Vietnamská spoločnosť je založená na pevných rodinných vzťahoch. Model vietnamskej rodiny sa vyvíjal predovšetkým z čínskeho vzoru, ktorý čerpal z konfucianizmu. Rodina je pre každého Vietnamca stredom života. Pod slovom rodina si však nesmieme predstavovať nukleárnu rodinu, alebo podobnú, ako sme na ňu zvyknutí; rodina vo vietnamskom poňatí je pojem neporovnateľne širší a zahŕňa naozaj všetkých príslušníkov daného klanu.
V minulosti platili tvrdé zákony, ktoré trestali akékoľvek previnenie detí voči rodičom - napríklad za nadávanie rodičom mohol byť potomok obesený. Zaujímavé sú tiež tresty za porušenie trojročnej doby smútku po smrti rodičov - v tej dobe sa potomok nemohol ženiť/vydávať, zúčastniť sa osláv, počúvať hudbu, piť alkohol, nosiť iné šaty ako smútočné, dokonca nesmel ani sexuálne žiť. Tieto zákony, ktoré upravovali vzťahy medzi rodičmi a deťmi, platili do 19. storočia - nebývali však príliš využívané, pretože deti mali úctu k svojim rodičom akosi prirodzene zakódovanú.
Hlavné slovo v rodine má muž, aspoň to tak vyzerá, ale aj vo Vietname platí ono povestné príslovie o hlave a krku rodiny. Aj tak je ale uprednostňovanejším potomkom syn. Okolo 50% študentov vysokých škôl vo Vietname tvoria ženy, lenže po štúdiách majú na rozdiel od mužov malú šancu presadiť sa na vedúcich postoch vo vyštudovanom odbore.
Vietnamci - rovnako ako iné národy v tejto časti sveta - uznávajú okrem nejakého „klasického“ náboženstva i duchov (predkov), s ktorými je potrebné byť za dobre, preto je nutné im aj obetovať. Každá rodina má doma oltár, kde sa okrem.
Veľmi zaujímavým zvykom sa pýšia niektorí Vietnamci. Prvých 30 dní totiž neoslavujú krásu a roztomilosť dieťaťa, naopak nazývajú ho nepekným, dokonca škaredým. Žiadne vzdychy pri pohľade na ten krásny dar! Vietnamci totiž veria, že oslava dieťaťa priťahuje zlých duchov a sily.
Tradícia tvrdí, že dieťatko je strážené svojím anjelom strážnym, ktorý je v tomto prípade jeho predchádzajúca matka z minulého života. Ak by zverejnili tehotenstvo verejne, alebo oslavovali narodenie dieťaťa príliš skoro, predošlá matka by mala silu vziať si ho späť. Z toho dôvodu čakajú 30 dní po pôrode na akékoľvek oslavy.
V tomto clanku sa vyjadrujem o Vietnamcoch na juhu krajiny. Ako rozoznáš Vietnamcov od Japoncov a Cinanov? Na juhu Vietnamu najdeme relativne malo aut a nie je na to prisposobena ani infrastruktura. Iba malo miestnych jazdi na bicykli. Ale vo Vung Tau som videla viacero turistov prenajat si dvojity bicykel pre dvoch a dost sa na tom zabavali. Inak som zaregistrovala iba niekolko expatov a turistov zo zapadneho sveta (Europa ci USA) jazdit na normalnom bicykli, ale miestni ludia naozaj malo. Vela restauracii a barov ma pri vstupe straznika, ktory strazi skutre pred zlodejmi. Zvlastne je, ze o skutre sa boja, ale prilby nechavaju bezne len tak polozene alebo zavesene na skutri na ulici. Paradoxom je, ze vela Vietnamcov nevie plavat.
Vyhýbajú sa slnku a chceli by mať čo najsvetlejšiu pokožku. Podobne ako aj v iných Ázijských krajinách ako napríklad Thajsko a Filipíny, aj vo Vietname opálená pokožka znamená, že človek je chudobný a pracuje celý deň na poli alebo inde vonku. Biela pokožka je naopak znakom toho, že človek pracuje niekde vo vnútri a je bohatší.
Vietnamci si nezvyknú prejavovať lásku na verejnosti. Vedia byť dosť nevychovaní a všade sa tlačia a predbiehajú. Aj v rade v obchode sa len tak predbehnu.
