Nástup nacistov k moci je historickým fenoménom, ktorý bol preskúmaný nespočetne veľa krát. Je odrazom krehkosti demokracie svojej doby, fanatizmu a ľudskej agresívnej povahy. Najsmutnejším dôsledkom však bolo, že nacisti sa svojou brutálnosťou neobmedzili len na Nemecko, ale že sa im podarilo rozpútať najkrvavejší konflikt v dejinách ľudstva.
Adolf Hitler sa narodil 20. apríla 1889 v meste Braunau am Inn v Rakúsko-Uhorsku. Jeho otec, Alois Hitler, bol colník nemeckého pôvodu, a matka, Klara Hitlerová (rodená Pölzlová), bola Rakúšanka. Klara bola tretia manželka Aloisa a zároveň jeho neter, čo si vyžiadalo cirkevný dišpenz na sobáš. Hitler bol štvrtým zo šiestich detí, z ktorých štyri zomreli v detskom veku. Kvôli otcovmu povolaniu sa rodina často sťahovala, čo znamenalo, že Hitler navštevoval základné školy v rôznych mestách.
Po štúdiách na reálnom gymnáziu v Linci, ktoré nedokončil, Hitler odišiel do Viedne s ambíciou stať sa umelcom. V rokoch 1907 a 1908 bol dvakrát neúspešne prijatý na Viedenskú akadémiu výtvarných umení. Počas pobytu vo Viedni, kde žil v ubytovniach pre chudobných a živil sa príležitostnými prácami, sa Hitler zoznámil s antisemitskými a rasistickými názormi. Tieto ideológie, spolu s jeho vlastnými frustráciami a pocitom odmietnutia, výrazne ovplyvnili jeho neskoršie politické smerovanie.
V roku 1913 sa Hitler presťahoval do Mníchova v Nemecku, čiastočne preto, aby sa vyhol rakúskej vojenskej službe a znechuteniu z mnohonárodnostného štátu. Po vypuknutí prvej svetovej vojny v roku 1914 sa dobrovoľne prihlásil do bavorskej armády. Počas vojny slúžil ako spojka na západnom fronte, bol viackrát vyznamenaný, vrátane Železného kríža II. triedy (1914) a Železného kríža I. triedy (1918). Vojna pre neho predstavovala "najkrajšie obdobie života", kde cítil hrdosť bojovať za nemecký národ.
Formovanie nacistickej ideológie
Formovanie myšlienok národného socializmu sa nezačalo Hitlerovým príchodom na scénu, či vznikom jeho antisemitizmu po príchode do Viedne. Ideológia ako taká, bola výsledkom filozofií, ktoré sa dostali na povrch koncom 19. a začiatkom 20. storočia. Hitler ako sfanatizovaná osoba sa stal iba katalyzátorom týchto myšlienok a nasadil im tú najradikálnejšiu formu.
Bol spoločensky len veľmi ťažko adaptovateľný, neprístupný a utiahnutý sám do seba. Prvým zdrojom jeho názorov sa stala DAP, strana založená v roku 1904, ktorá otvorene hlásala antisemitizmus, myšlienku podľudí a nadľudí, potrebu rozšírenia životného priestoru pre nemecký národ a prejavovala sa tvrdou kritikou marxistických a sociálno demokratických hnutí.
Medzi spolubojovníkmi nemohol nájsť veľa takých ako on, pretože čím viac sa vojna časovo predlžovala, čím väčšie bolo utrpenie, tým väčšmi sa prehlbovala nespokojnosť v radoch vojakov, ale aj vo vnútri štátu. Opäť sa objavuje neschopnosť adaptácie do spoločnosti a márne hľadanie východísk z duchovnej a názorovej krízy. Dospel ale k politickému uvedomeniu. Začal rozpoznávať vlastné vlohy pre rečnícky prejav, v rámci ktorého je schopný hovoriť od srdca a v plnom rozsahu to, čo pociťuje. Sám seba považoval za umelca a tým ospravedlňoval všetky osobné neúspechy.
Primárny nepriateľom v dvadsiatych rokoch bola výmarská republika, ktorú nacisti vinili prakticky zo všetkého. Ich vystupovanie bolo silne protištátne, čo ale museli trochu obmedziť po prijatí zákona na ochranu republiky. Tento protištátny postoj vyvrcholil neúspešným pokusom o štátny prevrat roku 1923, na čo doplatilo niekoľko členov NSDAP životom. Nasledoval súdny proces počas ktorého Hitler sám zo seba (za výdatnej pomoci sudcu) urobil národného hrdinu. Ani v najmenšom neoľutoval svoj čin, naopak cítil sa byť hrdý na to, že sa pokúsil o akúsi formu národného oslobodenia. Vlastizradu z ktorej bol obvinený, nepopieral, naopak hlásil sa ku ktorej, i keď on sám ju za vlastizradu nepovažoval.
