Rodičia, ktorí čakajú, že sa dieťa samo rozhovorí o svojich pocitoch a obavách, sa pravdepodobne nikdy nedočkajú. Ak dieťa vyrastá v rodine, kde sa o emóciách nehovorí, dieťa sa to samo nenaučí. Na zmenu však nie je nikdy neskoro. Ak deťom hovoríme, že chlapci neplačú, alebo im dávame najavo, že ich nechceme vidieť smutné, časom sa podľa toho zariadia. Strach či hnev však nezmiznú. V dôsledku toho, že tieto emócie rodičia neprijímajú, dieťa začne svoje pocity potláčať.
Emócie sú pre človeka prirodzené. Zároveň sa čoraz viac hovorí o ich zvládaní a schopnosti ich správne spracovať. No to najzákladnejšie a najdôležitejšie je, ako my dospelí pred deťmi narábame s vlastnými emóciami, ako ich prežívame, akým spôsobom ich vyjadrujeme. Kľúčové je, ako na seba vzájomne reagujú rodičia, ako svoje emócie komunikujú jeden druhému, či ich komunikujú dieťaťu a ako sa pri tom správajú. Toto všetko je pomyselný základ. Najcennejšie pre deti je všetko to, čo majú možnosť odpozorovať doma.
Odporúčam začať bezprostredne od narodenia. Rodič reaguje na prežívanie dieťatka, na jeho potreby, ich uspokojovanie alebo neuspokojovanie. Tým dieťaťu ukazujeme, že sme naň napojení, že ho vnímame a že v danej chvíli rozumieme jeho prežívaniu. Je zároveň dobré prežívanie komentovať. Napríklad slovami ako „vidím, že sa ti to páči“, „si teraz rád“, „si šťastný“, „páči sa ti táto hračka“, „páči sa ti tento zvuk“.
Dôležité je reagovať nielen slovami, ale aj tónom hlasu. Ak len skonštatujeme, že „teraz si smutný“ alebo „si šťastný“, bez náboja emócie, je to chladné. Dieťa si to vysvetlí tak, že mama alebo otec sú akoby naučení niečo hovoriť, ale nemyslia to úplne vážne. Je to neautentické. Takáto reakcia je často horšia ako žiadna. Dieťa vníma a cíti, že dospelý nie je emočne zainteresovaný do prežívania a nemyslí to vážne. Z takýchto reakcií dieťa získava dojem, že mu mama, otec alebo ktokoľvek blízky nerozumie, neberie jeho a jeho pocity, potreby a prežívania vážne. Môže sa cítiť prehliadané a nepochopené.
Mnohí rodičia zvládajú plač svojho dieťaťa veľmi ťažko a snažia sa ho odvrátiť za každú cenu. So snahou rýchlo ukončiť detský plač sa vo svojej praxi stretávam veľmi často. Keď začneme s rodičmi pátrať po príčinách, prečo im plač dieťaťa prekáža, najčastejšie počúvam, že je to pre neželanú pozornosť okolia. Rodičom prekáža, že sa ľudia za plačúcim dieťaťom otáčajú, pozerajú sa a že je plač rušivý. A presne takto to vníma aj dieťa. Cíti, že to, čo si myslí pani predavačka, je pre jeho mamu v danej chvíli dôležitejšie ako ono a jeho vlastné pocity. A práve toto uvedomenie veľakrát u dieťaťa ešte umocňuje prežívanú emóciu.
Mala som klientku, ktorá permanentne potrebovala utekať, lebo sa snažila dať svojim rodičom najavo, že chce, aby si ju všimli. Dieťa ukazuje, že chce byť videné a vypočuté. Veľakrát sa s niečím podobným stretávam aj v terapii, keď rodič prichádza po dieťa a prvé, čo sa spýta, je, či poslúchalo. Rodič tým dieťaťu ukazuje, že ho vníma ako neposlušné, a očakáva, že robilo niečo zlé. Zároveň prehliada jeho aktuálne reálne pocity, ktoré môže dieťatko prežívať po ukončení terapie ako napríklad radosť, vzrušenie, frustráciu z ukončenia terapie a ďalšie.
