Deti… Nevieme si bez nich predstaviť život a zároveň si uvedomujeme svoju náročnú úlohu vo výchove. Aby sa z vášho dieťaťa stal zodpovedný dospelý človek, potrebuje vedieť, že je milované. Láska je základom pocitu bezpečia, ktorý vytvára priestor, aby sa z dieťaťa vyvíjal milujúci a dávajúci človek. Ak dieťa cíti a vníma vašu lásku ako pravdivú a trvalú, bude oveľa prirodzenejšie zvažovať a akceptovať vaše návrhy, a aj jeho pocity hnevu môžu byť usmernené pozitívnym smerom. Pri výchove detí závisí všetko od vzťahu lásky medzi rodičom a dieťaťom.
Čo je však najdôležitejšie, že ide predovšetkým o bezpodmienečnú lásku. Pretože skutočná láska si nikdy nekladie podmienky. Bezpodmienečná láska je plnohodnotná láska, ktorá prijíma a uisťuje dieťa na základe toho, kým je. Bez ohľadu na to, čo robí (alebo nerobí). Bez ohľadu na to, aké dieťa dosahuje výsledky, aké má slabosti a nedostatky. Bez ohľadu na to, čo od neho očakávate a azda najťažšie, bez ohľadu na to, ako sa správa. Nemusí sa vám páčiť každý ich prejav. Prejavujte dieťaťu lásku stále, dokonca aj vtedy, keď je jeho správanie nevhodné.
Majte na pamäti, že len vaša láska rozhodne, či z vašich detí vyrastú schopní a šťastní ľudia, alebo neistí, neprístupní, zatrpknutí a nezrelí ľudia. Iste vás napadlo, či sa vám bude dariť bezpodmienečne milovať deti po celý čas. Možno občas nie, ale len preto, že nikto z nás nie je dokonalý.
Každé dieťa sa chová inak. Inak sa chová 6 ročné dieťa, 9 ročné dieťa, inak tínedžer. Nezabúdajte, že to ešte stále nie sú zrelé, dospelé osoby a preto musíte rátať s tým, že z času na čas zlyhajú. Počas ich rastu a vývinu s nimi majte trpezlivosť.
Možno niektorí z vás už máte väčšie deti, možno už dospelé. Možno ste jeden z tých rodičov, ktorí ľutujú čas, kedy sa nevenovali svojmu dieťaťu a v obdobiach ich vývinu vás príliš zamestnávala kariéra. Alebo tam zohralo úlohu vaše ťažké detstvo, a vy ste neboli dostatočne pripravení stať sa dobrými rodičmi. Možno ste nepociťovali od vašich rodičov lásku, neprejavovali vám ju, a tak ste sa nikdy nenaučili prejavovať lásku ani vašim deťom.
Nikdy nie je neskoro. Na to, aby ste si vybudovali lepší vzťah so svojimi dospievajúcimi alebo dospelými deťmi, možno budete musieť zbúrať niektoré steny a naopak vystavať mosty, ale o to viac radosti a úžitku prinesie. Je čas priznať si pred vlastnými deťmi to, že sa vám nedarilo prejavovať im dostatok lásky. Môžete tak urobiť aj teraz. Či už ide o tínedžerov, alebo dospelých ľudí, môžete tak urobiť pri osobnom stretnutí, pozerať sa im do očí a požiadať ich o odpustenie. I keď ste neboli možno rodičom, akým ste chceli byť, môžete svoje deti začať milovať teraz, aby mali pocit, že vám na nich skutočne záleží.
Z detí dospeláci?
Predstavte si svet, v ktorom by sa švihnutím prútika stali zrazu z našich detí dospeláci. Istotne nájdete veci, ktoré by ste sa od týchto nových dospelých chceli naučiť. Ak by som takto stretla svoju dcéru, priznávam, že by ma v mnohom prerástla. Z detí by sa pokojne mohli stať guru-ovia, ktorí by nás učili, ako dosiahnuť šťastie a spokojnosť. Šťastie totiž neleží ďaleko od nás. Ono je tu, len my, starí dospelí sa bojíme po ňom siahnuť. Akoby sme zakrpeli...
