Rozhodnutie Najvyššieho súdu v Alabame, ktoré klasifikovalo embryá vytvorené umelým oplodnením ako „deti“, vyvolalo rozsiahlu diskusiu o etických a morálnych aspektoch asistovanej reprodukcie (ART). Táto technológia, ktorá spája spermie a vajíčko v laboratórnych podmienkach, ponúka nádej neplodným párom, ale zároveň vyvoláva otázky týkajúce sa katolíckeho učenia a kresťanského pohľadu na život.
Asistovaná reprodukcia: Medicínsky zázrak alebo morálny problém?
Asistovaná reprodukcia (ART) je lekársky postup, pri ktorom sa v laboratórnych podmienkach spájajú spermie a vajíčko. To umožňuje neplodným párom počať dieťa mimo pohlavného styku. Hoci Cirkev podporuje niektoré spôsoby liečby neplodnosti pre páry, ktoré sa snažia mať deti, asistovaná reprodukcia je v rozpore s katolíckym učením.
Pri asistovanej reprodukcii sa žene odoberie časť vajíčok vyvolaním tzv. hyperovulácie. Inými slovami, žene sa podá liek na uvoľnenie väčšieho počtu vajíčok počas jedného cyklu. Vajíčka sa potom spoja so spermiami muža. Asistovaná reprodukcia teda v konečnom dôsledku využíva umelé prostriedky na dosiahnutie tehotenstva mimo manželského aktu. Počas procesu sa vytvorí niekoľko ľudských embryí, ktoré sa potom triedia podľa kvality buniek.
Britský vedec Robert Edwards začal so základným výskumom procesu oplodnenia v päťdesiatych rokoch minulého storočia. Uvedomil si, že oplodnenie mimo tela môže predstavovať potenciálnu liečbu neplodnosti. Výskumy ďalších vedcov preukázali, že vajíčko králika môže byť úspešne oplodnené aj v skúmavke. Počas výskumu sa ukázalo, že ľudské vajíčko má úplne iný cyklus ako králičie. Edwards s kolegami realizoval viacero experimentálnych výskumov a uskutočnil niekoľko základných objavov. Objasnil proces dozrievania ľudského vajíčka a vysvetlil, akým spôsobom doň zasahujú hormóny. Podarilo sa mu určiť podmienky, za ktorých sa aktivujú spermie a oplodnia vajíčko. Objavil sa však nový problém. Oplodnené vajíčko sa viac nevyvíjalo. Edwards predpokladal, že na ďalší výskum bude potrebné použitie vajíčka, ktoré dozreli vo vaječníkoch. Edwards kontaktoval gynekológa Patricka Steptoea, s ktorým sa mu podarilo aplikovať poznatky z experimentov do praxe. Steptoe bol v tom čase priekopníkom laparoskopie - novej techniky, ktorá umožňovala kontrolu vaječníkov pomocou optického prístroja. Techniku použil na odobratie vajíčok z vaječníkov. Edwards ich umiestnil do bunkovej kultúry a pridal k nim spermie. Výsledky pokusu boli veľmi sľubné. Vedci u pacientov analyzovali hladinu hormónov, vďaka čomu mohli určiť presné obdobie vhodné na oplodnenie vajíčka, a maximalizovať tak šancu na úspech. V roku 1977 prišli na kliniku manželia Lesley a John Brownovci, ktorým sa nedarilo ani po deviatich rokoch splodiť dieťa. Podstúpili teda novú liečbu a len čo sa oplodnené vajíčko vyvinulo do štádia embrya s ôsmimi bunkami, lekári ho vložili do maternice budúcej matky. Dvadsiateho piateho júla 1978 sa jej po deviatich mesiacoch cisárskym rezom narodilo zdravé dieťa. Bola ním Louise Brownová. Metóda umelého oplodnenia sa odrazu stala skutočnosťou. Edwards a Steptoe napokon založili prvú kliniku na svete poskytujúcu liečbu neplodnosti umelým oplodnením v Cambridgei. Klinika sa stala centrom, z ktorého sa poznatky o spomenutej metóde šírili ďalej do sveta. V priebehu rokov sa zaviedlo do praxe viacero vylepšení - napríklad sa začali vkladať spermie priamo do vajíčka, čo výrazne pomohlo v liečbe mužskej neplodnosti. Vajíčka vhodné na umelé oplodnenie sa identifikujú prostredníctvom ultrazvuku. Metóda umelého oplodnenia je bezpečná a efektívna. Zo 100 oplodnených vajíčok sa narodí dvadsať až tridsať detí. Komplikácie ako predčasný pôrod sú zriedkavé. Dlhodobé výskumy ukazujú, že zdravotný stav detí počatých touto cestou a detí splodených prirodzene sa nijako nelíši. Do dnešného dňa boli touto cestou splodené asi 4 milióny ľudí.
