Starostlivosť o maloleté dieťa je komplexná oblasť práva, ktorá upravuje práva a povinnosti rodičov vo vzťahu k ich deťom. V modernej spoločnosti, kde sa kladie dôraz na práva jednotlivca a jeho autonómiu, je dôležité venovať pozornosť aj právam detí. Jednou z kľúčových otázok je, kedy môže maloleté dieťa samo rozhodovať a dávať súhlas v rôznych situáciách. Táto problematika je komplexná a závisí od veku, vyspelosti dieťaťa a konkrétnej situácie.
Rodičovské práva a povinnosti
Právny základ rodičovských práv a povinností nájdeme upravený v § 28 a nasl. Zákona č. 36/2005 Z. z. Zákon o rodine (ďalej ako „ZR“). V zásade každému rodičovi dieťaťa (bez ohľadu na to, či sú rodičia rozvedení alebo manželia, či žijú spolu ako druh a družka, alebo spolu nežijú), patria zo zákona rodičovské práva a povinnosti (článok 4 zákona o rodine). K nim patrí aj právo byť informovaný o svojom dieťati. Väčšina z týchto práv a povinností (napr. zastupovanie dieťaťa, správa jeho majetku, starostlivosť o jeho výživu) majú rodičia do okamihu, kým ich dieťa dosiahne plnoletosť (Zákon o rodine napr. výslovne uvádza medzi rodičovské práva a povinnosti „zastupovanie maloletého dieťaťa“ alebo „správa majetku maloletého dieťaťa„). Rozvod manželov ich nezbavuje ich rodičovských práv a povinností voči ich maloletým deťom. Aj napriek rozvodu manželstva stále platí, že „rodičovské práva a povinnosti majú obaja rodičia. Pri ich výkone sú povinní chrániť záujmy maloletého dieťaťa (§ 28 ods. 2 Zákona o rodine, ďalej ako „ZR“).“
Rodičovské práva a povinnosti vykonáva jeden z rodičov, ak druhý z rodičov nežije, je neznámy alebo ak nemá spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu. V odseku 1 citovaného zákonného ustanovenia sa exemplifikatívne (príkladmo) vymedzuje obsah rodičovských práv a povinností vo vzťahu k maloletému dieťaťu. Ako už bolo uvedené, rodičovské práva a povinnosti patria v zásade obom rodičom. Preto obaja rodičia (matka aj otec) majú rovnaké rodičovské práva aj povinnosti voči ich maloletému dieťaťu.
Rodičovské práva a povinnosti, vrátane práva a povinnosti zastupovať maloleté dieťa, zostávajú zachované obidvom rodičom aj po rozhodnutí súdu o úprave výkonu rodičovských práv a povinností, spočívajúcej najmä vo zverení maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti jedného z rodičov. To znamená, že aj keď je dieťa zverené do starostlivosti otca, matka nestráca právo zastupovať dieťa v právnych úkonoch.
V prípadoch, keď rodičia dieťaťa nežijú spolu, je potrebné upraviť výkon ich rodičovských práv a povinností. Rodičia maloletého dieťaťa, ktorí spolu nežijú, sa môžu kedykoľvek dohodnúť o úprave výkonu ich rodičovských práv a povinností. Ak sa nedohodnú, súd môže aj bez návrhu upraviť výkon ich rodičovských práv a povinností, najmä určí, ktorému z rodičov zverí maloleté dieťa do osobnej starostlivosti.
Ak sú rodičia aj manželmi, ktorí sa rozvádzajú môžu medzi sebou uzavrieť dohodu o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas po rozvode. Vyhnú sa tak rozhodnutiu o úprave výkonu ich rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas po rozvode zo strany súdu. Pri formulovaní obsahu jednotlivých ustanovení dohôd majú rodičia dostatočnú voľnosť na to, aby sa o výkone svojich rodičovských práv a povinností k maloletým deťom, o úprave styku či výške a rozsahu vyživovacej povinnosti dohodli podľa ich špecifických podmienok.
