Miroslav Beblavý: Od ekonóma a politika k podnikateľovi a mysliteľovi

Miroslav Beblavý, narodený 6. januára 1977 v Bratislave, je osobnosťou s mnohostranným profesionálnym profilom. Jeho kariéra zahŕňa pôsobenie v oblasti ekonómie, politiky, vedy a podnikania. Taktiež sa aktívne angažuje v oblasti inovácií a verejnoprospešných projektov.

Vzdelanie a akademické začiatky

Po absolvovaní Gymnázia Grösslingová 18 v Bratislave získal bakalársky titul v odbore financie na Ekonomickej univerzite v Bratislave. Súčasne študoval aj divadelnú réžiu na Vysokej škole múzických umení, kde získal druhý bakalársky titul. Svoje vzdelanie ďalej prehĺbil na University of St Andrews v Škótsku, kde absolvoval magisterské aj doktorandské štúdium ekonómie. Témou jeho dizertácie bola "Central Bank Independence and Monetary Policy in Central Europe" (Nezávislosť centrálnej banky a menová politika v strednej Európe).

Počas štúdií pracoval ako tlmočník a novinár. V rokoch 1999 - 2000 pôsobil v denníku SME ako ekonomický komentátor. Od roku 2000 externe vyučoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. V rokoch 2002 až 2006 sa podieľal na založení Ústavu verejnej politiky Fakulty sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského, kde pôsobil do roku 2014 a kde učil verejné financie či sociálnu politiku. V roku 2010 sa stal docentom. Medzi rokmi 2009 a 2019 pôsobil ako Senior Research Fellow (vyšší výskumný pracovník) v Center for European Policy Studies v Bruseli, kde viedol tím pre oblasť vzdelávania a zamestnanosti.

Politická kariéra: Od štátneho tajomníka k lídrovi strany

Miroslav Beblavý vstúpil do politiky pomerne skoro. V roku 2002 sa ako 25-ročný stal najmladším štátnym tajomníkom na Ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny SR, kde pôsobil počas mandátu Ľudovíta Kaníka a Ivety Radičovej. Ako nezávislý odborník sa venoval najmä zamestnanosti, sociálnym dávkam a rodine. Z tejto pozície je obzvlášť hrdý na kroky, ktoré pomáhali pracujúcim rodinám a deťom, ako napríklad školské obedy zadarmo pre chudobné deti a zmena sociálnych dávok tak, aby sa nezamestnaným oplatilo pracovať.

V roku 2009 vstúpil do strany SDKÚ - DS. V parlamentných voľbách v rokoch 2010 a 2012 bol zvolený do Národnej rady SR za túto stranu. V roku 2012 sa tam dostal vďaka preferenčným hlasom. Počas svojho pôsobenia v parlamente presadil viaceré významné zákony a pozmeňovacie návrhy, vrátane povinného zverejňovania záverečných prác, protikorupčného zákona o verejnom obstarávaní, povinného zverejňovania informácií o eurofondoch a povinného zverejňovania voľných pracovných miest pre pedagogických zamestnancov. Zrušil tiež poplatky za vedenie alebo správu úverového účtu a presadil tzv. "Beblavého percento", ktoré viedlo k zníženiu úrokov na hypotekárnych úveroch.

Dňa 12. decembra 2013 vystúpil z SDKÚ - DS a v parlamente pôsobil ako nezaradený poslanec. V roku 2014 vstúpil do strany #SIEŤ, kde bol zvolený za podpredsedu. Po voľbách v roku 2016 na protest proti vstupu #SIETE do vlády Roberta Fica rezignoval na svoju funkciu a zo strany odišiel, pričom v parlamente zostal ako nezaradený poslanec. Spolu s Jozefom Mihálom, Katarínou Macháčkovou a Simonou Petrík založil na jar 2017 stranu SPOLU - občianska demokracia. V roku 2019 SPOLU vytvorila koalíciu so stranou Progresívne Slovensko, ktorá vyhrala voľby do Európskeho parlamentu. V parlamentných voľbách 29. februára 2020 však koalícia nezískala potrebných 7 % hlasov a do parlamentu sa nedostala. Po týchto voľbách Miroslav Beblavý oznámil odchod z aktívnej politiky.