Katolícky pohľad na asistovanú reprodukciu
Katolícka cirkev sa stavia kriticky k asistovanej reprodukcii, pričom argumentuje, že nahrádza manželský akt laboratórnym úkonom a uráža dôstojnosť počatého dieťaťa. Dokument Donum Vitae prirovnáva asistovanú reprodukciu k interrupcii a uvádza, že prostredníctvom týchto zásahov sa život a smrť podriaďujú rozhodnutiu osoby, ktorá sa tak stavia do úlohy darcu života a smrti. Podľa katolíckeho učenia sa pri asistovanej reprodukcii s dieťaťom zaobchádza ako s produktom, keďže sa v podstate vyrábajú deti takmer v priemyselnom meradle.
Morálny teológ Ján Viglaš vysvetľuje, prečo sú metódy asistovanej reprodukcie pre Katolícku cirkev neprijateľné. Upozorňuje, že veľkým zlom v celom procese je aj zamrazovanie prebytočných embryí, ktoré sa dostávajú do ťažkej vnútornej dilemy, ktorá však nemá morálne dobré riešenie. Z pohľadu Cirkvi je prijateľná akákoľvek medicínska intervencia, ktorá napomáha prirodzené splodenie nového života prostredníctvom pohlavného spojenia muža a ženy. Čokoľvek, čo nahrádza manželský akt, je neprípustné. Teda ak sa medicína snaží odstrániť príčiny neplodnosti u muža alebo u ženy, alebo u oboch, aby mohli prirodzene počať, je to nielen v poriadku, ale to treba aj oceniť. Ján Viglaš zdôrazňuje, že v štádiu zamrazených embryí už neexistuje žiadne morálne čisté riešenie.
Osobná dilema: Viera verzus túžba po dieťati
Príbehy veriacich párov, ktorí sa rozhodli podstúpiť umelé oplodnenie, ilustrujú komplexnosť tejto dilemy. Mladý veriaci pár, bojujúci s neplodnosťou, sa rozhodol vzoprieť oficiálnemu názoru cirkvi a podstúpil umelé oplodnenie, vďaka čomu majú vlastné zdravé dieťa. Ich rodičia, takisto veriaci, sa s týmto rozhodnutím nevedia zmieriť, pričom babička dieťaťa splodeného „v skúmavke“ v tom vidí hriech a hľadá rozhrešenie.
Osobné skúsenosti veriacich s IVF sa rôznia. Niektorí to berú ako zdravotný problém, nie ako problém viery, a stretávajú sa s pochopením zo strany kňazov. Iní odmietajú umelé oplodnenie pre vieru a neuvazujú ani o adopcii, čo vedie k zatrpknutosti a nešťastiu. Ďalší pár, ktorý nemohol mať deti, sa po dlhom trápení dočkal nádherného bábätka vďaka umelému oplodneniu a berie to ako veľký dar a požehnanie.
