšie stráviteľné ako vo fyzickej prítomnosti iného človeka. Tam je dieťa účastníkom aspoň v tom zmysle, že počuje a vidí i druhú stranu a je síce pasívnym, ale predsa len účastníkom dialógu,“ hovorí psychologička. Čo robiť v takých prípadoch? Ona sama menej dôležité telefonické rozhovory radšej ukončovala, ale tak to samozrejme nejde robiť stále. Je dobré venovať dieťaťu maximum pozornosti, túto jeho potrebu sýtiť do tej miery, že postupne zvládne bez kriku a hnevu aj to, keď sa rodič práve pozerá iným smerom.
Skoro každý rodič sa ocitne v situácii, kedy by najradšej na dieťa zvýšil hlas. Alebo to rovno urobí. Príčina môže byť akákoľvek - mali sme náročný deň, sme unavení a dieťa vyvedie nejakú neplechu, ktorá funguje ako povestná posledná kvapka. Skutočne to patrí k výchove?
Na ihrisku, v obchode alebo hromadnej doprave vídavam množstvo rodičov, kričiacich na svoje deti, podľa mňa aj za maličkosti. Tí istí rodičia sa potom hrozne divia, že ich dieťa rieši akýkoľvek spor krikom, alebo sú naopak zamĺknuté a nevedia sa brániť (zakríknuté).
Určite nepočujete prvýkrát, že deti sa učia pozorovaním a napodobňovaním rodičov, preto akákoľvek výchova a pravidlá nefungujú pokiaľ sa nimi neriadi rodič sám. To platí aj pre krik - ťažko chcieť od dieťaťa aby nekričalo, ak vidí rodiča často riešiť problémy krikom.
Rodičia často vravia, že krik k výchove patrí a funguje ako posilnenie ich autority. Že vraj ich dieťa nepočúva, pokiaľ naň nezvýšia hlas. Mali by sme sa však zamyslieť, ako samotný rodič dostal dieťa do tohto stavu, že nepočúva dokiaľ rodič nezakričí. Deti sú nepopísané plátno a čo tam rodič namaľuje, to tam zostáva a to dieťa zrkadlí.
Krik je efektívny len dočasne. Zamysleli ste sa niekedy nad tým ako dieťa vníma krik? Ak rodič kričí, dieťa pociťuje voči nemu strach. Bojí sa, že mu bude ublížené a vzhľadom k tomu, že pre dieťa sú rodičia osoby, ktorým má bezpodmienečne dôverovať a ktoré predstavujú budúcu víziu sveta, ktoré dieťa bude mať, nie je to vhodná emócia. Čím častejšie sa bude kričať, tým rýchlejšie sa dieťa prestane v domove cítiť bezpečne. A ak dieťa vyrastá v domácnosti, ktorá predstavuje viac hrozbu ako láskyplnú náruč, chýba mu istota. Celý svet bude pokladať za nebezpečný a nemôže byť teda prekvapením, že bude neurotické, úzkostné, alebo nadmerne kontrolujúce svoje okolie. Častým ospravedlnením kriku je aj názor, že rieši daný problém - ak si dieťa nechce upratať izbu, rodič zakričí a dieťa urobí, čo musí. Je pravda, že určite je v tomto prípade krik efektívny, ale len dočasne. Krik deti zraňuje a desí ich. V neskoršom veku ich primäje vzdorovať a už z princípu neurobia to, čo sa od nich očakáva. Je možné, že si na krik vybudujú toleranciu a vy akokoľvek ste zvyknutí, že krik pomohol, sa budete diviť, že s potomkom to teraz ani nepohne.
Hnev a krik nespája, ale rodiča a dieťa rozdeľuje. Často sa taktiež stretávam s názorom, že aj keď rodičia kričia, deti predsa vedia, ako ich rodič ľúbi. To je však veľká chyba. Krikom si síce krátkodobo vybudujete autoritu, ale strácate dôveru svojho dieťaťa. Dieťa necíti voči rodičom rešpekt, ale strach, a to je veľký rozdiel. Nie z rešpektu dieťa poslúchne, ale zo strachu pred trestom. Práve preto dieťa rebeluje a skúša prekročiť hranice, pretože rodič mu neukázal čo je to rešpekt, ale poslušnosť si vynútil krikom. Takisto je to s láskou. Krik je niekedy spojený s emocionálnym vydieraním a vety ako - Ak ma máš rád, tak si tú izbu upraceš! - sú hojne používané ako motivátor činnosti. Dieťa sa však naučí spájať si lásku s poslušnosťou a v budúcnosti sa môže chovať prave takým spôsobom - chovať sa podľa toho, čo chcú ostatní. Naučí sa, že láska je podmienená plnením potrieb iných a ak niekedy niekoho neposlúchne, nebude milované. Čím sa dostávame k tomu podstatnému - hnev a krik izoluje rodiča od dieťaťa. Vytvára medzi nimi komunikačnú priepasť, v ktorej už nepanuje pokoj a vyjadrenie názoru bez strachu, ale jednostranná autoritatívna výchova, v ktorej rodič prikazuje a dieťa počúva. Dieťa sa naučí, že toto chovanie je v podstate normálne a tak ho začne veľmi rýchlo aj používať. Rodič sa v tomto prípade nesmie diviť, ak sa to obráti proti nemu v podobe kriku dieťaťa smerom k jeho osobe.
