Stredoveké lekárstvo a pohľad na zdravie: Od humoru k liečivým bylinkám

Zdravie, lekárstvo a hygiena boli vždy pevnou súčasťou každej civilizácie v dejinách. Epocha európskeho stredoveku nebola v tomto ohľad žiadnou výnimkou. Výsledkom je teda povrchné povedomie, ktoré predstavuje stredoveké lekárstvo a starosť o telesné zdravie ako dobu úpadku a stagnácie vypĺňajúcu “dieru” medzi idealizovaním obdobia staroveku na jednej strane a renesančnej doby na strane druhej. Hlavnou príčinou tohto neutešeného stavu je veľmi nízka úroveň spracovania problematiky lekárstva, zdravia a hygieny v stredoveku, keďže drvivá väčšina dobových lekárskych spisov stále nebola dostatočne spracovaná, zanalyzovaná a sprístupnená širšiemu okruhu recipientov.

Dejiny stredovekého lekárstva sa tradične zvyknú deliť na niekoľko fáz: obdobie neskorej antiky, raný stredovek, obdobie lekárskej školy v Salerne, post-salernitánske obdobie, čas ranej renesancie. Podobným spôsobom sa delia aj jednotlivé fázy vývoja medicíny v byzantskom a arabskom prostredí. Tak ako v iných oblastiach vedenia aj v medicíne sa v latinskom stredoveku uchovávali základy lekárskeho poznania z antiky, ktoré sa postupne dopĺňali poznatkami preberanými z byzantského a arabského prostredia.

Vývoj lekárskeho poznania a zdravovedy bol v stredoveku od raných storočí zvlášť spätý s južnou časťou kontinentu. Významné postavenie malo mesto Salerno a jeho slávna lekárska škola, kde sa uchovávali poznatky z minulosti a zároveň sa pracovalo na nových lekárskych postupoch postavených na nových poznatkoch, ako aj vďaka prekladom gréckych a arabských diel. Symbióza latinskej, byzantskej a arabskej civilizácie bola charakteristickou pre južnú Európu, a práve preto vznikali najvýznamnejšie práce práve na území Itálie, Španielska a južného Francúzka.

Vo vrcholnom stredoveku sa medicína inštitucionalizovala aj na novovzniknutých lekárskych fakultách na univerzitách v Montpelieri či v Bologni. Popri tejto vysokej, vedeckej medicíne, existovalo v stredoveku paralelne aj ľudové, amatérske liečiteľstvo, ktoré vychádzalo z folklórnych tradícii, náboženských či magických povier, alebo z empirických skúseností takzvaného prírodného lekárstva. Ich vzájomný vzťah ako aj mieru rozšírenia týchto dvoch konceptov medzi obyvateľstvom nie ej možné podrobnejšie zrekonštruovať kvôli nedostatku spoľahlivých prameňov.

Prevládajúcim prístupom počas stredoveku bolo obnovenie vitálnej energie, teda humorálny koncept založený na teóriách antického lekára Galéna, ktorý zapísal biskup Izidor zo Sevilly v 7. storočí vo svojej encyklopédii všeobecného poznania (Etymologiae), a ktorý od neho prebrali neskorší autori. V niektorých prístupoch prevládala snaha o spojenie kresťanského náboženstva, prípadne mysticizmu s poznatkami prírodného lekárstva ako napríklad v diele mníšky a vizionárky Hildegardy z Bingenu. Inokedy sa lekári zamerali viac na symbiózou antickej medicíny, užívanie liekov a liečivej schopnosti rastlín, ako to praktizoval salernský učenec Mattheus Platearius v diele Kniha jednouchého lekárstva (1130 - 1160).

V neskorom stredoveku sa objavili tendencie profesionalizovať a inštitucionalizovať postavenie lekárov, ktorí zaujímali význačné postavenie predovšetkým v rámci univerzitného sveta.

V období stredoveku sa v súvislosti so zdravím, resp. s jeho stratou a následným prepuknutím ochorenia, zásadný vplyv kresťanstva nemohol prejaviť flagrantnejšie. Ak by sme mohli generalizovať, choroba bola primárne považovaná za dôsledok hriešneho života a nedostatku cnosti. Na druhej strane zároveň predstavovala skúšku, po ktorej sa pozemské príkorie premení na následnú odmenu v podobe večného života pre tých, ktorých Boh miloval.

