Očkovanie je považované za jeden z najúčinnejších spôsobov prevencie infekčných ochorení. V posledných rokoch sa však objavuje množstvo otázok a obáv týkajúcich sa jeho bezpečnosti a účinnosti, najmä v kontexte užívania antibiotík a rôznych zdravotných stavov. Tento článok sa zameriava na poskytnutie komplexných informácií o očkovaní, antibiotikách a ich vzájomnom pôsobení, s dôrazom na štúdie a odporúčania odborníkov.
Čo je imunita a ako funguje?
Imunita je odolnosť organizmu voči mikroorganizmom. Vzťahuje sa iba na také mikroorganizmy, s ktorými sa organizmus človeka dostal do kontaktu a proti ktorým si vytvoril špecifické protilátky. Pri aktívnej imunite si organizmus sám vytvára protilátky po stretnutí s určitým mikróbnym antigénom. Týmto antigénom môže byť živý, alebo usmrtený mikroorganizmus, mikroorganizmus oslabený vonkajším zásahom, alebo jeho produkt, prípadne jeho časť. Pri pasívnej imunite ide o imunitu krátkodobú, pri ktorej sa do organizmu vpravujú hotové protilátky vo forme špeciálnych preparátov alebo novorodenec dostáva hotové protilátky od matky krvou, resp. Prirodzenú imunitu zabezpečujú protilátky od matky, alebo protilátky vytvorené po prekonaní prirodzenej infekcie.
Očkovanie ako nástroj prevencie
Očkovanie (iné názvy: naočkovanie, vakcinácia, vakcinovanie, inokulácia) je podanie očkovacej látky (vakcíny) do organizmu, ktorý si následne vytvorí ochranné protilátky proti antigénom obsiahnutým vo vakcíne. Tieto protilátky potom majú chrániť človeka alebo zviera pred infekciou vyvolanou patogénmi, ktoré by neočkovanému jedincovi inak mohli spôsobiť ochorenie. Zároveň však musí byť eliminovaný infekčný potenciál (patogenita) samotnej vakcíny.
Očkovacia látka (vakcína) je antigén alebo zmes antigénov, ktorá po aplikácii do tela vnímavého organizmu aktivuje bunky imunitného systému a vyvolá tvorbu špecifických protilátok. Antigénom je mikroorganizmus alebo jeho produkty, pozmenené rôznymi zásahmi tak, že sú schopné aktivovať bunky imunitného systému a vyvolať tvorbu protilátok, nemôžu však vyvolať ochorenie. Toxoidy (anatoxíny) sú pripravené zo zneškodnených produktov baktérií napr. Očkovacie látky sú pripravené na použitie v rozličných formách: tekuté, lyofilizované, (sušené a zamrazené, ktoré sa pred použitím riedia pribaleným roztokom), práškové alebo v aerosóle. Každá očkovacia látka má určený expiračný čas.
Očkovanie je okrem zabezpečenia pitnej vody najúčinnejším spôsobom znižovania chorobnosti a smrtnosti na infekčné ochorenia, ktoré má dokonca významnejší dopad na chorobnosť na infekčné ochorenia ako vývoj a používanie antibiotík. Aj preto v druhej polovici dvadsiateho storočia prijala väčšina krajín sveta program očkovania, ktoré sa vykonávalo podľa jednotnej schémy alebo v tzv. kampaniach. Dôsledným plnením Imunizačného programu sa podarilo v Slovenskej republike už v roku 1960 eliminovať detskú obrnu a novorodenecký tetanus. Od 60-tych rokov sa neevidovalo ochorenie na tetanus u detí a mladistvých. Posledné ochorenie na záškrt bolo hlásené v roku 1980, posledné ochorenie na osýpky v roku 1998 a u ostatných nákaz imunizačného programu sa chorobnosť pohybuje na veľmi nízkych hodnotách.
Očkovanie proti chrípke je odporúčané pre širokú škálu ľudí, vrátane detí, tehotných žien a osôb s chronickými ochoreniami. Deti sú považované za rizikovú skupinu pre ochorenie chrípou, pretože u nich sa pri chrípke vyskytujú komplikácie častejšie a bývajú závažné. Hoci štúdie na tehotných ženách s očkovaním proti chrípke sa z etických dôvodov nerobili, skúsenosti ukazujú, že očkovanie proti chrípke nemá negatívny vplyv na plod, práve naopak, chráni matku aj plod. Chronicky choré deti by sa mali očkovať proti chrípke.