Súd pri schvaľovaní dohody rodičov rešpektuje právo maloletého dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu k obidvom rodičom a vždy prihliadne na záujem maloletého dieťaťa, najmä na jeho citové väzby, vývinové potreby, stabilitu budúceho výchovného prostredia a ku schopnosti rodiča dohodnúť sa na výchove a starostlivosti o dieťa s druhým rodičom. Súd dbá, aby bolo rešpektované právo dieťaťa na výchovu a starostlivosť zo strany obidvoch rodičov a aby bolo rešpektované právo dieťaťa na udržovanie pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku s obidvomi rodičmi.
Zastupovanie maloletého dieťaťa
Rodičovské práva a povinnosti, vrátane práva a povinnosti zastupovať maloleté dieťa, zostávajú zachované obidvom rodičom aj po rozhodnutí súdu o úprave výkonu rodičovských práv a povinností, spočívajúcej najmä vo zverení maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti jedného z rodičov. V prípadoch, že keď jeden z rodičov zastupuje dieťa v bežných veciach, nie je nevyhnutné vyjadrenie druhého rodiča. Ak však ide o podstatnú vec, treba sa spýtať druhého rodiča, či s prejavom zastupujúceho rodiča súhlasí.
Zmena školy, ktorú maloleté dieťa navštevuje, je nepochybne dôležitou udalosťou v živote dieťaťa, ktorá sa výrazne podpíše na jeho budúcom živote. Pri rozhodovaní o podstatných veciach týkajúcich sa dieťaťa, ako je napríklad zmena školy, je potrebné, aby sa rodičia dohodli. Pokiaľ by druhý rodič vyslovil nesúhlas, boli by dané podmienky na postup podľa § 35 zákona.
Právo na výživné je osobným právom dieťaťa, nie rodiča, ktorému bolo dieťa zverené do osobnej starostlivosti. Ak si vyživovaciu povinnosť voči dieťaťu povinný rodič neplní, dieťa má právo domáhať sa splnenia tejto povinnosti jej núteným výkonom. Pri vymáhaní pohľadávok výživného je teda oprávneným dieťa, v prospech ktorého je výživné priznané, a povinným je rodič, ktorému bola uložená povinnosť platiť výživné. Pri zastupovaní maloletého dieťaťa v exekučnom konaní na vymoženie výživného od povinného rodiča sa pripúšťa, aby pri podaní návrhu na exekúciu dieťa zastupoval druhý rodič.
Pozbavenie rodiča výkonu rodičovských práv a povinností
Rodiča je možné rodičovských práv pozbaviť alebo obmedziť len na základe rozhodnutia súdu (§ 38, § 39 zákona o rodine). Pozbavenie rodičovskej zodpovednosti je najtvrdším zásahom do vzťahov medzi rodičmi a deťmi. K naplneniu skutkovej podstaty pozbavenia rodičovskej zodpovednosti musí byť splnená jedna z dvoch skutočností, a to že rodič svoju rodičovskú zodpovednosť alebo jej výkon zneužíva alebo ho závažným spôsobom zanedbáva. Aby bol tento zásah odôvodnený, nestačí ojedinelé vybočenie alebo opomenutie rodičovskej starostlivosti. Za zneužívanie rodičovskej zodpovednosti je predovšetkým považované ohrozenie telesného a duševného vývoja detí, umožnenie im páchať trestnú činnosť, zvádzanie k nemorálnemu spôsobu života, týranie detí a podobne.
Za závažné zanedbávanie rodičovských povinností je považované najmä dlhodobé neplnenie rodičovských práv a povinností k maloletému, ďalej trvalé ponechanie dieťaťa vo výchovnom zariadení spojené s nezáujmom o toto dieťa a s neprejavením snahy prevziať ho do rodinnej výchovy, nemorálny spôsob života rodičov, sústavné neplnenie vyživovacej povinnosti k dieťaťu, trestný postih pre zanedbávanie povinnej výživy a podobne. Aby tento zásah do vzťahu medzi rodičom a dieťaťom bol odôvodnený, nestačí len ojedinelé vybočenie alebo opomenutie rodičovskej starostlivosti, ale zneužívanie či zanedbávanie rodičovskej zodpovednosti takého stupňa, že pozbavenie rodičovskej zodpovednosti je jediným účinným prostriedkom ochrany dieťaťa. Predpokladom pozbavenia rodičovskej zodpovednosti je, že rodič neplní svoje povinnosti, aj keby ich plniť mohol.
