Kto nevojde do Božieho kráľovstva ako dieťa

Každý normálny človek, vidiac svet s jeho bolesťami ako sú choroby, vojny, krivdy, násilia a hlavne smrť, intuitívne túži po lepšom, spravodlivejšom svete, kde tieto problémy nie sú. Preto sa v bájkach objavujú hrdinovia, ktorí majú moc tento svet ustanoviť, hľadá sa utopická krajina. Biblia nám odhaľuje, že takáto krajina skutočne existuje a je to pre nás tá najlepšia správa, aká len môže byť. Táto krajina sa volá Nebeské kráľovstvo.

Je veľmi ťažké ju popísať, lebo úplne presahuje ľudské predstavy. Apoštol Pavol píše: „Čoho oko nevidelo a ucho nepočulo a čo na srdce človeka nevstúpilo, čo všetko Boh prihotovil tým, ktorí ho milujú.“ (1Kor 2:9) Fakt je ten, že je dokonalé, spravodlivé a je v ňom plnosť života. Do tohto kráľovstva je možné vstúpiť, čo hovorí o nesmiernej Božej láske a milosrdenstve. Obyčajný človek môže mať dokonalý, večný život v spoločenstve so Všemohúcim Bohom, svätými anjelmi a tými, ktorí do tohto kráľovstva vstúpia.

Hrdinovia Starého zákona sa vyznačovali práve tým, že očakávali a hľadali niečo lepšie, ako im ponúkal tento svet. „(Abrahám) vierou pohostínil v zemi zasľúbenia ako v cudzej a býval v stánoch s Izákom a Jákobom, so spoludedičmi toho istého zasľúbenia. Lebo očakával mesto, majúce základy, ktorého remeselníkom a staviteľom je Boh.“ (Žid 11:9-10)

So zjavením Mesiáša sa Kráľovstvo Božie priblížilo, krajina, o ktorej snívali starozákonní veriaci, sa stala reálnejšou a Spasiteľ, Záchranca a Vykupiteľ Ježiš Kristus Nazaretský obšírne hovorí, ako je možné do Božieho kráľovstva vstúpiť.

Druhá možnosť, kde ľudský život vyústi, je neporovnateľne horšia. Ten kto nevojde tesnou bránou, dostane sa najprv do podzemia, kde je šeol (peklo) a po Poslednom súde bude hodený spolu s diablom, démonmi a ostatnými odsúdenými do ohnivého jazera (geheny) na večné zatratenie. Tretia možnosť nie je, nie je neexistencia, nie je reinkarnácia, nie je náprava v purgatóriu. Posledný súd je večný, nie dočasný.

Teraz je ešte stále možnosť posúdiť sám seba, nájsť cestu do Kráľovstva Božieho a vyhnúť sa zatrateniu. Ako vstúpiť do Božieho kráľovstva teraz nebudeme podrobne riešiť. My kresťania veríme, že jediná záchrana je vo viere v dokonalú obeť Ježiša Krista, ktorá sa uskutočnila pred dvetisíc rokmi.

Kto nevojde do Božieho kráľovstva ako dieťa?

Výrok Ježiša Krista: "Kto neprijme kráľovstvo Božie ako dieťa, nikdy nevojde doň," je často citovaný, no nie vždy správne pochopený. Táto veta, nachádzajúca sa v evanjeliách, podnecuje k zamysleniu nad tým, aké vlastnosti by sme si mali osvojiť, aby sme boli hodní vstúpiť do Božieho kráľovstva.

Je dôležité si uvedomiť kontext, v ktorom Ježiš tieto slová vyslovil. Ľudia k nemu prinášali deti, aby sa ich dotkol, ale učeníci ich okrikovali. Keď to Ježiš videl, namrzel sa a povedal im: "Dovoľte deťom prichádzať ku mne a nebráňte im, lebo takým patrí Božie kráľovstvo." Následne dodal: "Veru vám hovorím: Kto neprijme kráľovstvo Božie ako dieťa, nikdy nevojde doň." A bral ich do náručia, kládol ruky na ne a požehnával ich.