Odporúčané očkovanie osôb, ktoré sú vystavené zvýšenému nebezpečenstvu vybraných nákaz, ak lekár rozhodne (proti chrípke, pneumokokovým invazívnym infekciám, vírusovej hepatitíde typu B, vírusovej hepatitíde typu A, meningokokvým infekciám, hemofilovým infekciám, príp. Očkovacie látky sú tetanový toxoid (T) a difterický toxoid (d), adsorbované na hydroxid hlinitý. Toxoidy sa získavajú inaktiváciou bakteriálnych toxínov pochádzajúcich z kultúry baktérií Clostridium tetani a Corynebacterium diphtheriae. Toxoidy si ponechávajú antigénne vlastnosti prirodzených toxínov, ale nie sú patogénne. Očkovacie látky sú podporené hydroxidom hlinitým (adjuvans).
Antibiotiká a ich úloha
Antibiotiká sú lieky, ktoré sa používajú na liečbu bakteriálnych infekcií. Existujú dva hlavné druhy antibiotík: Úzkospektrálne antibiotiká pôsobia proti obmedzenému počtu druhov baktérií. Širokospektrálne antibiotiká sú účinné proti celému radu najrôznejších mikroorganizmov. Antibiotiká môžu pôsobiť baktericídne (zničiť bunkovú stenu pôvodcu choroby a usmrtiť ho) alebo bakteriostaticky (preniknúť do procesu jeho látkovej výmeny a zabrániť, aby sa delil a množil).
Rezistencia na antibiotiká: Rastúci problém
Nárast spotreby antibiotík v posledných desaťročiach priniesol problém nazvaný rezistencia. Mikroorganizmy sa naučili rýchlo a inteligentne reagovať na ohrozenie antibiotikami a vytvorili si vlastné rezistentné zárodky. Niektoré baktérie sa postupom času stali rezistentnými takmer voči všetkým druhom antibiotík; také zárodky označuje medicína ako multirezistentné.
Ako predchádzať rezistencii na antibiotiká? Užívajte antibiotiká len vtedy, keď to prinesie nesporné výhody. Dodržiavajte presné dávkovanie a čas užívania antibiotík. Nevysadzujte antibiotiká priskoro a svojvoľne. Nekonzumujte mlieko s niektorými antibiotikami (najmä tetracyklíny alebo fluorochinolóny), pretože môže znížiť ich vstrebávanie v tráviacom trakte. Podporujte obnovu črevnej mikroflóry konzumáciou potravín bohatých na vlákninu. Užívajte probiotiká s antibiotikami, ale nie presne v rovnakom čase.
Očkovanie po antibiotikách
Účinok očkovacej látky by nemal byť oslabený následnosťou po liečbe antibiotikami. Týždeň po dobratí antibiotík je dostatočný časový odstup medzi dobratím antibiotík a očkovaním.
Primárna imunodeficiencia: Keď je imunita oslabená
Primárna imunodeficiencia alebo imunitná nedostatočnosť je vzácne genetické ochorenie, ktoré spôsobuje časté, predovšetkým respiračné ochorenia. Jedným z príznakov imunitnej nedostatočnosti sú neustále sa opakujúce respiračné ochorenia, pneumónie, ktoré sa vyskytnú niekoľkokrát do roka, a zápaly pľúc či tráviaceho traktu. Ak vaše dieťa potrebuje na vyliečenie z choroby pravidelne viac ako jednu škatuľku antibiotík, a ak sa mu po dobratí vráti choroba v plnej sile, môže ísť o prejav imunitnej nedostatočnosti.
Vrodená imunodeficiencia, označovaná aj ako primárna imunodeficiencia, sa prejavuje častými, predovšetkým respiračnými ochoreniami. Jednou z častých porúch je napríklad nedostatok imunoglobulínu A. Imunitná nedostatočnosť sa môže prejaviť aj opakovanými alergiami, zápalmi močových ciest či črevnými infekciami. V niektorých prípadoch môže byť príčinou aj vírus HIV (tzv. imunitnej nedostatočnosti), spôsobujúci AIDS (tzv. Syndrome - syndróm získanej imunitnej nedostatočnosti).
Vakcinačná váhavosť a jej dôsledky
Váhavosť (angl. hesitancy) voči očkovaniu spôsobuje oneskorenie prijatia rozhodnutia dať sa zaočkovať alebo odmietnuť očkovanie, napriek dostupnosti vakcín. Váhavosť voči očkovaniu je zložitá a špecifická, líši sa v závislosti od času, miesta a vakcín. Ovplyvňujú ho faktory ako spokojnosť, pohodlnosť, chorobný strach z ihiel (syndróm bieleho plášťa) alebo nedostatočné porozumenie fungovaniu očkovacích látok.
