Výchova detí je jednou z najnáročnejších úloh, ktorým v živote čelíme. Pre mnohých rodičov však túto úlohu ešte zhoršuje úzkosť, ktorá môže ovplyvniť spôsob, akým vnímajú a reagujú na situácie s deťmi. Úzkosť, či už je to obava o bezpečnosť svojich detí, strach z náhlej straty alebo jednoducho obavy o ich budúcnosť, je častým spoločníkom mnohých rodičov.
Keď sme úzkostní, často sa zacyklíme v katastrofických myšlienkach a predpokladáme to najhoršie. Následne sa potom môžeme snažiť odstrániť všetko riziko zo života našich detí. Hlavným rozdielom vo výchove detí medzi rodičmi, ktorí majú úzkosť, a tými, ktorí ju nemajú, je prístup k riziku. Pre rodičov, ktorí sa cítia ovplyvnení úzkosťou pri výchove svojich detí, je dôležité si uvedomiť a pomenovať svoje pocity. Ak si pocity a myšlienky, ktoré sa v tom momente objavia pomenujeme ako úzkosť, ľahšie sa nám s nimi bude pracovať. Ak nabehneme na ich vlnu a zacyklíme sa v katastrofických scenároch, veľmi prospešné to pre nás nebude. Je dôležité vidieť veci z rôznych perspektív.
Vývoj 4-ročného dieťaťa
Okolo 4. roku sa všetko zlomí a dieťa sa stáva neposednejšie, zvedavejšie a plné energie. Zrazu je utárané s mnohými otázkami, ktorými skúša našu trpezlivosť. U týchto detí sa rýchlo striedajú nálady, kedy z úsmevu rýchlo prechádzajú do plaču a záchvatov hnevu. V predškolskom veku sú deti prirodzene impulzívne a veľmi aktívne. Pozornosť je nestála, ovplyvnená podnetmi, ktoré pochádzajú z okolia. V 3-4 rokoch je necielená, neriadená vôľou. Ak sa trojročné dieťa vedome sústredí 3-5 minút, považujeme to za normu. Pri tejto činnosti je samé. V žiadnom prípade nie je vhodné do tejto činnosti vstúpiť.
Pre 4‑ročné dieťa je dospelý najdôležitejším vzorom, ktorý napodobňuje - od nás záleží, aký obraz o svete si vytvorí. Každá hra je zároveň učením: podporuje pohyb, pozornosť, kreatívnosť, komunikáciu i socializáciu. V rannom predškolskom veku sa deti hrajú prevažne osamote a sú iba observátormi. V stredne veľkej skupine však čoraz častejšie interagujú, vyberajú si kamarátov a začínajú sa navzájom zaujímať. Dieťa dokáže odlíšiť pozadie od hlavnej časti, formy a kategórie veľkosti sa etabliujú, pozná základné geometrické tvary a ťažko/ľahko či hrubé/hladké vníma cez hry. Dieťa začína s rešpektom slugárensky komunikovať: používa slová „ďakujem“, „prosím“, v hre sa delí, čaká svoj rad, vníma emócie druhých a dokáže pokojne rešpektovať konflikt.
Vplyv digitálnych technológií
Keď vaše dieťa oslavuje štvrté narodeniny a stále nerozpráva, je prirodzené, že pocítite obavy a neistotu. Vstup do školy je pre dieťa veľkou zmenou. Musí sa začleniť do triedy, zoznámiť sa novými spolužiakmi a učiteľmi. Sú na neho kladené nároky ako v škole, tak aj doma. Zmysel pre povinnosť, udržanie pozornosti dlhšiu dobu a disciplína premenia doteraz bezstarostné detstvo. Dochádza k rozvoju logiky a pamäti. Dieťa postupne ovláda až 5000 slov a čítaním získava ďalšie nové informácie.
Je ľahké povedať niečo zlé o niekom za jeho chrbtom - ale rozhodne to nie je také ľahké povedať niekomu do očí. Môžete vidieť ich zranený výraz tváre a cítiť ich bolesť, čo vás núti premýšľať a cítiť výčitky svedomia. Ale ak to poviete online, všetko ide von oknom. Nevidíte veci ako inflexia hlasu, reč tela, výraz tváre a dokonca ani necítite feromóny (uvoľňujúce sa počas interakcie tvárou v tvár). „Toto všetko je základom nadviazania medziľudských vzťahov. A všetky chýbajú pri väčšine foriem moderných technológií,“ hovorí psychológ. „Deti trávia toľko času komunikáciou prostredníctvom technológií, že si nerozvíjajú základné komunikačné zručnosti, ktoré ľudia používajú odjakživa. Keďže je jednoduchšie byť emocionálne oddelený, keď ste online, viac ľudí je vystavených kyberšikane.
Keď používame zariadenie, často stojíme, takže ak je dieťa na ňom závislé, pri jeho používaní sa nehýbe. To znamená obmedzenú fyzickú aktivitu, ktorá zvyšuje pravdepodobnosť priberania. Deti, ktoré majú povolené používať zariadenie vo svojej izbe, majú podľa jednej štúdie o 30 percent zvýšený výskyt obezity. Keď sa dieťa stane obéznym, objaví sa aj mnoho ďalších komplikácií.