Mnohí rodičia sa snažia pri plači odkloniť pozornosť dieťaťa. Odnáša si z toho, že ocino alebo mamina mu nerozumejú. Ono dáva jasne najavo, že chce niečo konkrétne, napríklad nejakú hračku, a rodič mu namiesto nej ponúka niečo úplne iné, čo v tejto chvíli vôbec nechce. Treba si vždy predstaviť, ako by sme sa v podobnej situácii cítili my dospelí. Napríklad, ak niekde dlho stojíme a jediné, čo v určitej chvíli chceme, je konečne si sadnúť. Predstavte si, že by vám niekto vtedy povedal: Prečo radšej nepostojíš? Samozrejme, že to neuspokojí našu potrebu a ešte nás to aj nahnevá.
Odklonenie pozornosti možno veľmi výnimočne použiť napríklad v situácii, keď sa dieťa dostalo do silného amoku. Niekedy to zaberie, no netreba túto techniku využívať často ani pravidelne. Určite ho treba vnímať a priznať. Intenzívne emócie treba s dieťaťom prežiť. Môžeme dieťaťu napríklad povedať, že vidíme, že je veľmi smutné, že jeho kamarát odchádza z ihriska alebo že mu niekto zobral hračku. A ďalej môžeme pokračovať uistením, že zajtra prídeme na ihrisko znova. Je dobré, ak dáme dieťaťu nádej. Zároveň by sme však nikdy nemali sľubovať niečo, čo nevieme alebo nemienime splniť.
Vo veku približne tri a pol až štyroch rokov začína dieťa získavať sebakontrolu a emocionálnu kontrolu. Rodičia ani učitelia by však v tomto veku nemali od dieťaťa očakávať, že začne samo pomenúvať svoje pocity. To by mal robiť rodič, napríklad slovami ako „zdá sa mi, že ťa niečo vystrašilo“, „vyzeráš prekvapená“, „cítiš sa šťastný“.
My dospelí vnímame vypytovanie sa na pocity dieťaťa ako prejav starostlivosti. Majú pocit, že od nich rodičia očakávajú, že samy prídu s odpoveďami, prečo sa nejako cítia. Z tohto hľadiska majú rodičia často od detí priveľké očakávania. Dieťa nadobúda dojem, že ho rodič skúša a ono je tým, kto má prísť so správnou odpoveďou, aby rodiča uspokojilo. Otázky zároveň na dieťa pôsobia dojmom, že mu rodič v danej chvíli nerozumie. Ono jasne ukazuje, že je nahnevané alebo plače, a rodičia sa ho namiesto pochopenia pýtajú, ako sa cíti, aj keď je to úplne zjavné. Otázka „Prečo sa hneváš?“ aj v dospelom vzbudzuje dojem, že nie je v poriadku, že sa hnevá, a nemal by sa takto cítiť alebo by mal svoje pocity vysvetliť.
Ako prijať detský strach
Ako prijať detský strach z často pre nás dospelých nepochopiteľných vecí? Treba si uvedomiť, že aj každý dospelý sa niečoho bojí. My sa však možno bojíme väčších alebo hrozivejších vecí. Dieťa sa vo svojom malom, ešte nepoznanom a nepreskúmanom svete bojí vecí, ktoré sú preň rovnako veľké. Strach je súčasťou každého človeka. Dokonca môže byť veľmi prospešný.
Reagujte najskôr tým, že strach dieťaťa pomenujete. Napríklad slovami - vidím, že máš strach z toho, že ideš teraz do novej škôlky, alebo z toho, že ideme k doktorovi, no môžeme tvoj strach zvládnuť spoločne. Riešením je už to, že sa o strachu rozprávame. Už vďaka tomu ho môže dieťa ventilovať. Vyzvite dieťa, aby skúsilo povedať, čoho presne sa bojí a ako by ste mu s tým mohli pomôcť. Ubezpečte ho, že pri ňom stojíte. Toto chcú počuť všetky deti.
