Jozef II. bol jedným z najvýznamnejších panovníkov osvietenského absolutizmu v Habsburskej monarchii. Jeho život a vláda boli poznamenané snahou o radikálnu modernizáciu ríše, ktorá sa opierala o osvietenské ideály a filozofiu prirodzeného práva. Po nástupe na trón presadzoval významné reformy, ktoré nariaďoval prostredníctvom patentov.
Jozef II. sa narodil 13. marca 1741 vo Viedni. Bol štvrtým dieťaťom a prvým synom panovníčky Márie Terézie a Františka Štefana Lotrinského. Medzi jeho súrodencov patrila napríklad Mária Antoinetta, manželka francúzskeho kráľa Ľudovíta XVI., či Leopold II., ktorý ho po jeho smrti vystriedal na tróne.
Budúci panovník - reformátor - vyrastal v prísnom režime, naplnenom vzdelávaním a modlením. Od útleho detstva prejavoval nadanie na cudzie jazyky, ako šesťročný ich údajne ovládal šesť. Medzi jeho učiteľov patrili gróf Kaunitz, Karol Anton von Martini, Johann Krištof von Bartenstein a aj gróf Karol Batthyányi von Németh Ujvár, ktorý mal na neho najväčší vplyv. V mladosti sa zaujímal aj o filozofiu, najmä o myšlienky francúzskeho osvietenca Voltaira.
Po smrti otca Františka I. v roku 1765 sa stal spoluvládcom po boku Márie Terézie. Mária Terézia síce patrila tiež k reformátorom monarchie, ale predstavy svojho syna považovala za príliš radikálne. Svoje predstavy o reformách Jozef II. odvodzoval zo skúseností z častých ciest po habsburských dŕžavách, ale aj po Francúzsku či Rusku. Cestoval inkognito pod identitou grófa Falkenstiena, aby sa mohol stretnúť s obyčajnými ľuďmi a vcítiť sa do ich života.
Po smrti Márie Terézie, panovníčka zomrela 29. novembra 1780, nastúpil Jozef II. na trón a rýchlo začal modernizovať monarchiu na základe skúseností z ciest a v duchu osvietenských myšlienok. Legitimitu svojich reforiem zavádzal patentmi, ktorých vydal 6000, bez zohľadnenia vôle krajinských stavovských snemov a nezriedka aj proti ich vôli.
Opieral sa o filozofiu prirodzeného práva, nie o Božie prikázania. Vychádzal z toho, že človek je od narodenia slobodný a povinnosťou každého úradu je vytvoriť také podmienky, aby svoju slobodu mohol aj realizovať. Opatrenia, ktoré zavádzal s cieľom hospodársky a duchovne pozdvihnúť monarchiu, sa stali známe aj ako jozefínske reformy.
Medzi najznámejšie patrili Tolerančný patent (1781), rozširujúci náboženskú slobodu aj pre nekatolícke vierovyznania v monarchii, Patent o zrušení nevoľníctva (1781), ktorý v Uhorsku začal platiť až od roku 1785, alebo napríklad Patent o liberalizácii cenzúry v novinách, knihách a divadle.
Podľa pruského vzoru zreformoval armádu a mnohé nariadenia Jozefa II. sa týkali aj zdravotníctva, sociálnej starostlivosti, vzdelávania či súdnictva. Zrušil viacero mníšskych rádov, obmedzoval styky s Rímom a snažil sa zmierniť vplyv pápeža na katolícku cirkev v monarchii. Na výchovu kňazov zrušil biskupské semináre a zriadil dva štátne generálne semináre.
Pod pojmom Jozefínske reformy sa označuje súbor približne 6000 nariadení a výnosov Jozefa II., ktoré v duchu osvietenských ideálov prirodzeného práva, racionalizmu, "rozumnej vlády" a náboženskej znášanlivosti nadväzovali na reformy jeho matky Márie Terézie, a v niektorých smeroch ich radikálne prekračovali.