Vietnamci radi jedia v reštauráciách tzv. hotpot. V strede stola je varič s hrncom alebo gril a priamo pri stole si chystajú jedlo. Reštaurácia im poskytne ingrediencie, hotpot, korenie, miesto na sedenie a oni si to sami uvaria. Nie je zvykom mať na stole v reštaurácii soľničku, olivový olej, balzamiko a čierne korenie ako u nás v Európe. Nikomu nebude vadiť, keď si do kaviarne prinesieš svoje vlastné jedlo. Objednáš si iba nejaký nápoj, prípadne len 1 človek zo skupinky si objedná niečo na pitie, a ďalší môžu pri ňom sedieť a jesť jedlo, ktoré si doniesli so sebou. Bez problémov môžeš ísť do kaviarne alebo reštaurácie na WC, aj keď nie si momentálne zákazníkom. Vôbec si to nevšímajú a ani nenútia ľudí niečo si objednať. Aspoň ja som mala takú skúsenosť.
Veľa žien rôzneho veku od detstva po dôchodok nosí také zvláštne nohavicové úbory, kedy aj vrch aj spodok sú z rovnakej látky. Vyzerá to ako domáci úbor, ale nosia to aj hocikam von. Vo Vung Tau som si všimla väčšinou jednofarebné úbory, hlavne hnedé, sivé a čierne, ale pár žien malo na sebe aj inej farby. Mladšie Vietnamky v mestách sa obliekajú veľmi žensky, preferujú šaty a sukne, prípadne dosť krátke riflové šortky.
Deti pri jazde na motorke väčšinou nenosia prilby, iba nejakú čiapku alebo šiltovku. Dospelí Vietnamci na skútri viac nosia prilby ako nenosia.
Všeobecne sa dá povedať, že sa veľmi tešia z úspechu druhých ľudí a chvália sa medzi sebou, koľko peňazí si zarobili. Žiadna závisť a neprajnosť ako na Slovensku.
Vietnamci milujú karaoke.
Za presne 4 týždne v južnom Vietname som si nevšimla ani jednu miestnu ženu fajčiť. Plasty sú však obrovským problémom. Používajú veľmi veľa sáčkov aj na úplne nepotrebné veci.
A akí sú Vietnamci k turistom? Celkom milí a sem-tam prídu sami od seba porozprávať sa, aby si precvičili angličtinu. Ale treba spomenúť, že sú dosť leniví učiť sa po anglicky a väčšinou používajú Google prekladač na mobile, ktorý funguje prekvapivo celkom dobre. Áno, v niektorých hoteloch či reštauráciách vedia základy angličtiny, ale skôr tí mladší. A tiež deti, ktoré sa už v dnešnej dobe učia angličtinu v škole.
Siesta v obchodoch je bežná vec. Jednoducho cez obed na pár hodín zatvoria, kedy sa im chce. Aj v banke či škôlke niekedy len tak zavrú dvere cez obed, pracovníci si tam ľahnú na zem alebo na lehatko a spia.
Vo Vietname nájdeš veľa fejkov („fake“ nepravé veci) oblečenia, elektroniky, topánok atď. Keď som si išla kúpiť slúchadlá do obchodného domu, rovno mi povedali, že sú fejkove. Tiež som si všimla sandále, ktoré nosili majitelia homestay, kde som bývala.
Oficiálne by chlap a žena nemali žiť spolu v jednej domácnosti, kým nie sú manželia. Vo Vietname je vysoké percento rozvodov. Veľmi veľa Vietnamiek si hľadá partnera “belocha zo západu“, ktorý ich nebude biť. Hlavne tie rozvedené vo veku okolo 40 rokov, s dvoma či troma deťmi na krku. Veľmi veľa Vietnamcov vraj bije svoje manželky, aby ostávali stále doma, neboli nezávislé a nechodili do práce. Bohužiaľ tu ešte panuje taký zastaraný názor, že žena sa má starať iba o domácnosť a nie o biznis.
Počula som, že v niektorých holičstvách je možnosť ukončiť strihanie s “happy ending“. Vraj preto, že oficiálne sú prostitútky a bordely vo Vietname zakázané a tak sa hľadajú iné spôsoby. Niekde robia aj také happy ending masáže, podobne ako v Thajsku. Majú tam dve miestnosti. V baroch nájdeš aj oficiálne spoločničky, ktoré hostí zabávajú, rozprávajú sa s nimi a hrajú s nimi biliard výmenou za drahší drink cca za 3 eurá. Host sa smie opýtať aj ohľadom bum bum, ktorý je možný až po záverčnej dobe baru. Na začiatku 2020 mi známy vravel, že bum bum vtedy stálo cca 72 eur pre samotnú spoločničku a k tomu 18 eur pre majiteľov baru.
Čo o tom akí sú Vietnamci si doteraz nevedel? Prišlo ti z toho niečo zaujímavé?
