Milo Urban: Život a dielo významného slovenského prozaika

Milo Urban (vlastným menom Milan Anton Urban) sa narodil 24. augusta 1904 v Rabčiciach na Orave v rodine hájnika. Jeho detstvo bolo poznačené blízkosťou prírody a zároveň ťažkými sociálnymi podmienkami, najmä po tragickej smrti otca. Tieto skúsenosti sa neskôr odrazili v jeho tvorbe, ktorá často čerpala z prostredia oravskej dediny, tvrdou prácou a prírodou spätého sveta.

Urban patril k mladej autorskej generácii prvého desaťročia po prvej svetovej vojne. Bola to generácia s priamou alebo sprostredkovanou skúsenosťou vojny, ktorá ju na jednej strane poznačila skepsou, na druhej strane mladí autori vkladali nádej do nových pomerov na Slovensku. Chceli byť inovátormi, hľadať si v písaní vlastné cesty. Inšpirovali sa čitateľskou skúsenosťou modernistov a avantgardných autorov iných literatúr a lákal ich literárny experiment.

S L. Novomeským i s ďalšími davistami Urbana nespájala len generačná príslušnosť, no do istej miery i názorová spriaznenosť. Ako autori Davu mal i Urban zmysel pre sociálnu stránku skutočnosti a súcit s chudobnými dedinskými ľuďmi. Zhodovali sa tiež v názoroch na úlohu literatúry. Urban, podobne ako ľavicoví spisovatelia, zastával názor, že umenie má byť angažované a spisovateľ sa má snažiť priamo ovplyvňovať dianie a písať o tom, ako zlepšiť postavenie obyčajných ľudí na Slovensku.

Začiatky literárnej kariéry a prvé diela

Milo Urban začal písať veľmi mladý. Už ako šestnásťročný uverejnil svoju prvú poviedku v časopise Vatra. V roku 1922 debutoval novelou Jašek Kutliak spod Bučiny, ktorá predznamenala takmer celú jeho prozaickú tvorbu. V nej sa preorientoval na modernistické stvárnenie témy tragickej lásky, kde postihol jemnú senzibilitu hrdinu.

Jeho azda najznámejšia novela Za vyšným mlynom (1926) sa zaoberala vraždou a mravným potrestaním, bojom vraha s vlastným svedomím. Medzi jeho najlepšie novely patria ďalej napríklad Staroba, Štefan Koňarčík Chrapek a pánboh, Rozprávka o Labudovi, ktoré knižne vyšli roku 1928 pod názvom Výkriky bez ozveny. V nich autor tematizoval svet svojich raných spomienok a detstva na dedine, svet minulosti, nad ktorým rozmýšľa a v ktorom sa snaží porozumieť hlavne tragickým udalostiam a smrti. Permanentne tu zaznieva téma odcudzenia, pre autora dôležitá v čase jeho vlastného vyrovnávania sa so stratou otca, so zmenenými pomermi v rodine a s náhlym osamením po odchode z domova.

Urban bol sčítaným autorom, inšpirovaným ruskou literatúrou, predovšetkým F. M. Dostojevským, L. N. Tolstým, L. Andrejevom, ďalej poľským modernistom K. Przerwa-Tetmajerom, symbolistami a autormi českej avantgardy V. Vančurom. Napriek tomu, že nebol zástancom literárneho experimentu, stal sa ním vďaka lyrickému gestu vo svojich prózach. Patrí k prvým autorom prúdu, ktorý je v dejinách slovenskej literatúry označovaný ako lyrizovaná próza.

Živý bič: Vrcholné dielo a literárna udalosť

Roku 1926 noviny Slovenský národ zanikli a nezamestnaný Milo Urban začal písať román Živý bič o udalostiach v oravskej dedine zasiahnutej vojnou. Rukopis najprv vydavateľ v Martine odmietol. Keď ho nakoniec zásluhou J. Smreka vydalo v Edícii mladých slovenských autorov vydavateľstvo J. Mazáča v Prahe, román sa stal literárnou udalosťou s úspechom u kritiky i u bežných čitateľov.

Román o dráme obyvateľov v horskej dedine Ráztoky, ktorý kritika označila za jeden z prvých moderných románov, ostal najvýznamnejším dielom o prvej svetovej vojne v našej literatúre. Presnejšie, Živý bič je štúdiou dediny rozvrátenej vojnou. Urban si v ňom všíma psychológiu jednotlivcov, ale i dedinského kolektívu. Ústrednou postavou románu je dedina Ráztoky ako celok. Urban sa sústreďuje na konanie masy i na premenu indivídua v nej. Ukazuje ako sa medzi ľuďmi rodí v nebezpečenstve pocit spolunáležitosti a ako sa stmeľujú do celku. Vie, že mravnosť davu môže byť za istých okolností vyššia ako mravná úroveň jednotlivcov a že jedine celky sú schopné vysokej nezištnosti a oddanosti.

