Rodina je prvým a najdôležitejším prostredím, v ktorom sa dieťa vyvíja. Už od narodenia získava základné skúsenosti, ktoré ovplyvňujú jeho fyzický, emocionálny a sociálny vývoj. Výskumy v oblasti psychológie a pedagogiky potvrdzujú, že kvalita rodinného prostredia môže zásadne ovplyvniť nielen detskú osobnosť, ale aj jeho budúce šance na úspešný a spokojný život.
Tak ako je srdce najdôležitejšou časťou ľudského tela, tak je rodina základnou jednotkou ľudskej spoločnosti. Každý jedinec potrebuje niekoho, kto ho dokáže usmerniť, poradiť, kto mu dokáže podať pomocnú ruku. Pre mladého človeka sú takouto oporou jeho rodičia. Tí sú pri ňom už od útleho detstva a snažia sa z neho vychovať človeka pripraveného na život. Výchova detí je v značnej miere ovplyvňovaná prostredím, v ktorom deti vyrastajú. Rozhodujúcu úlohu zohráva fakt, či je dieťa vychovávané oboma rodičmi alebo len jedným, či vyrastá vo vlastnej rodine, alebo je adoptované. Dôležité je tiež to, ktorý z rodičov má vo výchove hlavné slovo.
K výchove sa inak pristupuje v meste a inak na dedine. Mestské deti majú viac voľnosti, dedinské sú vedené skôr k práci a pomoci rodičom. Ak dieťa vychováva len jeden rodič, odráža sa to na jeho správaní. Nech sú príčiny toho, že dieťa nevyrastá v úplnej rodine, akékoľvek, rodič to nevedomky prenáša do výchovy. Podobné je to aj v prípade jedného vlastného a jedného nevlastného rodiča. Dieťa to môže vnímať rôzne, záleží od príčin danej situácie. Pri výchove zaváži aj to, ktorý rodič je dominantný a či sa jedná o dievča alebo o chlapca. Vo väčšine rodín otcovia zvýhodňujú svoje dcéry, matky na ne dávajú väčší pozor.
Rozhodujúcim faktorom vo výchove je aj to, či sa jedná o jedináčika, alebo je v rodine viac detí. Jedináčik býva často rozmaznávaný, je naučený mať všetko len pre seba a nedeliť sa s ostatnými. Rodičia sa na svoje jediné dieťa často upnú a povoľujú mu viac, než je preň vhodné. V rodine s viacerými deťmi sa uplatňuje skôr výchova k tolerantnosti a súdržnosti. Snažia sa vyvarovať chýb, ktorých sa pri jeho výchove dopustili. Ak mu dali príliš veľkú voľnosť a on to zneužíval, k jeho mladším súrodencom pristupujú ráznejšie. Preto majú mladšie deti často pocit, že ich starší súrodenci sú uprednostňovaní a je im viac dovolené. Ak je medzi deťmi väčší vekový rozdiel, mladšie dieťa býva väčšinou „domácim miláčikom“.
Vplyv rodinného prostredia na vývoj dieťaťa
Rodina je prvým a najdôležitejším prostredím, v ktorom sa dieťa vyvíja. Už od narodenia získava základné skúsenosti, ktoré ovplyvňujú jeho fyzický, emocionálny a sociálny vývoj. Výskumy v oblasti psychológie a pedagogiky potvrdzujú, že kvalita rodinného prostredia môže zásadne ovplyvniť nielen detskú osobnosť, ale aj jeho budúce šance na úspešný a spokojný život.
Emočné puto ako základ istoty
Jedným z najdôležitejších faktorov je kvalita vzťahov medzi členmi rodiny. Dieťa, ktoré vyrastá v láskyplnom prostredí, kde sú jeho potreby vnímané a napĺňané, si buduje zdravé sebavedomie a schopnosť vytvárať bezpečné vzťahy.
Výchovné štýly a ich dopad
Rodičia formujú správanie dieťaťa prostredníctvom rôznych výchovných prístupov. Existuje niekoľko základných typov výchovných štýlov, ktoré majú rôzny vplyv na deti:
Autoritatívna výchova - zlatá stredná cesta
Tento štýl výchovy kombinuje jasne stanovené hranice s láskou, rešpektom a podporou. Rodičia sú dôslední, ale zároveň počúvajú názory dieťaťa a vedú ho k samostatnosti. Vplyv na dieťa: sebavedomie a zdravá sebadôvera, dobré sociálne zručnosti, schopnosť riešiť problémy, vnútorná motivácia a zodpovednosť. Autoritatívna výchova je považovaná za najefektívnejšiu, pretože pomáha deťom rozvíjať zdravé sebavedomie a samostatnosť.