Vzdelanosť sa skoncentrovala do tajomného a uzavretého sveta kláštorov, v ktorých mnísi zhromažďovali, opatrovali, opisovali, kontrolovali a študovali dedičstvo antického poznania. Výťah vyspelej antickej medicíny ako súčasti vzdelanosti sa v teoretickej rovine skon centroval do kláštorných infirmárií. Tie by sme len vo veľmi prenesenom význame mohli považovať za akýsi predstupeň prvých špitálnych zariadení.

Základom lekárstva zostala humorálna patológia, teda teória o rovnováhe štyroch telesných štiav, jeden z primárnych atribútov tzv. hippokratovsko-galénovskej koncepcie medicíny, ktorému sa podarilo pretrvať z antiky a neskôr hral aj významnú rolu pri budovaní akademickej medicíny.

Povinnosťou stredovekého lekára (medicus, physicus, doctor medicinae alebo magister) bolo v rámci diagnostiky rozpoznať pacientovo telesné, ale i povahové zloženie. Teda to, či je sangvinik, flegmatik, cholerik alebo melancholik. Každá z tekutín mala svoju základnú vlastnosť. Podľa toho lekár vedel určiť, ktorá z telesných štiav (krv, hlien, žltá žlč a čierna žlč, resp. sanguis, flegma, cholé a melancholé) je v prevahe.

V protiklade stála chirurgia ako zaznávaná manuálna činnosť. Na dlhý čas sa dostala do rúk zručným a skúseným, ale zato formálne nevzdelaným holičom/barbierom, felčiarom, ránhojičom, ktorých dopĺňali kúpeľníci (balneatores), sčasti pôrodné babice či mastičkári. Keďže išlo o „remeselníkov“, väčšina z nich sa združovala do cechov. Trvalo takmer celé obdobie stredoveku, kým začala byť chirurgia akceptovanou akademickou súčasťou. Taktiež anatómia - poznanie „vnútra“ ľudského tela - ktorá má markantný vplyv na udržanie zdravia jednotlivca, bola z medicíny akoby vyčlenená. Zostalo to tak do začiatku 14. storočia, teda do obdobia, keď na „scénu“ prichádzajú prví akademicky vzdelaní chirurgovia ako Mondino dei Liuzzi (ktorý v roku 1315 alebo 1316 vykonal prvú zdokumentovanú pitvu na univerzite v Bologni) či Guy de Chauliac.

Napriek tomu sa medicína stala jednou z vied, ktoré bolo možné študovať na najvyšších európskych vzdelávacích inštitúciách - univerzitách. Princíp kontinuálneho prechodu od kláštornej medicíny z infirmárií, vykonávanej mníchmi, až po scholastickú medicínu na najvyššej úrovni platil aj pre región strednej Európy.

Nanešťastie, v tomto priestore sa nemôžeme odvolať na dostatočný materiál zo zachovaných diplomatických či naračných prameňov alebo priamo na konkrétne medicínske traktáty. Z tohto dôvodu sa v dejinách starostlivosti o zdravie a hygieny nachádza stále veľa bielych miest, ktoré treba zaplniť ďalším štúdiom pramenných materiálov. Pre oblasť stredoeurópskeho priestoru do konca 10. storočia máme k dispozícii archeologický a antropologický materiál, z ktorého sa dá určiť, akými chorobami ľudia žijúci v tomto priestore trpeli (zubné kazy, ochorenia kostí a kĺbov, infekčné ochorenia, chronické choroby, vrodené vady a prejavy ťažkej pracovnej záťaže), aké zranenia ich trápili (fraktúry, sečné a rezné rany), ako sa s nimi snažili vyrovnať (púšťanie žilou či amputácie, skarifikácie, trepanácie a iné chirurgické zákroky) alebo to, aká bola stredná dĺžka života pri narodení obyvateľov tohto regiónu. Informácie sú len parciálne. Znamená to, že ucelený obraz neexistuje. Problémom je tiež fakt, že až do 9. storočia u Slovanov prevládalo žiarové pochovávanie nad kostrovým. Tieto dáta sčasti dopĺňajú písomné pramene, predovšetkým arabských cestovateľov.