Nepomáha mu to. S takýmto prístupom rodičov sa stretávam napríklad v súvislosti so strachom detí zo zubára. Rodičia deťom často povedia, že ich vyšetrenie alebo ošetrenie nebude bolieť. A toto je jedna z vecí, ktoré by ste deťom v takýchto chvíľach hovoriť nemali. Jednoducho preto, že to tomu dieťaťu neviete zaručiť. Neviete, aký má prah bolesti. Aj vpich pri injekcii na umŕtvenie bolí. Ak poviete, že sa nemá čoho báť, lebo ho to nebude bolieť, je to klamstvo. Takto zároveň deti učíme klamať. Hovoríme totiž niečo, čo pravda nie je alebo byť nemusí.
Učia sa takto deti klamať aj o svojich pocitoch? Áno, napríklad, keď dieťa cíti a počúva, že neradi vidíme, keď je smutné. Po čase nám o svojom smútku radšej prestane hovoriť. Keď neprijímame emócie ako smútok, strach či hnev, tak sa stáva, že nám deti postupne prestanú ukazovať svoje emócie. Začnú si ich nechávať pre seba, alebo budú robiť veci, ktorými tie emócie prekryjú. Prípadne v dôsledku stresu a strachu budú neskôr v adolescentnom období riskovať, rebelovať, alebo sa budú svoj strach a stres snažiť zastierať alebo zvládať pomocou podporných látok ako alkohol a drogy, aby sa upokojili.
Základom je prijímať všetky jeho emócie. Neprehliadať ich, nebagatelizovať, nepodceňovať. Dieťa by malo cítiť, že jeho emócie skutočne prežívame spolu s ním. To mu dáva priestor na to, aby sa cítilo vypočuté.
Zvládanie silných emócií
Znamená práca s emóciami aj pochopenie negatívnych emócií, ako je zlosť, hnev, strach, úzkosť? Každá emócia k nám patrí. To, ako ju vieme zvládnuť my alebo dieťa, závisí aj od intenzity konkrétnej emócie. Dieťa môže byť tak silno nahnevané alebo v takom veľkom amoku, že v tej chvíli už nezaberá nič. Ani keď má rodič naučené vhodné postupy a formulky a emócie empaticky pomenúva.
Ak je dieťa v amoku, nevníma a nepočúva. Vtedy je dôležité len byť s ním a nechať emóciu odznieť. Môže pomôcť, ak mu napríklad opakujeme, že vidíme, že sa veľmi hnevá, a dávame mu najavo, že prežívame danú emóciu spolu s ním. Vtedy nie je dobré hovoriť nič viac. Je to rovnaké, ako keď niečo rozčúli nás dospelých.
Rodičia často posielajú dieťa za dvere alebo do izby s odporúčaním, aby za nimi prišlo, keď sa upokojí alebo keď o sebe popremýšľa. Dieťaťu to dáva pocit, že ostáva s emóciami, ktoré prežíva, samo.
Keď dieťa robí v amoku niečo, čo nám naozaj ubližuje, napríklad nás udiera, opäť je dôležité pomenovať emóciu a ukázať mu, že vnímame, že sa veľmi hnevá. Môžeme mu zároveň povedať, že vieme, že by nás teraz chcelo zbiť - tam však treba zadať hranicu, že rodič ani nik iný nie je na udieranie. Namiesto toho je vhodné ponúknuť dieťaťu možnosť si zlosť vybiť udieraním napríklad do vankúša. Odporúčam aj používanie boxovacích panákov.
Áno, je to v poriadku. Opäť si tú situáciu treba porovnať s vlastným prežívaním. Aj keď nás dospelých niekto nahnevá napríklad v práci, môžeme mať chuť tomu človeku jednu vraziť. Agresivita je prirodzenou súčasťou každého z nás. Problém je, ak ju nedokážeme udržať a kontrolovať a ublížime niekomu nielen v predstavách, ale aj v skutočnosti. Je v poriadku predstaviť si, že by sme v určitej chvíli radi kopli alebo zbili svojho šéfa, kolegu alebo kamaráta. Dieťa, ktoré prežíva takéto silné emócie, potrebuje, aby sme pri ňom stáli a aby sme mu dali jasne najavo, že sme mu v tej chvíli porozumeli. Deti chcú, aby sme im ukázali, že rozumieme ich prežívaniu a prijímame ich pocity. Ak im dáme porozumenie, budú aj ony lepšie rozumieť svojim pocitom, svojmu prežívaniu aj pocitom druhých.