Alex je bláznivá Slovenka, pre ktorú je cestovanie zmyslom života. V roku 2010 nechala prácu letušky a odvtedy ďalej cestuje vďaka tomuto blogu. GALÉRIADomáci pôrodZdroj: Profimedia
Z niektorých budete prekvapené a niektoré by ste možno brali aj u nás. Poznáte tieto rituály zo sveta? Aké sú tradície pri pôrode v iných krajinách? Iná krajina, iná tradícia i povera . Naša planéta je krásna v tom, že je rozmanitá. Jej pestré chute môžeme spoznať aj prostredníctvom tradícií pôrodu a po ňom, ktoré sú v každom kúte sveta iné. A veruže, niektoré pôrodné tradície by sme iste brali aj u nás!
Na Bali je pôrod vnímaný ako znovuzrodenie či reinkarnácia. Verí sa, že deti sú po narodení medzi dvoma svetmi - tým našim pozemským a spirituálnym božským. Títo duchovia ich ešte stále strážia a dohliadajú na nich. Z toho dôvodu sú deti prvých 105 dní neustále nosené na rukách a nemôžu sa dotknúť zeme. Po uplynutí tejto doby je zvolaná rodina a najbližší za účelom oslavy prvého dotyku dieťaťa so zemou. Všetci prinesú dary bohu slnka a všetkým duchom, ktorí dohliadali na dieťa.
Akonáhle sa im poďakuje, dieťa sa smie po prvýkrát dotknúť zeme. Rituál končí nosením dieťaťa - rodičia ho trikrát ponosia okolo miesta, kde sa oslava koná ako reprezentáciu zrodenia, života a smrti.
Okrem Bali je aj Nigéria a Ghana krásnym príkladom, ako sa pôrod berie posvätne. Tieto krajiny totiž nazerajú na placentu ako „dvojča“ dieťatka, preto sa jej dostáva patričnej starostlivosti. Umyje sa, uloží a zahrabe do zeme počas plnohodnotného pohrebu.
V hlavnej úlohe teplo a dych
Domorodé kmene strednej Ameriky mali veľa tradícií, ktoré používali na rôzne účely. Jednou z nich je aj temazcal. Temazcal je druh vyhrievanej chatky, ktorú si môžete predstaviť ako saunu. Počas pôrodu a popôrodného obdobia sa stáva domovom matky, kde ju smú navštevovať blízki.
Hoci my sa skôr chladíme a také extrémne teplo by sme nezniesli, ich organizmy sú na horúce prostredie zvyknuté. Druhou podstatnou tradíciou je dych. Verí sa, že prostredníctvom neho dokáže dula komunikovať a spojiť sa s duchmi, preto nie je nič výnimočné, keď fúkne vzduch do matkinej vagíny. Tento rituál má zaručiť bezpečný príchod dieťaťa na svet.
Každá sme raz snívali o tom, aké je to byť kráľovnou alebo princeznou. Vedzte však, že čo sa pôrodu týka, určite by ste s kráľovskou rodinou nemenili.
Oslavujte, ešte pred narodením. Premýšľali ste niekedy nad tým, ako oslavujú príchod nového člena rodiny v rôznych kútoch sveta? Žiadne veľké oslavy zvyčajne neorganizujeme. Kto chce, tak sa príde pozrieť, ako sa rodine darí. Jedinou poriadnou tradíciou je zapíjanie narodenia potomka oteckom a jeho priateľmi. Skúsme sa inšpirovať inými krajinami. Možno budeme príjemne prekvapení, čo všetko je vo svete zvykom!
Občania Nemecka majú veľmi peknú tradíciu. Keď sa narodí dieťa, vyzdobia po jeho narodení svoje domy detským oblečením a postavičkou bociana.
Oslavujte, ešte pred narodením. Určite si vybavíte z filmov oslavy a párty, ktoré Američania pripravujú zhruba dva až štyri týždne pred samotným pôrodom. Oslave sa hovorí "baby shower" a ide o najvýznamnejší zvyk, spojený s narodením dieťaťa. Obvykle oslavu organizuje blízka rodinná priateľka. Pozve priateľov a príbuzných (zvyčajne chodia ženy), a tí prinášajú darčeky pre bábätko aj pre mamičku.
Avšak nejdú iba tak o hocijakú fazuľu, ale o tzv. "Suikerbonen" čiže fazuľu cukrovú. Každá návšteva, ktorá príde privítať nový život, dostane pri svojom príchode ozdobné vrecúško. Cukrové fazuľky sú vlastne čokoládové bonbóny, plnené mandľami a poriadnou vrstvou farebného cukru.
Ak prídete navštíviť novorodenca a jeho mamičku v Holandsku, dostanete pri svojom príchode "beschuit met muisjes". Sú to kruhové sušienky, na ktorých sú farebné anízové semienka, obalené v cukre. Ak sú modrobiele, signalizuje to narodenie chlapca, ak ružovobielom, bude v postieľke spinkať dievčatko. A prečo práve aníz?
