Milan Lasica sa narodil 3. februára 1940 vo Zvolene. Jeho otec bol bankovým úradníkom a kvôli jeho práci sa rodina čoskoro po Milanovom narodení presťahovala do Bratislavy, kde prežil väčšinu svojho života. Po absolvovaní povinnej školskej dochádzky pokračoval Milan v štúdiu na gymnáziu na Grösslingovej ulici. Ako 17-ročný začal študovať dramaturgiu na VŠMU v Bratislave.
Už počas štúdia vystupoval s Júliusom Satinským v autorských divadelných predstaveniach. Ako komediálno-kabaretná dvojica účinkovali Lasica a Satinský od r. 1959 v Tatra revue a v Divadelnom štúdiu (Divadlo na korze). V rokoch 1964 - 67 pracoval ako dramaturg Československej televízie. Počas obdobia normalizácie (1970) bolo Divadlo na korze zatvorené a humorná dvojica mala zákaz umeleckej činnosti. V rokoch 1970 - 1972 pôsobili v kabaretnom divadle Večerní Brno. Po návrate na Slovensko sa Milan Lasica stal členom operety a od roku 1978 činohry bratislavskej Novej scény. Roku 1982 vzniklo kabaretné divadlo Štúdio S, kde začala opäť pôsobiť proskribovaná dvojica Lasica a Satinský. Milan Lasica sa neskôr stal umeleckým riaditeľom terajšieho Štúdia L+S a pôsobí v ňom dodnes.
Milan Lasica sa predstavil aj ako herec v dramatických dielach. Pod taktovkou režiséra Vladimíra Strniska sa predstavil ako Don Juan, Orgon, alebo Čičikov. V Štúdiu S sa po boku Mariána Labudu úspešne predviedol v hre Slawomira Mrožka Emigranti. Na doskách divadla Študia S nezabudnuteľne stvárnil aj Cyrana.
Spoločná tvorba Lasicu a Satinského (L+S) ich “smiechová kultúra”, ktorou povýšili slovný humor na rovnocennú súčasť národnej literatúry, je aj výrazným a ojedinelým fenoménom slovenskej kultúry. Svojimi hrami, scénkami a dialógmi dokázali osloviť najširšie vrstvy verejnosti a zároveň si uchovať svoj osobitý autorský rukopis.
Po predstavení Večer pre dvoch (1966) ktorým vzbudili záujem publika o svoju tvorbu, malo ich voľné pásmo Soirée (1968) nadšený divácky i kritický ohlas. Hrávalo sa vo vypredanom Divadle na korze v čase sovietskej okupácie a stalo sa pre verejnosť synonymom slobody umeleckého vyjadrovania. Spolu s hrami Radostná správa pre všetkých, ktorí majú ťažkosti s mechúrom a Nečakanie na Godota sa stala aj dôvodom zákazu ich divadelnej činnosti a zrušenia ich domovskej scény Divadlo na korze.
Po vynútenej tvorivej prestávke sa L+S prezentovali dramatizáciami textov J. Soloviča a V. Mináča a potom už vlastnými hrami Deň radosti a Náš priateľ René (obe 1986). V roku 1996 začalo vychádzať ich súborné dielo pod názvom Milan Lasica& Július Satinský 1 - 3 a Trialóg (1997, spolu s M. Horníčkom).
V 90. rokoch sa Lasica začal intenzívnejšie venovať aj textárskej tvorbe a stal sa aj úspešným interprétom džezovej hudby 30. rokov 20. storočia. Najmä v druhej polovici 90. rokov začína pravidelne publikovať svoje fejtóny, ktoré vtipným, ale nie plytkým spôsobom glosujú našu politickú scénu, v inej podobe sa dotýkajú našich národných neduhov a komplexov. Cyklus týchto fejtónov, publikovaných pravidelne v týždenníku Domino fórum, vyšiel aj knižne pod názvom Spoza dverí (2003).
Milan Lasica sa predstavil aj ako herec v dramatických dielach. Pod taktovkou režiséra Vladimíra Strniska sa predstavil ako Don Juan, Orgon, alebo Čičikov. V Štúdiu S sa po boku Mariána Labudu úspešne predviedol v hre Slawomira Mrožka Emigranti. Na doskách divadla Študia S nezabudnuteľne stvárnil aj Cyrana.
Pred filmovou kamerou debutoval Milan Lasica vo filme Vždy možno začať v roku 1961. Postupne vytvoril mnoho postav v úspešných filmoch ako napríklad Sladké hry minulého leta (1969), Parížsky život, Nekonečná nevystupovať (oba 1978), Buldoci a třešně (1981), Srdečný pozdrav zezeměkoule (1982), Traja veteráni, Jožko Púčik a jeho kariéra (oba 1983), Utekajme, už ide!