Surfujem si po internete, keď tu zrazu na mňa vykukne článok, v ktorom sa píše, že to deti by sa mali stať našimi učiteľmi. A nie my dospelí, ktorí učia deti nestratiť sa vo svete, dosiahnuť v ňom spokojnosť a nájsť zmysel. Deti to už dávno majú, len v tom procese dospievania, kedy zasahujú dospeláci, to akosi stratia, zabudnú, alebo to tak zhadzujeme, že zrazu zmysel, šťastie a spokojnosť hľadajú mimo zmyslu, šťastia a spokojnosti.
V čom nás teda deti prerástli? Prečo by sa mali stať našimi guru-ami? Čoho by sme sa ani slovkom nemali u detí dotknúť, čo prestať kritizovať?
1. Že každý človek má v ich živote špeciálne miesto
Keď dieťa prvýkrát niekoho stretne, oči sa mu rozžiaria. Zdá sa mu zaujímavý a chce ho spoznať. Obdivuje ho pre to, aký sa mu javí, aký je a dokáže ho prekuknúť. Každý je niečím špeciálny. Keby sme sa navzájom takto videli aj my, svet by bol hneď dúhovejší.
Deti sa na svet pozerajú čistými, nezakalenými očami a vidia ho unikátne. Tie naše oči sa dívajú cez okuliare zaprášené strachom a nedôverou. Že je svet plný zlých ľudí? Plný nie, ale zlých ľudí vytvárajú jedine ľudia.
2. Byť bezstarostný
Predstavte si možnosť na jeden deň sa zbaviť všetkých svojich strachov, žiaľov, bolesti, pochybností. Cítite, ako to ťažké bremeno z pliec padá? Aký sa zrazu cítite ľahký? Čo tak si to bremeno už na plecia nevyhodiť?
Deti bremená nepoznajú - nie preto, že by nepoznali bolesť, žiaľ či strach. Len vedia, ako sa s nimi vysporiadať. Vedia, že to nie sú celoživotní partneri, len momentálni, ktorých treba dajako vyriešiť. Naučme sa to od nich a keď je riešenie v nedohľadne, počkajme naň.
3. Dôverovať svojmu vnútornému "vedeniu"
Každý z nás sa narodil do sveta so všetkým, čo potrebuje. Intuíciou, vnútorným vedením, inštinktami. To len rokmi sa naučíme prestať ich počúvať. Naše deti to vedia, všímajte si ich v rôznych situáciách. Dcérka raz nechcela odísť na dôležité stretnutie. Nie preto, že sa bála, len cítila, že ešte nie je čas. Nebol, dotyčný mal polhodinové meškanie. Ja to považujem za náhodu, hoci sa podobné situácie opakovali. Ale čo ak...
4. Naplno žiť svoj život
Význam života, zmysel, harmónia, rovnováha - kto sa nesnaží zariadiť si život po svojom? Prečo potom siahame po cudzích rozhodnutiach? No a čo, že platili pre niekoho iného?
Každý sme individuálny - len zaručené riešenia sú lákavejšie ako vlastné, neisté. Deti sa neboja brať na seba riziká. Neboja sa dôsledkov, pretože ich považujú za súčasť života a rozhodovania. Sledujte deti v akcii, lekcia je zadarmo.
5. Nebáť sa
Minimálne byť sami sebou. Deti vedia, kto sú. Odpovedajte si na túto otázku sami. Ja ju riešim, odkedy mi ju položil dobrý priateľ, psychológ. Kto si? Nie aká si, čo robíš, čo máš rada. Ale kto skutočne si?
Deti vedia, kým sú, kto sú. Sú súčasťou celého sveta, univerza a podľa toho sa správajú. Sú súčasťou evolučného procesu, meniaceho sa obrazu. To len my sa fixujeme na statické veci, čím popierame dynamiku života. Sú to ilúzie, ktoré deti nemajú.