Od 11. storočia pribúdajú písomné dokumenty, ktoré informujú o kláštoroch, kde sa liečiteľstvo praktizovalo. Židovský (a zároveň arabsky hovoriaci) obchodník Ibrahim ibn Jakub (okolo 912 - 966) navštívil okolo roku 965 oblasť strednej Európy a západoslovanské krajiny. O Slovanoch sa v súvislosti s ich zdravím vyjadril, že sú medzi nimi rozšírené dve choroby, a to vredy a osýpky. Ibrahim ibn Jakub spomína i niečo, čo dnes nazývame saunou. Išlo o drevené stavby bez škár. Nerovnosti a prieduchy v nich mali byť vyplnené machom. Vo vnútri sa nachádzala kamenná piecka, ktorú bolo potrebné oblievať vodou z kade. Tí, ktorí sem prichádzali, na ovievanie používali otiepky z trávy. Ibrahim ibn Jakub dodáva, že týmto spôsobom sa Slovanom otvárali v koži póry a cícerkom sa z nich zvykol liať pot. Takto mali predchádzať vyrážkam a vredom.

Podobnú procedúru predstavil aj ďalší islamský vzdelanec, encyklopedista a geograf Ibn Rusta, taktiež z 10. storočia. Pri opise vozov slovanských panovníkov zdôraznil aj fakt, že na podobných sa zvykli odvážať chorí a ranení. Tieto vozy mali mať štyri kolesá a v každom rohu boli vsadené pevné koly. O koly boli silnými reťazami pripevnené nosidlá vystlané brokátom, aby ten, ktorý sa na voze prevážal, nepociťoval jeho kývanie.

V oblasti strednej Európy prevládala najmä magicko-animistická koncepcia liečiteľstva. V strednej Európe sa v súvislosti so zdravotným stavom obyvateľstva stretávame s dôsledkami mnohých klimatických či epidemických problémov (v prameňoch často nesprávne označovaných ako mor - pestis). Chorobnosť bola úzko spojená s úrodou, resp. neúrodou. Tie mali, prirodzene, priamy vplyv na obranyschopnosť organizmu. Život stredovekého človeka koreloval s cyklom hospodárskych prác a v prípade, že jeho celoročná práca vyšla navnivoč, dôsledky boli skutočne radikálne. Hladomory sa v oblasti strednej Európy napríklad v období 12. a 13. storočia vyskytli viackrát (v rokoch 1126, 1142, 1177, 1217 - 1218, 1250, 1251, 1252, 1254, 1258, 1260, 1262, 1263, 1281 - 1282). Mávali katastrofálne dôsledky, najmä na najnižšie vrstvy spoločnosti. V prameňoch boli nezriedka vykreslené pomocou drastických obrazov kanibalizmu.

Na udržanie zdravia sa ľudia zvykli obrniť prvkami dávnovekej ľudovej medicíny spojenej predovšetkým s prijímaním prostriedkov vyrobených z liečivých bylín. Známe, obľúbené a vyhľadávané boli i liečivé pramene a termálne vody (aqua calida). Využívali sa i amulety, zariekania a rôzne rituály. V tomto prípade je namieste spomenúť Mastičkára zo 14. storočia.

Liečenie na úplne odlišnej úrovni, no pravdepodobne s rovnakým efektom, zasa predstavoval tzv. kráľovský dotyk. Predpokladalo sa, že na základe toho, že panovníkovi bola moc daná priamo z Božej milosti, bol požehnaný božskými schopnosťami. Jednou z nich bolo aj uzdravovanie. Touto sugestívnou „prednosťou“ sa mali pýšiť najmä anglickí (Eduard Vyznávač, Henrich II. Plantagenet, Henrich VII. alebo Mária Tudorová) a francúzski panovníci (Filip I., František I., Ľudovít XI., neskôr aj Ľudovít XV.). Liečili zväčša priložením rúk na tvár či šiju postihnutého a pri korunovácii sa im malo podariť uzdraviť aj niekoľko tisíc chorých (najčastejšie išlo o postihnutie krčných uzlín, tzv. škrofulózu).