Neplnenie vyživovacej povinnosti rodičom, hoci je možné považovať za sústavné a dlhodobé, sa do oblastí výkonu jeho rodičovskej zodpovednosti nemusí negatívne premietať za situácie existujúceho vzájomného citového vzťahu medzi maloletým dieťaťom a rodičom, ich kontaktov a záujmu rodiča o dieťa, preto nie je v záujme maloletého, aby rodič bol rodičovskej zodpovednosti zbavený či aby jeho rodičovská zodpovednosť bola obmedzená.
Informovaný súhlas v zdravotníctve
Informovaný súhlas je základným pilierom moderného zdravotníctva, ktorý zohľadňuje autonómiu pacienta a jeho právo rozhodovať o svojom zdraví. Základná právna úprava informovaného súhlasu na Slovensku je obsiahnutá v Dohovore o ochrane ľudských práv a dôstojnosti človeka v súvislosti s aplikáciou biológie a medicíny a v zákone č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti.
Podľa zákona o zdravotnej starostlivosti je ošetrujúci zdravotnícky pracovník povinný informovať pacienta o účele, povahe, následkoch a rizikách poskytnutia zdravotnej starostlivosti, o možnostiach voľby navrhovaných postupov a rizikách odmietnutia poskytnutia zdravotnej starostlivosti. Toto poučenie sa poskytuje predovšetkým osobe, ktorej sa má zdravotná starostlivosť poskytnúť, ak je spôsobilá na udelenie informovaného súhlasu.
Zákon rieši spôsobilosť na udelenie informovaného súhlasu iba nepriamo tým, že definuje okruh osôb, ktoré nie sú spôsobilé na udelenie informovaného súhlasu. Osoba spôsobilá udeliť informovaný súhlas je plnoletá osoba spôsobilá na právne úkony. V prípade osôb nespôsobilých udeliť informovaný súhlas je zdravotnícky pracovník povinný poučiť namiesto takejto osoby jej zákonného zástupcu, opatrovníka, poručníka, inú fyzickú osobu ako rodič, ktorá má maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti, osobu, ktorá má dieťa v náhradnej osobnej starostlivosti, osobu, ktorá má dieťa v pestúnskej starostlivosti, osobu, ktorá má záujem stať sa pestúnom a má dieťa dočasne zverené do starostlivosti, alebo štatutárneho zástupcu zariadenia, v ktorom sa vykonáva rozhodnutie súdu o nariadení ústavnej starostlivosti alebo rozhodnutie súdu o uložení ochrannej výchovy.
V prípadoch, keď sa poučenie poskytuje zákonnému zástupcovi osoby nespôsobilej udeliť informovaný súhlas, je stanovená povinnosť vhodným spôsobom poučiť aj osobu nespôsobilú dať informovaný súhlas. Názor maloletého dieťaťa sa podieľa na rozhodovaní o zdravotnej starostlivosti v najväčšej miere, ktorú dovoľujú jeho schopnosti. Ak informovaný súhlas dal zákonný zástupca, súčasťou zápisu do zdravotnej dokumentácie je aj vyjadrenie osoby nespôsobilej dať informovaný súhlas s poskytnutím zdravotnej starostlivosti.
Súhlas maloletého s inými úkonmi
V občianskom práve je dôležitá otázka zodpovednosti za škodu spôsobenú maloletým dieťaťom. Maloleté dieťa zodpovedá za škodu, ktorú spôsobí, ak je schopné ovládnuť svoje konanie a posúdiť jeho následky. Útly vek dieťaťa teda spravidla s ohľadom na neschopnosť predvídania dôsledkov určitého počínania zodpovednosť dieťaťa za škodu vylučuje; naopak staršie deti za škodu už zodpovedať môžu.