Čo vtedy dieťa, naopak, počuť nepotrebuje a môže ho to ešte viac rozrušiť? Rodičia si často myslia, že by mali byť pre deti učiteľmi. Že ich musia niečo naučiť. Ale my tu na to v skutočnosti nie sme. Sme tu na to, aby sme deti chápali, aby sme im rozumeli, aby sme pri nich boli, keď to potrebujú.
Ďalšia vec, ktorú vo vypätej chvíli nepotrebujú, je vysvetľovanie. Keď je dieťa rozrušené, potrebuje našu emocionálnu reakciu a nie logické zdôvodňovanie. Ak neustále vysvetľujeme a snažíme sa zdôvodňovať emócie alebo ospravedlňovať druhých, napríklad ospravedlňovať iné dieťa na ihrisku, ktoré nášmu vzalo hračku, staviame sa pred deťmi do pozície autorít. Týmto všetkým sa od dieťaťa vzďaľujeme. Ukazujeme mu, že my rozumieme všetkému a ono ničomu. Deti na terapii bežne spomínajú práve tieto situácie - „mamina na mňa stále hovorí alebo niečo vysvetľuje“, prípadne „mama alebo otec vedia všetko“. Najčastejšie je to práve potláčanie emócií, vysvetľovanie a stavanie sa do roly učiteľa, ktorý je mocný a vševediaci. Časté je však aj prehnané ošetrovanie dieťaťa, prílišná starostlivosť, ak sú rodičia hyperprotektívni. Vzbudzuje to v dieťati dojem, že je neschopné, že potrebuje príliš veľkú starostlivosť, lebo by nič samo nezvládlo. Takéto deti chcú na terapii či na ihrisku o všetkom rozhodovať, chcú mať všetko vo svojej moci, keďže doma nemajú. Rodičia si často neuvedomujú, že sa im ich správanie voči deťom pravdepodobne neskôr vráti. Ak kašľú na jeho pocity, aj ono sa k nim bude v dospelosti správať rovnako - bude na nich kričať a prehliadať ich. Ak sa dieťa stretávalo v detstve často s tým, že necítilo, že sú jeho emócie rodičmi prijímané, môže si nechávať v neskoršom veku emócie pre seba alebo, naopak, môže ich ventilovať nevhodne, zraňujúco voči druhým.
Ako zniesť to, že sa na nás dieťa hnevá? Čo keď nám povie, že nás nemá rado? Rodičia berú takéto vyjadrenia veľmi osobne. Je to pochopiteľné, že ich zabolí, keď im dieťa povie, že už nechce byť súčasťou vlastnej rodiny alebo ich nemá rado. V prvom rade si však treba uvedomiť, že dieťa takto dáva najavo svoju obrovskú frustráciu, ktorú prežíva. Chce rodičovi vykričať, že je z niečoho naozaj veľmi nešťastné alebo dlhodobo nahnevané a frustrované. V skutočnosti to nie je o tom, že rodiča nemá rado. Len baží po tom, aby si ho mama alebo otec všimli, porozumeli mu a niečo zmenili. Netreba brať tieto vyjadrenia doslovne, ale prísť so sebareflexiou. Môžeme dieťaťu povedať, že vidíme, že sa veľmi hnevá alebo sa trápi, a my mu s tým chceme pomôcť a porozumieť mu.
Nikdy nie je neskoro a zároveň vždy je správny čas napraviť to, čo sa udialo. Aj rodičia sú len ľudia. Sme prirodzene omylní. Je dôležité vrátiť sa k veciam, ktoré sme nezvládli. Keď vybuchneme alebo v dôsledku našich silných emócií dieťa udrieme, treba si k tomu neskôr v pokoji sadnúť. Povedzte dieťaťu, že vás mrzí, že ste naň kričali alebo ho udreli po zadku. Dôležité je dodať, že ste mu neublížili preto, že ho nemáte radi. Pomenujte situáciu, hovorte jasne o tom, čo vás nahnevalo a čo viedlo k danej situácii. Dieťa by malo porozumieť tomu, čo vám prekáža a prečo ste vybuchli. Učíme ho tým, že dokážeme hovoriť o veciach, ktoré sa nám nepáčia, bez toho, aby sme si vzájomne ubližovali.