6. Slobodne sa vyjadrovať
Vedeli ste, že vraj ženy sú vďaka schopnosti dať najavo emócie, otvorene sa vyjadrovať oveľa slobodnejšie než muži? Preto tiež žijú dlhšie. Možno považujete za zastaranú požiadavku, že by muži mali byť mužmi a teda emócie najavo nedávať, no stále od nich prirodzene očakávame, že sa nebudú správať „žensky“.
Ide o predsudok, ktorého sa treba zbaviť, aby sme slobodne akceptovali každého človeka takého, aký je, a nie aký by mal byť. Viete, čo sa hovorí? Polievka je liek pre telo, slzy pre dušu. Deti to vedia dobre. Pritom im tento liek odopierame.
7. Byť šťastný
Každý chce byť šťastný, pre život to potrebujeme. Snažíme sa zariadiť si ho, aby sme boli spokojní. Spokojnosť rovná sa psychické zdravie, to sa rovná zdravie tela. Deti sa šťastné rodia - k spokojnosti im stačia spokojní rodičia, možnosť behať, skákať, šantiť a priateliť sa. Nenadobúdate pocit, akoby sme sa postupom času odďaľovali od tohto šťastia a teda miesto vpred postupovali vzad?
8. Bezpodmienečne milovať
Neexistuje podmienka „budem ťa ľúbiť, keď...“ Tú deti môžeme jedine umelo naučiť. Deti sa rodia pripravené milovať celý svet, správať sa k nemu s rešpektom.
Milujú bez toho, aby očakávali niečo na oplátku. Ich láska nepozná hraníc. Je ako Slnko, ktoré nám svieti bez ohľadu na to, že by očakávalo platbu. Slnko nepovie Zemi - dlžíš mi, pritom jeho svetlo rozsvieti celé nebo...
9. Dávať s otvoreným srdcom
Deti sa neidentifikujú s obrazom, ktorý si o nich vytvárame my či druhí. Keď sú malé, hovoria o sebe v tretej osobe. Katka prosí. Rodičia ich naučia „Katkina bábika“.
Toto je tvoje, toto moje, toto si chráň, nikomu nedávaj. Kdeže - deti požičiavajú, pretože veci považujú za zdieľateľné a nepodstatné. Vzdávajú sa ich s otvoreným srdcom. Nepotrebujú sa naučiť, že keď dajú, dostanú oveľa viac. Od narodenia to vedia.
10. Odpúšťať
Deti sa vedia nahnevať a hnevať. Lenže ich hnev príde a odíde. Nepotrebujú ospravedlnenia, jednoducho si ho prežijú, aby mohol odplávať. Neuviaznu v ňom, nezaťažujú sa ním, neidentifikujú s ním.
Nekazí im deň ani nešpatí kamaráta. Odpustenie je odpoveď na množstvo problémov, ktoré si v sebe nesieme ako nedoriešené. Nevieme si odpustiť a cítime, že si zaslúžime trest. Deti toto necítia.
Odpustia, pretože milujú. Mávnu nad vecami rukou, lebo podstatnejšia je láska a teda človek. Ten stojí za to, aby mu bolo odpustené. Neprerástli nás v tom?
Cieľ: Príbeh viery, priateľstva a odpustenia | Rastúca viera
Vzťah k deťom a náboženské hodnoty
CGS je spoločný náboženský zážitok, ktorého sa zúčastňujú deti aj dospelí, v ktorom prevládajú náboženské hodnoty detstva, predovšetkým hodnoty kontemplácie a užívania si Boha. Medziľudský vzťah je vždy tajomstvom, o to viac, keď ide o vzťah medzi Bohom a dieťaťom. Veríme, že medzi Bohom a dieťaťom existuje hlboké puto, ktoré v dieťati vyvoláva túžbu priblížiť sa k Bohu. Úlohou dospelého, katechétu, je pripraviť prostredie, ponúknuť vybrané úryvky z Písma a liturgie. Katechéta počúva s dieťaťom a spoločne sa pýtajú: „Bože, kto si? Boh a dieťa majú medzi sebou jedinečný vzťah, najmä pred dovŕšením šiestich rokov. Rast tohto vzťahu by mal byť podporovaný dospelým, ale riadi ho Duch Boží v dieťati. Deti potrebujú svoje vlastné miesto, kde môžu podporovať rast tohto vzťahu.