Podľa neho všetky ohromné ríše v histórii (napr. Rímska) zanikli v dôsledku premiešania rás a následného znečistenia krvi. Obdobie od roku 1919 do roku 1933 (v tomto roku sa dostal k moci) sám nazýval Kamfzeit, čiže obdobím boja.
Je snáď pochopiteľné, že za všetkými tromi nebezpečenstvami videl židov a ich celosvetové spiknutie proti národom celej planéty. Obviňoval ich z odnárodňovania, parazitovania na iných národoch (nakoľko nemali vlastný štát) a z bastartizácie.
Vplyv na formovanie samotnej strany mali hlavne ľudia ako Moeller van der Bruck, Feder, bratia Strasserovci, alebo Darré (pôvodom z Argentíny). Ale na samotného Hitlera mal vplyv hlavne Dietrich Eckhart, starý pán, zanietený národný socialista. Mal pomerne dobré kontakty na rôznych úrovniach, bol sčítaný, krutý rasista a antisemita. Jeho prednosťou bola skvelá rétorika (dokonca aj keď bol opitý dokázal veľmi dobre vystupovať). Hitlerovi robil korekciu v jeho prejavoch a článkoch a bol to práve Eckhart, kto ukázal budúcemu vodcovi krásy Obersalzbergu. Zomrel však oveľa skôr než sa NSDAP zmocnila vedenia krajiny.
Vstup do politiky a vzostup k moci
Po porážke Nemecka v prvej svetovej vojne Hitler prijal konšpiračnú teóriu o "dýke do chrbta", podľa ktorej nemecká armáda nebola porazená na bojisku, ale zradená civilistami. V máji 1919 sa ako informátor Reichswehru zúčastnil na politickom školení a v septembri 1919 vstúpil do Nemeckej robotníckej strany (DAP), ktorá sa v roku 1920 premenovala na Národnosocialistickú nemeckú robotnícku stranu (NSDAP). Vďaka svojim rečníckym schopnostiam sa Hitler rýchlo stal vodcom strany.
Po prepustení z väznice (kde si odsedel deväť mesiacov namiesto päť rokov) po krátkej odmlke sa pustil do budovania strany na nových princípoch. Stranícku mašinériu spustil na úradníckom princípe, pričom vyžadoval zriadenie pobočiek strany aj v tých najmenších obciach s apeláciou na regionálne problémy. Na úradnícku činnosť strany dohliadali Schwartz, Bouhler a Hess.
V roku 1927, sa nacisti zhodli na tom, že je potrebné apelovať na hlavne na strednú vrstvu. Práve preto sa začali vytvárať záujmové spolky národných socialistov ak napr. NS spolok pre učiteľov, lekárov, právnikov atď. na prilákanie práve stredných vrstiev. Ovocie tejto práce sa dostavovalo pomaly, ale bol tu hmatateľný pokrok. Prichádzali noví členovia, ale stále to bolo len v menších mestách a na dedinách, pričom veľkomestá ostávali stále imúnne voči nacizmu.
Rádoví nacisti s obľubou tvrdili, že ich program sa dá vyjadriť dvomi slovami: Adolf Hitler. Politiku považoval nie za vec princípu, ale účelu. Zápas o moc nechcel viesť intelektuálnym spôsobom, ale fanatizmom, ktorý stál na diktátorskom princípe. Keď mu raz jeden ašpirant na vedúceho miestnej organizácie napísal žiadosť o vymenovanie do tejto funkcie, Hitler mu odpísal, že jeho menovanie neprichádza do úvahy. Ak chce byť v čele tejto pobočky, má sa jej jednoducho ujať.
V roku 1929 nastal mierny obrat k lepšiemu v oblasti verejnej informovanosti. Medzinárodná konferencia expertov navrhla tzv. Youngov plán pre Nemecko, v rámci ktorého sa mali vojnové reparácie splácať v konkrétnych čiastkach až do roku 1988. Takýto návrh vyvolal v širokej verejnosti dosť veľké pobúrenie a nacisti sa to snažili využiť. Hitler sa spojil s Hugenbergom (DNVP). Hugenberg zarobil obrovské imanie na inflácii a stal sa mediány magnátom, pretože vlastnil širokú sieť tlačovín. Spolu s Hitlerom uzavreli dohodu o spoločnom postupe proti Youngovmu plánu, čím sa Hitler dostal na prvé stránky mnohých denníkov. Onedlho na to sa konal Norinbergský zjazd na ktorom sa zúčastnilo 200 000 nacistov, čo bol ďalší spôsob ako mediálne zaujať.
