Mamičky často nepriznajú, no preferujú jedno dieťa viac. Našťastie, odborníčka potvrdila, že tu vôbec nejde o menej lásky či nenávisť, ale robíme to pre niečo iné. Keď príde na svet prvé dieťa, často sme v takej eufórii, že si nič iné neuvedomujeme. Venujeme mu svoju lásku, čas, investujeme doň všetko najlepšie z nás. Neskôr sa môže pridať druhé, tretie či ďalšie dieťa a my máme všetky tie city a náš záujem deliť? Omyl! Nejde vôbec o deľbu - láska sa násobí a rastie.
Stáva sa však a často sa to hanbíme pripustiť, že jedno z detí je u mamy obľúbenejšie, druhé zase oteckov maznáčik. Prečo? Pre jeho modré oči, ktoré mám aj ja, pre jeho záujem o hudbu, ktorú milujem, pre jeho dobré známky v škole, pre jeho citlivosť, krehkosť, empatiu? Dôvodov môže mať každá z nás milión. Rozprávali sme sa preto so psychologičkou Mgr. Romanou Mrázovou, ktorá nám objasnila podstatu celého ‘problému‘, ktorý vlastne ani problémom nemusí byť.
Štúdie potvrdzujú: Mamy majú obľúbencov
V jednom z príbehov zo svojho života, s ktorým sa nám zverila mamička Karin, to tak skutočne je. V jej prípade však už bolo uprednostňovanie syna pred dcérou skutočne veľmi silné. „Priznávam, robila som a aj robím medzi nimi veľké rozdiely. On dostal odo mňa k narodeninám veľkú stavebnicu a najnovší tablet, ona iba knižku. Manžel sa to potom vždy snažil dohnať. Na obed som varila len to, čo najviac chutí synčekovi a nie jej, na výlety sme chodili, kam sa môjmu chlapčekovi zažiadalo, nie tam, kam chcela ísť ona. Často som premýšľala, čo by mohlo moje pocity zmeniť, ale už som sa prestala trápiť,“ povedala pre Najmama.sk otvorene. V prípade Karin však už môžu byť dôvody a príčiny jej správania oveľa hlbšie a je potrebné ich riešiť.
Väčšina rodičov však obľubuje jedno z detí z nejakého konkrétneho dôvodu, no nedávajú pocítiť tomu druhému nedostatok lásky. Dokazuje to aj zahraničná štúdia robená v 384 rodinách, publikovaná v Journal of Family Psychology. Do týchto rodín sa počas štyroch rokov narodili dve deti. Priznalo sa k tomu 74 percent mamičiek a 70 percent oteckov.
"Mama ľúbi viac mňa, nie teba"
Ak budete počuť túto vetu z úst vášho obľúbenca, ako ňou častuje svojho súrodenca, okamžite zakročte. Nie je to pravda! Tu skutočne nejde o deľbu lásky, obľúbenosť je jedna vec a cit druhá. Navyše, takéto slová môžu skutočne ovplyvniť vaše dieťa oveľa viac, než to, že nie je vaším ‘favoritom‘. Myslí si to aj psychologička Mgr. Romana Mrázová.
„Na dieťati sa to určite nejako odrazí, ale je to individuálne a ťažko to predvídať. Tak ako všetky iné faktory, napríklad aj poradie narodenia detí, dokážu formovať osobnostne jeho charakteristiky, tak aj jeho preferencia a nepreferencia jedným z rodičov. Nenazvala by som to však zákonite negatívom, lebo si nemyslím, že je to o tom, že by mal rodič jedno dieťa menej rád a druhé viac. Ide skôr o to, ku ktorému má bližšie z určitých osobnostných dôvodov,“ vysvetľuje pre Najmama.sk.
Dôvody obľúbenosti detí u rodičov
V akých situáciách dávate najavo svoje sympatie k jednému z detí? Možno si to sami neuvedomujete, ale podľa psychologičky to môže byť napríklad vtedy, ak počas šarvátky dá rodič za pravdu jednému zo súrodencov - aj keď robí niečo zlé a pravidelne. A teraz prichádzame často k tým hlavným dôvodom, pre ktoré má rodič medzi deťmi obľúbenca.