Čo robiť, keď stratím s dieťaťom trpezlivosť? Krikom a hnevom sa rozumné a zrozumiteľné pravidlá nedajú nastaviť. Jednak si krikom autoritu nezískate, a jednak si môžete byť istí, že dieťa vás buď napodobní a začne kričať aj ono, alebo sa od vás úplne izoluje a váš vzťah bude chladný. Netvrdím, že správna výchova je tá kamarádska a že si máte nechať dieťa skákať po hlave. Ako ste už určite čítali, dieťa napodobuje - vy, ako prvé a najdôležitejšie osoby v jeho živote ste jeho model v chovaní, ktorému sa dieťa bude chcieť podobať. Úplne postačí, ak sa budete správať a vravieť veci, aké chcete vidieť a počuť od vášho potomka. Aj v prípade malej rebélie bude mať dieťa vtesnaný ten základ, ku ktorému sa jeho podstata navráti.
Na záver pár rád, ako sa vysporiadať s pretečeným pohárom trpezlivosti: než „vybuchnete“, skúste zhlboka dýchať. Lepšie napočítať do desať, ako potom ľutovať povedané slová a činy. Občasný krik si nevyčítajte. Dieťaťu vysvetlite, čo sa stalo a prečo ste kričali. Nehanbite sa ospravedlniť. Dieťa je osoba, nie menejcenná bytosť.
V modernej výchove bitka nemá miesto a zdá sa, akoby ju nahradil intenzívny krik. Mnoho rodičov sa preto cíti frustrovaných a vinných, že nedokážu prestať kričať na svoje deti. Väčšina rodičov tvrdí, že nerada kričí po svojich deťoch. Krik, podobne ako bitku, vníma ako jednu z posledných možností v rámci disciplíny. No na druhej strane títo rodičia priznávajú, že kričať nechcú. Otázka je, prečo vlastne tak rýchlo vybuchneme? Zdá sa, že sme schopní sebaovládania vonku, na ulici, prečo je to doma taký problém? Veď len zriedkavo vidíme, že rodič kričí na dieťa a výnimočne, keď dospelý kričí na iného dospelého. Možno je to tým, že dieťa sa rozhodlo nereagovať na nás bez kriku, pretože sme ho to naučili. Priznajme pravdu, za akých okolností najčastejšie oslovujeme deti? Keď sa na ne obrátime, má to zvyčajne dva dôvody. Jeden je, že majú problém a druhý, že im chceme dať nejakú úlohu.
Prečo na deti kričíme? Rodičia niekedy tvrdia, že keď kričia na svoje dieťa, ono skutočne prestane robiť to, čo rodičovi vadí. Rodičia chcú, aby deti robili to, o čo ich požiadajú a niekedy sa krik zdá byť najefektívnejšou alternatívou. Lenže takto sa deti nenaučia, ako zvládať vypäté situácie ani ako riešiť problémy. Nepochopia vzťah medzi zodpovednosťou a povinnosťou. Jediné, čo sa naučia je - Som väčší ako ty a som hlučnejší ako ty, a preto ty urobíš to, čo ti poviem. Odborníci tvrdia, že dôvod je zvyčajne ten, že sme jednoducho vyčerpali všetky ostatné možnosti riešenia problému. Preto použijeme svoju moc, aby sme naplnili svoje očakávania. Funguje to až dovtedy, kým je tá druhá osoba slabšia ako my. Lenže problém je, že raz sa dieťa naučí krikom odpovedať a náš vlastný krik tým úplne stratí moc. Krikom sa rodič navyše zmení na emocionálne rovného svojmu dieťaťu. Nemali by sme preto vôbec používať pri deťoch krik.