Pôsobenie v kauzách a verejný záujem

Miroslav Beblavý sa počas svojej kariéry venoval aj odkrývaniu korupčných káuz. Z opozičnej lavice sa mu podarilo iniciovať zastavenie biznisu viacerých osôb spájaných s korupciou, ako sú napríklad "teta Anka", Marcel Forai, masér Kostka, Ladislav Košecký, šéf burzy Medveď či Františk Imreczeho. V súvislosti s kauzou Gorila, ktorá sa medializovala v rokoch 2011 a 2012, vyjadril pochybnosť nad tvrdeniami o úplatkoch pre Mikuláša Dzurindu a Pavla Hrušovského. V roku 2019 mu expremiér Robert Fico aj predseda OĽaNO Igor Matovič vyčítali napojenie na kauzu Gorila, pričom Fico ho označil za "gorilie mláďa". Beblavý tieto obvinenia odmietol a jeho strana SPOLU poukázala na to, že Miroslav Beblavý z pozície predsedu výboru pre nezlučivosť funkcií začal stíhanie Anny Bubeníkovej za porušenie zákona.

V súvislosti s letnou kauzou colných podvodov súvisiacich s dovozom čínskeho textilu v roku 2018, ktorá mala spôsobiť štátnemu rozpočtu stratu viac ako 300 miliónov eur, Beblavý na rokovaní parlamentného výboru pre rozpočet a financie prezentoval grafy z Eurostatu, ktoré poukázali na obmedzenie podvodov na Slovensku po roku 2014.

Súčasné aktivity: Podnikanie, investície a vzdelávanie

Po odchode z politiky sa Miroslav Beblavý vrátil k svojej profesii ekonóma a investora. V súčasnosti je konateľom investičného fondu CB ESPRI, ktorý sa zameriava na investície do verejnoprospešných podnikov a mimovládnych organizácií. Založil tiež startup Zhiva, ktorý pôsobí v oblasti digitálneho zdravotníctva a pomáha ľuďom získať zdravšie návyky. Okrem toho pôsobí ako externý pedagóg na Sciences Po v Paríži a Hertie School v Berlíne a ako externý komentátor Denníka SME. V rokoch 2020-2021 spolupracoval s Ministerstvom financií SR ako konzultant pre Plán obnovy a v rokoch 2022-2023 s Úradom vlády SR v oblasti inovačnej politiky.

Je členom Správnej rady Univerzity Komenského a vedie EENEE, európsku sieť expertov na ekonómiu vzdelávania, ktorá radí Európskej komisii.

Osobný život

Miroslav Beblavý je ženatý s Emíliou Sičákovou-Beblavou, ktorá bola zakladajúcou prezidentkou Transparency International Slovensko a je profesorkou na Ústave verejnej politiky Fakulty sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského. Majú dvoch synov, Paľka a Janka. Vo voľnom čase sa rád venuje cestovaniu a plávaniu.

Verejná diskusia o pôrodnosti a imigrácii

V kontexte dlhodobých demografických výziev Slovenska zaznela v odbornej diskusii poznámka o tom, že pôrodnosť je síce na historicky nízkej úrovni, avšak imigráciu možno považovať za faktor, ktorý pomáha dosahovať pozitívne čísla v celkovom raste populácie. Toto pozorovanie poukazuje na komplexnosť demografických trendov a potrebu zvažovať rôzne faktory pri formovaní populačnej politiky.