Vojna ľudí v Ráztokách prinútila zaktivizovať sa a vzbúriť sa proti nespravodlivosti. Na druhej strane, v dave v krajnej situácii sa jeho postavy menia, konajú stádovito, stávajú sa pudovými bytosťami, zbavujú sa zodpovednosti. Dedina nepriamo zapríčiní smrť Evy Hlavajovej, keď ju nespravodlivo odsúdi za podľahnutie notárovi Okolickému. Od tradičného staršieho realizmu, v ktorom bol národ často idealizovaný, sa román odlišuje i touto kritickou polohou.

Živý bič bol neraz interpretovaný ako socialistická próza. No už napríklad kritik Andrej Mráz si v dobovom hodnotení románu všimol, že nejde o dielo vyjadrujúce idey socializmu. Odlišuje sa prenikavým zachytením psychológie davu, „kolektívnej duše“, myšlienkami o zložitosti, nelineárnosti života a hľadaním odpovede na otázku, čo je život - a z tohto hľadiska predstavuje moderný román.

Pokračovanie tvorby a sociálne témy

Po úspechu Živého biča Urban na svoj prvý román nadviazal pokračovaním Hmly na úsvite (1930), sociálnym románom o poprevratových pomeroch v novom štáte a o živote v slovenskej dedine. Román odhaľuje i zložitosť riešenia slovenskej otázky a problém slovenskej samobytnosti nielen ako ideológiu slovenskej autonómie, no i ako dôsledok českého centralizmu.

V Hmlách na úsvite sa naivný entuziazmus Ráztočanov z nových pomerov po vojne mení na sklamanie z poprevratových pomerov, z prospechárstva politických agitátorov všetkých možných strán. Politika poprevratových rokov je zobrazená ako mocenská hra síl a manipulácie. Urban tu zachytáva i ďalšie dobové problémy ako vysťahovalectvo, nezamestnanosť a chudobu. Postava sedliaka Adama Hlavaja, ktorý tu znova vystupuje, stelesňuje myšlienku tvorivého života. Zmyslom takého života je podľa Urbana práca, ľudská súdržnosť nadradená nad individuálny záujem a nájdenie si vlastného miesta v spoločenstve.

V Hmlách na úsvite sa autor nepriklonil k jednej ideológii. Trilógiu o Adamovi Hlavajovi uzavrel roku 1940 román V osídlach. Roku 1956 autor pokračoval v románovom cykle románom Zhasnuté svetlá, nasledoval román Kto seje vietor. Oba však už boli poznačené schematizmom.

Zložitý životný osud a neskoršia tvorba

Urbanova politická dráha bola poznačená rozporuplnosťou. Napriek tomu, že mal zmysel pre sociálne cítenie a zastával názor, že umenie má byť angažované, nebol politicky vyhranený a snažil sa politike vyhýbať. Ostatne, nikdy nebol členom politickej strany. No na druhej strane i istá neprezieravosť, váhavosť a nevyhranenosť názorov v politike, umiernenosť a snaha vychádzať zo všetkými ho priviedla do kruhu ľudí, z ktorých viacerí získali moc počas Slovenského štátu. Roku 1940 sa po menovaní Alexandra Macha Urban stal hlavným redaktorom profašistického denníka Gardista.

Po vojne bol Urban odsúdený a svoj trest si odpykal vo väzení v Prahe do roku 1947. Bol súdený a odsúdený na verejné pokarhanie. Napriek tomu, že bol potrestaný, sa stal počas nasledujúcich dlhých rokov trpeným a prehliadaným autorom. Literárnovedný záujem o Urbanovo dielo sa po vojne obnovil až v šesťdesiatych rokoch, keď sa jeho tvorba oficiálne vrátila do literatúry, súbežne s reedíciou jeho raných próz.

Milo Urban zomrel roku 1982 v Bratislave. Jeho život bol poznamenaný rozpormi medzi osobným a tvorivým. Napriek omylom v politike a verejnom živote, ktorých som sa dotkla v úvode, však Urban zanechal za sebou bohatú a inšpiratívnu tvorbu. Bol predovšetkým zaujímavým spisovateľom a časť jeho próz z medzivojnového obdobia - novely z dvadsiatych a tridsiatych rokov, rovnako ako román Živý bič - patrí k tomu najlepšiemu v slovenskej literatúre tohto obdobia.

tags: #milo #kral #narodenie