Mexičania nerobia žiadne veľké a honosné oslavy. Príbuzní a kamaráti chodia postupne, ako sa to ktorému hodí. Nikdy ale nezabudnú doniesť nejakú drobnosť.
Akonáhle sa v Rusku narodí bábätko, je jasné, že sa bude oslavovať. A ako inak osláviť príchod nového člena rodiny, ako bujarou rodinnou oslavou pri spoločnom stole? Chýbať nesmie dobré jedlo ani pitie. Hostia by nemali zabudnúť doniesť darčeky pre narodené dieťatko. A treba podotknúť, že čo sa darčekov týka, bývajú Rusi veľmi štedrí.
Narodenie dieťaťa mimo krajiny občianstva rodiča prináša špecifické právne úkony: registráciu v matrike domovského štátu, určenie alebo potvrdenie občianstva a následné vydanie cestovného dokladu. Hoci detaily sa líšia podľa štátov, jadrom je legálne uznanie narodenia v štáte, kde k udalosti došlo, a prenesenie účinkov tohto narodenia do právneho poriadku „domácich“ úradov.
Základné koncepty:
- Ius sanguinis (právo krvi): dieťa nadobúda občianstvo podľa občianstva rodiča/rodičov bez ohľadu na miesto narodenia.
- Ius soli (právo pôdy): niektoré štáty (napr.
Dvojité/mnohonásobné občianstvo: pri kombinácii princípov môže mať novorodenec viac občianstiev. Rodičia musia zvážiť oznamovacie povinnosti, budúce konzulárne povinnosti a kolízie práv (napr.
Rodný list: originál z miestnej matriky s úplnými údajmi o rodičoch. Overte, či štát vystavuje viacero verzií (krátky vs.
Legalizácia: apostille alebo vyššia legalizácia (superlegalizácia) podľa toho, či je štát zmluvnou stranou Haagskeho dohovoru. Aby malo narodenie právne účinky v domovskej krajine rodiča, obvykle sa vykoná dodatočná registrácia v „osobitnej“ alebo príslušnej matrike. V slovenskom kontexte ide o podanie návrhu na zápis do osobitnej matriky prostredníctvom zastupiteľského úradu (veľvyslanectva/konzulátu) alebo priamo na príslušnom úrade na Slovensku.
Asistovaná reprodukcia a surogácia: uznanie rodičovstva sa riadi právom štátu narodenia; nie všetky štáty uznávajú surogačné dohody. Pri prenose účinkov do domovskej krajiny môže byť potrebné súdne rozhodnutie alebo osobitné konanie.
Rovnakopohlavní rodičia: prax úradov sa líši; zisťujte, či domáci matričný systém umožňuje zápis oboch rodičov a v akom rozsahu.
Nadobudnutie občianstva: ak domovská krajina uplatňuje ius sanguinis, dieťa nadobúda občianstvo po rodičovi automaticky ex lege ku dňu narodenia.
Dvojité občianstvo: ak štát narodenia prizná ius soli, dieťa môže mať dve občianstva.
Vydanie pasu dieťaťa: konzulárna cesta vs. Kde žiadať: buď na veľvyslanectve/konzuláte domovskej krajiny v štáte pobytu, alebo na príslušnom úrade v domácej krajine. Podmienky: zápis narodenia v domácej matrike (alebo preukázanie rozbiehajúceho sa konania), pridelené rodné číslo/domáci rodný list, fotografia a prítomnosť dieťaťa podľa miestnej úpravy. Platnosť pasu: pri deťoch býva kratšia (napr. 5 rokov alebo menej).
Overte, či štát narodenia je v Haagskom apostille systéme.
Víza: sledujte, či dieťa ako cudzí štátny príslušník štátu pobytu potrebuje vízum/povolenie na pobyt.
Minimalizmus údajov: zdieľajte len nevyhnutné osobné údaje dieťaťa.
Musí byť meno dieťaťa v oboch rodných listoch úplne identické?
- Áno, identická ortografia znižuje riziko prieťahov.
- Má dieťa automaticky dvojité občianstvo? Nie vždy. Závisí od práva štátu narodenia a domáceho práva rodiča.
Pri narodení dieťaťa v zahraničí platí, že včasné zistenie požiadaviek na legalizáciu a preklad, dôsledná identita údajov v dokladoch a rýchla registrácia v domácej matrike výrazne skrátia cestu k občianstvu a pasu.