„Môže to vyplývať z určitej podobnosti na seba, ktorú v dieťati vidí, vie sa do neho lepšie vcítiť, lebo možno ako dieťa zažíval rodič to isté a mal pocit, že ho nikto nechápe - pocit krivdy. Samozrejme, preferencia sa môže prejavovať aj v pozitívnych veciach, napríklad ak dieťa napĺňa predstavy a sny rodiča, ktoré si ako mladý nenaplnil. Tam vzniká zvláštne puto porozumenia,“ objasňuje odborníčka. Ako ďalej dodáva, najčastejšie sila preferencie skutočne vyplýva z určitej podobnosti rodiča a dieťaťa alebo zo schopnosti napĺňať rodičovské túžby. Jednoducho, čím viac sa dieťa približuje predstave rodiča, tým viac môže byť rodičom preferované.
„Nemá to nič dočinenia s tým, že by bolo dieťa viac milované, to určite nie. Len je medzi rodičom a dieťaťom väčšia miera vzájomného porozumenia. Deľba lásky to určite nie je,“ prízvukuje.
Podľa odborníčky je však dôležité, aby si rodič svoju preferenciu uvedomoval, lebo tak môže lepšie vyvinúť snahu, aby našiel iné podobnosti aj so svojím druhým a ďalším dieťaťom, pestoval ich, rozvíjal vo vzťahu k dieťaťu, aby ono nemalo pocit, že je to o deľbe lásky, ale pochopilo, že sú oblasti, v ktorých si aj ono môže s rodičom dobre porozumieť.
Aký to má dopad na súrodenecký vzťah?
Dieťa, ktoré v niektorých smeroch viac preferujete, môže mať pocit výhody voči súrodencovi. Opačne, v srdci vášho ďalšieho dieťaťa sa zase môžu zmietať emócie ako menejcennosť.
Vieme, že deti sú mimoriadne vnímavé a takéto veci si všímajú. Psychologička tak potvrdzuje, že to môže mať aj dopad na samotný súrodenecký vzťah. Nie vždy je však rivalita medzi deťmi na škodu, treba ju vedieť správne ‘ukočírovať‘. Ak počujete z úst vášho dieťaťa slová: „Ty máš radšej jeho/ju, než mňa!“, je to jasný alarm, že treba niečo robiť a ako bolo spomínané vyššie, nájsť si cestu, spoločné záľuby, jednoducho to, čo vás spája aj s vaším ďalším dieťaťom.
A čo už spomínaná detská rivalita? „Medzi súrodencami prirodzene vzniká rivalita a tá môže byť upevnená práve pocitom toho, že jeden z rodičov preferuje toho druhého súrodenca. Rivalita je medzi súrodencami prirodzená, ale do istej miery. Pokiaľ je v rámci výchovy dobre zvládnutá, tak je dobrou školou do života obidvoch detí,“ upresňuje Mgr. Romana Mrázová.
Jedináčikovia: Mýty a realita
V závere dodáva, že ide skutočne o ťažkú a citlivú tému, ktorá však vôbec nie je o láske. Rodičia milujú každé svoje dieťa, obľúbenosť jedného z nich pramení niekde inde. Rozhodli ste sa z rôznych dôvodov, že vaša malá rodinka je narodením prvého a zároveň posledného dieťaťa kompletná. Očakávate, že okolie bude váš krok rešpektovať. Lenže zrazu sa začnú vynárať útočné hlasy, známych i úplne cudzích ľudí, ktorí bez okolkov vaše rozhodnutie napádajú.
„Kedy bude mať Maťko sestričku?“ „Čo druhé dieťa, stihnite to všetko vybaviť počas jednej materskej, aby ste mali pokoj.“ „Chcete, aby bola Simonka rozmaznaný jedináčik, alebo opustená a smutná celý život?“ Tlak spoločnosti na to, aby rodina vyplnila jej ideálnu predstavu o zostave, je stále dosť silný, napriek tomu, že žijeme v 21. storočí a pod pojmom „ideálna“ by sme mali hľadať skôr jej vnútorné nastavenie než vonkajšiu reprezentáciu. Mnohí ľudia majú stále predstavu, že správnu rodinu tvorí mama, otec, syn a dcéra.
Faktom však je, že aj traja členovia - rodičia plus jedno dieťa, sa stáva u nás bežným javom. Ešte dva roky po nežnej revolúcii dosahoval, podľa dokumentu prognostického ústavu SAV - Prognóza vývoja obyvateľstva v okresoch Slovenskej republiky do roku 2035, priemerný počet detí na jednu ženu úroveň dvoch detí. V roku 1995 to však bolo už len približne 1,5 dieťaťa. Aj v ďalších rokoch intenzita plodnosti klesala, hoci nie až tak dynamicky. V roku 2002 dosiahla svoje historické minimum, 1,19 dieťaťa na ženu. Aj keď sa medzi rokmi 2007-2009 zvýšila hodnota úhrnnej plodnosti z 1,25 nad hranicu 1,4 dieťaťa na ženu, v ďalších rokoch opäť klesla.