Autoritárska výchova - prísna disciplína
Tento prístup je založený na prísnych pravidlách, vysokých nárokoch a nízkej miere citovej podpory. Rodičia očakávajú poslušnosť bez diskusie a často používajú tresty. Vplyv na dieťa: nízka sebadôvera, strach z chýb a zlyhania, problémy s komunikáciou a vyjadrením emócií, skôr vonkajšia než vnútorná motivácia. Deti vychovávané týmto spôsobom môžu byť síce disciplinované, ale často sa cítia nepochopené a majú problém s vlastnou hodnotou.
Permisívna výchova - rodič ako kamarát
Tento štýl je charakteristický veľkou voľnosťou a nedostatkom hraníc. Rodičia sú láskaví a podporujúci, ale nekladú deťom jasné požiadavky a pravidlá. Vplyv na dieťa: nízka schopnosť zvládať frustráciu, problémy s autoritou a rešpektom k pravidlám, nízka zodpovednosť a slabá sebakontrola, riziko egocentrického správania. Hoci deti vychovávané permisívne môžu mať vysokú sebadôveru, často im chýba disciplína a schopnosť vyrovnať sa s prekážkami.
Zanedbávajúca výchova - minimum záujmu
Tento štýl je charakterizovaný nízkou mierou kontroly aj citovej podpory. Rodičia môžu byť emocionálne alebo fyzicky neprítomní, či už v dôsledku pracovného vyťaženia, osobných problémov alebo iných faktorov. Vplyv na dieťa: nízka sebaúcta a neistota, zvýšené riziko depresie a úzkosti, tendencia k problémovému správaniu, hľadanie náhradného prijatia v nevhodných skupinách. Deti, ktoré nezažívajú dostatok rodičovského záujmu, môžu mať problémy so vzťahmi a často sa snažia nájsť prijatie inde, čo ich môže viesť k rizikovému správaniu.
Metódy výchovy podporujúce rozvoj dieťaťa
Každé dieťa je jedinečné a to, čo funguje u jedného, nemusí byť efektívne u druhého. Moderné výskumy však ukazujú, že určité prístupy k výchove významne podporujú zdravý emocionálny, sociálny a intelektuálny vývin dieťaťa.
Najlepší základ pre zdravý vývin dieťaťa je rovnováha medzi láskou a hranicami. Deti potrebujú cítiť bezpodmienečnú lásku a bezpečie, no zároveň aj jasne stanovené pravidlá. Keď rodičia nastavujú hranice s rešpektom a konzistentnosťou, dieťa sa učí disciplíne, zodpovednosti a rozvíja vnútornú sebareguláciu.
Jednou z najefektívnejších metód je rešpektujúca výchova, ktorá podporuje vzájomné porozumenie a spoluprácu medzi rodičmi a dieťaťom. V rámci tejto výchovy sa berie do úvahy názor dieťaťa, podporuje sa jeho samostatnosť a zodpovednosť za svoje rozhodnutia. To vedie k budovaniu sebavedomia a schopnosti riešiť problémy.
Deti sa najlepšie učia hrou. Prirodzená zvedavosť ich vedie k objavovaniu sveta a získavaniu nových zručností. Rodičia môžu podporiť rozvoj dieťaťa tým, že mu umožnia experimentovať, skúmať a učiť sa na vlastných skúsenostiach. Kreatívne aktivity, ako sú kreslenie, hudba, stavanie či rolové hry, pomáhajú rozvíjať kognitívne schopnosti, jemnú motoriku aj emocionálnu inteligenciu.
Efektívnejším prístupom je pozitívne posilňovanie - pochvala a uznanie za dobré správanie, povzbudzovanie a vedenie k náprave chýb bez ponižovania. Tento prístup podporuje motiváciu, sebadôveru a schopnosť učiť sa z vlastných skúseností. Tresty môžu dieťa naučiť vyhýbať sa problémom zo strachu, ale neposkytujú mu návod, ako sa správať správne.