„Ak chceme dieťaťu pomôcť priblížiť sa k Bohu, mali by sme s trpezlivosťou a odvahou... snažiť sa stále viac približovať k živému jadru vecí. To si vyžaduje štúdium a modlitbu. Átrium (alebo pripravené prostredie) je jedným z dôležitých prvkov, ktoré pomáhajú rozvíjať vzťah medzi Bohom a dieťaťom. Po predstavení témy si dieťa môže slobodne vybrať aktivitu, ktorá umožní vnútorný dialóg s „vnútorným učiteľom“. Ako átrium pomáha živiť tento vzťah?
- Átrium možno prirovnať k domu na duchovné cvičenia, ktorý uľahčuje sústredenie a ticho.
- Átrium je miestom pre náboženský život, pre spoločenstvo a bohoslužby - nie učebňou pre výučbu.
- Átrium je miestom zmysluplnej práce, prostredníctvom ktorého môže dieťa viesť rozhovor s Bohom.
Úlohou katechétu je pripraviť prostredie a predniesť vybrané prezentácie z Písma a liturgie, ktoré „vyvolávajú“ reakciu dieťaťa, a nie ho „sypajú“ informáciami. Katechéta počúva s dieťaťom a spoločne sa pýtajú: „Bože, kto si? Ako nás miluješ?“ Dospelý s dieťaťom uvažuje o otázkach, ktoré vyvolali prezentácie, s využitím materiálov, ktoré dieťaťu ponúkajú, aby mu pomohli pri zamyslení. Katechéti pracujú spoločne v duchu jednoty a harmónie, v súlade s Božím plánom spoločenstva v dejinách spásy a v súlade s témami jednoty, ktoré sú tak silne vyjadrené v podobenstvách o Dobrom pastierovi (Ján 10,1) a o Pravom viniči. Národná asociácia katechézy Dobrého pastiera v Spojených štátoch (CGSUSA) podporuje katechétov, rodičov a ďalších v Cirkvi aj mimo nej v ich hľadaní lepšieho pochopenia náboženského potenciálu detí.
Právo dieťaťa na rodičov
Rodičia neodchádzajú z pôrodnice s hocijakým bábätkom; odchádzajú s dieťaťom. Jedinečný vzťah rodičov s ich dieťaťom dáva právo vychovávať toto dieťa. Podobne aj jedinečný vzťah dieťa - rodič priznáva dieťaťu právo byť vychovávané matkou a otcom.
- Prirodzené právo existuje pred vládou.
- Nikto vám nemusí poskytnúť prirodzené právo.
- Vzťah rodič - dieťa existoval pred akoukoľvek vládou. Nikto neposkytuje deťom ich biologických rodičov.
Ak veríte v prirodzené právo dieťaťa na život, viera, že dieťa má právo na svojich vlastných rodičov, bude prirodzene nasledovať, pretože obe tieto presvedčenia prejdú testom troch pravidiel, ktoré ho robia správnym. Potrat a reprodukčné technológie sú zamerané na dospelých. Zástancovia potratov merajú úspech podľa toho, či sú dospelí spokojní s výsledkom umelého prerušenia tehotenstva a či nerešpektujú právo dieťaťa na život. Zástancovia potratov veria, že ak je dieťa nechcené, môžete ho vytlačiť z existencie porušením jej práva na život. Ani demokrati, ktorým záleží na sociálnej spravodlivosti, ani republikáni, ktorí sa snažia o obmedzenú vládu, nedostanú to, čo chcú, kým nebudeme brániť práva detí na ich matku a otca. 90 % mladých ľudí bez domova a utečencov sú bez otca. Deti kvôli tragédii strácajú rodičov už od úsvitu vekov. Naším poslaním je urobiť z Them Before Us viac než len chytľavý trojslovný názov pre našu neziskovku.