Sebecké rozhodnutie?
Dôvodov, prečo sa rodičia rozhodnú mať len jedno dieťa, je mnoho. Iste, mať jedno dieťa je pre rodičov jednoduchšie, než mať ich viac. Niekedy sa síce dospelí sťažujú, že celá zábava leží na ich pleciach, kým súrodenci sa v istom veku už zahrajú sami, no toto nie je reálne až tak náročné. Pravdou je, že pri jednom dieťati dokážete mať situáciu viac pod kontrolou, jednoduchšie riadiť chod rodiny a zvládať popri tom aj množstvo iných vecí a navyše je tu menej vzťahov, ktoré sa môžu komplikovať a narúšať tak dynamiku rodiny. Plus, vždy je lepšie, ak sa na zem hádže jeden drobec, nie dvaja či traja.
Navyše, z ekonomickej stránky dnes deti nedávajú zmysel. V minulosti to bolo inak, pretože deti pomáhali a plnohodnotne pracovali v domácnosti, v hospodárstve, na poliach a pod. Vtedy to bola jednoducho lacná pracovná sila. Dnes sú však deti dôsledkom lásky, sú túžbou, nie potrebou. Preto sa občas vynoria pochybnosti. Možno by sa to dalo zvládnuť aj s ďalším dieťaťom. Možno bolo rozhodnutie mať jedináčika unáhlené. Veď tam, kde sa najedia traja, sa štvrtý už zaobíde bez väčších problémov. Čo ak to naozaj vytúženému potomkovi ublíži, že bude vyrastať sám?
Susan Newman, sociálna psychologička, poradkyňa rodičov a autorka kníh o výchove detí hovorí, že pocity viny nie sú na mieste. Pri svojej práci naštudovala množstvo výskumov zaoberajúcich sa rodinami s jedným dieťaťom a zistila, že tieto deti na tom vôbec nie sú horšie než ich rovesníci so súrodencami.
Sú na tom jedináčikovia horšie?
Lekárka Toni Falbo z Texaskej univerzity v Austine vyvracia vo svojich štúdiách množstvo mýtov spojených s jedináčikmi. Tvrdí, že stereotypy o tom, ako sú jedináčikovia skazení a rozmaznaní, sa nezakladajú na faktoch. Podľa nej nie je rozdielov medzi deťmi bez a so súrodencami veľa. To, aké dieťa bude, ovplyvňujú úplne iné, závažnejšie faktory, než počet sestier či bratov.
Jeden z najbežnejších mýtov o jedináčikoch je ten, že si ťažko hľadajú priateľov. Niektorí vedci sa zhodli v tom, že deti v škôlke skutočne majú slabšie sociálne schopnosti, čo im v neskoršom živote môže spôsobovať ťažkosti. Svoje tvrdenia opierali najmä o americkú štúdiu z roku 2004, ktorá sledovala 20 tisíc škôlkarov. Keď mali učitelia ohodnotiť ich sociálne zručnosti, skutočne horšie dopadli jedináčikovia, horšie sa ovládali, ťažšie nadväzovali vzťahy a mali viac problémov so správaním. Lenže v roku 2010 už vedci prezentovali výsledky aktuálneho výskumu, kde sledovali deti bez súrodencov v tínedžerskom veku. Analýza obsiahla odpovede vyše 13 tisíc mladých ľudí. Vedci od nich chceli, aby menovali svojich piatich kamarátov. Jedináčikovia i súrodenci boli v týchto zoznamoch vyberaní úplne rovnako, bez rozdielu. To, či mal tínedžer doma brata alebo sestru, nemalo žiaden dopad na jeho popularitu. Niektorí členovia odbornej obce však poukazovali na rozdielne metódy hodnotenia v oboch prípadoch, preto sa výskum s tínedžermi zopakoval podobne ako so škôlkarmi, kde ich hodnotili učitelia. Výsledok opäť potvrdil, že nie je rozdiel medzi sociálnymi schopnosťami tínedžerov jedináčikov a tínedžerov so súrodencami.
