Narodenie Mesiáša v Betleheme bolo témou ďalšej pápežovej katechézy v jubilejnom roku. Svätý Otec František sa v nich zamýšľa nad Ježišovým príbehom, pretože on je našou nádejou. Kvôli zhoršenému hlasu pápeža katechézu prečítal Mons. Pierluigi Giroli. Anjel povedal [pastierom]: „Nebojte sa. Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom. Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán. A toto vám bude znamením: Nájdete dieťatko zavinuté do plienok a uložené v jasliach“.
5. katechéza z cyklu Ježiš Kristus, naša nádej, I. Ježišovo detstvo: „Narodil sa vám Spasiteľ, Kristus Pán“ (Lk 2, 11). Drahí bratia a sestry, požehnaný deň! V našich jubilejných katechézach o Ježišovi, ktorý je naša nádej, sa dnes zameriame na udalosť jeho narodenia v Betleheme.
Boží Syn vstupuje do dejín tak, že sa stáva naším spoločníkom na ceste a začína putovať ešte v matkinom lone. Evanjelista Lukáš nám hovorí, že hneď ako bol počatý, odišiel z Nazareta do domu Zachariáša a Alžbety. A potom, krátko pred narodením, putoval z Nazareta do Betlehema na sčítanie ľudu. Mária a Jozef museli ísť do mesta kráľa Dávida, kde sa narodil aj Jozef. Dlho očakávaný Mesiáš, Syn Boha najvyššieho, podrobil sa sčítaniu, čiže bol zaznamenaný a zarátaný, ako každý iný občan.
Lukáš umiestňuje Ježišovo narodenie do „konkrétneho obdobia“ a do „presne určeného geografického prostredia“, takže „univerzálnosť a konkrétnosť sa navzájom dotýkajú“ (Benedikt XVI., Ježišovo detstvo, 2012, 77). Boh, ktorý prichádza do dejín nerozbíja štruktúry sveta, ale chce ich osvietiť a pretvoriť zvnútra.
Betlehem znamená „dom chleba“. Tu sa Márii napĺňajú dni pôrodu a tu sa rodí Ježiš, chlieb, ktorý zostúpil z neba, aby nasýtil hlad sveta (porov. Jn 6, 51). Anjel Gabriel zvestoval narodenie mesiášskeho kráľa v znamení veľkosti: „Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš. On bude veľký a bude sa volať synom Najvyššieho, Pán Boh mu dá trón jeho otca Dávida, naveky bude kraľovať nad Jakubovým rodom a jeho kráľovstvu nebude konca“ (Lk 1, 32 - 33).
Ježiš sa však rodí spôsobom, ktorý je pre kráľa úplne nevídaný. V skutočnosti „kým tam boli, nadišiel jej čas pôrodu. Porodila svojho prvorodeného syna, zavinula ho do plienok a uložila do jasieľ, lebo pre nich nebolo miesta v hostinci“ (Lk 2, 6-7). Boží Syn sa nerodí v kráľovskom paláci, ale v zadnej časti domu, na mieste, kde sú zvieratá. Lukáš nám tak ukazuje, že Boh neprichádza na svet za hlasných ovácií, nezjavuje sa v hluku, ale svoju cestu začína v pokore.
A kto sú prví svedkovia tejto udalosti? Je to zopár pastierov: mužov s nízkou kultúrou, zapáchajúcich od neustáleho kontaktu so zvieratami, ktorí žijú na okraji spoločnosti. Napriek tomu vykonávajú remeslo, ktorým sa sám Boh dáva poznať svojmu ľudu (porov. Gn 48, 15; 49, 24; Ž 23, 1; 80, 2; Iz 40, 11). Boh si ich vyberá za adresátov tej najkrajšej správy, aká kedy zaznela v dejinách: „Nebojte sa. Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom. Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán. Toto vám bude znamením: Nájdete dieťatko zavinuté do plienok a uložené v jasliach“ (Lk 2, 10 - 12).
Miestom, kam ísť a stretnúť sa s Mesiášom, sú jasle. Stáva sa totiž, že po toľkom čakaní „pre Spasiteľa sveta, skrze ktorého bolo všetko stvorené (porov. Kol 1, 16), niet miesta“ (Benedikt XVI., Ježišovo detstvo, 2012, 80). Pastieri sa tak dozvedajú, že na veľmi skromnom mieste, vyhradenom pre zvieratá, sa pre nich narodil dlho očakávaný Mesiáš, ktorý má byť ich Spasiteľom, ich Pastierom. Táto správa otvára ich srdcia úžasu, chvále a radostnému ohlasovaniu.