Pre zdravý vývoj dieťa potrebuje bezpečné a stabilné prostredie. Emočná podpora zo strany rodičov mu pomáha rozvíjať odolnosť voči stresu, schopnosť zvládať emócie a budovať si zdravé vzťahy s ostatnými. Dôležité je tiež vytvárať priestor na otvorenú komunikáciu, kde sa dieťa cíti vypočuté a prijaté.
Deti sa najviac učia napodobňovaním. Ak rodičia prejavujú rešpekt, trpezlivosť, láskavosť a zodpovednosť, dieťa tieto hodnoty prirodzene preberá. Dôležité je byť autentický a ukazovať dieťaťu, ako zvládať aj náročné situácie s pokojom a rozvahou.
Je dôležité pamätať, že cieľom výchovy nie je formovanie „dokonalého“ dieťaťa, ale podpora jeho jedinečného potenciálu a zdravého sebavedomia.
Kľúčová úloha komunikácie vo výchove
Komunikácia je základným pilierom vzťahu medzi rodičmi a deťmi. Nie je len o tom, čo hovoríme, ale aj o tom, ako načúvame, aké signály vysielame neverbálnou rečou a akú atmosféru v rodine vytvárame.
Jedným z hlavných dôvodov, prečo je komunikácia dôležitá, je budovanie dôvery. Deti, ktoré cítia, že im rodičia načúvajú a berú ich pocity vážne, majú väčšiu istotu vo svojom prostredí a sú ochotnejšie sa otvárať. Naopak, ak rodičia pravidelne odbíjajú detské otázky alebo ignorujú ich potreby, deti sa môžu uzavrieť do seba a hľadať pochopenie inde.
Ďalším dôležitým aspektom je formovanie emocionálnej inteligencie. Keď s deťmi otvorene hovoríme o ich pocitoch, učíme ich, ako svoje emócie pomenovať, pochopiť a zvládať. Ak sa dieťa naučí vyjadrovať frustráciu, radosť či smútok slovami, je menšia pravdepodobnosť, že svoje pocity bude prejavovať nevhodným správaním, ako sú záchvaty hnevu či agresia.
Komunikácia je tiež nástrojom pri nastavovaní hraníc. Jasné a konzistentné pravidlá, vysvetlené primeraným spôsobom, pomáhajú dieťaťu pochopiť, čo sa od neho očakáva. Nezabúdajme ani na to, že komunikácia je modelom pre budúce vzťahy dieťaťa. Ak rodičia ukazujú rešpekt, empatiu a trpezlivosť, dieťa si tieto vzorce osvojí a prenesie ich do svojho správania voči kamarátom, učiteľom či neskôr vlastnej rodine.
Najčastejšie chyby vo výchove a ako sa im vyhnúť
Každý rodič chce pre svoje dieťa to najlepšie, no v snahe správne ho viesť sa môže dopustiť chýb, ktoré majú dlhodobý vplyv na jeho vývoj.
Jednou z najčastejších chýb je nadmerná kontrola a ochrana. Rodičia chcú svoje deti ochrániť pred všetkými nástrahami sveta, no ak sú príliš ochranárski, dieťa si nevybuduje potrebné zručnosti na riešenie problémov. Ak zaň rodič rozhoduje, plánuje mu celý život a chráni ho pred každou nepríjemnosťou, dieťa môže vyrastať s nízkou sebadôverou a strachom z neúspechu.
Nedostatok hraníc a pravidiel je vo výchove rodičov, ktorí sa boja byť prísni, pretože nechcú, aby ich deti vnímali ako autoritatívnych alebo nemilujúcich. Výsledkom je však neistota dieťaťa, pretože hranice mu poskytujú pocit bezpečia. Ak dieťa vyrastá bez pravidiel, môže mať problémy s disciplínou, rešpektovaním autorít a sebareguláciou.
Ak rodičia často kritizujú namiesto povzbudzovania, ak dieťa počúva častú kritiku a negatívne hodnotenie, môže si vybudovať pocit menejcennosti a strach zo zlyhania. Porovnávanie s inými deťmi, môže v dieťati vyvolať pocit, že nie je dosť dobré a že lásku si musí zaslúžiť výkonom.