Tolerančný patent zrušil cirkevný monopol katolíckej cirkvi v rakúskych korunných krajinách a okrem katolíckeho vierovyznania povoľoval aj luteránske, kalvínske a ortodoxné kresťanstvo. Nešlo tu však ešte o zrovnoprávnenie týchto vierovyznaní, ale o ich tolerovanie. Na základe tohto patentu sa mohli títo veriaci slobodne hlásiť k svojmu vierovyznaniu. Mali povolené stavať si kostoly, ktoré však nesmeli mať veže. Bola zakázaná diskriminácia v cechoch. Od 2. januára 1782 bola podobným spôsobom tolerovaná aj židovská viera. Židia sa odvtedy mohli venovať väčšine bežných povolaní, mohli študovať na univerzitách a v niektorých oblastiach mohli vlastniť aj pôdu. Bolo zrušené označovanie žltým krúžkom a mohli byť oslovovaní „pán“.
Patent o zrušení nevoľníctva, ktorý bol vydaný 1. novembra 1781 v rakúskych a českých krajinách (v roku 1785 aj v Uhorsku), zrušil nevoľníctvo a nahradil ho miernejším stavom, a to poddanstvom. Na základe toho neboli poddaní priamo závislí na vrchnosti, či už šľachtickej alebo cirkevnej. Táto zmena tiež znamenala, že poddaní nepotrebovali súhlas vrchnosti, keď sa chceli odsťahovať z panstva, keď chceli uzavrieť manželstvo s osobou, ktorá žila mimo panstva, alebo keď chceli, aby sa ich deti vyučili v nejakom remesle, alebo ich chceli dať študovať. Vznikla možnosť dedenia sedliackej usadlosti a zamedzilo sa drobeniu pozemkov. Z poddanstva bolo možné sa vykúpiť.
Jozef II. sa pokúsil aj o zdanenie všetkých obyvateľov, vrátane privilegovaných vrstiev, čo sa mu však v Uhorsku nepodarilo uviesť do života. V administratíve zrušil v Uhorsku stáročia existujúce šľachtické stolice a nahradil ich 10 štátnymi dištriktami. V rámci Jozefínskeho katastra nariadil spísať všetku pôdu v ríši - poddanskú aj panskú. Zavádzal tiež rovnaké zdanenie, čím zrušil predchádzajúce daňové úľavy šľachty. Bernou a urbariálnou reformou (patentom) zrušil povinnosť roboty a nahradzoval ich peňažnými dávkami. Daňové zaťaženie poddanských sídiel nemalo prekročiť 30 % výnosu pozemku.
V jazykovej oblasti vyhlásil nemčinu namiesto dovtedajšej latinčiny za úradný jazyk rakúskej monarchie (vrátane Uhorska) a zároveň podporoval pestovanie jednotlivých domácich jazykov v monarchii, čo uviedol do praxe dekrétom z decembra 1786, ktorého cieľom bolo zlepšenie komunikácie kňazov s obyvateľstvom. Toto spôsobilo jednak nárast maďarského nacionalizmu a začiatok tzv. maďarizácie a jednak to, že sa bernolákovci začali venovať pestovaniu jedného z týchto domácich jazykov monarchie - slovenčiny.
Zreformoval tiež súdnictvo. Prijal nový Trestný zákonník a nový Občiansky zákonník. Trestný zákonník zrušil trest smrti a mučenie. Občiansky zákonník hlásal rovnosť ľudí pred súdom a celkovo rovnaké práva a povinnosti občanov.
V roku 1777 založil Jozef II. ríšsky Ústav pre hluchonemých, kde sa vyučovalo pomocou posunkovej reči a orálnej metódy, čím sa vytvorila nová kombinovaná metóda, dnes nazývaná viedenská metóda. Zakázal pochovávať mŕtvych v kláštoroch a kostoloch klasickým spôsobom. Mŕtvoly sa mali pochovávať zabalené v plátne, a nie v drevených rakvách. Dôvodom pre toto rozhodnutie bolo šetrenie dreva.
Aby podlomil politickú moc šľachty, ktorá sa stavala proti jeho reformám, zrušil viacero rádov, kláštorov aj cirkevných majetkov, obmedzoval styky s Rímom a snažil sa paralyzovať mocenský vplyv pápeža na katolícku cirkev v rakúskej monarchii. Obnovil tiež „placetum regium“, čo bolo nariadenie, ktoré zakazovalo čítať pápežské buly v kostoloch bez povolenia panovníka. Jozef II. tým dal jasne najavo, že len cisár určuje aj náboženské pravidlá katolíckej cirkvi v rakúskej ríši.