Ježiš tu teda využíva prítomnosť detí ako príležitosť na vyučovanie o podstate Božieho kráľovstva. Učeníci pravdepodobne vnímali deti ako nedôležité, bezvýznamné, a preto ich chceli od Ježiša odohnať. Ježiš však ukazuje, že práve v jednoduchosti a pokore detí sa skrýva kľúč k Božiemu kráľovstvu.

Mylné interpretácie

Niektorí ľudia interpretujú tieto slová tak, že deti by mali byť krstené hneď po narodení, aby sa im odpustil dedičný hriech. Správne pochopenie však spočíva v tom, že Ježiš nehovorí, že kto neprijme kráľovstvo Božie v tom čase, keď je dieťa, ale hovorí, kto neprijme kráľovstvo Božie tým spôsobom, ako dieťa.

Pokiaľ by platil len prvý variant, nikto iný ako deti by nemohol vojsť do Božieho kráľovstva, podľa 14. verša by len im patrilo Božie kráľovstvo. Tak by nedávali zmysel viaceré verše Nového Zákona.

Dôvod pre ktorý sa potrebujeme narodiť znovu sú naše vlastné hriechy. Všetci sme však vo svojom živote zhrešili a potrebujeme odpustenie hriechov, potrebujeme si úprimne, ako deti, uvedomiť, že sme nežili tak ako chce náš Otec. Možno sme ani nevedeli, že máme Otca, ktorý sa o nás každý deň stará a ktorý nás miluje. On túži, aby sme sa narodili znovu, bez ohľadu na to ako dlho sme žili bez Neho.

Vlastnosti detí ako kľúč k Božiemu kráľovstvu

Ježiš tu zdôrazňuje potrebu pokory, dôvery a otvorenosti, ktoré sú typické pre deti. Deti sa nesnažia zaslúžiť si lásku a prijatie, jednoducho ich prijímajú. Tieto vlastnosti zahŕňajú:

• Pokora: Deti sú prirodzene pokorné a nepreceňujú svoje schopnosti. Uznávajú, že potrebujú pomoc a vedenie od dospelých.
• Dôvera: Deti dôverujú svojim rodičom a iným dospelým, ktorí sa o ne starajú. Veria, že ich ochránia a zabezpečia im všetko potrebné.
• Otvorenosť: Deti sú otvorené novým skúsenostiam a učeniu. Sú zvedavé a ochotné učiť sa od druhých.
• Úprimnosť: Deti sú úprimné a nepretvarujú sa. Hovoria to, čo si myslia, a necítia potrebu skrývať svoje pocity.
• Odpustenie: Deti sú ochotné odpúšťať a nezazlievajú. Rýchlo zabúdajú na krivdy a sú pripravené na zmierenie.
• Závislosť: Uvedomujú si svoju závislosť na Bohu a prijímajú Jeho vedenie.
• Viera: Majú jednoduchú a neotrasiteľnú vieru v Boha.
• Radosť: Prežívajú radosť z maličkostí a vedia sa tešiť zo života.

Ježiš nepropaguje detinskosť, ani sa nesnaží o nejaký romantický postoj voči deťom. On sa snaží zdôrazniť, že Božie kráľovstvo je úplne zadarmo, že je jednoducho darom. Deti si vážia dar, lebo vedia, že si ho nemohli zaslúžiť. Voči Bohu sme všetci deťmi. Nemáme na to, aby sme si to, čo nám Boh dáva a čo pre nás robí, nejako zaslúžili. Dary Božie a hlavne dar spásy sa zaslúžiť nedajú, sú jednoducho darom.