Pri úvahách o opatreniach na podporu rodín a zvýšenie pôrodnosti sa objavujú aj kritické hlasy k niektorým navrhovaným riešeniam. Napríklad v súvislosti s plánom obnovy bolo spomenuté oslobodenie od daní z príjmu pre viacpočetné rodiny, pričom bola poukázaná skúsenosť Poľska, ktoré na takéto opatrenia údajne doplatilo. Bolo tiež poznamenané, že 300 eur mesačne pre mladú rodinu nepredstavuje dostatočnú finančnú podporu. V tomto kontexte bola zdôraznená aj dlhodobá potreba Slovenska získať desiatky tisíc ľudí prostredníctvom imigrácie, pričom sa spomenula aj situácia v Českej republike ako príklad krajiny, ktorá sa aktívnejšie snaží riešiť tento problém.

Bývalý politik po neúspešných voľbách vydáva knihu Nová šľachta o papalášstve v slovenskej politike. Za najväčšie papalášstvo Igora Matoviča považuje jeho diplomovku.

Miroslav Beblavý (43) je ekonóm a bývalý politik. Vo februárových voľbách kandidoval za koalíciu PS/Spolu, ktorá sa nedostala do parlamentu. Ubehlo už vyše trištvrte roka od parlamentných volieb a vášho rozhodnutia odísť z politiky. Boli to mesiace veľkej zmeny. Po desiatich rokoch v politike sa mi odchodom úplne zmenil život a ešte do toho prišla korona. Zobral som si polročný sabatikal, teda také „voľno“, ktoré som však strávil písaním knihy. Áno, tam musel za mňa zaskočiť otec. Patrím k skupine ľudí, ktorí majú dobré a stabilné rodinné zázemie. Nemám zásadné materiálne problémy a nikto z mojej rodiny nedostal covid, ani ho nestretli iné vážnejšie zdravotné komplikácie.

Spomenuli ste už, že vydávate knihu Nová šľachta. No okrem nej, čo vlastne robíte? Som len na začiatku. Otázku, čo ďalej, riešim až posledný mesiac či dva. V zásade sa vydávam dvoma smermi. Prvým sú vedecké a akademické aktivity, od januára by som mal viesť celoeurópsku sieť vzdelávania ekonómov pre Európsku komisiu. Popri tom by som chcel ukázať, že sa dajú veci robiť inak a lepšie na Slovensku. Niečo detailnejšie? Je to naozaj len v štádiu príprav, je možné, že ak by sme sa stretli o pol roka, nič z toho nebude. V zásade ide o to, že ambulantná starostlivosť na Slovensku je veľmi rozbitá, všeobecná aj špecializovaná. Tým pádom sa nevyužívajú efekty, ktoré v zahraničí poznajú z väčších praxí. Či už ide o inovácie alebo lepšiu starostlivosť o pacienta. Niektorí bývalí poslanci sa vrhli pomerne originálnym smerom. Martin Poliačik v posledných týždňoch dáva rozhovory lifestylovým časopisom a predstavuje svoje záťažové prikrývky. Ak by sa mi vydaril nápad, ktorý som spomínal, bolo by to podnikanie v zdravotníctve. To by bola pre mňa obrovská zmena. Aj keď som v minulosti podnikal, bolo to vždy vo výskumno-analytických činnostiach, v niečom takto praktickom nie. Paradoxne, vtedy nie. Bol som presvedčený, že viem, čo so mnou bude: odídem na pár rokov do zahraničia. Skutočná zmena, alebo takýto moment, prišli až vtedy, keď som po mesiaci videl, že na najbližší rok sa svet zatvorí. Môj záložný plán, teda cestovať a venovať sa medzinárodným konzultačným aktivitám, zrazu padol. Takže takýto pocit prišiel skôr 31. marca, než 29.