Rešpekt vo vzťahu k deťom
Definovať, čo znamená niekoho rešpektovať, je síce náročné, no dá sa to. Samotnému rešpektovaniu sa venuje aj uznávaný český detský psychológ Václav Mertin. Nielen udalosti posledných týždňov, kedy sa Slovenskom šírili videá o bitkách medzi deťmi, ale aj dlhodobé snahy o zlepšovanie vzťahu medzi rodičmi a deťmi či učiteľmi a žiakmi, poukazujú na to, že je už odmalička dôležité budovať vzájomný rešpekt a dôveru. Mnoho ľudí má však s rešpektovaním seba či iných problém, pričom ten môže i nemusí prameniť z detstva.
Otázkam čo známení rešpektovať a byť rešpektovaný sa venuje aj Václav Mertin, ktorého čaká aj tematicky zameraný webinár na. Václav Mertin je detský psychológ a pedagóg, ktorý už viac ako štyridsať rokov pracuje v pedagogicko-psychologickej poradni pre deti a tiež na katedre psychológie FF UK ako poradca. Odborne sa zaujíma najmä o všeobecnejšie otázky uplatnenia psychológie v školstve, individualizácie vzdelávacieho prístupu k deťom, poruchy učenia a správania, vstup dieťaťa do školy, domáce vzdelávanie a poradenstvo pre rodičov.
V akom veku dieťa pochopí hranice?
Neviem uchopiť slovo pochopiť. Stačí mi, keď sa dieťa správa určitým spôsobom. Neviem, či situáciu chápe, alebo je to naučené, alebo kopíruje, ako sa k nemu správam ja. Dôležitejšie je, aby som dieťa doviedol do bodu, že sa bude správať určitým spôsobom. Niektoré veci časom pochopí, niektoré nie. Niekedy by som ani nepremýšľal, či dieťa všetko chápe, veď ani ja sám neviem, či niektoré veci úplne chápem. Prístup pochopenia znamená, že ja niečomu rozumiem a preto sa tak správam. Keď niečo pochopíte a preto sa tak správate, je to super.
Rodičia a názory detí
Rodičia niekedy pri väčšom dieťati neakceptujú, nerešpektujú jeho názory, potreby. Niekedy to len netrafia. Myslím to v dobrom, pretože rodičia si myslia, že ich deti sú malé a potrebujú pomoc, ale to dieťa už nemusí byť už až tak malé. Odhadnúť to je ťažšie. Zvonku sa nám môže zdať situácia iná než je. Keď vidíme, že rodičia by mali ubrať, mali by sme si uvedomiť, že oni im nechcú ublížiť, ale pomôcť.
Ak budem dieťaťu chcieť zaväzovať šnúrky preto, lebo to nerobí dobre, tak ho nerešpektujem. Mal by som rešpektovať, že si to viaže ako ono chce a robí to jeho spôsobom. Je to banalita, ale týka sa to mnohých vecí. Myslím si, že toto je problém nastavenia mysle. Vo chvíli, keď si povedia, že dieťa je väčšie, určite rešpekt bude väčší. Je problém, že niektorí rodičia to nevedia. Aj vedieť rešpektovať je určitá technológia, ktorá sa dá naučiť. Toto je rola psychológa, lebo rodič býva často zacyklený. Aj väčšia voľnosť totiž znamená rešpekt, aj keď sa to rodičom nemusí zdať.
Dá sa rešpekt naučiť aj v dospelosti?
Určite. Keď si to ako dospelí zrovnáme v hlave, naraz vidíme, že sa to dá. Ale to si musíme uvedomiť alebo nám to musí niekto autoritatívne povedať. V 20-tich to ide ťažko, ale neskôr si uvedomujeme, že veľa vecí sú hlúposti.