„Na rozdiel od mnohých ľudí, ktorí sa venujú tisícom iných vecí, pastieri sa stávajú prvými svedkami toho podstatného, čiže spásy, ktorá sa dáva. Sú to tí najpokornejší a najchudobnejší, ktorí dokážu prijať udalosť Vtelenia“ (Lett. ap. Admirabile signum, 5). Bratia a sestry, vyprosujme si aj my milosť, aby sme boli ako pastieri schopní žasnúť a chváliť Boha a aby sme si vedeli vážiť to, čo nám zveril: talenty, charizmy, naše povolanie a ľudí, ktorých postavil vedľa nás. Prosme Pána, aby sme vedeli v slabosti rozpoznať mimoriadnu silu Božieho Dieťaťa, ktoré prichádza obnoviť svet a premeniť náš život svojím plánom plným nádeje pre celé ľudstvo.
V našich časoch, predovšetkým v Európe, sme svedkami istého druhu potierania podstaty Vianoc: v mene akéhosi falošného rešpektu, ktorý nie je kresťanský, a za ktorým sa často ukrýva snaha vytlačiť vieru na okraj, sa z tohto sviatku odstraňuje akákoľvek súvislosť s Ježišovým narodením. V skutočnosti je však práve táto udalosť [Ježišovho narodenia] tými jedinými skutočnými Vianocami! Bez Ježiša neexistujú Vianoce; je to nejaký iný sviatok, avšak nie Vianoce. Ak je v centre on, potom aj všetko navôkol, čiže svetielka, zvuky, rozličné miestne tradície, vrátane typických jedál, všetko prispieva k vytvoreniu atmosféry sviatku, avšak s Ježišom v centre.
Prostredníctvom ohlasovania Cirkvi, sme my, tak ako pastieri z Evanjelia (porov. Lk 2,9), vedení hľadať a nachádzať skutočné svetlo, to Ježišovo, ktorý, stávajúc sa človekom tak ako my, sa ukazuje prekvapujúcim spôsobom: rodí sa z chudobného neznámeho dievčaťa, ktoré ho privedie na svet v maštali, len s pomocou manžela... Svet si nič nevšimne, avšak v nebi anjeli, ktorí vedia o čo ide, jasajú! A takto sa nám Boží Syn ukazuje aj dnes: ako Boží dar ľudstvu, ktoré je ponorené do noci a do mrákav spánku (porov. Iz 9,1).
Ešte aj dnes sme svedkami toho, že častokrát ľudstvo uprednostňuje tmu, lebo vie, že svetlo by odhalilo všetky tie činy a tie myšlienky, za ktoré by sa muselo červenať a hrýzlo by ho svedomie. Môžeme si teda položiť otázku, čo znamená prijať Boží dar, ktorým je Ježiš. Ako nás to on sám naučil prostredníctvom svojho života, znamená to dennodenne sa stávať nezištným darom pre tých, ktorých stretávame na našej ceste. Preto si na Vianoce vzájomne dávame dary. Tým skutočným darom pre nás je Ježiš, a tak ako on, aj my chceme byť darom pre druhých.
Apoštol Pavol nám ponúka zhrňujúce vysvetlenie, keď píše - a tieto Pavlove slová sú krásne: „Zjavila sa Božia milosť na spásu všetkým ľuďom a vychováva nás, aby [...] sme žili v tomto veku triezvo, spravodlivo a nábožne“ (Tít 2,11-12). Božia milosť „sa zjavila“ v Ježišovi, v tvári Boha, ktorého Panna Mária priviedla na svet ako každé dieťa tohto sveta, on však neprišiel „zo zeme“, prišiel „z neba“, od Boha. Týmto spôsobom, prostredníctvom vtelenia Syna, nám Boh otvoril cestu nového života, založeného nie na egoizme, ale na láske.
A nakoniec posledný dôležitý aspekt: na Vianoce môžeme vidieť, ako sú ľudské dejiny, ktorými hýbu mocní tohto sveta, navštívené Božími dejinami. A Boh do nich zapája tých, ktorí sú vytisnutí na okraj spoločnosti, ako prvých adresátov jeho daru, čiže spásy, ktorú Ježiš priniesol. S maličkými a opovrhnutými Ježiš vytvára priateľstvo, ktoré pokračuje v čase a ktoré živí nádej v lepšiu budúcnosť. Tieto osoby, reprezentované pastiermi z Betlehema, „ožiarila Pánova sláva“ (Lk 9-12). Boli vylúčení na okraj, neobľúbení, opovrhovaní, a práve im sa zjavila tá veľká novina ako prvým.