Posledné mesiace ste písali knihu o histórii moderného slovenského papalášstva. Áno. Poznámky som mal dlho, dokonca som už minulý rok premýšľal, že to napíšem. Ale samozrejme, počas pôsobenia v politike na to nebol čas, a zároveň som si uvedomoval, že ak takúto knihu píše človek, ktorý je zároveň aktérom diania, vždy sa za tým hľadá úmysel. Dnes už tam ten úmysel hľadať nemožno. To ani nehovorím. Kniha je napísaná z môjho pohľadu, aj keď je tam odcitovaných viac ako dvesto zdrojov. Myslel som to skôr tak, že dnes už mi nikto nemôže pripisovať, že chcem knihou nejakému spojencovi v politike pomôcť alebo, naopak, nepriateľovi ublížiť. Jedna z vecí, ktoré som sa z knihy dozvedel, bola, že slovo „papaláš“ je vlastne zrejme pôvodné slovenské slovo. Môže mať základ v prvorepublikovom termíne „argaláš“, ktorý ľudia používali hanlivo na funkcionárov agrárnej strany, ktorá bola medzi vojnou základom v podstate všetkých vládnych koalícií. Počas písania som vzhľadom na koronu pracoval najmä s on-line zdrojmi. Keď som skúmal slovo „papaláš“, táto hypotéza sa objavila asi v dvoch rozhovoroch s jazykovedcami. No aj jazykovedci hovoria, že to je len dohad. Nikto nevie, odkiaľ sa v skutočnosti toto slovo zobralo. Česi viedia dokázať, že prišlo zo Slovenska, no Slováci už nevedia, kde sa presne vzalo. Kniha pojednáva o rôznych podobách politického papalášstva: od zneužívania imunity, cez získavanie funkcií či titulov až po čudne nadobudnuté byty. Áno, od drobných až po významnejšie. Netušil som napríklad, že pani poslankyňa Vaľová má byty v Karlových Varoch a Prahe, ktoré môže užívať, sú však napísané na jej dcéru a bývalú asistentku. To je prípad letov prezidenta Kisku do Popradu. Až keď som si prečítal aj dokumenty od uznesenia Mečiarovej vlády z roku 1993 o tom, ako má letka pre najvyšších ústavných činiteľov fungovať, až po súčasné materiály, dokázal som si to podrobnejšie zanalyzovať. Bola to síce notoricky známa kauza, ale môj názor na ňu sa vyvinul. Napríklad, ako Pellegriniho vláda kúpila dve niekoľkomiliónové vily pre dvoch najvyšších ústavných činiteľov, teda premiéra a predsedu parlamentu. Všetci to brali tak, že vily sú už kúpené, a potom sa na ne zabudlo. Ja som pri písaní knihy zistil, že vila pre premiéra ešte nebola odovzdaná štátu, lebo juhokórejský veľvyslanec v nej mal podľa zmluvy bývať do konca júla tohto roka. Preto som ešte predtým urobil video o tom, že je čas to zvrátiť, lebo táto vila je podľa môjho názoru brutálny prípad papalášstva. Premiér Matovič dal vzápätí pokyn, aby štát zmluvu zrušil. V knihe si čitatelia nájdu aj staršie kauzy či epizódy, ktoré mne osobne pripomenuli, že ani