Ďalší problém, ktorý okolie rado pripomína, je, že jedináčik sa musí cítiť zle. Skutočne? S neutíchajúcou pozornosťou milovanej mamy a otca, o ktorú sa nemusia s nikým deliť, ani o ňu bojovať? S pohodovými a šťastnými rodičmi a vzájomnou blízkosťou? Aj vedci z Inštitútu pre sociálny a ekonomický výskum v Anglicku sa prikláňajú na opačnú stranu. Podľa ich zistení sa deti z viacdetných rodín sťažujú na množstvo problémov. Vyše polovicu opýtaných detí súrodenci šikanovali, jedno z troch priznalo, že ich brat či sestra pravidelne bili, kopali, búchali. Ďalším zase nadávali a kradli im veci. Mať rovnaké gény neznamená automaticky, že máte aj duševne spriazneného priateľa na celý život. Každý človek je iný a v detstve sa vyrovnáva s rivalitou, závisťou a ubližovaním.
Ďalší mýtus, ktorému čelia rodičia jedináčikov je, že ich deti sú sebecké. Iste, znie to logicky, lebo keď je dieťa samé, nemusí požičiavať hračky, oblečenie, deliť sa o dobroty, má vlastnú izbu a pozornosť rodičov. Vedci však uskutočnili množstvo pokusov, ktoré preukázali, že jedináčikovia sú na tom v mnohých aspektoch lepšie, než deti so súrodencami. Sú napríklad sebavedomejší, či akademicky úspešnejší. A pokiaľ ide o sebectvo? Vedci tvrdia, že pocit, že sú stredobodom vesmíru je vlastný väčšine detí, bez ohľadu na to, koľko ich je v domácnosti a súvisí viac s vývojom mozgu, než s počtom bratov a sestier.
Neexistuje správna odpoveď
Neexistuje správna odpoveď na to, koľko detí predstavuje ideálnu rodinu. Deti ľúbia oboch rodičov rovnako a zároveň niekedy jedného z rôznych dôvodov uprednostňujú.
Otázka: „A koho máš radšej mamičku alebo otecka?“, je zrejme jedna z najnevhodnejších otázok vôbec. Pravdou však je, že hoci väčšina (hovoríme o ideálnom stave, keď sú obaja rodičia v živote dieťaťa prítomní a vzťahy neovplyvnili nezhody medzi rodičmi, domáce násilie a podobne) detí má svojich rodičov rovnako rada, sú obdobia, keď jedného z nich preferujú viac. Platí aj to, že „druhý najobľúbenejší rodič“ to niekedy nesie ťažko, čo môže spôsobovať, že rodičia začnú medzi sebou súťažiť o priazeň svojho potomka, čím sa naruší dynamika v celej rodine.
„Deti ľúbia oboch rodičov rovnako a zároveň niekedy jedného uprednostňujú. To že je jeden obľúbenejší, ukazuje na to, že je dieťa k nemu priťahované silnejšie ako k druhému. Dieťa môže preferovať rodiča, ktorý mu viac dovolí, alebo rodiča, čo ho viac podporuje v jeho športových, umeleckých alebo intelektuálnych záujmoch, prípadne má rovnaké záľuby. V procese svojho vývoja sa dieťa búri proti hraniciam, požiadavkám, pravidlám a očakávaniam.
„Všetci ľudia sú si vedomí toho, že takmer vždy niekoho v nejakej skupine či rodine preferujú a často im je nepríjemné sa k tomu priznať. Deti len nevedia toľko predstierať. Každý rodič zrejme aspoň raz zažil situáciu, keď sa cítil ako piate kolo na voze. 53-ročná Mária má šesť detí. Najstarší syn už má vlastnú rodinu, najmladšia dcéra má 12 rokov. „Zažila som si rôzne fázy. Teraz sa z toho skôr smeje. „Nie som psychologička, som len mama s dlhoročnou praxou. Po čase pochopíte, že deti rozdávajú svoju priazeň bez akéhokoľvek kľúča a hlavne u tých malých to nie je nič hlboké. Netreba to ani brať osobne, ani meniť svoje výchovné priority, len preto, aby ste sa zapáčili. Teraz túto taktiku vidím medzi rodičmi viac rozšírenú, ako keď som vychovávala staršie deti. Myslím, že hlavne mamy očakávajú, že ony budú tie preferované, ale nie vždy sa to deje. Ja som sa to, že moje deti milovali dobrodružstvá so svojím otcom, snažila pretočiť na výhodu. Niečo podobné zažil so svojou dcérou aj štyridsiatnik Pavol. „Vždy som sa na to tešil, aj dcérka. Raz si na schodíkoch do bazéna rozbila koleno. Nebolo to až také hrozné, ale bolo tam veľa krvi. Dcéra začala hrozne kričať, keď som sa jej snažil pomôcť, rozkričala sa ešte viac, že ona chce len mamičku a nikto sa jej nesmie chytať a ona ma nemá rada, lebo som ju zobral na šmykľavé schody. Cítil som sa ako pako, ľudia v bazéne sa na mňa pozerali ako na úchyláka. Po tomto „incidente“ jeho päťročná dcéra vykladala, že má rada len mamičku a tá jej stačí na celý život. „Postupne ju to prešlo, teraz má 14 rokov, myslím, že si to ani nepamätá. To potvrdzujú aj viacerí experti, podľa ktorých nie je dobré dieťa konfrontovať s naším vlastným citovým zmätkom.