S týmito osobami, s maličkými a opovrhovanými, Ježiš vytvára priateľstvo, ktoré pokračuje v čase, a ktoré živí nádej v lepšiu budúcnosť. Týmto ľuďom, ktorých reprezentujú betlehemskí pastieri, sa zjavuje veľké svetlo, ktoré ich vedie priamo k Ježišovi. Drahí bratia a sestry, otvorme v týchto dňoch myseľ a srdce, aby sme prijali túto milosť. Ježiš je Božím darom pre nás a ak ho prijmeme, aj my sa tak môžeme stať pre druhých Božím darom, predovšetkým pre tých, čo nikdy nezakúsili pozornosť a nehu. Veď koľko ľudí vo svojom živote nikdy nezakúsilo pohladenie, láskavú pozornosť, gesto nehy... Vianoce nás podnecujú urobiť to.
Pastieri stelesňujú chudobných Izraela, pokorných ľudí, ktorí vnútorne žijú s vedomím vlastnej nedostatočnosti, a práve preto dôverujú Bohu viac než ostatní. Sú to oni, kto ako prví vidia Božieho Syna, ktorý sa stal človekom, a toto stretnutie ich hlboko mení. Okolo novonarodeného Ježiša sú aj mudrci (porov. Mt 2,1-12). Evanjeliá nám nehovoria, že by to boli králi, ani ich počet, ani ich mená. S istotou vieme len to, že sa z ďalekej krajiny na Východe (môžeme myslieť na Babylóniu, Arábiu alebo vtedajšiu Perziu) vydali na cestu hľadať židovského kráľa, ktorého vo svojich srdciach stotožňujú s Bohom, pretože hovoria, že sa mu chcú klaňať.
Mudrci predstavujú pohanské národy, osobitne všetkých tých, ktorí počas stáročí hľadajú Boha a vydávajú sa na cestu, aby ho našli. Iba pokora nás roztvára skúsenosti pravdy, skutočnej radosti, poznania, ktoré sa ráta. Bez pokory sme „odrezaní mimo“, odrezaní od pochopenia Boha, od pochopenia seba samých. Je potrebné byť pokorným, aby sme pochopili seba samých, a ešte viac pre pochopenie Boha. Mudrci mohli byť i veľkí podľa logiky sveta, no oni sa urobili maličkými, pokornými, a práve preto dokážu nájsť Ježiša a rozpoznať ho.
Každý človek je v hĺbke svojho srdca povolaný hľadať Boha: my všetci máme ten nepokoj a našou úlohou nie je tento nepokoj stlmiť, ale nechať ho rásť, pretože je to nepokoj hľadania Boha; a vďaka milosti jeho samého ho môže nájsť. Osvojme si modlitbu svätého Anzelma (1033-1109): „Pane, nauč ma hľadať ťa. Ukáž sa, keď ťa hľadám. Nemôžem ťa hľadať, ak ma to nenaučíš, ani ťa nájsť, ak sa neukážeš. Nech ťa hľadám tým, že po tebe túžim, a nech túžim po tebe tým, že ťa hľadám!“
Drahí bratia a sestry, chcel by som pozvať všetkých mužov a ženy do betlehemskej jaskynky, aby adorovali Božieho Syna, ktorý sa stal človekom. Každý z nás nech pristúpi k jasličkám, ktoré nájde vo svojom dome, v kostole alebo na inom mieste, a pokúsi sa urobiť akt adorácie vo svojom vnútri: „Verím, že ty si Boh, že toto dieťa je Boh.
Do prvého radu v prístupe k jasličkám a v modlitbe by som chcel postaviť chudobných, ktorých - ako nabádal svätý Pavol VI. - «musíme milovať, pretože sú istým spôsobom sviatosťou Krista; s nimi - hladnými, smädnými, vyhnanými, nahými, chorými, uväznenými - sa chcel mysticky stotožniť. Musíme im pomáhať, musíme s nimi trpieť a musíme ich aj nasledovať, pretože chudoba je najistejšia cesta k plnému vlastníctvu Božieho kráľovstva» (Homília, 1. Preto si musíme vyprosovať pokoru ako milosť: Pane, nech nie som pyšný, nech si nechcem vystačiť sám, nech si nenamýšľam, že ja som stred vesmíru. Urob ma pokorným. Daj mi milosť pokory. A s touto pokorou nech ťa môžem nájsť. Je to jediná cesta, bez pokory nenájdeme Boha nikdy: nájdeme nás samých. Pretože človek, ktorý nemá pokoru, nemá pred sebou horizont, má iba zrkadlo: hľadí na seba samého. Prosme Pána, aby rozbil zrkadlo a mohli sme hľadieť ďalej, na horizont, kde je On.