Svoj talent predviedol aj ako textár. Spolu s Jarom Filipom je podpísaný pod legendárne albumy Bolo nás jedenásť (1981), S vetrom o preteky (1982), My (1987). Textársky spolupracoval aj s Mirom Žbirkom, Richardom Müllerom a Petrom Lipom (napríklad albumy Lipa spieva Lasicu 2005, Návšteva po rokoch 2013). Samostatne knižne vydal tri zbierky textov Bolo nás jedenásť (1985), Piesne o ničom (1989) a Piesne a iné texty (2003). Spolu s Tomášom Janovicom napísal knihu Zoči-voči. S Jánom Štrasserom sa podieľal na knihe Lenže ja som iba komik (2005). Pod názvom Bodka (2007) a Bodka II.
Milan Lasica bol ženatý s herečkou, diplomatkou a političkou Magdou Vášáryovou. Spolu mali dve dcéry Žofiu a Hanu.
V nedeľu 18. júla 2021 vo veku 81 rokov náhle zomrel slovenský humorista, dramatik, prozaik, textár, herec, režisér, moderátor a spevák Milan Lasica.
Otec mojej ženy, ktorý bol učiteľ, za Slovenského štátu učil, a zhodou okolností, aj slovenčinu. Videl som jednu učebnicu, ktorú vlastnil a v nej boli vyškrtané celé strany, pretože tá učebnica bola ešte z Československej republiky. Takže za Slovenského štátu isté veci neboli vhodné, no a toto pokračovalo aj za komunizmu. Napríklad, ešte na začiatku, keď som chodil do prvej ľudovej školy, sme mali obraz prezidenta Beneša na stene, aj Masaryka. To potom všetko išlo dole, a samozrejme, ani nehovorím, že by tam mohol byť krucifix. Potom sa tam objavil prezident Gottwald. A o Benešovi sme sa v dejepise učili ako o človeku, ku ktorému treba mať negatívny vzťah.
„Pravdou je, že nie vždy, ale často sa nám stalo, že kým sme začali predstavenie, tak usporiadateľ prišiel, zavolal si nás niekam na záchod a tam nám povedal, že tam bude takýto človek, aby sme si dávali pozor. Keď sme napr. vystupovali s Janou Kociánovou, to sa nám stalo veľakrát. Dobre sa z toho smeje, ale žiť v tom zase nebolo až také celkom veselé. To ste mali furt pocit, že vám niekto stojí za chrbtom a počúva, čo poviete. A keď to poviete, tak on to prekrúti a tak to potom interpretuje. A to sa stávalo bežne, samozrejme.
„Pamätám si rôzne spoločenské udalosti takzvanej strednej triedy, ktorá vtedy fungovala v Bratislave, a asi nielen v Bratislave. To boli väčšinou ľudia, ktorí boli prívrženci Demokratickej strany a zjavne sa tešili, že tá Demokratická strana vo voľbách v 1946 zvíťazila. No ale potom, netrvalo to ani 2 roky, nastúpili komunisti s veľmi silným tlakom. Koncom roku 1947 diskreditovali Demokratickú stranu, atď. Takže, dá sa povedať, že tie februárové udalosti, ktoré sa odohrali v 1948 v Prahe, tie sa na Slovensku odohrali pár mesiacov skôr. Pamätám sa, ako sme počúvali prejavy v rozhlase. V Redute bol veľký míting, rečnil tam Široký, neviem, či vtedy bol predsedom KSS, asi áno. Skrátka, situácia začala byť dosť dramatická, až napokon skončila prevratom po 1948. Vtedy začali z Bratislavy ľudí z tej našej vrstvy, tých našich priateľov, vysťahovávať na vidiek. To sa volalo Akcia B.
„On (strýko Ernest Šmálik) prišiel do Bratislavy, chcel pokračovať v štúdiu medicíny, no ale mal príliš otvorené demokratické názory a v tom čase sa aj na školách robili rôzne previerky. Takže ho vyhodili najprv z medicíny. Odišiel do Zvolena, kde práve založili divadlo, no netrvalo dlho a zavreli ho, pretože jeden človek, ktorý emigroval a vrátil sa, a dal sa do služieb Štátnej bezpečnosti, navštevoval rôznych ľudí a prehováral ich, aby emigrovali. A potom všetkých, u koho bol, udal. No a tak tých všetkých, vrátane otca Milana Kňažka, zatvorili. Niektorých odsúdili na dosť rokov. Tento môj strýko mal šťastie. Sedel vo vyšetrovacej väzbe jeden a pol roka a potom sa odtiaľ dostal, pretože sa dozvedel, že hlavný vyšetrovateľ bol s ním v nemeckom zajatí.
Úvod prvej SEDMIČKY bez pána Milana Lasicu
Milan Lasica zomrel dňa 18. júla 2021 počas výročného koncertu skupiny Bratislava Hot Serenaders v bratislavskom Štúdiu L+S. Potom, ako dospieval skladbu „Ja som optimista“, počas klaňačky náhle odpadol. Po tejto udalosti sa ho nepodarilo oživiť.
Dvakrát sa oženil a už vyše 37 rokov tvorí pár s Magdou Vášáryovou, známou slovenskou herečkou, političkou a diplomatkou. Spolu majú dve dcéry.