V súčasnosti existuje vedecký konsenzus, že vakcíny sú vo všeobecnosti bezpečné a účinné. Váhavosť voči očkovaniu má často za následok prepuknutie chorôb a úmrtia na choroby, ktorým je možné predchádzať očkovaním. Niektorí jedinci sa nemôžu stať imúnnymi kvôli zdravotným problémom, ako sú imunodeficiencia (neschopnosť vytvorenia imunity v dôsledku genetickej poruchy, inej infekcie, napr. vírusom v tejto kategórii je HIV). Váhavosť proti súčasne vakcínám proti chorobe COVID-19 môže byť aj dôsledkom obavy z nežiaducich (vedľajších) účinkov avšak riziko, plynúce z komplikácií je v porovnaní s rizikom z ochorenia COVID-19 oveľa nižšie. V prípade tých proti COVID-19 je väčšina nežiaducich účinkov veľmi miernych.
Podozrenia na nežiaduce (vedľajšie) účinky liekov vrátane vakcín sa na Slovensku hlásia Štátnemu ústavu pre kontrolu liečiv, ktorý ich ďalej spracúva a zasiela do spoločnej európskej databázy. Tieto hlásenia slúžia na monitorovanie bezpečnosti liekov po registrácii.
Polemika súvisiaca s vakcináciou začala už 80 rokov predtým (v roku 1718) ako vôbec vznikol názov vakcína. Proti Jennerovej metóde takmer okamžite vzniklo hnutie, ktoré očkovanie odmietalo. V Spojenom kráľovstve v roku 1853 po prijatí zákona o očkovaní vznikla Liga proti očkovaniu. Nasledovala ju Liga proti povinnému očkovaniu, keď bol zákon v roku 1867 novelizovaný a očkovanie proti kiahňam nariaďoval všetkým deťom od troch mesiacov do 14 rokov. Odporcovia argumentovali tým, že vakcína spôsobuje zdravotné problémy, nefunguje, či dokonca kiahne vyvoláva.
V súčasnosti, napriek benefitom povinne podávaných vakcín a prevažne miernym nežiaducim (vedľajším) účinkom, ktorých objektívne zistené riziko je neporovnateľne menšie s rizikom infekcie, existuje vzrastajúca opozícia proti povinnému očkovaniu. Odpor voči očkovaniu vyvolávajú najčastejšie nepodložené domnienky o veľkej miere nežiaducich reakcií vrátane vplyvu na vznik napr. diabetu a epilepsie, pozitívnom pôsobení patogénov na vývoj imunitného systému alebo neúčinnosti vakcín.
V roku 1998 Andrew Wakefield publikoval štúdiu, v ktorej tvrdil, že jestvuje spojitosť medzi detským očkovaním a autizmom. Čoskoro sa ukázalo, že to bol podvod a vedecký magazín The Lancet text stiahol. Wakefield sa dnes živí ako protiočkovací aktivista. Podľa WHO výskyt osýpok sa v roku 2017 celosvetovo zvýšil o 30 %. WHO vo svojej správe tvrdí, že znepokojivý trend nárastu počtu nakazených osýpkami je takmer celosvetovým fenoménom, avšak s rôznymi príčinami v jednotlivých regiónoch. V Európe je za nárastom najmä dezinformačná kampaň.
Diskusia Pod Lampou otvorila etickú dilemu o osobných právach a spoločenskom dobre, pretože ak sa nedosiahne kritické množstvo zaočkovaných (okolo 90 % až 95 % pri osýpkach) stráca očkovanie účinok a teda zmysel.
Imunodeficiencia a očkovanie
U osôb s poruchami imunitného systému je potrebné očkovanie posúdiť individuálne. V niektorých prípadoch, najmä pri primárnej imunodeficiencii, môže byť očkovanie rizikové. Lekár musí starostlivo zhodnotiť riziko a prínos očkovania v každom konkrétnom prípade. V prípade imunodeficiencie sa očkovacia látka podáva len v prípade závažného rizika infekcie. V takom prípade o podaní rozhodne lekár.
Očkovacia látka obsahujúca len tetanový toxoid sa podáva každých 10-15 rokov. Očkovacia látka obsahujúca tetanový toxoid a u ktorej je indikované podanie posilňovacej dávky proti záškrtu, sa podáva jeden a dva mesiace po prvej dávke.
Očkovacie látky sa nesmú podávať intravaskulárne. Vždy sa treba uistiť, že ihla neprenikla do krvnej cievy. U osôb s poruchami zrážanlivosti krvi, pretože po podaní môže u týchto jedincov nastať krvácanie, je potrebné očkovanie starostlivo zvážiť.
Záver
Očkovanie zostáva kľúčovým nástrojom v prevencii infekčných ochorení. V prípade osôb s oslabenou imunitou alebo inými zdravotnými komplikáciami je nevyhnutné konzultovať očkovanie s lekárom, ktorý posúdi individuálne riziká a prínosy. Dôležité je tiež dodržiavať odporúčania týkajúce sa očkovania a antibiotík na minimalizáciu rizika vzniku rezistencie.