Po vypuknutí svetovej hospodárskej krízy, sa Nemecko, ktorého ekonomika stála na obrovských úveroch dostala do zložitej situácie. Nastal čas sociálnych nepokojov a obrovskej nezamestnanosti. Verejnosť obviňovala vládnu koalíciu zo zodpovednosti za ekonomické problémy. Problém sa ešte prehĺbil, keď vláda schválila zvýšenie platov štátnym úradníkom. Nespokojní boli predovšetkým poľnohospodári. Ceny ich produktov neustále klesali a vidiek chudobnel. Nacisti preto zriadili tzv. Poľnohospodársky aparát, ktorý monitoroval a spracúval problémy v tejto oblasti.
Predvolebná kampaň v roku 1930 sa pre nacistov stala otázkou existencie. Dokonale sa na ňu pripravili, za čím stál predovšetkým Goebbels. Podarilo sa mu vytvoriť dokonalý politický cirkus a úspech sa dostavil. 18,6 milióna hlasov pre NSDAP, čo znamenalo 107 poslaneckých miest a druhé miesto vo voľbách. Podarilo sa im odčerpať hlasy pravicových strán (DVP, DNVP, DDP, DSP), ktoré zas klesli viac než o polovicu.
Veľká voliteľnosť NSDAP bola v tradičných protestantských oblastiach, menej úspešný boli v katolíckom Bavorsku, kde ich volili prevažne ženy (hlavne kvôli zdôrazňovaniu tradičných hodnôt: Kinder, Kirche, Küche - dieťa, kostol, kuchyňa). Obrovský voličský potenciál predstavovali mladý ľudia, pre ktorých boli v rámci NSDAP vytvorené mnohé mládežnícke spolky.
Verejnosť sa im podarilo zaujať aj tým, že sa neorientovali na žiadnu konkrétnu sociálnu skupinu (na rozdiel od mnohých iných strán), ani nepreferovali triedny boj. Jednoducho apelovali na národnú jednotu, pričom nerobili žiadne rozdiel medzi príslušníkmi národa a každého považovali za Nemca. Podarilo sa im taktiež zohľadniť emócie, ktoré v spoločnosti rezonovali a zosúladiť ich do dvoch bodov: 1, odmietnutie všetkého čo sa stalo po vojne 2, bezpodmienečný sľub obnovenia Nemeckej sily a jednoty.
Neboli tradičnou revolučnou stranou, napriek tomu, že SA sa vždy snažili preferovať revolúciu. Ale taktiež neboli ani klasickou stranou parlamentarizmu, iba využívali jeho trhlín na dosiahnutie moci. Pričom ani jednu zložku (či formu) politického boja nikdy nepreferovali. Teda každý si mohol vybrať: kúsok revolúcie, ale aj trochu parlamentarizmu.
Dôležitým faktorom v tridsiatych rokoch tiež bolo, že veľká časť verejnosti sa na nacistov nepozerala ako na nebezpečenstvo, ale ako na prameňom sily budúceho pokroku. Dokonca armáda videla v NSDAP možné východisko z bludného Versaillského kruhu. Hammerstein, šéf armádneho velenia, po štvor hodinovom rozhovore z Hitlerom vyhlásil že: Reichswehr chce vlastne to isté, ale pomalšie.
Čo nasledovalo po roku 1930, ale hlavne po roku 1933, sa do dejín ľudstva zapísalo krvavými písmenami. V dôsledku tejto zhubnej ideológie a vo vojne ktorú rozpútala, zahynulo približne 40 miliónov ľudí. Tak sa spolu s komunizmom zaradila medzi najohavnejšie výmysly ľudského fanatizmu.
Čo spôsobilo vzostup nacistického Nemecka
Nástup nacistov k moci je historickým fenoménom, ktorý bol preskúmaný nespočetne veľa krát. Je odrazom krehkosti demokracie svojej doby, fanatizmu a ľudskej agresívnej povahy. Najsmutnejším dôsledkom však bolo, že nacisti sa svojou brutálnosťou neobmedzili len na Nemecko, ale že sa im podarilo rozpútať najkrvavejší konflikt v dejinách ľudstva. Ich mohutný nástup začal byť nebezpečne viditeľný v roku 1930, keď v parlamentných voľbách získali 107 poslaneckých miest.