Nepovedzte dieťaťu, že vás nahnevalo, lebo je zlé, lenivé, neporiadne. Áno, presne tak. Dieťa sa s tou nálepkou postupne stotožní. Rodič doň akoby vkladá očakávanie, že dieťa je také, akým ho nazýva, že ho vníma ako zlé a neposlušné, a dieťa to postupne preberie za svoje. Od detí, ktoré ku mne chodia na terapiu, často počúvam, že im mamina alebo ocino opakujú, že sú zlé a robia zlé veci. Niekedy deti opisujú, že sú zlé, a rozprávajú mi o tom, ako učia robiť zlé aj súrodenca. Majú to napočúvané a zažité. Preto je dôležité nepripomínať deťom negatíva alebo negatívne vlastnosti. Snažte sa vždy hľadať pozitíva. Nechváľte, ale hľadajte a vypichnite kvality dieťaťa.
Áno, stretávam. Niekedy to povedia aj priamo, že na ne napríklad mamina stále kričí a na brata toľko nekričí, a asi ho teda má radšej. Dieťa sa paradoxne snaží upevniť alebo udržať si svoju negatívnu nálepku, ktorú mu dali rodičia. Vzdáva sa vhodnejšieho alebo lepšieho správania, identifikuje sa s tým nevhodným a upevňuje sa v tom. Niekedy to prechádza až do rezignácie - takým deťom je už všetko jedno. To je to najhoršie štádium. Takéto deti nemusia zvládať napríklad svoj hnev a v dôsledku toho môžu niekomu ublížiť - uhryznúť či udrieť iné dieťa, vytrhnúť mu hračku, udrieť ho hračkou, lopatkou v pieskovisku.
Napríklad keď sa opakuje rušivé správanie dieťaťa na ihrisku, doma, so súrodencom, v škole či v spoločnosti. S psychológom je vhodné poradiť sa aj v prípadoch, keď sú deti utiahnuté, uzavreté, vyhýbajú sa kontaktu s druhými a stránia sa ich, nezapájajú sa do aktivít alebo aktivity odmietajú. Týka sa to detí, ktoré navonok nie sú svojím správaním voči okoliu rušivé, ale zároveň sa neprejavujú ako bežné deti. Napríklad, že by aj oni sami mali chodiť na konzultácie s detským psychológom.
Aktivita Ľadovec hnevu – Zvládanie hnevu pre deti – Čo sa skrýva pod povrchom?
Nie je to o tom, že by terapeut zradil dôveru dieťaťa a vyrozprával rodičovi všetko, čo mu dieťa na terapii povedalo. Je to priestor pre rodiča, a...
Psychológ a lektor Matej Štepita, ktorý pracuje s pacientmi s diagnózou ADHD, tvrdí, že najčastejšie sa naňho obracajú rodičia detí, ktoré navštevujú základnú školu. Majú v nej problémy s rešpektovaním disciplíny, ktorú školy vyžadujú. Často tiež nedokážu dobre vychádzať so spolužiakmi. Podľa odborníka tiež deti s touto poruchou príliš zaťažujú učebné nároky školy, najmä kváli oslabenej pozornosti. Dodal, že aj vzťahy v rodine môžu byť napäté, pretože dieťa aj doma častejšie vzdoruje a rodiča stojí veľmi veľa energie naučiť ho aj základné pravidlá fungovania, ako večer si umyť zuby, ísť spať v určitú hodinu či upratať si svoju izbu.
Štepita sa v týchto prípadoch snaží pracovať s celou rodinou a najmä s rodičmi dieťaťa. Keď zmení dospelý svoj prístup, dieťa určite tiež zareaguje. Navyše najmä pre duševný vývin dieťaťa na prvom stupni základnej školy je rodina najdôležitejšia, pripomína Štepita. Rodičov učí, ako byť citlivý k špecifikám detí, ako ich pochopiť, povzbudiť a podporiť, nájsť ich silné stránky a rozvíjať ich. Na druhej strane aj to, ako stanoviť a dodržiavať jasné pravidlá vo výchove. A napokon ako zvládať výchovu a vypäté situácie v nej so zachovaním vlastného duševného zdravia, pretože táto situácia nie je náročná len pre samotné deti, ale aj pre ich okolie.