Najprv zrušil tie rády, ktoré sa nevenovali zdravotníckej službe a výchove mládeže. V roku 1783 tak zrušil celkovo 738 kláštorov, najmä Kartuziánov, Kamaldulov, Karmelitánov a Karmelitánok, Klarisiek, Kapucínok, Františkánok a rôzne ďalšie kláštory. Toto rušenie kláštorov zdôvodňoval veľkým počtom kláštorov a nákladmi, ktoré zaťažovali najmä štátnu kasu. Z ich majetkov financoval nové farnosti, školy a opateru starých duchovných.
Na výchovu kňazov zrušil biskupské semináre a zriadil dva štátne generálne semináre, ktoré vychovávali v osvietenskom duchu. Jeden z nich bol 1. novembra 1783 otvorený na Bratislavskom hrade a sú s ním spojené začiatky pôsobenia bernolákovcov, a teda aj prvej spisovnej slovenčiny.
Ďalej sa zameral na zredukovanie počtu cirkevných sviatkov, zrušil niektoré púte a procesie. Jozef II. dal zriadiť aj tzv. náboženský fond, ktorý disponoval majetkom získaným z predaja nehnuteľností. Fond slúžil na zaopatrenie kňazov a rôzne iné charitatívne činnosti. Tento fond fungoval až do roku 1938.
Jozef II. pokračoval v reformách školstva, ktoré započala jeho matka. Nariadil povinnú školskú dochádzku pre deti od 6 do 12 rokov. Vyučovanie vyhlásil za bezplatné a nariadil tiež každoročný súpis detí. Absencia žiakov na vyučovaní bola trestaná. V každej obci, kde bola fara sa zriaďovali školy. Do týchto škôl museli dochádzať aj deti zo susedných obcí, ktoré boli vzdialené do piatich kilometrov. Žiaci, ktorí mali iné než katolícke vierovyznanie a nemali vlastnú školu, museli navštevovať katolícke školy. Jozef II. však kritizoval prehnanú náboženskú výchovu na školách.
Kľúčové reformy urobil Jozef II. aj v oblasti vyšších škôl. Školy v Sedmohrade podrobil viedenskej študijnej komisii, zrušil povinné bohoslužby a účasť študentov na náboženských úkonoch. Povolil im návštevy divadiel a zábavných lokálov. Nie všetky reformné kroky školskej politiky Jozefa II. však boli pokrokové. Nemecký jazyk zaviedol vo všetkých stredných školách ako povinný predmet.
Jozef II. tiež zmenil aj spôsob výcviku a taktiky rakúskej armády. Vzorom mu bola pruská armáda, ktorá bola veľmi dobre organizovaná.
Presunul mnohé centrálne uhorské úrady z vtedajšieho Prešporka, dnešnej Bratislavy, a Slovenska do Viedne a Budína. Dokonca aj Trnavskú univerzitu presťahoval do Pešti. Zaviedol Uhorskú objemovú mieru. Na základe nej sa ustálila miera vínneho suda na 10 vedier (čo bolo 465 litrov).
Proti vôli cechov im okliešťoval slobody a práva, až ich nakoniec po smrti Márie Terézie zrušil. Podporoval aj hudbu.
Jozef II. sa snažil zreformovať všetky oblasti života, no keďže všetko urobil príliš unáhlene a rýchlo, veľa z jeho reforiem nakoniec stroskotalo. Jeho nasilu presadzované reformy vyvolali odpor šľachty, najmä v Belgicku a Uhorsku. V Uhorsku, napriek tomu, že Jozef nezvolával snemy a neobsadil ani funkciu palatína, bol odpor šľachty taký veľký, že všetky reformy (ktorých bolo okolo 2000) musel na smrteľnej posteli odvolať. Ponechal iba tolerančný patent a zrušenie nevoľníctva.
Jozef II. bol dvakrát ženatý. Prvou jeho manželkou bola vnučka francúzskeho kráľa Ľudovíta XV. Izabela Parmská. Mal s ňou dve dcéry, ktoré však zomreli, prvá na zápal pľúc a druhá hneď po narodení. Po smrti Izabely Parmskej sa oženil s nemeckou princeznou z wittelsbachského rodu, Máriou Jozefínou Bavorskou, s ktorou nemal deti.
Jozef II. zomrel 20. februára 1790 vo Viedni na tuberkulózu, ktorou sa nakazil počas bojov v Rusku proti Osmanskej ríši. Pochovaný je v kapucínskej krypte vo Viedni.