Hriech a vylúčenie z Božieho kráľovstva

Božie slovo v plnej svojej autorite oznamuje, dokonca aj s varovaním, aby sme sa nemýlili, kto Božie Kráľovstvo nezdedí, kto bude zo spasenia vylúčený. Nie je miesto na polemiku. Treba sa podriadiť Božím požiadavkám, zmeniť sa a prosiť Boha o milosť. Ježiš upozorňuje, že bude veľa ľudí, ktorí sami seba oklamú. Ich viera (vierovyznanie, konfesia) môže byť správna, no ich skutky nie. Keď sa nezmenia skutky, je v podstate jedno, aké vierovyznanie kto má.

Medzi hriechy, ktoré môžu viesť k vylúčeniu z Božieho kráľovstva, patria:

• Smilstvo a cudzoložstvo: Obidva hriechy sú sexuálneho charakteru. Výraz smilstvo sa používa vtedy, keď ide o pohlavný styk ľudí, ktorí nie sú v manželskom zväzku (najčastejšie predmanželský styk), výraz cudzoložstvo sa používa vtedy, keď jeden alebo obidvaja sú v manželskej zmluve. V tejto otázke musia kazatelia každý týždeň biť na poplach, lebo celosvetovo prebieha rozmach týchto hriechov. Na rozdiel od sveta, ktorý chce túto zvrátenosť nazývať peknými slovami ako je napríklad „náklonnosť k rovnakému pohlaviu“, Biblia udiera priamo. Homosexualita je nielen proti Bohu, ale aj proti prírode.
• Vražda: Vražda je jeden z najťažších hriechov, dochádza pri ňom k vyliatiu krvi. Vieme, že v krvi je duša a duša zabitého človeka volá k Bohu o pomstu. Ide o takzvanú krvnú kliatbu, ktorá je veľmi ťažká. Napríklad Dávid za svojho kraľovania zažil obdobie kedy nepršalo, lebo bola vyliata nevinná krv Gibeoňanov. V týchto dňoch je veľká polemika ohľadom bilboardu, na ktorom je niekoľkotýždňový ľudský tvor, ktorého život bol ukončený interrupciou. Nejde o prerušenie, lebo prerušiť je možné niečo, v čom sa dá ďalej pokračovať. Na bilboarde je však úplne zreteľná jedna vec, ide o vyliatie krvi, teda o vraždu.
• Modlárstvo a modloslužba: Modlárstvo bolo hlavným dôvodom, prečo Boh trestal Izrael, a prečo sa dostal do zajatia. Dnes nie je tento problém o nič menší. Hriech modlárstva spočíva v tom, že ľudia sú presvedčení, že cez materiálny predmet (najčastejšie vyrobený ľudskými rukami) je možné získať milosť od Boha. Je to vylúčené, preto Boh zakázal vyrábať predmety s cieľom získania Božej priazne. Modlárstvo je vyrábať obrazy, obrázky, sochy, rytiny a vôbec akékoľvek výtvory, a potom sa pred nimi klaňať, kľačať a bozkávať ich. Problém je totiž práve v tom, že obraz je subjektívnym vyjadrením konkrétneho umelca, jeho predstavy o Bohu. Títo umelci zväčša vôbec nie sú bohabojní. Predstavu o tom aký je Boh, nevie sprostredkovať žiadna forma umeleckého diela, ale Svätý Duch a to iba vtedy, keď sa človek zaoberá Božím slovom - Bibliou. Skutočnou ikonou (obrazom), ktorá nesie Boží obraz, je človek.
• Opilstvo a návykové látky: Keďže opilec podľa Biblie nevojde do Božieho kráľovstva, kam sa už potom podeje narkoman závislý od pervitínu. Žiaľ, tradícia nepovažuje opilstvo za hriech. Je úplne bežné, že ľudia idú z kostola rovno do krčmy a požívajú alkoholické nápoje do vysokého stupňa opilosti.
• Život na úkor druhých: V nebi nebude organizované podsvetie, presnejšie - podsvetie tam nebude vôbec. Do neba nevojdú tí ľudia, ktorí žijú na úkor druhých, ktorí neustále rozmýšľajú, ako ich ozbíjať a vycicať.
• Čarovanie: Čarovanie je jedným z najťažších hriechov. Podstata čarovania je v tom, že človek zneužíva spirituálnu, psychickú alebo inú moc (peniaze, informácie alebo médiá), na ovládanie alebo zničenie iného človeka. Boh tvrdo odsudzuje čarodejníctvo práve preto, lebo ľudia pod čarovaním sú odrezávaní od Božieho kráľovstva.
• Sektárstvo: Každý, kto tvrdí, že je ten pravý, čiže, že práve jeho skupina má oprávnenie vojsť do Božieho kráľovstva, je sekta. Každý kto hovorí: „Pokiaľ nebudeš u nás, nemôžeš byť spasený a spoznať Boha,“ nutne odsudzuje druhých a je sektár.