Ak má dieťa naozaj klinicky závažnú formu poruchy, je preň diagnóza často vykúpením, tvrdí psychiater René Pospíšil. S poruchou je možné pracovať. ADHD. „Nie je to však choroba, ktorú vyliečite. Je v podstate súhrnom čŕt človeka, ktoré sa dajú ´obrúsiť´ na únosnú úroveň, ale nezmiznú," upozorňuje Pospíšil.
Deťom s ADHD ubližujú napäté rodinné vzťahy. Prejavy ADHD sa veľakrát spájajú s napätými alebo chaoticky nastavenými rodinnými vzťahmi, hovorí Matej Štepita. Často sa dieťaťu uľaví vtedy, keď rodičia zjednotia svoj výchovný prístup alebo keď vyriešia či aspoň zjemnia svoje vlastné vzťahové konflikty či osobné problémy. „Mojou úlohou je potom napomôcť zlepšovaniu vzťahov v rodine, a tým vytvoriť dieťaťu harmonickejšie prostredie na jeho psychický aj nervový vývin," hovorí.
Napätie v rodinách nevníma ako individuálne zlyhanie, ale ako spoločenský fenomén. Veľký tlak na výkon a tempo v práci, roztrieštenosť pozornosti a síl človeka, záplava rôznych agresívnych podnetov reklamy zo všetkých strán, digitálne médiá už pre deti v predškolskom veku a neistota okolo noriem, čo je správne a čo nie vo výchove detí, ľahko vytvoria chaos v konkrétnej rodine a následne aj v duši a nervovom systéme dieťaťa, myslí si Štepita. Preto by podľa neho spoločnosť mala prejavovať záujem, snažiť sa o hĺbku, pokoj, kontakt s prírodou a zrelosť. Tie pôsobia terapeuticky aj na deti s ADHD a ich rodiny.
U niektorých detí s poruchou problémy podľa psychológa počas puberty a dospievania odznejú. Iní ľudia sa s nimi musia naučiť žiť. Pracuje aj s dospelými s ADHD, ktorí prichádzajú sami, lebo vnímajú svoje trápenia plynúce z diagnózy a majú motiváciu aj schopnosti ich postupne riešiť. U dospelých je základom učiť sa rozumne viesť samých seba, teda určitému sebaovládaniu, sebadisciplíne a štruktúrovaniu svojho času aj úloh, vysvetľuje Štepita. Zatiaľ čo deti s ADHD často pobehujú a skáču, u dospelých sa choroba môže prejavovať napríklad mykaním nohami alebo len vnútorným nepokojom. Podobne sa menia i situácie a prostredia, v ktorých dospelý s ADHD nevie vydržať alebo sa prejaví jeho nesústredenosť. Môže mať problémy čakať v rade, nedokáže dokončiť úlohy, ktoré mu pripadajú nudné, vysvetlil René Pospíšil. Tiež sa podľa neho môže stať, že človek zabúda platiť účty alebo stráca veci. Doplnil, že v dospelosti je často problém s diagnostikou poruchy a všeobecne jej vnímaním pacientom, okolím, ale i odborníkmi. Podľa Pospíšila sa stáva, že človek s ADHD pred diagnostikovaním poruchy celý život počúva, že je neschopný, čudný alebo lenivý.
S dospelými Štepita pracuje individuálne, no myslí si, že by mala zmysel aj skupinová práca. Pri rodinách s deťmi kombinuje spolu so svojimi kolegyňami individuálnu prácu s rodinou aj skupiny pre viacero rodín. V rámci skupinovej práce sa deti priamo - teda zážitkom pri hrách či tvorivých činnostiach - učia lepšie vychádzať s druhými deťmi a tiež rešpektovať základné pravidlá potrebné pre fungovanie v skupine. Dostanú aj zážitok prijatia v skupine, ktorý je pre ne vzácny a liečivý, uviedol Štepita. Doplnil, že pri skupinovej terapii si rodičia vedia navzájom často aj prakticky poradiť a tiež získajú pocit, že so svojím trápením nie sú jediní na svete.