pred rokmi politika nevyzerala ideálne. Dobrým príkladom je nehoda bývalého poslanca SDK Petra Ďuračku, ktorý opitý vrazil do taxikára a do histórie sa zapísal tým, že vraj policajtovi ukázal poslanecký preukaz a odkázal: „Môžete mi vyfajčiť môj ctený poslanecký k…“. Dnes tie slová popiera. Keď som začal knihu písať, mal to byť príbeh, že aj v oblasti výskytu papalášstva dochádza k miernej, aj keď nie dostatočnej zmene k lepšiemu. To je príbeh Slovenska v mnohých iných oblastiach za posledných tridsať rokov: sme nespokojní, ale uvedomujeme si, že je to lepšie, ako to bývalo. Nie je to pravda. Za Pellegriniho sme sa vo výskyte papalášstva dostali do bodu, že sme na tom boli najhoršie od novembra 1989. Matovičova vláda za prvých deväť mesiacov svojho vládnutia prevzala 90 percent manierov, ktoré zaviedol v oblasti papalášstva Smer. V čom? V úvode knihy sa venujete poslaneckej imunite. Práve vďaka zrušeniu imunity som bol v úvode písania knihy optimistický. To je príbeh toho, ako sme zrušili privilégium, ktoré v množstve krajín naďalej majú. No aj tak máme pred sebou veľa príkladov, keď mnohí najvyššie postavení ľudia zo svojich problémov vždy nejako vykľučkujú bez ohľadu na to, že im imunitu zrušili. Majú takú „de facto“ imunitu, nie „de iure“ imunitu. V minulosti sme nemali takú luxusnú vládnu letku, ani také luxusné vily pre najvyšších ústavných činiteľov, aké v ostatných rokoch nakúpil Smer. A nemali sme tu ani až taký neskutočný „prúser“ s kupovaním vzdelania a opisovaním záverečných prác. Ak sme si mysleli, že Dankova rigorózka je vrchol, tak Igor Matovič s Borisom Kollárom sa mu minimálne vyrovnali, ak ho aj neprekonali. Za Dzurindu a Radičovej vznikali takéto posty tam, kde bolo treba, a skôr v nižšom počte. Fico mal iný prístup, každý úrad, ktorý zo zákona vzniknúť mohol, naplnil na maximum. Jedna z najzvrhlejších, až takých ruských foriem papalášstva, je podľa mňa používanie majákov na autách, ktoré umožňuje nielen rýchlu jazdu, ale legálne porušovanie všetkých dopravných predpisov. Prvých pätnásť rokov existencie Slovenskej republiky mali majáky - samozrejme s výnimkou sanitiek a policajných áut - len prezident, ministri a možno ešte dvaja-traja ľudia. Dnes vďaka tomu máme 287 majákov nad rámec prezidentských a ministerských. Osobne to považujem za číslo, ktoré je zvrhlé. Pre korektnosť, v tomto čísle je aj malé množstvo osôb, pri ktorých je používanie majáka oprávnené - napríklad prevážajú vzácne rádiofarmaká, ktoré sa môžu rozpadnúť. Ale potom sú tam desiatky papalášov, ktorí za Dzurindu, ale ani za Mečiara, majáky nepotrebovali. Miroslav Beblavý a Michal Truban počas volebnej noci.