Čo znamená rešpektovať sám seba?
Tu by som spomenul Ericha Fromma a jeho dielo Umenie milovať. Tento autor opísal, že aby sme mohli mať radi druhých a rešpektovať ich, musíme mať radi sami seba, mať pozitívny vzťah k sebe, hovoriť si, že sme dobrí, šikovní. To neznamená, že po nás musí ostať dielo vytesané do kameňa. Vtedy, keď človek prijme sám seba, aký je a nebude si dávať podmienky, vtedy sa berie, aký je. Nepoužívam rešpektovať sa, lebo je to dosť nadnesené. Ale vďaka prijatiu sa viac chápeme.
Sme ako Európania dostatočne rešpektujúci?
Sme rešpektujúce krajiny? To neviem. Niektorí rodičia majú aj vo vzťahu k deťom či okoliu a spoločnosti rešpekt. Európa je pomerne tolerantná a ústretová. Myslím si, že to s nami nie je také zlé a povedal by som, že sme rešpektujúce krajiny. Znamená tolerantná rešpektujúca? Tolerancia je súčasť rešpektu. Keby bola otázka, či je uznanie inakosti a jedinečnosti súčasťou rešpektu, povedal by som, že to nie je to isté, ale je to súčasť. Je krásne, že sme iní. Sú prípady, kedy to „drhne“ a inakosť nám nerobí radosť, ale pri veľa veciach nevieme, aký prospech majú veci, čo nám vadia. Niekedy by sme im mali umožniť, aby sa mohli rozvíjať a fungovať a byť v spoločnosti. Mnohí si myslia, že majú právo zasahovať do života iných, no tým ich nerešpektujú.
Čo im pomôže pochopiť, čo je správne?
Najmä vo vzťahu k malým deťom sme nútení rozhodovať, ale sú ľudia, ktorí majú pocit, že takto sa funguje kdekoľvek pri komkoľvek. Ak sa dospelí neustále snažia vstupovať inému do života, je to cez čiaru. Aj keď ide o mladého dospelého. Preto treba myslieť s predstihom, pomaly a po malých dávkach sa priravovať na to, že aj naše dieťa raz dospeje a bude samostatné. Potom dokážeme potrebu vstupovať do života napríklad našich detí zmenšiť. Ale, samozrejme, v 18-tich sa to neskončí. Ako rodičia máme zodpovednosť.
Dá sa vychovávať bez trestov?
Kedysi sa trestalo rôznymi formami (kľačanie v kúte, facka). Dnes je to neakceptovateľné, no mnohí takéto „výchovné“ formy predsa len využívajú. Predstava, že sa s dieťaťom vyberiete do piesku a capnete ho po zadku cez plienku, pričom ja na vás zavolám policajtov, je nepredstaviteľná. Ale spoločnosť hovorí, že niečo nie je korektné a ja som tom zo psychologického hľadiska presvedčený. Z tohto dieťa nebude mať celoživotnú traumu. Najmä mladšie deti, možno do puberty, aj keď im nerobíme vždy tie najlepšie veci, vnímajú nás pozitívne a odpustia nám.