Problémy s umelým oplodnením a osud nadbytočných embryí
Napriek tomu existujú silné argumenty proti umelému oplodneniu, ktoré sa týkajú najmä osudu nadbytočných embryí. Počas IVF sa zahubí veľa embryí (nových ľudských jedincov) a na svet sa dostane len niekoľko živých detí. Kliniky IVF ponúkajú predimplantačné genetické testovanie, ktoré v praxi znamená identifikáciu geneticky postihnutých embryí, ktoré sa majú zabiť, aby sa do maternice implantovali len tie „zdravé“ alebo „geneticky zdatné“.
Katolícka žena Jenny Vaughnová sa podelila o svoj príbeh konverzie po procedúrach IVF, ktoré s manželom podstúpili. Z 31 embryí vytvorených v laboratóriu prežilo len jedno.
Pohľad Boha a pokrytectvo spoločnosti
V imaginárnom rozhovore s Bohom sa otvárajú nové perspektívy. Boh vyjadruje pochopenie pre túžbu po dieťati a naznačuje, že nemá nič proti tomu, aby ľudia využívali svoj rozum a vedecké poznatky na prekonanie prekážok v plodení. Zároveň zdôrazňuje, že cieľom umelého oplodnenia je vytvoriť nový život, nie zabíjať embryá, a že motiváciou je utrpenie a túžba po dieťati, čo je dobré.
Boh tiež upozorňuje na pokrytectvo v spoločnosti, ktorá sa zaoberá vykonštruovanými morálnymi otázkami, zatiaľ čo tisíce detí trpia chorobami, hladom a sú zavrhnuté spoločnosťou. Zdôrazňuje, že dôležitý je aspekt počatia nového života z lásky muža a ženy, a že deti počaté in vitro nie sú očakávané s menšou láskou ako tie, čo sú počaté prirodzene.
Celebrity a umelé oplodnenie
Neplodnosť je dnes civilizačné ochorenie, ktoré sa nevyhýba ani známym ženám. Ktoré z nich si túžbu po dieťati splnili vďaka umelému oplodneniu?
- Nicole Kidman (48) - S Tomom Cruisom si adoptovala 2 deti. Vlastné mala až s Keithom Urbanom a hovorí sa o tom, že viackrát podstúpila IVF, no druhú dcéru im musela vynosiť náhradná matka.
- Céline Dion (47) - Prvého syna porodila svojmu manželovi, René Angélilovi, až po absolvovaní 6 cyklov oplodnenia. O 10 rokov sa im narodili dvojičky, rovnako pomocou IVF. „Je to emocionálne náročné,“ povedala speváčka pre magazín Hello. Céline musela prekonať množstvo prekážok, aby sa stala mamou, ale dnes verí, že práve táto životná úloha jej dáva emocionálnu stabilitu a cíti sa vďaka nej krásna. Podľa vlastných slov by bez svojich synov nedosiahla taký úspech a samotná kariéra by jej určite nedala pocit, že dosiahla všetko, čo v živote chcela. Hoci je osudu vďačná, že jej napokon doprial deti, dlho sa nevzdávala nádeje, že raz porodí aj dievčatko.
- Chrissy Teigen - Spolu s manželom Johnom Legendom túžili po vlastných deťoch, ale všetky ich pokusy zlyhali a nepomáhala ani žiadna liečba. Preto viackrát podstúpili umelé oplodnenie a vďaka tomu sa im podarilo splodiť dve deti.
- Courtney Cox - Bola tehotná niekoľkokrát, ale vždy pri tom potratila. Pomohlo jej až umelé oplodnenie, vďaka ktorému má dcéru.
- Brooke Shields - Musela podstúpiť sedem umelých oplodnení, aby sa jej konečne narodila zdravá dcérka. Po jej narodení trpela popôrodnými depresiami a prežívala veľmi ťažké obdobie.
- Paris Hilton - S partnerom Reumom sa rozhodli pre umelé oplodnenie. Po úvodných vyšetreniach odobrali Paris vajíčka a čoskoro by malo dôjsť k ich oplodneniu mimo maternice. Túži po dvojičkách - chlapcovi a dievčati - a verí, že umelé oplodnenie je jediný spôsob, ako si to naisto splniť.