What it was like to grow up under China's one-child policy | Nanfu Wang
Koľko detí je tak akurát?
Každá z nás má na „ideálny“ počet detí svoj vlastný názor. Sú maminy, ktorým vyhovuje mnohopočetná rodina a ich dom je plný detí. V dnešnej dobe síce prevládajú rodiny, v ktorých sú len dvaja súrodenci, no ani rodiny s jedináčikom nie sú žiadnou výnimkou. V podstate úplne normálne. Ako všetko na tomto svete to má svoje klady aj zápory.
„A kedy bude braček alebo sestrička?“ To je asi jedna z najčastejších otázok, ktorým čelí mama jedináčika. Akoby mať ďalšie dieťa bola pre mamu svätá povinnosť. Niekedy sa rodičia jednoducho necítia na to, aby priviedli na svet ďalšie dieťatko a je to úplne v poriadku. Nikomu nie ste dlžní. Ani vášmu prvému dieťaťu, ani starým rodičom, ktorí sa nevedia dočkať ďalšieho kočíkovania.
„Syna sme počali na prvý šup. Nikdy som nechápala ženy, ktoré si sledujú plodné dni, merajú bazálnu teplotu a robia všetko preto, aby otehotneli. Ich snaženie mi prišlo smiešne. Najmä keď som videla, koľko síl a energie vkladajú do nezmyselných internetových diskusií. Keď mal malý Miško 2 roky, s manželom sme sa rozhodli, že je najvyšší čas postarať sa mu o brata alebo sestričku. No tá akosi neprichádzala. Počas šiestich rokov snaženia som vyskúšala všetko. Od čajov, cez liečiteľov, doktorov až po umelé oplodnenie. Všetko bezvýsledne. Najviac mi pomohlo, keď som vnútorne prijala túto situáciu. Dnes má Miško 9 rokov, je to šikovný chlapec a taktiež sa zmieril s tým, že nebude mať súrodenca. Ak sa ma niekto pýta, kedy bude ďalšie, odpoviem, že to určite nie je jeho vec,“ tvrdí Timea, ktorá si už prestala dávať pred ústa servítku.
Rodičia, ktorí vychovávajú len jedno dieťa, stoja pred viacerými výzvami. Prvou je nepostaviť svoju dcéru či syna na piedestál. Je normálne, že o jediné dieťa sa bojíme oveľa viac, pretože je to človečik, ktorému od narodenia dávame všetku našu lásku, voľný čas a pozornosť. No dieťa by sa malo naučiť, že nie všetky situácie v živote sa budú rozvíjať tak, ako to chce ono: „Keď mala Mia štyri roky, začala sa nás pýtať, prečo nemá sestričku. Chodila do škôlky, v ktorej všetky deti mali súrodenca. Závidela im, vyčítala nám, že sa nemá s kým hrať. Ďalšie dieťa sme nechceli, a to najmä preto, že tehotenstvo s Miou bolo pre mňa veľmi zdravotne náročné. Prejavila sa u mňa ťažká forma preeklampsie a ja som viac nechcela riskovať. Dcérine výčitky som si však zobrala k srdcu. Snažila som sa s ňou stále hrať, i keď som bola absolútne vyčerpaná z novej práce. Dcéra si to užívala, no ja som časom zistila, že takýmto spôsobom mnou iba manipuluje. Preto ak dieťa vyrastá samo, skúste mu vysvetliť všetko tak, ako to je. Ak máte vy súrodencov, hovorte mu o tom, aké to bolo, keď ste spolu vyrastali. Súrodenec dokáže byť skvelým parťákom, no zároveň nikde nie je zaručené, že spolu budú dokonale vychádzať. Takéto vzťahy sú skôr výnimkou.