Myslím si, že sa dá vychovávať bez trestov, problém však je, že to nevieme. Svojím detstvom sme nastavení tak, že keď sme niečo urobili, dostali sme na zadok alebo nasledoval trest. Nikto nás neučil, či by to nešlo aj inak, pretože riešiť sa to musí. Otázka je, ako na to rodič príde. Tu je dôležitá prevencia, pretože niektorým problémom sa dá predísť. Je na dospelých, aby mysleli ako v šachu o tri či štyri ťahy dopredu. Musíme si uvedomiť, že my dospelí sme presvedčení, že čím je trest razantnejší, tým bude účinok väčší. Nie je to tak. Výskumy ukazujú, že telesné tresty nefungujú. Radšej by sme mali povedať, že sa nám to nepáči, takto sa nesprávame, upozorníme, že si niečo neprajeme. Vyzerá to byť slabé, ale je to rovnako silné ako facka. Naviac, keď dieťa udrieme, neurobí to znova, lebo sa bojí. Ale nemali by sme chcieť, aby sa nás deti báli. To nie je perspektívna výchova do dospelosti. Tiež musím povedať, že akékoľvek fyzické tresty sú vlastne psychické tresty. Rodičia často argumentujú, že veď oni dieťaťu hlavu neutrhli. Keď vás ako rodič udriem, beriem vám lásku a životnú istotu. Nič iné ako dieťa však nemáte. Tresty nie sú šťastné, pretože potrebujeme u dieťaťa tvoriť hranice a sme v roku 2022, nie v 19. storočí. Musíme meniť prístup, pretože vieme o detských potrebách. Kedysi sme nevedeli, že dieťa k svojmu rozvoju potrebuje istotu, bezpečie, lásku. Trestami mu ju však berieme.
Deti a situácia počas pandémie
Problém je, keď niečo trvá dlho. A táto situácia trvá dlho. Aj ja sám som si na začiatku myslel, že to bude čoskoro lepšie. Bránil som sa tomu, že by to spôsobilo fatálne škody. Dnes si myslím, že nemáme istotu a tú stratili aj deti. Môžu deti chodiť do školy, medzi kamarátov, na krúžky? Raz áno, raz nie. Nevedia to ovplyvniť. Keď deti chodia do školy, majú v tom poriadok. Učia sa, pripravujú sa, opravujú sa. Toto je teraz rozbité, čo pokladám za omnoho väčší problém. Narastajú im úzkosti, strachy, smútky. Deti sa musia vidieť osobne každý deň, aby udržiavali vzťahy. Keď sa nevidia, situácia sa komplikuje. Čoraz problematickejší je už aj vzťah učiteľ - žiak, keďže sa vidia často iba cez obrazovky.
Budovanie rešpektu v online prostredí
Pokiaľ bol nejaký vzťah už vytvorený, sami učitelia hovoria, že deti sa tešia na nich aj spolužiakov. Ak deti nemali s učiteľom takmer žiaden osobný kontakt, je to o to ťažšie a zložitejšie. Učiteľ je dospelá úradná osoba, čiže by tam mal byť rešpekt a autorita, aj keď sa v online prostredí ťažšie budujú. Všeobecne si však učitelia dnešnej doby zaslúžia uznanie.
Strata rešpektu u detí
Slovensko aktuálne rieši bitky medzi deťmi a ich zverejňovanie na sociálnych sieťach. Prečo sa tam stratil rešpekt voči druhým? Dokážu takéto deti rešpektovať niekoho? Tieto prípady boli nielen na Slovensku, ale aj v Čechách už predtým. V tomto vidím 2 problémy. Verejnosť nereaguje na evidentné prehrešky detí priamo na mieste. Cudzí ľudia si nevšímajú a pokladám za dôležité povedať, že to kedysi bolo. Aj keď vás v minulosti nepoznali, za golier vás doviedli domov alebo dali facku a bolo. Nepodporujem bitky, ale hovorím o tom, že kontrola verejnosti mala vo vzťahu k deťom niečo do seba a deti sa brzdili. S tým však dnes neurobíme nič. Problémom môžu byť aj rôzne negatívne spoločenské javy a časť chyby vidím aj vo vzdelávacom systéme, ktorý deti učí napríklad Pytagorovu vetu, ale nenaučí ich uznaniu, rešpektu, spolužitiu, rozumieť sami sebe, vnímaniu rôznorodosti, vzájomnej komunikácii a to je v súčasnej dobe chyba. Spoločnosť má školu a tá by sa mala zameriavať aj na etiku či mravnú výchovu. Tak ako dospelí, aj deti sa dajú učiť. Želal by som si, aby sme deti viac viedli aj k tomu, že keď vidia neprávosť, aby zasiahli. Aby neboli ľahostajné.