Právne a etické dilemy: Prípad z Alabamy a darcovstvo gamét
Rozhodnutie Najvyššieho súdu v Alabame, ktoré klasifikovalo embryá ako „deti“, vyvolalo rozsiahlu diskusiu. Donald Trump vyjadril podporu dostupnosti IVF pre páry, ktoré sa snažia mať dieťa, a vyzval alabamský zákonodarný orgán, aby rýchlo konal a našiel okamžité riešenie na zachovanie dostupnosti IVF v Amerike. Tento postoj je však v rozpore s pro-life hnutím, ktoré odmieta potraty aj IVF, pretože obe praktiky zabíjajú nespočetné množstvo detí.
Subkomisia pre bioetiku Teologickej komisie Konferencie biskupov Slovenska (SpB TK KBS) sa zaoberala problémom „darcovstva“ ľudských pohlavných buniek (gamét; čiže ľudských vajíčok a spermií), ktoré slúži na umelé plodenie detí, kde je aspoň jeden z rodičov nahradený cudzou osobou (heterológne umelé oplodnenie). Subkomisia konštatovala, že pri etickom hodnotení tohto problému je potrebné vychádzať z rešpektovania ľudskej dôstojnosti a prirodzených práv počatého dieťaťa, ako aj z pravdivého hodnotenia podstaty a poslania manželstva. Subkomisia zdôraznila, že každé dieťa má právo byť počaté prostredníctvom znakov vyjadrujúcich manželskú lásku medzi mužom a ženou, nosené v lone vlastnej matky, porodené vlastnou matkou a byť vychovávané v rodine založenej na manželstve.
Česká televízia odvysielala dokumentárne filmy režisérky Kateřiny Hrochovej - Darované deti a Reprodukcia 2.0 -, v ktorých odhaľuje praktiky, ktoré sa v českých centrách asistovanej reprodukcie nekontrolovane rozmohli. Veľká časť sa venuje darcovstvu, s ktorým je podľa autorky spájaných najviac morálnych pochybností, ale aj tomu, ako prebieha diagnostika v centrách, ale aj aké zdravotné komplikácie nastali u žien po hormonálnej stimulácii, na čo ich podľa ich slov nikto vopred neupozornil.
Lekárka Marta sa narodila v roku 1983. Jej matka podstúpila umelé oplodnenie od darcu. „Dozvedela som sa to, keď som mala šestnásť rokov. Bolo mi to, bohužiaľ, vmetené do tváre počas hádky s mamou. Privolala môjho otca a donútila ho potvrdiť jej verziu,“ hovorí vo filme s hlboko pohnutým hlasom, z ktorého je zjavné, že ju skutočnosť, ako prišla na svet, i spôsob, ako sa to dozvedela, nesmierne ranili. „Začala som premýšľať, že som niekto, kto na tomto svete vôbec nemal byť. Väčšina detí vznikne z aktu lásky, k tomu patrí nejaká chémia. Ako lekár tomu takto rozumiem. Ja som vznikla tak, že niekto do mojej mamy vstrekol spermie, bez citu, bez porozumenia, tí ľudia sa vôbec nepoznali,“ hovorí. „Všeobecne mi umelé oplodnenie pripadá ako znásilňovanie gamét (pohlavných buniek, pozn. red.). Keďže darcovia darujú spermie a vajíčka v Česku anonymne, je to možné len cez testy DNA v súkromných firmách, ktoré výsledky zhromažďujú v databázach po celom svete a hľadajú genetické zhody. Aby bolo hľadanie úspešné, musí niekto z potenciálnych príbuzných takisto aktívne sám poslať svoju vzorku DNA.