Prežívame v obdobie, keď polícia pomerne nekompromisne zatýka aj vysoko postavených funkcionárov polície, prokuratúry či justície. Ja skôr zatiaľ vnímam medzi týmito vecami rozdiel. Veľké kauzy sa vyšetrujú a koná sa, aj keď treba povedať, že zatiaľ to vidíme len vo vzťahu k minulej vláde. Skutočným testom pre každú vládu je to, či dokáže vyšetriť aj svojich ľudí, nie len tých druhých. Ale moja kniha nie je o veľkých kauzách, je o „malých veciach“, ktoré často ovplyvňujú vnímanie politiky a politickej kultúry viac ako miliónové kauzy. Najväčšou kauzou slovenského zdravotníctva za posledných 15 rokov bolo, keď Penta vytiahla 400 miliónov eur z Dôvery. To, čo je uchopiteľné a zrozumiteľné, ľuďom v hlave zostáva. Napríklad v tom, že chce za verejné peniaze vydávať vládne noviny. V knihe mám kapitolu, v ktorej hovorím, že posledný, kto to na národnej úrovni skúšal, bol Vladimír Mečiar so Slovenskou Republikou. Od Mečiara nikto nič podobné na celonárodnej úrovni neskúsil. Ale ešte väčšie papalášstvo Igora Matoviča, než vládne noviny, je kauza jeho diplomovky. O jeho diplomovke platí všetko to, čo on sám povedal o Andrejovi Dankovi a jeho rigorózke. Boris Kollár a ľudia okolo neho. Aj v OĽaNO sa dá nájsť veľa príkladov, napríklad bývalý štátny tajomník na ministerstve vnútra Lukáš Kyselica, ktorý sa po vymenovaní do funkcie nasťahoval do luxusnej štátnej vily na Palisádoch s minimálnym nájomným, či poslanec Jozef Pročko, ktorý si za asistenta zobral frajera svojej dcéry. Ale to sú príhody, nie systém. V Sme rodina je to systém. Oni sa tak volajú a aj sa tak správajú. Kniha obsahuje príbehy viacerých papalášskych výstrelkov, od rôznych politikov. Aj takých, s ktorými ste spolupracovali či boli v koalícii: napríklad opisujete príbeh lacno získaného bytu Jána Figeľa, ktorého sa potom pod verejným tlakom vzdal. Snažil som sa nebyť ovplyvnený tým, koho poznám, ale byť férový. Píšem to aj v závere knihy: je tam aj Figeľ aj Slota, ale nebolo by spravodlivé vyvodiť z toho, že Figeľ je rovnaký ako Slota. A bolo by to aj kontraproduktívne pre túto krajinu. Ján Figeľ urobil veľa dobrého, či už pri vyjednávaní nášho vstupu do Európskej únie, dobre nás reprezentoval aj ako komisár v Európskej komisii, a zrejme ako jediný minister dopravy sa vzoprel korupčnej chobotnici pri výstavbe diaľnic. Ale treba to držať v spravodlivom pomere. Ján Slota si lietal na lietadle, ktoré sme nepriamo zaplatili z ukradnutých emisií, no popri tom neurobil nič dobré. Zrejme ani národnejšie orientovaní ľudia by spätne nevedeli povedať, čo vlastne Ján Slota v politike presadil. Asi by som skôr hovoril o troch typoch slovenského papalášstva. Prvým typom sú „zemani“, aspoň ja ich tak volám. To bol presne Andrej Danko, trošku bol taký aj Pavol Paška. Mentalita „zemanov“ nadväzuje ešte na uhorskú šľachtu, je im vlastné predvádzanie sa a strašná viera vo vlastnú dôstojnosť. Presne tak. Potom je tu Robert Fico, ktorý je výborným predstaviteľom druhého typu papalášov. To je zasa taký „komunistický funkcionár“. Pochádza z ľudu, aj mu rozumie, nie je od neho taký odtrhnutý ako zemani, ale zároveň je presvedčený - tak ako boli presvedčení papaláši za socializmu - že keď už sa raz stal funkcionárom, má nárok na to, aby žil inak ako ľud, z ktorého pochádza. Vzdialenosť medzi ním a ostatnými vníma ako prirodzený dôsledok svojho postavenia. Toho by som nazval „populisticko-charitatívny“. Najlepším príkladom je Boris Kollár, ale v niečom sa k tomu blížil aj Andrej Kiska. To sú politici, ktorí sú si s ľuďmi blízki a vychádzajú im v ústrety. Čiže - na jednej strane sa idú rozdať, dokonca aj zo svojho. Ale potom neváhajú využívať verejné zdroje spôsobom, ktorý by