Vietnamci a Vietnamky na Slovensku sú už uznanou národnostnou menšinou. Moje tri respondentky a jeden respondent majú všetci vietnamských rodičov. Dve sa na Slovensku narodili, jedna sem prišla v detskom veku a posledný počas štúdií na vysokej škole. Dve Vietnamky odolali tlaku svojich rodičov, aby sa vydali za krajanov. Ďalší dvaja z mojich respondentov sa v istej chvíli svojho života vrátili naspäť do Vietnamu a odtiaľ si potom priviedli na Slovensko partnerov. Spájajú ich dilemy, či vychovávať svoje deti vietnamským alebo slovenským spôsobom.
Trang Niki Pham ma čaká v kaviarni so svojou päťročnou dcérkou. Nechcela ísť do škôlky, keď zistila, že aj ja prídem s mojím synom. Mladšie, sedemmesačné bábätko zostalo doma s otcom. „Ako sa voláš?“ spýtam sa dievčaťa. „Katka,“ odpovie. Prekvapí ma, aj keď už dávno viem, že Vietnamci a Vietnamky si na Slovensku hľadajú prezývky, ba menia si mená na slovenské, aby sa im u nás žilo ľahšie. „Vietnamčina je špecifická, stačí malý rozdiel vo výslovnosti a slovo znamená niečo úplne iné,“ vysvetľuje Trang. Sama si hovorí aj Niki, pre zjednodušenie. „Vedela som, že keď sa mi narodí dcéra, dám jej slovenské meno. Nech to nemá ťažké.
Na Slovensko prišla, keď mala osem rokov. Prisťahovala sa s celou rodinou, rodičia sem prišli študovať. Strávila tu detstvo aj tínedžerské roky, pričom pravidelne navštevovala Vietnam. Neskôr žila v Anglicku a aj vo Vietname. „Môj život tam bol dobrý, mala som dobrú kariéru, ale s manželom sme sa rozhodli vychovať naše deti tu,“ vraví. Vietnamského manžela si teda priviedla na Slovensko, hoci to tu pre neho nie je ľahké. Katka si popri ujídaní z cupcaku pospevuje. „Vietnamské pesničky, o vojne,“ usmeje sa Trang. Doma hovoria iba po vietnamsky. „Chcem, aby mala vietnamčinu na takej úrovni ako ja. Pre mňa je to materinský jazyk. Tiež si často spievam po vietnamsky.“ Obe však hovoria plynulo aj po slovensky. Katka chodí do slovenskej škôlky so slovenskými deťmi. „Vďaka tomu, že som tu vyrastala, viem, aké dôležité je vedieť dobre po slovensky. Veľmi veľa Vietnamcov tu má problémy, hoci tu žijú aj dvadsať rokov, pretože nevedia dobre po slovensky.
Jazyk je jedným z najdôležitejších elementov kultúry, ktorý vietnamskú komunitu na Slovensku drží v spojení s pôvodnou krajinou. Rodiny, s ktorými som hovorila, sa snažia o jeho udržanie, hoci s tým súvisia mnohé dilemy. Rodičia chcú, aby mali deti spojenie s Vietnamom, aj s predchádzajúcimi generáciami.
Trang s manželom sa rozhodli vychovávať svoje deti na Slovensku z niekoľkých dôvodov. Tým najsilnejším bola motivácia nebyť v prostredí, ktoré na deti kladie od útleho veku také vysoké nároky. „Vo Vietname je veľká súťaživosť už od škôlky a pre deti to nie je vždy úplne dobré. Veľmi dôležitá je disciplína, chýba im voľnosť,“ vysvetľuje Trang. Vzdelanie je podľa nej pre vietnamských rodičov prvoradé a úspech dieťaťa v škole je neraz ukážkou toho, aký úspešný je rodič vo výchove.
Keď sa Trang pýtam, čo chce Katku naučiť ona, hovorí, že to, aby v rôznych situáciách bola schopná stáť si za svojím názorom. „Nezáleží na tom, či tu (my Vietnamci) budeme žiť päťsto rokov, vždy budeme vyzerať inak. Chcem, aby sa vedela postaviť situácii, keď jej to dá niekto najavo. Vo Vietname by sa naučila predovšetkým poslušnosti a úcte k rodičom, keďže vzťahy v rodinách sú tam veľmi pevné. A už odmalička by sa učila variť, smeje sa Trang. „Žijem tu viac ako dvadsať rokov, ale uvariť viem iba guláš.
Rodičia Trang odjakživa podnikali. Aj ona si otvorila salón na úpravu nechtov, kde zamestnáva viaceré Vietnamky a poskytuje im pomoc aj pri vybavovaní papierov či lekárov, keďže všetky majú deti. Okrem toho však pracuje aj v jednej z bratislavských IT spoločností. Už nie je „z Miletičky“, ako si to pamätá z detstva. „Bolo pre mňa veľkou traumou, ako to bolo vnímané - Vietnamci rovná sa Miletička. Hanbila som sa za to, že som Vietnamka. Nechcem, aby sa tu tak cítila aj Katka. Našťastie, slovenská spoločnosť sa oproti deväťdesiatym rokom zmenila.