Nedostatok času a pozornosti je v dnešnej uponáhľanej dobe typické. Mnohí rodičia sa sústredia na prácu, domácnosť a povinnosti, pričom na deti im zostáva málo času. Ak sa s nimi nerozprávajú, nepočúvajú ich alebo ich odmietajú, deti sa môžu cítiť prehliadané a hľadať pozornosť inde.
Tresty namiesto výchovy môžu dieťa viesť k strachu a pocitu nespravodlivosti, namiesto toho, aby mu pomohli pochopiť správne správanie. Nesprávne vzory správania sú tiež častou chybou vo výchove detí, pretože tie sa učia hlavne napodobňovaním. Ak rodičia kričia, klamú alebo sa k sebe správajú neúctivo, deti tieto vzorce preberajú.
Výchova nie je o dokonalosti, ale o snahe byť vedomým rodičom. Každý robí chyby, no dôležité je ich rozpoznať a postupne meniť prístup. Ak deťom ponúkneme lásku, pochopenie, ale aj jasné hranice a podporu, pomôžeme im vyrásť v sebavedomé a zodpovedné osobnosti.
Nastavenie zdravých hraníc vo výchove
Výchova detí je neustály balans medzi láskou, podporou a stanovovaním hraníc. Zdravé hranice sú kľúčové pre to, aby deti vyrastali v bezpečnom, predvídateľnom a rešpektujúcom prostredí. Pomáhajú im rozvíjať sebadisciplínu, zodpovednosť a empatiu.
Hranice by mali byť jasne definované a nemali by sa meniť zo dňa na deň. Ak dnes niečo dovolíte a zajtra to zakážete bez vysvetlenia, dieťa bude zmätené a môže sa snažiť pravidlá testovať. Napríklad, ak sa dohodnete, že po večeri už nebudú sladkosti, držte sa toho aj vtedy, keď si ich dieťa vypýta so slzami v očiach.
Používajte pozitívnu komunikáciu, namiesto zákazu skúste formulovať pravidlo pozitívne. Pozitívne vyjadrenia pomáhajú deťom lepšie pochopiť, čo od nich očakávate a zároveň posilňujú ich sebavedomie.
Deti sa pri nastavovaní hraníc môžu hnevať, plakať alebo byť frustrované. To je úplne normálne. Dôležité je uznať a rešpektovať ich pocity („Vidím, že si nahnevaný, lebo nechcem, aby si hral na mobile dlhšie. Rozumiem ti, ale dohoda bola polhodina.“). Týmto spôsobom dieťa cíti, že jeho emócie sú dôležité, aj keď sa pravidlo nemení.
Namiesto trestania sa snažte, aby dieťa pochopilo prirodzené dôsledky svojho správania. Ak si napríklad neodloží hračky, môže sa stať, že sa niektorá stratí alebo zničí. Ak nechce ísť spať načas, bude ráno unavené. Prirodzené dôsledky sú účinnejšie ako tresty, pretože dieťa si samo uvedomí súvislosti.
Deti sa učia predovšetkým napodobňovaním. Ak chcete, aby rešpektovali hranice, musíte ich dodržiavať aj vy, buďte im príkladom a vzorom. Ak im napríklad zakazujete kričať, ale sami pri hádke zvýšite hlas, dieťa sa bude riadiť tým, čo vidí, a nie tým, čo mu hovoríte.
Nastavenie zdravých hraníc je dlhodobý proces, ktorý si vyžaduje trpezlivosť a dôslednosť. Deti môžu proti nim protestovať, ale v konečnom dôsledku im poskytujú bezpečie a pomáhajú im rozvíjať sa v samostatné a zodpovedné osobnosti. Najdôležitejšie je, aby boli hranice nastavené s láskou, rešpektom a pochopením.
Výchova v jednorodičovských rodinách
Výchova v jednorodičovských rodinách predstavuje špecifickú výzvu, ktorá si vyžaduje od rodiča zvýšenú mieru zodpovednosti a flexibility. Slobodné matky nesú na svojich pleciach viac zodpovednosti než tie vo fungujúcich partnerstvách. Ostávajú dlhšie v práci, pokrývajú aj mužskú časť starostlivosti o chod domácnosti, preberajú zodpovednosť hlavného vzoru pre dieťa a vychovávajú bez opory partnera, čo môže byť niekedy frustrujúce.