Krik na deti spôsobuje emocionálne odpojenie. Krik deti desí. Keď kričíme, ich telíčka sa dostávajú do stresu a reagujú spôsobom útoč alebo uteč. Podľa vedcov v domácnostiach, kde sa veľa kričí, vyrastajú deti s nízkym sebavedomím a vysokým počtom depresií u tínedžerov. Krikom učíme dieťa tri veci. Tou prvou je, že rodičia strácajú kontrolu a aby k tomu došlo, stačí, ak stlačí ten správny gombík. Keď ste sa raz rozhodli, že zaradíte krik medzi svoje výchovné metódy, ukázali ste vlastne dieťaťu všetko, čo potrebuje vedieť o stláčaní gombíkov. Druhá vec, ktorú sa dieťa naučí je, že moc a sila je spôsob efektívneho riešenia vecí. Vlastne sa naučí, že premôcť toho druhého je najľahšia cesta ako mať veci hotové. Po tretie dieťa zistí, ako vás prestať vnímať. Jednoducho vás vypnúť, mentálne i emocionálne. Prestane počúvať v momente, keď začnete kričať. Sú dve možnosti, ako sa počas hádky mentálne uzatvoriť a to buď prestať venovať pozornosť tomu druhému a odmietnuť, čo počujeme, alebo rovnako začať kričať. Keď ľudia kričia, necítia nič, okrem hnevu, nepriateľstva a frustrácie. Časom teda deti prestanú počúvať. Kým dorastú do veku 10 rokov, budú často doma počuť: „Máš domáce väzenie celý mesiac!“ „Vezmem ti mobil na dva týždne!“ Bude to nový spôsob, ako si udržať doma kontrolu. Pretože krik už neúčinkuje. Rodičia budú hľadať stále väčšie a ťažšie zbrane vždy vtedy, keď sa začne doma konflikt, aby zvládli správanie dieťaťa. Lenže s tínedžermi je táto taktika absolútne neefektívna. V tomto veku vaše dieťa stretne rovesníkov, ktorí sa, rovnako ako ono, tiež dívajú na svojich rodičov ako na otravných ľudí (v tom lepšom prípade). Tým, že sa dostane do takejto skupiny kamarátov, vaša snaha kontrolovať ho bude čoraz ťažšia. Ak vaše dieťa nemá obavy z kriku, je to znak, že už ho zažilo až príliš veľa a dokázalo si vybudovať vlastný obranný mechanizmus voči nemu, voči vám. Či to ukáže alebo nie, hnev posúva dieťa ďaleko od vás.
Čo konkrétne urobiť. Odborníci odporúčajú niekoľko krokov. Môžete napríklad spraviť nástenku, kde vám dieťa dá za každý deň nálepku ako odmenu za to, že ste nekričali. Nástenky síce nie sú dobrý nápad, keď chcete motivovať správanie dieťaťa, ale pri dospelých fungujú trochu inak. Rodičia majú totiž všetku silu a týmto spôsobom sa o časť z nej podelia zo svojim dieťaťom. Určite si s dieťaťom hranice ešte pred tým, než sa vám veci vymknú spod kontroly a ešte stále dokážete byť empatickí s trochou humoru. Všimnite si, že keď príde vypätá chvíľa, nekričať sa dá len ak si zahryznete do jazyka. Sme ľudia, takže jasné, že budete kričať, keď vás zatlačia do priepasti. Myslite na to, že deti sú deti a správajú sa ako deti. Ako budú vedieť, kde sú hranice, keď sa k nim nepriblížia a neotestujú ich? Ako vám dajú vedieť, že potrebujú vašu pomoc so zvládaním svojich pocitov, keď nespravia scénu? Vaša úloha je stanoviť hranice empaticky, láskavo a zostať s deťmi na jednej lodi, keď im je najťažšie. Nenechajte sa vyviesť z miery dramatickou scénou a neskĺznite ku kriku. Uvedomte si, že kričíte preto, lebo chcete zmeniť správanie dieťaťa, ale z dlhodobého hľadiska to nie je dobrá stratégia. Skôr sa pozrite na dianie očami vášho dieťaťa. Buďte k nemu empatickí a pátrajte po tom, akú potrebu si chcelo uspokojiť. Pretože len vtedy, keď budete reagovať na potrebu alebo emóciu za správaním, budete môcť zmeniť správanie. Naučte deti ovládať svoje emócie. Ideálne je napríklad, ak zostanete pokojní a empatickí, keď ich vidíte v záchvate plaču. Ak svojmu synovi či dcére vtedy poviete: „Vidím, že si rozhnevaný/á. Povedz mi slovami, čo sa deje. Žiadne búchanie!“, naučí sa, že je v poriadku byť nahnevaný/á, že sa to dá slovom popísať a rodič chápe, ako sa cíti. To deťom pomôže ovládnuť nutkanie udrieť. Hrajte sa s deťmi. Ony reagujú najmä na našu energiu. Keď vnímajú, že sme už na hrane, reagujú spôsobom útoč alebo uteč, a tak začnú zvyšovať hlas, hádať sa alebo sa rozplačú. Keď však pridáte do komunikácie humor a hru, deti reagujú lepšie a efektívnejšie spolupracujú. Napríklad namiesto prísneho rozkazu: „Povedal/a som, aby si sa išiel kúpať!“, skúste povedať mechanickým hlasom: „Som robot kúpania. Prišiel som ťa odprevadiť do kúpeľne“. Keď sa vám to celé vymkne z rúk a zrazu si uvedomíte, že ste uprostred situácie, v ktorej kričíte, spravte to najjednoduchšie - zastavte to. Aj keď ste uprostred vety. Keď kričíte, zatvorte ústa a choďte preč. Dýchajte zhlboka. Nič dieťa nenaučíte. Preto si radšej potichu povedzte: „Deti potrebujú lásku najviac vtedy, keď si ju zaslúžia najmenej.“ Počkajte, až sa upokojíte.