Na Slovensku dnes žije podľa Sčítania obyvateľov, domov a bytov z roku 2021 2793 ľudí, ktorí sa priznali k vietnamskej národnosti. Vietnamskú národnosť ako ďalšiu národnosť si v sčítaní uviedlo 489 obyvateľov Slovenska. V júni tohto roku uznala vláda vietnamskú komunitu ako 14. národnostnú menšinu v krajine aj na základe toho, že komunita je tu prítomná už sedemdesiat rokov a tretia generácia je integrovaná v slovenskej spoločnosti. „Je pre nás dôležité, že sme akceptovaní. Už nie sme iba cudzinci, ale vlastne nejakým spôsobom prispievame tejto krajine aj kultúrne, finančne, ekonomicky. Z psychologického hľadiska to je pre mňa dôležité, lebo moje deti tu budú v bezpečí. Z statusu národnostnej menšiny vyplýva pre komunitu aj finančná podpora práve na udržiavanie a šírenie vietnamskej kultúry. Komunita bola aktívna už aj predtým, dnes sa organizujú najmä mladí ľudia, vrátane Trang. Usporiadali napríklad aj festival Vietnamský deň. Tento rok sa konal druhý ročník.
Claudia Tran je ďalšou spomedzi mladých Vietnamcov a Vietnamiek, ktorí sú aktívni v šírení svojej kultúry. Aktuálne napríklad pripravuje podcast Banánové deti na portáli Aktuality.sk. Mnoho z jej respondentov patrí k prvej generácii Vietnamcov. „Bez staršej generácie nie je možné našu kultúru šíriť,“ myslí si. „Keď som bola malá, Vietnamci sa aktívne stretávali, potom to utíchlo. Aj kvôli nedostatku financií, aj kvôli tomu, že mnohí sa presťahovali späť do Vietnamu. A teraz sme sa znovu začali spájať a angažovať,“ dopĺňa z detského kútika v nákupnom centre, kde sa hrá jej trojročný syn.
Claudia sa narodila na Slovensku podobne ako jej traja súrodenci, meno má však aj vietnamské. Rodičia sem prišli z Vietnamu v 80. rokoch študovať, otec v Poľsku a mama na Slovensku. Na Slovensku celý svoj spoločný život podnikajú - ako napokon mnoho iných Vietnamcov a Vietnamiek. Aktuálne majú veľkosklad s detským textilom. Claudia vyrastala s vietnamčinou, párkrát v živote bola aj vo Vietname, jedla doma vietnamské jedlá a s rodinou sa zúčastňovala akcií vietnamskej komunity. S pribúdajúcim vekom sa však od svojej vietnamskej identity vzďaľovala, jej blízki kamaráti a kamarátky boli skôr z prostredia slovenskej väčšiny. „Bojím sa, že keďže nemáme priamy styk s Vietnamom a rodinou tam, stane sa pre moje deti úplne cudzou krajinou, ktorá pre ne nebude nič znamenať, nevyvolá v nich žiadne emócie.“ Preto sa, tak ako mnohí iní ľudia z komunity, snaží spojenie s Vietnamom u svojich detí udržiavať prostredníctvom jazyka. „Jazyk nie je len o spôsobe komunikácie, ale je aj o porozumení a o vytvorení si vzťahu,“ myslí si.
Okrem jazyka doma nedodržiavajú žiadne vietnamské zvyky, ani nevaria vietnamské jedlá. Claudia sa navyše vydala za Slováka, čo nie vždy rodičia prvej generácie vidia s radosťou. „Čím som staršia, tým viac riešim životné hodnoty, výchovné metódy mojich rodičov, a to, ako vplývali na mňa a mojich súrodencov,“ vraví. Zamýšľa sa nad tým aj v súvislosti so svojimi deťmi. „My sme boli veľmi prísne vychovaní, nechválili nás. Myslím, že aj preto mám nižšie sebavedomie. Dnes sa veľa hovorí o rešpektujúcej výchove, ale ja sa s tým neviem úplne stotožniť. Súhlasím s tým, ale neviem to vždy aplikovať, v niektorých situáciách som skrátka prísnejšia,“ dodá. O rešpektujúcej výchove hovorí ako o modernej, o tej vietnamskej ako o čosi konzervatívnejšej. Snaží sa nájsť spôsob, ako pri výchove detí vyvážiť obe tieto časti. Akýsi balans nachádza aj práve vďaka spomínanému podcastu.