Je veľa rodín, v ktorých dieťa vyrastá len s jedným rodičom. Nie ste v tom sami. Rodinný pokoj je nadovšetko. Je lepšie byť šťastná vo dvojici s dieťaťom ako nešťastná v spolužití s partnerom. Veľa rodín sa rozdelí kvôli nekompatibilite partnerov, problémom s alkoholom či financiami.
Šťastie je otázkou rozhodnutia a dá sa nájsť pekný dôvod aj v tom, že slnko svieti a mali ste peknú prechádzku zo školy domov. Odpustiť si a pochopiť, že viniť sa za situáciu, že ste sami, nikomu nepomôže. Žiadny partner vám nezabezpečí plné šťastie. To by malo vychádzať z vás, ako zrelej a uvedomelej osoby, ktorou ste. Je dôležité neprestať veriť v partnerskú lásku.
Dať si time-out a vyhradiť si čas len pre seba. Naplánujte si ho. Doprajete si fyzickú aktivitu, stretnutie s priateľmi mimo domu, a dobite si baterky, pretože výchova jedným rodičom je náročným procesom. Pravidlá. Porozmýšľajte, či u vás fungujú. Aj dieťa bez jedného rodiča potrebuje poznať svoje hranice a vedieť sa prispôsobiť.
Požiadajte o pomoc. Majte svoj okruh rodiny a známych,, ktorým môžete zatelefonovať a oprieť sa o nich, keď potrebujete pomôcť.
Výchova každého dieťaťa je dôležitá, obzvlášť v jednorodičovských rodinách. Je ideálne, keď sú rodičovské vzory pozitívne, aby si dieťa mohlo osvojiť správny model správania. Ak pri výchove syna chýba vhodný mužský rodičovský vzor, je dôležité sústrediť sa na základné ľudské hodnoty, ako je empatia, láskavosť a slušnosť. Práve tieto vlastnosti utvárajú dobrého a šťastného človeka.
Mama, ktorá vychováva svojho syna sama, by mala podporovať príležitosť kontaktu svojho dieťaťa s vhodnými mužskými vzormi, ako sú napríklad starý otec, strýko, tréner, učiteľ alebo otec spolužiaka. Aj keď život bez partnera môže prinášať množstvo náročnejších situácií, najviac dieťaťu pomôže, ak sa bude cítiť v bezpečí, bude vedieť, že sú v jeho blízkosti ľudia, na ktorých sa môže s dôverou obrátiť, keď bude mať otázky týkajúce sa mužského sveta.
Prirodzene prídu rozhovory, kedy to zabolí matku aj dieťa, kedy sa rozhovory dotknú absencii otca alebo dôvodov, prečo sa tak stalo. Deti, ktoré nepoznajú svojich otcov, si ich môžu vo svojich predstavách vykresliť pozitívne až nerealisticky a vidieť ich ako abstraktných hrdinov, hlavne v čase, keď ich matka bude trvať na pravidlách. Toto sú situácie, ktorým pomôžu len úprimné a opakujúce sa rozhovory. Uistite dieťa, že ste urobili to najlepšie pre vás oboch, pretože si zaslúžite žiť plnohodnotný život. Vyhnite sa prípadnému negatívnemu hodnoteniu partnera a detailom, ktoré by mohli vaše dieťa zaťažiť. Nevhodné je aj zovšeobecnenie, ktorým by ste vyjadrovali negatívny postoj k opačnému pohlaviu.
Metóda "Špeciálny čas" pre posilnenie vzťahu
Rodičia, ktorí dlhšiu dobu využívajú špeciálne vyhradený čas pre dieťa, si všimli výraznejšie zmeny v správaní svojich detí. Táto metóda je považovaná aj za spôsob prevencie pred zbytočnými konfliktmi a pomáha tiež udržiavať rodinnú pohodu.
V rodinách, kde sa využíva táto metóda, bolo zistené, že deti sú nezávislejšie pri plnení každodenných povinností, znížila sa intenzita súrodeneckej rivality, poklesol čas strávený pri televízii a pri počítačoch, deti nechajú rodičov dokončiť svoju prácu, lebo vedia, že neskôr si rodičia pre ne urobia čas.
Ako začať s metódou "Špeciálny čas"?
- Oznámte, že chcete venovať každému dieťaťu špeciálny čas. Ak máte viac detí, je vhodné im venovať špeciálny čas aspoň 10 - 15 minút denne. Použite pre tento čas napríklad aj špeciálny názov.