V uhorskej dynastii Arpádovcov sa vyskytlo niekoľko svätcov, ktorí mali mať podobné vlastnosti. Spomeňme napríklad prvého uhorského kráľa Štefana I. Hoci sa snaha o liečenie obyvateľov Uhorského kráľovstva traduje už počas jeho života, známy je najmä prípad, keď sa po jeho smrti z hrobu rozšírila vôňa, ktorá vyliečila všetkých chorých, ktorí sa tam nachádzali. Panovník mal mať moc uzdraviť napríklad i malomocenstvo. Cirkevný historik, teológ a jezuita Melchior Inchofer (1584 - 1648) vo svojich Cirkevných análoch Uhorského kráľovstva napísal, že uhorskí panovníci, počnúc Štefanom I., korunováciou získali schopnosť liečiť mnohé choroby, napríklad už spomínanú škrofulózu alebo žltačku (icterus). V tomto zmysle legiend o liečení poddaných panovníkom ide s najväčšou pravdepodobnosťou o francúzsky import v súvislosti s kultom sv. Aniána v polovici 11. storočia.

Ďalší uhorský panovník Ladislav I. (1077 - 1095) mal takisto uzdravovať nevidiacich, ale aj chromých či hluchých. Podobný motív ako pri Štefanovi nájdeme tiež v súvislosti s jeho osobou, keďže podľa legendy po jeho kanonizácii získali zrak mnohí slepí, ktorí prišli k hrobu svätého Ladislava. Rovnako aj kriví, nemí, hluchí, chromí, doráňaní a ďalší chorí, dokonca bezrukí a beznohí, vyzdraveli po vzývaní jeho mena.

Kulty svätých, ku ktorým sa chorí utiekali, boli silné a ľudia verili, že v prípade ochorenia sa na nich môžu obrátiť. Tí im ako odmenu za ich oddanosť pomôžu s liečbou ich zdravotných komplikácií. V stredoeurópskom priestore to boli predovšetkým svätá Ľudmila, svätý Vojtech, svätá Zdislava, svätá Anežka, svätá Hedviga alebo svätá Alžbeta, ale napríklad aj svätý Rochus z Montpellieru, patrón lekárov, špitálov a ochranca proti moru.

Zo známych svätcov z hľadiska našej témy spomeňme svätého Antona. Okrem rehole antonitov, o ktorej sa zmienime nižšie, sa v hagiografii jeho meno spája s ochranou pred kožnými ochoreniami. Jedným z častých zdravotných problémov v stredoveku bol tzv. ergotizmus (ignis sacer), ktorý poznáme aj pod názvom „oheň sv. Antona“. Toto pomerne rozšírené ochorenie sa vyskytovalo v celej Európe a mohlo byť dôsledkom konzumácie chleba a obilnín napadnutých parazitickou hubou (námeľom). Nakazení trpeli mučivým pocitom svrbenia a pálenia kože, hlavne v oblasti končatín, ktoré postupne odumierali, keďže sa zúžili hladké svaly, čím sa obmedzil prietok krvi. Nasledovali kŕče, gangréna a psychóza.

Lepra či malomocenstvo (Hansenova choroba) bolo ďalším ochorením, ktoré sa vyskytovalo v oblasti strednej Európy. Choroba spôsobená baktériou Mycobacterium leprae, postihujúca kožu, sliznicu a nervy, znamenala zväčša smrteľnú prognózu. Archeologické náleziská dosvedčujú, že lepra sa v oblasti Karpatskej kotliny vyskytla už v 7. storočí. Dôkazy boli nájdené na avarskom pohrebisku v medziriečí Dunaja a Tisy v oblasti dnešného Segedínu. Na základe najnovších výskumov sa na území dnešného Slovenska s leprou stretávame v polovici 11. storočia v oblasti Nitra-Selenec. Mikroskopickou analýzou sa táto choroba potvrdila u mladej, približne 18- až 24-ročnej, ženy s výrazne zmenšenými a stenčenými časťami chodidiel bez článkov prstov a s náznakmi poškodenia tvárových kostí. Z územia dnešných Čiech sú doposiaľ zdokumentované tri prípady: dieťa z Prušánok z obdobia 9. - 10. storočia a dvaja dospelí zo Žatca z konca 11. storočia. Všeobecné rozšírenie lepry datujeme od vyhlásenia prvej križiackej výpravy, ktorá bola spojená so značnou fluktuáciou obyvateľstva. Extenzia malomocenstva dosiahla svoj vrchol v období 13. a prvej polovice 14. storočia.