Neraz sa stáva, že svoje nesplnené sny a nádeje rodičia vkladajú práve do potomkov. Najmä jedináčikovia často vycítia tento tlak zo strany rodičov či prarodičov. Ale dieťa je dieťa. Ak vychovávate len jedno dieťa, skúste mu zdôrazniť, že je dôležitejšia radosť z vykonávania nejakej činnosti než dosahovanie prvenstva vo všetkých oblastiach. Jedináčikovia mávajú často pocit, že sa musia zavďačiť blízkym, ktorí im venujú veľa pozornosti. Na druhej strane, ako uvádza portál New York Times, jedináčikovia naozaj bývajú inteligentnejší a sebavedomejší. Vyplýva to zo záverov dlhoročného výskumu Univerzity v Texase. Súvisí to najmä s tým, že vyrastajú medzi dospelými a veľa času trávia rozhovormi s nimi, alebo počúvaním ich rozhovorov. Ani dieťa, ktoré vyrastá samo, nemusí trpieť nedostatkom sociálnych kontaktov. Od mala je mu venovaná zvýšená pozornosť a jeho rodičia neraz robia všetko preto, aby mu zabezpečili prítomnosť kamarátov.
„Náš syn sa v škôlke adaptoval pomerne dobre,“ spomína si Martina na škôlkarské začiatky svojho syna. „Jediné, s čím mal problém, bolo to, keď mu iné deti vytrhávali hračky z rúk. Na to naozaj nebol zvyknutý. Avšak máme medzi sebou otvorený vzťah založený na vzájomnej dôvere. Jedináčikovia sú uchránení od súrodeneckej rivality, nekonečných hádok a sporov, ktoré našťastie nezvyknú mať dlhé trvanie. Treba si uvedomiť, že samota nie je synonymum osamelosti. Naopak, jedináčik sa od mala učí, že stráviť pár chvíľ osamote je v skutočnosti veľká výhoda. „Vyrastala som so šiestimi súrodencami. Milujem každého z nich. No najmä v komplikovanom tínedžerskom veku by som dala všetko za kúsok súkromia a samoty. Súrodenci ma na jednej strane veľa naučili. Vďaka nim viem robiť kompromisy, riešiť hádky či prispôsobovať sa mnohým nečakaným situáciám. Väčšina jedináčikov preto čas osamote nevníma ako strašiaka, ale ako prirodzenú súčasť života. Keďže nie vždy je k dispozícii partner na hranie, vedia si vymyslieť kadečo.
V spoločnosti doposiaľ panuje názor, že takmer všetci jedináčikovia sú rozmaznané decká, ktoré nevedia, čo so sebou. Je však pravdou, že jediné dieťa v rodine sú jej členovia predsa len náchylnejší rozmaznávať. Aby to tak nebolo aj v prípade vášho jediného syna či dcéry, je nastavenie hraníc nevyhnutnosťou. Téma, ktorá je stále tabu - pocity matky, ktorá sa v materstve nenašla. Aké sú a ako s nimi pracovať?
Jedináčik sa síce cíti prirodzene v prítomnosti dospelých, no netreba zabúdať, že je ešte stále dieťaťom. Rodičia potrebujú stráviť aj čas bez dieťaťa, osamote. „Naša dcéra chcela absolútne všetko robiť spolu so mnou a manželom. Pozerať večerný film, chodiť po úradoch či zapájať sa do rozhovorov, ktorých obsah by len zbytočne zaťažoval detskú hlavičku. Stálo nás to veľa síl a vysvetľovania. Dlho nechápala, že dieťa je predsa len niekde inde ako my, dospelí. Bolo to náročné obdobie,“ priznáva mamička malej Mišky, ktorá vyrastá ako jedináčik. Dnes trávi viac času so starými rodičmi, a tak si môžu jej rodičia vyhradiť viac chvíľ osamote.
Ako sa cíti mama, dieťa raz-dva vycíti. A to bez ohľadu na to, koľko má rokov. Neverte tomu, že nie ste plnohodnotnou mamou len preto, že vaše dieťa nemá súrodenca. Nepočúvajte ju. Kvalita materstva sa nedá zmerať počtom detí. Dôležitá ste vy sama. Mať jedináčika znamená mať aj viac času nielen na spoločné aktivity, ale aj sama na seba.