Sandru alebo Ngoc Steinecker tiež stretávam cez Zoom. V pozadí sa hrajú jej dve deti, staršia dcérka netrpezlivo čaká, kedy náš hovor skončí, aby mohli ísť s rodičmi na zmrzlinu. Do debaty sa zapája aj Sandrin manžel. Aj Ngoc sa narodila na Slovensku, avšak o občianstvo si prvý raz požiadala až keď mala osemnásť rokov a na prvý pokus jej ho odmietli dať. Jej rodičia sú Vietnamci a dodnes nehovoria plynulo po slovensky. Ngoc vyrastala ako mnohé iné deti vietnamských rodičov. „Naši boli neustále v práci na trhu, ja som musela doma variť a celé víkendy sme im pomáhali. Nemali sme toľko slobody ako naši slovenskí kamaráti,“ spomína. „Rodičia ma učili, že vydať sa mám za Vietnamca, argumentovali v zmysle „nemiešaj krv“. Vo Vietname má veľký význam tvrdenie, že deti môžu byť šťastné len vtedy, keď sú šťastní rodičia,“ vysvetľuje.
Najprv si teda urobila vysokú školu a keď dosiahla, čo sa od nej očakávalo, predstavila rodičom Juraja. „Pre môjho manžela je vždy na prvom mieste rodina, podobne ako je to vo vietnamských rodinách.“ To napokon zavážilo a rodičia ho prijali. Aj v rodine Steineckerovcov sa rozpráva dvojjazyčne. Ngoc však hovorí, že jedného dňa nastal moment, keď sa s dcérou začala rozprávať po slovensky. Bolo to v čase, keď sa začala socializovať. „Keď sme začali chodiť na ihriská, videla som, že ak na ňu hovorím po vietnamsky, ťažko sa začne hrať s inými deťmi, ktoré mi nerozumeli.“ Dcéra veľmi rýchlo pochopila, že s mamou môže hovoriť aj po slovensky a častejšie si vyberá túto cestu. Dokonca skúša slovenčinu aj v rozhovoroch so starými rodičmi. „Rozumie im všetko, ale odpovedá po slovensky. A starí rodičia rýchlejšie ustúpia.“ Možno sa teda starí rodičia skôr naučia po slovensky. Ngoc však dcéru naďalej motivuje, aby aspoň s nimi hovorila po vietnamsky, v jej veku, tri a pol roka, to funguje. „Ale aj tak je to výzva, lebo väčšinu dňa počúva slovenčinu,“ dodá Ngoc.
Svoju vietnamčinu považuje za veľmi dobrú, ale jej rodičia to nemali ľahké. V časoch, keď bola malá, nebolo jednoduché zohnať na Slovensku vietnamské knihy, deti nepozerali videá vo vietnamčine. Sama navštívila Vietnam, keď mala dva roky a potom až keď mala desať. Zatiaľ okrem jazyka vnímajú deti aj oltárik, ktorý zdobí ich byt. „Sú na ňom fotky zosnulých z rodiny, zapaľujeme tam vonné tyčinky. Dcéra pozná aj naše tradičné kroje. Spieva si vietnamské pesničky, tancuje na ne. Samozrejme pozná jedlo, odmalička je bez problémov s paličkami,“ vymenúva Ngoc. Dodáva, že pravidelne navštevujú aj akcie vietnamskej komunity. Nostalgicky si však zaspomína na komunitné oslavy zo svojho detstva. Konali sa približne tri-štyri veľké oslavy ročne, na Deň detí, na Lunárny Nový rok, na Deň Žien… Stretlo sa na nich aj tisíc ľudí, všetky deti. „Dnes už to tak nie je. Staršia generácia nemá prečo na oslavy prísť a mnohí z mojej generácie už žijú skôr slovenským životom. Kedysi to bolo najmä o tých deťoch, dnes je ich tam menej,“ povzdychne si Ngoc.
Juraj ale tvrdí, že už len tým, že idú na návštevu k rodičom Ngoc, má pocit, akoby sa ocitli vo Vietname. Manželia sa zhodujú aj v tom, že keď sa narodil ich syn, mali trochu obavy o to, aby nevyzeral príliš vietnamsky. Časy sa síce na Slovensku zmenili, aj Ngoc sa však stále stretáva s nemiestnymi poznámkami, napríklad o spomínanej Miletičke.