A potom, bratia a sestry, by som chcel sprevádzať do Betlehema, tak ako hviezda sprevádzala mudrcov, všetkých tých, ktorí nemajú vnútorný náboženský nepokoj, ktorí sa nezamýšľajú nad otázkou Boha, alebo dokonca bojujú proti náboženstvu, všetkých tých, ktorí sú nesprávne nazývaní ateistami. Chcel by som im zopakovať posolstvo Druhého vatikánskeho koncilu: „Cirkev tvrdí, že uznávať Boha vôbec nie je v rozpore s dôstojnosťou človeka, lebo táto dôstojnosť má práve v Bohu svoj základ a zavŕšenie.
Nesme si cestou domov želanie anjelov: „Pokoj na zemi ľuďom, ktorých miluje“. A vždy majme na pamäti: „Nie my sme milovali Boha, ale on miloval nás [...]. On prvý miloval nás“ (1 Jn 4,10.19), on nás hľadal. Toto je dôvod našej radosti: sme milovaní, sme vyhľadávaní, Pán nás hľadá, aby nás našiel, aby nás ešte viac miloval. Toto je dôvod radosti: vedieť, že sme boli milovaní bez akejkoľvek zásluhy, že nás Boh vždy predchádza v láske, v láske takej konkrétnej, že sa stala telom a prišla prebývať medzi nás, v tom Dieťati, ktoré vidíme v jasličkách. Bratia a sestry, prajem vám radostné Vianoce, požehnané a sväté. A chcel by som, aby - áno, zaiste tu budú vinše, rodinné stretnutia, toto je vždy nádherné - ale nech je tu tiež vedomie, že Boh prichádza „kvôli mne“. Každý nech to povie: Boh prichádza pre mňa. [Nech je tu] vedomie, že na hľadanie Boha, na nájdenie Boha, na prijatie Boha treba pokoru: vnímať s pokorou tú milosť rozbitia zrkadla márnosti, pýchy, zahľadenosti do seba. Hľaďme na Ježiša, hľaďme na horizont, hľaďme na Boha, ktorý prichádza k nám a ktorý sa dotýka srdca tým nepokojom, ktorý nás privádza k nádeji.
Aby splnili nariadenie cisára Augusta, podľa ktorého sa mali zaregistrovať na matrike v meste svojho pôvodu, sa Jozef a Mária vyberú z Nazareta do Betlehema. Hneď po príchode rýchlo hľadajú ubytovanie, pretože pôrod je na spadnutie, no žiaľ žiadne nenájdu, a tak je Mária nútená porodiť v maštali (porov. Zamyslime sa: Stvoriteľ vesmíru... Jemu nebolo dané miesto, kde by sa narodil! Bol to anjel, kto oznámil Ježišovo narodenie, a to pokorným pastierom. A bola to hviezda, ktorá ukázala mudrcom cestu do Betlehema (porov. Mt 2,1.9-10). Anjel je Boží posol. Hviezda nám pripomína, že Boh stvoril svetlo (Gn 1,3) a že Dieťa bude „svetlom sveta“, ako on sám seba definuje (porov. Jn 8,12.46), «pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka» (Jn 1,9), ktoré «vo tmách svieti, a tmy ho neprijali» (v. 5).
Cirkev vyznáva, že Syn je jedno v bytí [podstate] s Otcom, a zdôrazňuje rovnosť osôb v Najsvätejšej Trojici a jednotu Božej prirodzenosti a takto potvrdzuje božstvo Božieho Syna. Syn nevznikol v čase, ako vznikli stvorenia. A preto nie je nižší než Otec. Presný obraz Otca a odtlačok jeho bytia nadobúda podobu sluhu. Vychádzajúc z nepoškvrnenej Matky, neprešiel žiadnou zmenou.
V jednom mestečku mali na námestí Betlehem. Taký ten ozajstný, so všetkým, čo k nemu patrí. TIP: Tu môžu menšie deti vymenovať, čo všetko patrí k Betlehemu, jasličky s Ježišom, Mária s Jozefom, anjeli, pastieri, ovce… Teda na tom nie je ešte nič zvláštne, také Betlehemy nájdete aj v iných mestách a dedinách. No tento bol miestom, kde sa všetci spolu stretli. Všetci, veriaci aj neveriaci, malí aj veľkí, tí, čo slávili svätú omšu, aj tí, ktorí zostali vo vianočný večer doma pri telke... Všetci sa Na slávnosť Narodenia Pána na pravé poludnie stretli pri tom Betleheme, aby si zaželali radostné Vianoce. Milú slávnosť však narušil nepríjemný incident: z Betlehema zmizol Ježiško. Najprv si všetci mysleli, že to je habaďúra, ktorú vyviedol pán farár. Raz totiž niečo podobné urobil v kostole na polnočnej omši, asi chcel, aby sa ľudia zamysleli, či im Ježiš chýba a či majú pre neho miesto vo svojich srdciach. Ale teraz bol v tom „nevinne“ a len nechápavo krútil hlavou. TIP: Ak chcú, nechajte deti vstúpiť do príbehu, môžu chvíľu diskutovať o tom, kam sa Ježiš podel.