bol napríklad v severnej Európe neprijateľný alebo minimálne smiešny. Novinári hovoria, že Boris Kollár chodieva s ochrankou, s akou v minulosti nechodil ani prezident. Každý z tých typov má to svoje. Ale asi najzaujímavejším papalášom pre mňa bol Ján Slota. Všetci títo ostatní si svoje zlé maniere - aspoň keď čelili kritike - v nejakej miere uvedomovali. Ján Slota mal taký smäd po živote, že on sa ani nehanbil. V knihe opisujete aj historky, ktoré sa stali vám, väčšinou ste v nich kladný hrdina. Už v úvode spomínate na to, ako ste trvali na tom, aby vám policajt dal pokutu za priestupok, aj keď vtedy ešte platila priestupková imunita; potom je tam spomienka, ako ste si ako štátny tajomník nechali starý bavorák, ktorý mal najazdených 450-tisíc kilometrov, v knihe je aj známa historka, ako ste na parlamentnom výbore zisťovali, či si môžete nechať fľašu hruškovice, ktorú vám daroval hlavný vyjednávač Zväzu strojárskeho priemyslu. V knihe píšem aj o tom, že ešte v čase, keď platila priestupková imunita, ma policajt spoznal a nič odo mňa nechcel, pokutu som neplatil, aj keď som išiel rýchlejšie. Policajt skrátka odišiel a ja som ho nezastavil. Prípad, ktorý spomínate, bol iný v tom, že som spôsobil dopravnú nehodu. Vtedy som cítil vinu a preto som na zaplatení pokuty trval. Takže hovorím o situáciách, keď som ani ja nebol bez chyby, aj keď si myslím, že v oblasti papalášstva až také zásadné chyby nemám. Zrejme to nie je úplne papalášstvo, ale trvalo mi dlhšie, kým som sa naučil ctiť si hodnotu komunikácie s obyčajnými ľuďmi. Pamätám si, že keď som v politike začínal, mal som v sebe presvedčenie, že by som sa nemal nechal ovplyvniť tým, koho stretnem na ulici, ale mal by som sa riadiť faktami a štatistikami. Skrátka, taký technokratický koncept politiky. Asi zo mňa bolo cítiť vnútorné nastavenie - čo tento človek môže vedieť, ja mám čísla. Postupom času som v politike pochopil, že svet je natoľko zložitý, že štatistiky ho nezachytávajú úplne dobre a politik by sa mal s ľuďmi veľa rozprávať. Samozrejme, nemal by jeden príbeh či príhodu preceňovať, ale počúvať by mal. Čo ste museli v politike robiť a urobili ste to len preto, že ste boli politikom? V politike je veľa takýchto vecí. Ja mám rád Markízu, ale necítil by som potrebu ísť do takejto relácie a keby ma tam volali dnes, tak nejdem, pretože nie som nejaký super kuchár. Človek v politike robí veci, ktoré nie sú úplne autentické. Časom aj pochopíte, že mnohé z nich nemajú úplne zmysel, lebo ľudia vycítia, že autentický nie ste. Preto som sa v posledných rokoch snažil takýmto veciam vyhýbať. Chýba mi to, čo závidím aj kolegom, ktorí sú teraz vo vláde: že každý deň môžete niečo zmeniť k lepšiemu. Pamätám si ešte z čias, keď som to robil, že sa ráno zobudíte a do večera zanecháte za sebou niečo konkrétne, a neraz aj veľmi dôležité. Na druhej strane, neviem si seba predstaviť v dnešnom parlamente. Už v tom minulom období bolo veľmi ťažké sedieť v pléne s kotlebovcami a sledovať celú tú úroveň. To, čo vidíme dnes, je v niečom také isté a v niečom asi aj horšie. Míting PS/Spolu v Piešťanoch. Pýtali sa ma viacerí ľudia, či by som zvážil to či ono…také rozhovory boli možno tri-štyri. Vždy som reagoval, že ak bude z najvyššej, teda ministerskej či premiérskej úrovne záujem, tak moje číslo majú, boli sme spolu v politike desať rokov. Určite áno a určite by to bolo veľmi ťažké. Také ťažké, aké to majú ministri, ktorí si v súčasnej vláde robia svoju robotu poriadne. Išiel som do politiky preto, že ako odborník a technokrat máte veľké limity v tom, čo môžete zmeniť, lebo hranice vám kreslia najvyššie postavení politici - a často i...

tags: #miroslav #beblavy #narodenie