Právny poriadok počíta s tým, že máloktoré dieťa bude disponovať finančnými prostriedkami, ktoré by bolo možné použiť na sanovanie škodlivých následkov. Aj z uvedeného dôvodu teda za škodu ním spôsobenú obyčajne zodpovedá aj ten, kto je povinný nad ním vykonávať dohľad. Zodpovednosti sa však môže zbaviť, a to ak preukáže, že náležitý dohľad nezanedbal.
Osobou povinnou vykonávať nad dieťaťom dohľad sú v prvom rade jeho rodičia. Ak k vzniku škody dôjde počas doby, ktorú dieťa trávi vo vzdelávacom či výchovnom zariadení (v škôlke, škole, v družine, v jasliach apod.) alebo v ubytovacom zariadení (školský internát), bude za ňu voči tretím osobám (poškodeným) zodpovedať príslušná inštitúcia - nie teda jej konkrétny pracovník, ktorý mal na dieťa v danom okamihu dávať pozor.
Súhlas so spracúvaním osobných údajov maloletého
Nariadenie GDPR, účinné odo dňa 18.05.2018, zaviedlo jednotné pravidlá pre oblasť ochrany osobných údajov vo všetkých členských štátoch Európskej únie. Nariadenie GDPR v čl. 4 odseku 11 definuje, že „súhlas je akýkoľvek slobodne daný, konkrétny, informovaný a jednoznačný prejav vôle dotknutej osoby, ktorým formou vyhlásenia alebo jednoznačného potvrdzujúceho úkonu vyjadruje súhlas so spracúvaním osobných údajov, ktoré sa jej týka.“ Nariadenie GDPR nevylučuje, aby prevádzkovateľ spracúval osobné údaje maloletých osôb na základe ich súhlasu. Prevádzkovatelia sú však povinní brať do úvahy, že maloleté osoby predstavujú zvlášť zraniteľnú skupinu dotknutých osôb, ktorá si zasluhuje osobitnú ochranu, keďže deti si môžu byť v menšej miere vedomé možných rizík a predpokladá sa, že najmä si nie sú dostatočne vedomé svojich práv súvisiacich so spracúvaním osobných údajov.
V zmysle § 9 Občianskeho zákonníka majú osoby mladšie ako 18 rokov „spôsobilosť len na také právne úkony, ktoré sú svojou povahou primerané rozumovej a vôľovej vyspelosti zodpovedajúcej ich veku.“ Ak teda súhlas dotknutej osoby vyjadruje osoba mladšia ako 18 rokov (okrem osôb starších ako 16 rokov, ktoré so súhlasom súdu už uzatvorili manželstvo, a na základe tejto skutočnosti majú automaticky plnú spôsobilosť na právne úkony), je vždy potrebné vo vzťahu ku konkrétnej dotknutej osobe na základe jej mentálnych schopností, jej veku a povahe robeného právneho úkonu posudzovať jej individuálnu vyspelosť vo vzťahu k porozumeniu právneho vzťahu, do ktorého svojim konaním vstupuje.
Nariadenie GDPR stanovuje, že spracúvanie osobných údajov maloletých pri službách informačnej spoločnosti (napríklad pri vytvorení osobného alebo užívateľského profilu, pri nákupe v elektronickom obchode, pri využívaní rôznych online služieb) bude zákonné len vtedy, ak má maloletá osoba aspoň 16 rokov. Členské štáty majú zároveň možnosť svojimi právnymi predpismi určiť nižšiu vekovú hranicu, ktorá však nemôže byť nižšia ako 13 rokov. Slovenská republika vekovú hranicu stanovenú Nariadením GDPR nemenila a ponechala ju na 16 rokoch dieťaťa.
V prípade, ak má dieťa menej ako 16 rokov, udeľuje súhlas v mene osoba, ktorá vo vzťahu k maloletému vykonáva rodičovské práva a povinnosti, t.j. zákonný zástupca. Takouto osobou môže byť v zmysle slovenského právneho poriadku rodič, poručník, opatrovník alebo kolízny opatrovník. Súhlas zákonného zástupcu nie je v zmysle Nariadenia GDPR potrebný v súvislosti s preventívnymi alebo poradenskými službami, ktoré sú ponúkané priamo dieťaťu. Takýmito službami sú najmä detské linky dôvery.