Deti potrebujú tento čas tvárou v tvár. Je nespochybniteľné, že technológie ako tablety a smartfóny sú súčasťou našich životov. Najmä pracovného. Ale dať do rúk dieťaťu tablet, alebo smartfón, aby sa ukľudnilo, keď plače, je nahnevané, alebo sa nudí, je to najhoršie, čo môžete ako rodičia urobiť. Empatii, schopnosti učiť sa, a sociálnej interakcii môžete vaše dieťa naučiť jedine vy, nikdy nie elektronika. Ako dôležité sa ukazuje v tomto prípade vzorové správanie. Malé deti potrebujú vzor. Nikoho iného, ako súrodencov, blízku rodinu a vás rodičov nemajú. Trávte s nimi čas. Namiesto hry na tablete vyberte hračky a zahrajte sa s nimi.
Rozvod a jeho dopad na deti
Rozvod je jednou z najväčších skúšok v živote človeka. Existuje len veľmi malé percento detí, ktoré by rozvod rodičov negatívne nezasiahol. Niektoré sa s tým vyrovnajú lepšie, iné horšie. U niektorých detí môžu pretrvať trvalé následky, ktoré môžu ovplyvniť aj ich budúci život. Nie je však potrebné podliehať prílišnému pesimizmu a beznádeji, čo sa týka rozvodovej tematiky, pretože existujú aj účinné cesty, ako zmierniť deťom ich bolesť a obmedziť negatívny dopad rozvodu na ich psychiku.
Deti majú pocit, že rodič, ktorý odchádza neodmieta len svojho partnera, ale aj ich. Niekedy sa snažia nájsť menej bolestnú tému, na ktorú prenesú nepríjemné pocity zo straty (čo na to povedia kamaráti, ako to poviem v škole). Vždy chovajú nádej, že sa rodičia k sebe vrátia, a to väčšinou i v prípade, keď rozvodu predchádzali intenzívne manželské konflikty. V tejto fáze môže dôjsť k nesprávnemu pochopeniu rodičmi alebo príbuznými, poprípade každým, kto je v rozvodovej situácii zaangažovaný, že dieťa nemá problém alebo, že druhého rodiča vôbec nepotrebuje, keď o ňom ani nerozpráva.
V druhej fáze môžu deti pociťovať veľkú zlosť. Je to prirodzená reakcia na niekoho alebo niečo, čo dieťaťu spôsobuje bolesť a pokiaľ deťom nie je umožnené túto zlosť vyjadriť, tak ju v sebe v danej chvíli potlačia ale objaví sa v podobe rôznych úzkostných prejavov alebo v neadekvátnom chovaní. V tretej fáze sa s novou situáciou vyrovnávajú, hľadajú nové istoty a zvykajú si na nové usporiadanie. Neznamená to, že s rozvodom súhlasia a že sa vzdávajú myšlienky na možné obnovenie súžitia rodičov. Otvára sa im však pred tým beznádejný výhľad do budúcnosti.
Deti v tomto veku už chápu rozvod, ale ho neakceptujú. Začínajú ich baviť aktivity bez rodičov, záujmy, krúžky, do popredia sa dostávajú kamaráti, trávenie voľného času s rodičmi nie je atraktívne. Deti môžu “nadŕžať” jednému z rodičov, potrebujú hľadať a označiť vinníka, čo nemusí znamenať odmietnutie jedného z rodičov, ale skôr veku primeranú reakciu. Prežívajú stratu ilúzií, hnev, cítia sa ako keď rodič neopúšťa druhého, ale ich samotných. Využívajú , že rodičia majú menej energie, snažia sa získať nad rodičmi kontrolu, manipulovať s nimi. Môžu cítiť povinnosť starať sa alebo podporovať citovo nevyrovnaného rodiča na úkor svojich vlastných zdrojov rovnováhy a energie (obrátenie rolí).
Rozvedení ľudia sa často snažia utajiť svoj stav, pretože sami pokladajú rozvod za škvrnu na svojej dobrej povesti. Tento postoj však postavenie človeka iba zhoršuje. Ten, kto sa takto správa, dáva vlastne za pravdu tým, čo majú predsudky a myslia si, že je to naozaj niečo, za čo sa treba hanbiť. O rozvode možno a treba hovoriť, a to vo vhodnom čase, na vhodnom mieste a vhodným spôsobom. Ak takto postupujú rozvedení rodičia, podobne budú postupovať aj ich deti. Ak sa budú rodičia za rozvod hanbiť, budú sa zaň hanbiť aj deti.
Podpora dieťaťa v náročných situáciách
Niekedy sa stane, že naše deti začnú internalizovať našu úzkosť a začnú vyvíjať svoju vlastnú. Môžu si myslieť, že ich to chráni. V správaní sa môžu objaviť tendencie k provokovaniu, bitkám s deťmi. Dieťa v tomto veku potrebuje tráviť čas s každým rodičom zvlášť. Tým sa uisťuje, že ho majú obaja stále radi, zároveň môže pochopiť a vyrovnať sa s faktom, že sa k sebe nevrátia. Môže sa začať pýtať, kto je zodpovedný za rozvod.
Ak neodoznejú akútne a výrazné prejavy psychických problémov do niekoľkých týždňov, je potrebné konzultovať to s detským psychológom alebo psychiatrom, poprípade absolvovať psychoterapiu. Úplná stabilizácia však trvá mesiace až roky, smútok nad rozvodom napokon môžu deti pociťovať až do dospelosti.
Čo ti najviac vonia? Čo sa ti dnes poddarilo? Pýtajte sa detí vy a verte tomu, že odpovede vás niekedy prekvapia a že sa pri nich možno aj spoločne zasmejete.