Francúzsky historik Jacques Le Goff sa vo svojej tvorbe venoval aj pohľadu na dieťa v dejinách. Jeho prístup bol inovatívny a komplexný, pričom sa snažil rekonštruovať život detí v stredoveku a ich postavenie v spoločnosti. Le Goffova práca v tejto oblasti priniesla nové poznatky a podnietila ďalší výskum. Le Goff vniesol do historického diskurzu pojem "dlhý stredovek", ktorý siaha od 5. storočia až po 19. storočie. Sám Le Goff tvrdil, že práve v stredoveku vznikli základy našej civilizácie.

Le Goff sa zameral na rekonštrukciu života detí v stredoveku, pričom zohľadňoval rôzne aspekty ich existencie. Vychádzal z predpokladu, že stredoveká spoločnosť nevnímala dieťa ako plnohodnotného člena, ale skôr ako bytosť, ktorá sa postupne stáva človekom. Zabezpečenie miesta na pohrebisku bolo v istom zmysle pokračovaním existencie na sídlisku - teda v komunite. Množstvo poznatkov z nových archeologických výskumov s kvalitnou dokumentáciou poskytli nové interpretačné možnosti záveskov - amuletov. Doterajšie analýzy výskytu príveskov - amuletov (mušle, rolničky, kapsle, lunice a iné) ukazujú, že sa výrazným počtom viažu na detské a ženské hroby. V súvislosti s detskými hrobmi je dôležité uviesť aj to, že len v nich sa objavujú „výnimočné nálezy“ - zvláštne tvary príveskov, sklenené nádoby, fľaše a pod.

Cirkev tolerovala spočiatku množstvo rituálov vykonávaných pri krste dieťaťa v chráme. Aby nemluvňa nebolo choré, kládli ho na oltár, na hrobku alebo na hrob - celý život malo byť takto chránené pred chorobami zubov a očí. Obrad kladenia dieťaťa na oltár pri chorobe je zmieňovaný i v dvoch vojtešských legendách (Canapariovej a Brunovej legende) v súvislosti s Vojtechovým náhlym ochorením v ranom detstve.

Le Goffov prístup k dejinám dieťaťa nebol bez kritiky. Niektorí historici mu vyčítali prílišnú generalizáciu a idealizáciu stredoveku. Napriek tomu jeho práca zostáva inšpiratívna a podnetná pre ďalší výskum. Každý historik musí využívať aj svoju fantáziu a predstavivosť, pretože inak sa príbeh ani vyskladať nedá. Dôležitá je však miera. Naše domnienky musia byť postavené na prameňoch, nie na fantázii. A zistenia z písomných prameňov treba konfrontovať s poznatkami archeológie, etnografie, umenovedy a ďalších vedeckých disciplín. Fantázia je len farba, ktorá dotvorí obraz vyskladaný z reálnych poznatkov.

Jacques Le Goff nám ukázal, že dejiny dieťaťa sú dôležitou súčasťou celkových dejín spoločnosti. Jeho práca nám umožňuje lepšie pochopiť, ako sa menil pohľad na dieťa v priebehu storočí a aké boli dôsledky týchto zmien pre život detí. Le Goffov prístup bol inovatívny a komplexný, pričom sa snažil rekonštruovať život detí v stredoveku a ich postavenie v spoločnosti.

Tabuľka: Fázy vývoja stredovekého lekárstva

tags: #le #goff #pohlad #na #dieta