Duchovné detstvo

Pápež Benedikt XV. hovoril o „duchovnom detstve“ ako o tajomstve svätosti. Toto duchovné detstvo sa zakladá na dôvere v Boha a na "slepom" odovzdaní sa do Jeho láskavých rúk. Byť ako dieťa znamená, že človek nemá nič, čo by mohol Bohu ponúknuť, čo by mu mohol ukázať, čím by si mohol Božie kráľovstvo získať. Znamená to úplnú bezmocnosť a neschopnosť mať čosi, čím by si človek mohol zaslúžiť a získať Božie kráľovstvo.

Druhou prednosťou, ktorú dieťa (oproti dospelým) má, je jeho budúcnosť. Byť dieťaťom znamená prijať fakt, že aj keď som napojený na minulosť, môj život je predsa zameraný na budúcnosť. Toto sa dá chápať dvoma spôsobmi. Prvým je pohľad na môj hriešny život. Mnohí z nás nie sme dosť opatrní a často podceňujeme svoje pády. Precitneme až vtedy, keď zistíme, že sme sa vo svojich hriechoch zamotali a že zlo, ktoré sme popáchali, nám už prerástlo cez hlavu. Byť ako dieťa však znamená prestať sa upriamovať na svoju minulosť. Byť dieťaťom obsahuje v sebe možnosť nového života, možnosť znovu sa narodiť, ako to zdôrazňuje Ježiš vo svojom rozhovore s Nikodémom: „Veru, veru, hovorím ti: Ak sa niekto nenarodí zhora, nemôže uzrieť Božie kráľovstvo.“ To narodenie sa znova prebieha pri krste, ale aj pri každej spovedi. Teda vždy, keď konám pokánie, sa znova rodím ako dieťa.

Zameranie sa na budúcnosť sa dá chápať ešte aj iným spôsobom. Byť dieťaťom, ktoré žije z budúcnosti, je výzva k starnúcim a starým ľuďom. Starí majú sklon sa zameriavať príliš na minulosť - či už v dobrom alebo v zlom - a takmer vôbec sa nezameriavať na budúcnosť. Mnohí starí si myslia, že pre nich už budúcnosť nie je. Ježišovo nástojenie na tom, aby sme celý svoj život zostali deťmi, ktoré sa tešia na budúcnosť, je však realistickejšie. To, čo nás na budúcnosť upriamuje, je naša viera v Boha. Boh je náš Otec, ktorý nás pozýva k životu s ním.

Tabuľka: Porovnanie postoja detí a dospelých k prijatiu Božieho kráľovstva

Veru, hovorím vám: Kto neprijme Božie kráľovstvo ako dieťa, nevojde doň. Toto posolstvo je výzvou k premene nášho srdca a mysle. Je pozvaním k návratu k základným hodnotám viery, ktoré sú nám prirodzené od detstva, no ktoré často strácame v zhone dospelého života.

tags: #kto #neprijme #nebeske #kralovstvo #ako #dieta