Deti, ktoré sa narodili vďaka anonymnému darcovi, podľa odborníkov často prechádzajú krízou identity, môžu začať trpieť úzkostnými stavmi či depresiami. Napriek tomu sa pri darcovstve pozerá najmä na záujem rodičov a na ich túžbu mať deti, na následky na týchto deťoch sa už zabúda. V niektorých európskych krajinách však z týchto dôvodov už nie je možné gaméty darovať anonymne. Pre Česko, ale ani Slovensko to neplatí, darcovstvo je tu anonymné aj preto, že panujú obavy z poklesu počtu darcov. Pričom práve darcovský program predstavuje pre naše centrá značnú časť príjmov. U nás sa dokonca dieťa ani nemusí dozvedieť, že je darované, legislatíva to nijako neupravuje. A to napriek tomu, že právo poznať svoj pôvod je zakotvené v dohovore práv dieťaťa, ako aj v Európskom dohovore o ochrane rodinného a súkromného života. Za súčasného stavu nie je legislatívna možnosť, aby darca, dieťa alebo neplodný pár nadviazali kontakt. V spomínanom filme sa o to pokúšal mladý muž, ktorý takisto pochádza z darovaných spermií, ale v centre, v ktorom k umelému oplodneniu došlo, ho informovali, že údaje o darcovi už skartovali.
Počet darovaní, či už spermií, alebo vajíčok, nie je v Česku zatiaľ a na Slovensku vôbec nijako regulovaný. Autorka dokumentu Kateřina Hrochová poukázala, k akým absurdným situáciám tým v realite dochádza. Dnes riaditeľ základnej školy je manžel a otec štyroch detí. Okrem toho má možno až desiatky ďalších detí, o ktorých nič nevie. „Prvýkrát som daroval spermie v prvom ročníku na vysokej, mal som vtedy niečo vyše osemnásť rokov. Chodil som na rovnakú kliniku šesť rokov každý týždeň. Nedokážem spočítať, koľkokrát to bolo, ale myslím, že to bolo zhruba 180- až 200-krát,“ rozpráva do kamery s tým, že nemá problém odhaliť nič zo svojej identity. Netuší, koľko detí prišlo „vďaka“ nemu na svet. „Dvadsať, tridsať, sto?“ háda. Jeho manželka nepôsobí, že by bola s touto informáciou stotožnená, naopak, vyzerá rozčarovane. „Pre mňa je zarážajúce, že v Česku nie je počet darovania nijako regulovaný,“ hovorí. V čase vzniku filmu nebol počet darovaní regulovaný ani u žien. To sa však má v Česku čoskoro zmeniť, po novom bude môcť žena darovať pohlavné bunky najviac šesťkrát za život. Tamojšie ministerstvo zdravotníctvo tak chce urobiť pre ochranu zdravia týchto žien. Tento zámer podporuje aj gynekologická spoločnosť, pričom upozorňuje, že všeobecne sa odporúča darovať vajíčka tri- až päťkrát za život, obmedzenie odberov na šesť odporučila aj Americká spoločnosť pre reprodukčnú medicínu. Na Slovensku sa napriek tomu s akýmkoľvek obmedzením počtu darovania vajíčok momentálne vôbec nepočíta.