Vyzerali ako mini-škôlka. Traja bratia a najmladšia sestra. Vekový rozptyl päť, štyri, tri a dva roky. Pozrela som na mojich „iba dvoch.“ Pri predstave, že by sa medzi nich zmestil ešte jeden kus, sa mi mierne rozbúchal myokard. Toto sa fakt dá?!? Dívala som sa na ich pokojnú matku-salámistku a v tom mi do zorného uhla skočila tá jednomatka. Obtočená ako liana okolo svojej „len jednej.“ A srdce mi razom prestalo trepotať. Shutterstock Full-time job Ona bola v plnom nasadení, celkom zamestnaná svojim rodičovstvom, „tu a teraz“ pre svoje dieťa. Full-time job. Moji „iba dvaja“ sa hrali spolu alebo pri sebe, starali sa jeden o druhého. Celá moja brigáda spočívala v tom, že som ich kútikom oka sledovala, sŕkajúc si kávu dúšok po dúšku, že teda fakt drina, táto materská. To aby som tej štvordetnej začala závidieť, vravím si pod dojmom novo vyleštenej optiky…
Otrávená materstvom Zaspomínala som si na stredovek, keď mal môj syn, vtedy jeden jediný, asi rok a pol. Ostrihala som si vlasy. Sama. Vraj to tak robia ženy, keď túžia po zmene. Fakt, že ja som po jednej zásadnej volala. Bola som unavená, otrávená, rozčarovaná, a všetko to súviselo s mojou jedinou životnou náplňou: materstvom. Od rána do večera a celú noc v kuse vypínať a vychylovať stredovú os okolo jedného malého človeka, ktorý si nárokoval na každý môj nádych, výdych, nič medzitým mi nedaroval. Akoby to nestačilo, ešte aj tie ostrihané vlasy som mala úplne na prd. Niečo som zúfalo chcela inak. Len som nevedela čo. Nevedela som to ani pomenovať. Bože, veď Ty dáš aj na abstraktné prosby. Ale pozitívny tehotenský test? To si ako robíš srandu? Mala som sa modliť explicitne za parochňu?
Z jednomatky dvojmatka Počas tehotenstva som si vizualizovala rôzne klony svojho prvorodeného a seba pri dvoch deťoch zase v rozličných obmenách, raz s magnéziom, raz s váliom. A potom sa mi narodil druhý syn a realita sa zrazila s koňom. Neklamme si, transformácia na model dvojmatky si v úvode vyžiadala zopár sĺz a vybraných slov, ale vyvažovali to tie novoobjavené obzory. Tentokrát žiadne tragické pokusy pri kojení, ziapanie o tretej ráno nad odpadnutým pupočníkom, preteky s novorodencom, kto zaplače viac. To, čo som si odgrcala pri prvom synovi, som na staré kolená akoby našla. Triliónkrát opakované úkony, zabehané postupy, rutina… nemať doma staršieho, od nudy ma žerú mrle.
Oslava staršieho dieťaťa Práve on dával celej mojej druhej materskej grády. A je jedno, či trieskal sebou, hračkami alebo nábytkom, či vrieskal naschvál alebo zo srandy. O podmaz a kulisy pre toho mladšieho bolo vždy postarané. Žiadne trápne tichopauzy, ako keď ste doma s bábätkom sami a máte naliehavý pocit, že musíte vyplniť ten hluchopriestor aspoň kýchnutím. Hluk a humbuk je pre druhé dieťa známa firma ešte z vášho brucha. Od jemnej uspávanky po vrieskanie za špenátové fľaky na stenách. Vždy sa niečo deje, a to bez toho, aby ste sa museli angažovať na 120 percent ako pri prvom. Ani raz som mladšiemu nemusela zapnúť nad hlavou kolotoč - fakt je, že po invázii staršieho súrodenca, ktorý ho vylomil aj s pántami už veľmi nebolo čo púšťať, iba ak naše hlavy, ale to majú bábätká predsa najradšej, že?
Efektivita ako pridaná hodnota Skôr, či neskôr sa na vás nalepí pocit neskonalej efektivity. Nie ste 2x alebo 4x viac unavená ako pri jednom. Ale ste rovnomerne zničená z obidvoch, z troch, zo štyroch. Robíte navonok to isté, ale pre širšie publikum. Varíte pre dvoch. Periete dvom. Prechádzate sa s dvomi. Spievate dvom. Kričíte na dvoch. Keď ste nervózna, tak si to vyžerú dvaja. Skrátka, čím viac detí, tým efektívnejšie odvedená rodičovská robota. Možno pri viacerých deťoch máte objektívne viac riadu. Ale druhá strana mince je tá, že máte oveľa viac času, aby ste ho odložili do umývačky, kým jeden druhého zabávajú. Áno, častokrát animácia spočíva v tom, že sa súrodenci bijú. Ale vy efektívne zakričíte na dvoch! A v podstate aj tie súrodenecké hádky majú niečo do seba: nemuseli ste úporne vymýšľať, čo budete spolu robiť, deti samé si vymysleli svoj program a vy ho teraz už len koordinujete. Dávate ich spolu spať a oni sa smejú ešte pol hodiny, ako ste buchli dvermi na dobrú noc. Keď sú spolu v cudzom svete, nedajú na seba dopustiť, nedovolia, aby si niekto dovolil na jedného z nich. Majú sa radi. Majú jeden druhého. A vy ste stredom dvoch vesmírov. Dobrá brigáda.