- Vyberte si takú dobu, keď sa o ďalšie deti stará niekto iný.
- Dnes sa rozhodni ty, čo chceš v ČASE PRE [meno dieťaťa] robiť. Zajtra rozhodnem ja. Budeme sa striedať. Takže, teraz máš 15 minút len pre seba.
- Venujte svojmu dieťaťu 100 percent svojej pozornosti. Užite si tento čas s dieťaťom, nech už robíte čokoľvek. Vychutnávajte si každú sekundu. Nehodnoťte a nekritizujte. Nedávajte mu svoje rady, ak vás o to nepožiada. Nekontrolujte mobilný telefón, žite v prítomnosti len pre dieťa.
- Keď rodič rozhoduje, čo sa bude robiť. Keď môže o činnosti rozhodnúť rodič, tak je dobré, keď navrhne hry, ktoré pomáhajú rozvinúť emocionálnu inteligenciu a posilňujú aj vzťah medzi rodičom a dieťaťom. Môžete sa rozprávať, smiať, cvičiť, niečo sa hrať. Aj pri výbere hry je dobré myslieť na to, aby sa dieťa hlavne rozosmialo. Tým, že sa veľa smeje, vyplavuje zo seba negatívne emócie a zbavuje sa potlačenej úzkosti. Smiech uvoľňuje obavy rovnakým spôsobom ako slzy, a preto robte všetko, čo vaše dieťa rozosmeje, a to čo najčastejšie. Okrem toho sa môžete hrať aj na školu. Dovoľte dieťaťu, aby bolo učiteľom, ktorý vám dáva domáce úlohy alebo vás skúša. Takto mu pomáhate zbaviť sa stresu zo školy.
- Ukončite špeciálny čas v okamžiku, keď zazvoní budík. Vyhradený čas potrebuje hranice, aby dieťa pochopilo, že pravidlá v tomto čase sú iné ako v bežnom živote, kedy musíme brať ohľad aj na iných členov rodiny. Keď budík zazvoní, objímte svoje dieťa a povedzte mu, že ste si spoločný čas veľmi užili a že sa tešíte na ďalší. Buďte pripravení na to, že v priebehu špeciálneho času, hlavne na konci, môžu často vyplávať na povrch emócie vášho dieťaťa. Je to prejav toho, že pri takto prežitom spoločnom čase sa s vami cíti v bezpečí, preto všetky pocity, ktoré v sebe ukrývalo, môže prejaviť a spracovať. Môže to byť však aj prejav toho, že sa ešte nechce odlúčiť. Preto si radšej nechajte časovú rezervu. V prípade, že je dieťa rozladené, venujte mu ešte určitý čas. Stáva sa to hlavne v období, keď dieťa prechádza problémovým obdobím.
Čo je zaujímavé na tejto metóde? Špeciálny čas transformuje váš vzťah s vaším dieťaťom.
Výchova a rozhodovacie procesy
Viaceré moderné výchovné smery odporúčajú dávať deťom v rôznych situáciách neustále na výber, čo má u nich podporiť sebavedomie a pocit rovnocennosti každého člena rodiny bez ohľadu na to, či ide o dieťa alebo rodiča. Tento prístup však môže viesť k extrémom.
Christine Carrigová, výchovná poradkyňa a riaditeľka Montessori školy, upozorňuje, že tento výchovný smer sa niekedy dostane do extrému a zavedie systém, v ktorom sa musia deti denne rozhodovať o všetkom, aj o záležitostiach, v ktorých by mali mať rozhodujúce slovo práve rodičia.
Carrigová opisuje situáciu z reštaurácie, kde videla matku, ktorá neustále kládla dieťaťu otázky o jedle a potrebách, čím ho podľa nej neprimerane zaťažovala. Priznala, že pri takýchto otázkach by sa cítila vyčerpane aj ona sama. „Myšlienka dávať deťom možnosť voľby bola dovedená do extrému.“
Carrigová však zároveň priznáva, že aj ona ako stúpenkyňa rešpektujúceho a vnímavého rodičovstva vidí problém v tom, keď sa možnosť voľby stane extrémom a pýtame sa detí na každý rozmar. „Ešte znepokojujúcejšie je, že rodičia sa čoraz bežnejšie pýtajú detí na veľké životné rozhodnutia rodiny, ako napríklad chceš sa presťahovať do Kalifornie alebo by sme mali zostať v New Yorku?“
Carrigová vysvetľuje, že pôvodný zámer odborníkov na rodičovstvo bol dať deťom na výber, aké pyžamo si chcú obliecť alebo akú zmrzlinu si vyberú, nie aby rozhodovali o dôležitých medzníkoch svojej rodiny. Dnes však rodičia dávajú deťom na výber pri všetkom, kam sa pôjde na dovolenku alebo kedy chcú ísť do postele. Bežný režim dňa už neurčujú rodičia, pretože sa chcú vyhnúť nálepke „autoritatívneho rodiča“, ale rozhodujú o ňom deti.