Autorka dokumentu Kateřina Hrochová predstavila v druhom filme Reprodukcia 2.0 aj príbehy dvoch žien, ktoré dokazujú, akým ťažkým komplikáciám môžu ženy počas tohto procesu čeliť. Prvý príbeh hovorí o žene, ktorú na darovanie nahovorila kamarátka, motiváciou boli najmä peniaze. Po hormonálnej stimulácii lekári získali dvanásť vajíčok, pričom jej kamarátka ich mala tridsať. Nemala z toho dobrý pocit, ale lekári ju neupozornili, že by to bolo mohlo znamenať niečo zlé. Keď sa však neskôr sama pokúšala o bábätko, nešlo to, až sama skončila v centre, pričom potrebovala darované vajíčka. Priznala, že niektorí lekári jej naznačovali, že príčina môže byť v tom, že pred rokmi prešla hormonálnou stimuláciou a darovaním vajíčok. Na centrum, v ktorom vajíčka darovala, má ťažké srdce. „Nič mi po odbere nepovedali, že by som mohla mať problém s otehotnením,“ hovorí s tým, že mala pocit, akoby tam k nej boli pristupovali ako k veci. „Bola som pre nich len kus.“
V druhom príbehu išlo mladej darkyni dokonca o život. Pri prvom odbere mala až 36 vajíčok, napriek tomu jej z centra zavolali, aby prišla darovať aj druhýkrát. Vtedy však mala už 43 vajíčok. „Pri odbere si na ultrazvuku nevšimli, že mám v bruchu tekutinu. Prišlo mi veľmi zle, tak zavolali sanitku. Mala som vnútorné krvácanie do brucha s tým, že mi odtiaľ vybrali dva litre krvi. Potrebovala som transfúziu. Keby neboli zavolali sanitku, už tu nie som,“ opisuje pred kamerami svoju hroznú skúsenosť. Podľa predsedu sekcie asistovanej reprodukcie Českej gynekologicko-pôrodníckej spoločnosti Štěpána Macháča v tomto prípade jednoznačne pochybilo centrum. „Pre mňa to znamená jedno. Dvadsaťročné dievča by druhýkrát nemalo darovať vajíčka, keď malo taký počet, pretože ten vaječník takto reaguje. To je to, prečo chceme počet darovania limitovať,“ reaguje vo filme na prípad lekár, ktorý sám roky pôsobí ako špecialista vo viacerých centrách, napríklad v Brne či Olomouci.
Napriek tomu, že centrá pacientke garantujú, že vajíčka od jednej darkyne sú len pre ňu, v skutočnosti boli rozdelené medzi viac pacientok, dosvedčila Jana. Nikto totiž kliniky nenúti regulovať, ako s darovanými vajíčkami naložia. Aj preto klinikám reprodukčnej medicíny nič nebráni v tom, aby získané vajíčka dokonca vyvážali do zahraničia, zisťuje autorka filmu Kateřina Hrochová. Psychologička Hana Konečná z českej Komisie pre reprodukčnú medicínu ministerstva zdravotníctva tvrdí, že darcovský program sa momentálne posunul do takej podoby, že považuje za prijateľnejšie riešenie jeho zákaz, ako je to vo viacerých západných krajinách. „Dnes kšeftujeme s vajíčkami, pričom každý to vníma, že veď si dievča zarobí. A zajtra vďaka anonymným náhradným matkám, anonymnému vajíčku a anonymnej spermii vytvoríme úplne anonymné dieťa, na ktorom nebude nikomu záležať. Bude to nejaký produkt, ktorý budú využívať napríklad na výrobu plazmy na omladenie starnúcej pleti,“ hovorí vo filme Hana Konečná.
Alternatívy k IVF a medicína verzus biznis
Pre kresťanov, ktorí si cenia a chránia život od momentu počatia, existujú alternatívne spôsoby liečby neplodnosti, ktoré sú v súlade s ich vierou.
V Českej republike je aktuálne 41 kliník asistovanej reprodukcie. Ich ročný obrat dosahuje miliardové hodnoty (v korunách). Ide ešte o medicínu alebo o biznis bez etických pravidiel? znie upútavka k dokumentu. Po pozretí si filmu je zrejmé, že z pohľadu etických pravidiel tento biznis silno kríva, a to nielen pri darcovskom programe. Manželské páry, ktoré sa rozhodli pred kamerami vyrozprávať svoje príbehy na strastiplnej ceste za dieťaťom, majú na centrá ťažké srdce. Nezávisle od seba hovoria, ako na začiatku neprešli všetkými potrebnými vyšetreniami, a keby tak boli urobili, mohol celý proces dopadnúť inak a hlavne úspešnejšie. Na obrazovke vidíme mladý manželský pár, ktorý podstúpil viackrát insemináciu s odôvodnením, veď poisťovňa to uhrádza, aj keď neskôr po vyšetrení fragmentácie DNA spermií zistili, že to nemalo žiadny zmysel a zrejme aj to bolo za neúspechom viacerých následných pokusov IVF, čo obaja ťažko znášali. Toto vyšetrenie im pritom neponúkol lekár, ale museli si ho doslova vydupať. „Zrazu prežívate pocit straty, veľmi hlbokej straty, nechcem povedať, že akoby bol zomrel niekto, kto tu už normálne žil, ale je to pocit straty nejakého očakávaného života a je to potom veľmi tvrdý náraz,“ opisuje mladý muž, ako doma prežívali neúspešné pokusy.