More a červené tenisky. Najprv materská dovolenka na chorvátskom ostrove, ktorá sa pretiahla na osem rokov. Navyše, jedna vec je počať, druhá donosiť a tretia vychovať... Zamýšľame sa niekedy nad svojimi otázkami či poznámkami? Uvedomujeme si, čo môže zanechať náš ,,obyčajný“ názor v hlavách či srdciach iných? Tieto otázky si mnohé z nás kladieme najmä vtedy, keď sú rôzne rady, názory a poučovania iných smerované na adresu nášho materstva a rodičovstva. Napríklad v prípade, že pár má jedno dieťa. Aktuálne. Ale ani do budúcna neuvažuje nad ďalšími potomkami… Niekedy je to rozhodnutie rodičov, inokedy k tomu smerujú okolnosti a občas to takto vyskladá sám život. Rešpekt a porozumenie. Tento typ reakcií rodiny, priateľov, známych, či dokonca bežných okoloidúcich je veľmi nevhodný a dokáže byť aj mimoriadne zraňujúci. To, koľko detí pár má, je len a len jeho vec. Navyše, jedna vec je počať, druhá donosiť a tretia vychovať… Je v poriadku myslieť aj na ekonomický či sociálny rozmer, prípadne brať do úvahy ich doterajší štandard. 🔒 Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľky MAMA a ja.
Na túto otázku neexistuje jednoznačná odpoveď. Matka by mala ľúbiť všetky svoje deti rovnako a najmä, mala by sa snažiť rozdávať lásku všetkým svojim deťom rovnakým dielom. Rovnako najúspešnejšiemu ako tomu najneúspešnejšiemu. Je však pravdou, že deti bojujú o priazeň matky a niektorému nestačí rovnaká „dávka“ prejavenej lásky. Je tiež pravdou, že vek dieťaťa určuje prejavy lásky. Prvorodenému dieťaťu nemá matka „niečo“ vziať, ale dať mu všetko, čo mu patrí. Staršie dieťa na mladšie prirodzene žiarli - odteraz sa totiž musí o mamu deliť. Treba si vyčleniť pre staršie dieťa aspoň hodinu denne, keď mladšie spí. Nazvime tento čas „náš čas“, keď matka patrí iba staršiemu dieťaťu a ono iba matke. Druhé dieťa sa svojim narodením naučí hneď od začiatku deliť o prejavy lásky matky, a tak väčšinou na staršieho súrodenca nežiarli.
Dokáže dieťa vycítiť, že bolo neplánované, resp. Neverím tomu, že dieťa dokáže vycítiť, ak bolo neplánované, resp. nechcené a v živote mu to spôsobí bolesť. Veď už len tým, že si matka dieťa nechá, donosí ho a stará sa oň, dokazuje, že vzťah dieťa - matka sa rozvíja. Všetko závisí od nich dvoch. Občas sa stáva, že rodičia majú v určitom období najradšej jedno zo súrodencov a zvyčajne ak je jedno z detí choré alebo postihnuté, majú ho najradšej a viac sa mu venujú. Stáva sa, že jedno z detí dosahuje vo všetkých činnostiach omnoho dokonalejšie výsledky, ako druhé a to úspešnejšie dávajú rodičia neustále druhému dieťaťu za vzor. Vtedy sa môže stať, že dieťa „vzorového“ súrodenca znenávidí. Je nesmierne dôležité, aby rodičia brali svoje deti také, aké sú a nesnažili sa ich zmeniť podľa svojich predstáv. Všetci sme individuality - deti aj dospelí a mali by sme zostať jedineční sami sebou.
Martina Benková (32), na materskej dovolenke: "Mám dve deti - syna a dcéru a určite nemôžem povedať, že jedno z nich mám radšej. Dcéra je ešte bábätko, má 5 mesiacov a dvojročný syn práve prechádza obdobím vzdoru, takže je jasné, že sa mu musím viac venovať, neustále vysvetľovať, veľa rozprávať. Napokon, sú úplne rozdielni - výzorovo aj povahovo, preto aj môj vzťah k nim je trošku iný, no ľúbim ich nadovšetko oboch! Nechápem matky, ktoré majú strach mať viac detí, boja sa toho, že ich nebudú rovnako ľúbiť. Ja si myslím, že láska sa nemusí deliť, je jej dostatok, aj keď má žena desať detí. Len každé má inú povahu, niektorému sa musí matka venovať viac, inému stačí menej.