Rodičia sa dnes podľa nej dobrovoľne vzdávajú svojej prirodzenej autority, pretože sa boja dostať nálepku „autoritatívneho despotu“. Je to potom dieťa, ktoré manažuje celý chod rodiny. Carrigová upozorňuje na paradox, keď aj dospelí pociťujú únavu z rozhodovania. Očakávať toto od dieťaťa je podľa nej nemožné. „Deti pripraví o tú najkrajšiu časť detstva, keď si s ničím nemusia robiť starosti a nemusí ich trápiť ani pocit viny za zlé rozhodnutie,“ dodáva Carrigová.
Carrigová je presvedčená, že nastal čas vrátiť deťom bezstarostný spôsob života a pochopiť, že možnosť voľby nie je nejaký svätý grál, ktorý nevyhnutne vedie k spokojnosti. „V mnohých prípadoch má potenciál viesť k pocitom ľútosti,“ dodáva Carrigová.
V súčasnosti sa rodičia s vypätím síl snažia vymaniť sa z akejsi autoritárskej roly a nechcú zanechať v deťoch spomienku studenej výchovy. Autoritatívna výchova sa však dostala do nemilosti, pretože len samotný názov vyvoláva asociácie neempatického rozkazujúceho rodiča. Ešte v 60. rokoch minulého storočia americká psychologička Diana Baumrindová vytvorila koncept štyroch výchovných štýlov - autoritársky, zhovievavý, zanedbávajúci a autoritatívny, pričom práve posledný spomínaný považovala za ideálny. Podľa nej vytvára rovnováhu medzi láskavým a citlivým prístupom rodičov a jasnými očakávaniami, hranicami a požiadavkami.
Nielen mnohí detskí psychológovia, ale aj samotní rodičia potvrdzujú, že deti potrebujú pravidlá, ktoré sa musia naučiť dodržiavať. Tieto pravidlá sa im v dospelosti zmenia na „dopravné značky“, ktorými sa budú riadiť.
Profesor psychológie Jim Taylor hovorí: „Deti by mali mať stanovené hranice a rodičia by ich mali viesť správnym smerom. Dieťa sa vyvinie do toho, čo ho naučili jeho rodičia, a naďalej rastie na základe toho, ako ho to naučili rodičia.“ Dieťa potrebuje, aby ho rodičia viedli, ale zároveň mu dávali priestor na hýbanie sa v istých mantineloch. To sa podľa neho dosiahne vtedy, keď rodičia dovolia svojmu dieťaťu rozhodovať sa samo, ale primerane veku. Žiadať od malého dieťaťa, aby rozhodovalo o bežných a dokonca aj dôležitých rodinných záležitostiach, je skôr na jeho škodu ako na osoh.
„Rodičia, ktorí rozhodujú za svoje malé deti, len nastavia svoje dieťa lepším smerom a z dieťaťa sa pomaly a prirodzenejšie vyvinie osoba, ktorou ich rodič naučil byť. Ak rodičia dajú svojim deťom príliš veľa slobody, môžu túto slobodu využiť zlým spôsobom, čo nie je dobré,“ dodáva profesor psychológie Jim Taylor. Čas na rozhodovanie podľa neho prichádza vekom.
Podľa výskumu, ktorý zverejnil The New York Post, dnešná mladá generácia vo veku 18 až 24 rokov trpí úzkosťou už pri výbere z jedálneho lístka v reštaurácii. Až 86 percent mladých ľudí trpelo pri výbere z menu úzkosťou. 34 percent z nich sa dokonca bojí s čašníkmi rozprávať a nechá túto pre seba nepríjemnú povinnosť na ostatných.
tags: #metoda #substitucie #dieta #vychova