Iná žena v strednom veku dosvedčuje, že ju lekári nechali podstupovať jednu hormonálnu stimuláciu za druhou celých sedemnásť rokov. „Tých cyklov bolo nespočetné množstvo, fakt ich už ani nedokážem spočítať, či ich bolo tridsať alebo štyridsať. Aby sme si mohli dovoliť dve deti, museli sme vynaložiť sedemnásť rokov a 850-tisíc korún (cca 34-tisíc eur),“ zaznie vo filme šokujúce svedectvo. Po stanovení diagnózy, v tomto prípade upchané vajcovody, protilátky proti spermiám a proti trofoblastu (obal, v ktorom je embryo), sa už lekári sústredili len na ženu a manžela podrobnejšie nevyšetrili. Žena podstupovala hormonálnu stimuláciu vaječníkov sedemnásť rokov. „Až po viacerých rokoch som si vygúglila o fragmentácii DNA spermií a navrhla som lekárovi, aby sa pozrel aj na manžela. Pán doktor bol fakt nahnevaný, že čo ja vôbec chcem, keď je manžel v poriadku a ja som tá chybná. Ale vydupala som si to a nakoniec zistili, že manžel má fragmentáciu DNA spermií 94 percent, takže sa mohlo stať, že k oplodneniu došlo tou zlou spermiou, embryo sa vyvíjalo do určitého štádia, ktoré potom zaniklo,“ vysvetľuje vo filme. Tento manželský pár sa dočkal nakoniec troch detí. Prvé dve sú z IVF a napriek diagnóze ženy, podľa ktorej nikdy nemohla mať dieťa bez pomoci centra, najmladšiu päťročnú dcérku počali prirodzene. Tento príbeh sa skončil nielen radosťou z detí, ale aj ťažkými komplikáciami. „Po sedemnástich rokoch tejto liečby som skončila na dialýze. Čím viac injekcií, čím viac hormónov, tým viac to pôsobí na obličky, ktoré mi zlyhali. Za tie roky ma nikto na toto nebezpečenstvo neupozornil,“ dodáva dnes trojnásobná mama.
„Žena urobí pre to, aby mala dieťa, v podstate čokoľvek. Pretože chce dieťa, je to jej biologická potreba a celý systém asistovanej reprodukcie túto prirodzenú túžbu po dieťati využíva,“ odpovedá režisérke na túto otázku český andrológ Vladimír Kubíček. Kateřine Hrochovej sa navyše podarilo odhaliť skutočnosť, ktorá sa plne dotýka aj slovenských kliník asistovanej reprodukcie. Ide o doplnkové metódy, ktoré centrá ponúkajú s tým, že údajne zvyšujú pravdepodobnosť, že bude IVF cyklus úspešný a žena vďaka nemu otehotnie. „Chcete oplodniť tri alebo šesť vajíčok? Chcete predĺženú kultiváciu? To sa vás opýtajú, ako keby sa vás pýtali, či chcete desať deka salámy alebo dvadsať deka. Chcete predĺženú kultiváciu, chcete asistovaný hatching, chcete embryoglue? Samozrejme, že to chcete, pretože t...
Čo je IVF a je etické?
tags: #kto #podstupil #umele #oplodnenie