Vysoký Vietnamec so šiltovkou na hlave ma čaká vo food courte, kde len nedávno otvoril ďalšiu zo svojich reštaurácií s vietnamským jedlom. Za pokladňou stojí jeho dcéra a ešte jedno dievča, vypomáhajú počas prázdnin. He Nguyen prišiel na Slovensko študovať na vysokej škole. Keď sa na prázdniny vracal do Vietnamu, zblížil sa so svojou susedou a napokon sa na Slovensku usadili obaja. Aj ona tu vyštudovala vysokú školu a dnes majú spolu tri deti. „V Európe majú deti menší stres zo školy. V Ázii je obrovská konkurencia, deti zažívajú veľký tlak, neustále len študujú. Ja som to prežil, manželka to prežila. A nechceli sme, aby to rovnako zažívali aj naše deti. Tak sme sa rozhodli zostať tu, v Európe,“ vraví He. Odišli síce pred stresom, ani tu sa mu však nie vždy môžu úplne vyhnúť. Napríklad, deti sú v škole z času na čas nazývané Číňanmi. „Keď prídu s niečím takým, hovorím im, že nabudúce im povedz, že ty si Vietnamka, nie Číňanka, aby sa naučili, že sú aj iné krajiny. Sme iní, lebo pochádzame z inej časti sveta, ale na tom nie je nič zlé,“ vraví.
He tiež vidí rozdiel v tom, ako Slovensko vnímalo cudzincov pred desiatimi rokmi a dnes. Napriek tomu máme podľa neho ešte medzery v akceptovaní ľudí z iných krajín. A keď hovorí „máme“, hovorí aj o sebe. „Z hľadiska výchovy našich detí tu je dôležité, že sme uznaná menšina, že nás spoločnosť prijala,“ vraví. Jeho spôsob, ako viesť deti k udržiavaniu vietnamskej kultúry je jednoduchý - ísť príkladom. „Samozrejme, že ak chceme, aby deti hovorili po vietnamsky, musíme s nimi stále hovoriť po vietnamsky my. Najmä preto, že sú častejšie vystavené slovenčine,“ myslí si. Podobne je to aj so zvykmi a tradíciami. V jeho rodine si vyberajú z oboch kultúr to, čo im slúži. Keď deti prídu zo školy s úlohami, pomáha im He v slovenčine, a doma oslavujú napríklad aj Vianoce, deti nemôžu byť bez stromčeka. Kultúru však He vníma aj ako niečo vnútorné, čo spája s nasledovaním budhizmu.
Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES - novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Šimon Holý: Diana Cam Van Nguyen VS.
Aj obyvatelia Vietnamu uznávajú Vianoce. Aj obyvatelia Vietnamu uznávajú Vianoce. Hoci je Vietnam známy skôr pôvodnými ázijskými náboženstvami, francúzska koloniálna nadvláda spravila svoje.Tradičnými vietnamskými náboženstvami sú budhizmus a čínsky taoizmus. Počas francúzskej koloniálnej nadvlády sa však veľa Vietnamcov stalo katolíkmi, a tak oslava Ježišovho narodenia neobchádza ani túto ázijskú krajinu.Vianoce sú vo Vietname jednou zo štyroch najdôležitejších osláv počas roka spolu s narodením Budhu, Novým rokom a jesennými slávnosťami žatvy. Vietnamskí veriaci poctivo dodržiavajú kresťanské zvyky. Na Štedrý deň sa zúčastňujú na polnočnej svätej omši. Po nej sa vracajú domov na vianočnú večeru. Slávnostný jedálny lístok tvorí kuracia polievka, bohatší ľudia jedia morku a vianočný puding. Tradičné európske zvyky s Mikulášom, či niektorou z jeho odrôd a stromčekom sú veľmi populárne.
Každé 10. Najchudobnejšia časť populácie Vietnamu pracuje v oblasti poľnohospodárstva alebo sa živí rybolovom. Obyvateľstvo čelí mnohým problémom ako sú cyklóny a tajfúny. V období sucha si obyvatelia nedokážu nič vypestovať. Negramotnosť je vysoká. Obyvateľom chýbajú peniaze na základné životné potreby a bez finančnej pomoci nedokážu zabezpečiť pre svoje deti vzdelanie, ktoré by im pomohlo dostať sa z biedy. Vaša podpora smeruje priamo k chudobným deťom predškolského a školského veku. Volám sa Mary Vo Thi Thanh Hien a patrím do Kongregácie dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul. Našou misiou je fyzicky aj duševne slúžiť chudobným. Od decembra 2022 pracujem pre Caritas Vietnam na projekte Adopcia na diaľku®. Som veľmi šťastná, že môžem robiť túto zmysluplnú prácu a že môžem byť predĺženou rukou dobrodincov, ktorí pomáhajú chudobným študentom, najmä v delte rieky Mekong, horských provinciách a odľahlých oblastiach, aby sa pomocou vzdelávania mohli zlepšovať a dokázali sa presadiť. CHCEM POMÁHAŤ VO VIETNAME