Nakoniec sa ale všetko vysvetlilo. Päť minút po dvanástej totiž dorazila na námestie aj rodina (v záujme anonymity ich tak nazveme) Mrkvičkovcov. Ocko, pán inžinier Mrkvička, niečo trochu nervózne vysvetľoval pani primátorke a pánovi farárovi. A čo sa vlastne stalo? Nuž Betlehem so všetkými tými postavami, ťavami, ovečkami a anjelmi, tam stál už dva dni predtým. Pripravili všetko dopredu, aby ho nemuseli stavať vo sviatočný deň. Mirko išiel náhodou okolo. A pretože práve dosť snežilo a fúkal nepríjemný mrazivý vietor, napadlo mu, že tá drevená maštaľka s deravou strechou nie je práve najlepšie miesto pre Ježiška. TIP: Pri tomto odseku môžete využiť doplňovačku z prezentácie (SN_05). Vedel, že Ježiš sa narodil v maštaľke, pretože v hostinci nebolo práve miesto. Ale nikdy sa mu to nezdalo fér. A tak Ježiška zobral domov a urobil mu miesto vo svojej izbe. Plánoval, že ho pred tým veľkým stretnutím prinesie späť a nenápadne sošku položí do jasličiek. Bol si takmer istý, že dospelí by si to ani nevšimli. A bojím sa, že sa v tejto veci ani tak veľmi nemýlil. No Mirko vo svojich plánoch nepočítal s maminou. A mama, to je niekto, koho nemôžete zo svojich výpočtov len tak vynechať. Všetko išlo podľa plánu, Mrkvičkovci boli už vychystaní na cestu, keď tu si zrazu mamina všimla, že Mirko sa snaží nenápadne prepašovať do auta ruksak. A tak hneď začal výsluch a vyšetrovanie, ako to len dobré mamy vedia. A to bol aj dôvod, prečo Mrkvičkovci na slávnosť meškali a prečo Mirkove plány celkom nevyšli.
Napokon to ale všetko dobre dopadlo. Pani primátorka s úsmevom všetkým vysvetlila, čo sa stalo a dokonca pochválila Mirka, že to myslel dobre, bol citlivý a pozorný. A potom vyzvala Mrkvičkovcov, aby (nie nenápadne ale slávnostne) vložili dieťatko Ježiša do jasličiek. A pán farár prišiel nakoniec so skvelým nápadom. Čo keby si po Vianociach zobrala dieťatko Ježiša domov nejaká rodina? Veď je to lepšie, ako keby mala soška Ježiška skončiť na celý rok v nejakej zaprášenej krabici. Napokon to nebolo také jednoduché. Ukázalo sa, že v ich mestečku bolo toľko rodín, ktoré mali miesto pre Ježiša, že na každú vyšiel tak jeden týždeň za tri roky. Ale to je už iný príbeh.
A čo vy? Máte miesto pre Ježiša? TIP: Porozprávajte sa s deťmi o tom, čo to znamená mať miesto pre Ježiša, pretože primárne nejde o to, mala každá rodina sošku Jezuliatka :-). V pracovnom liste je pripravená úloha, treba vymaľovať, vystrihnúť a zlepiť srdiečko s dieťatkom Ježišom. Tým sa naznačuje idea: Mať pre Ježiša miesto v srdci. Môžu ich vyrobiť viac a rozdávať ich pri vianočných návštevách s povzbudením, aby obdarovaní mali miesto pre Ježiša.
Mnohé rodiny majú vianočný stromček. Východní kresťania majú ikonu. Ježiš sa narodil v ďalekej krajine. V tej krajine je veľa jaskýň. V jaskyniach boli držané zvieratá počas noci. Ježiš je ukázaný v žiarivej bielej farbe. Jaskyňa je čierna. Toto nám dáva ponaučenie. Ježiš je ukázaný ako svetlo proti tme. Ježiš bol s Bohom od počiatku. Ježiš je Boží Syn. Ježiš, Otec a Svätý Duch sú Boh. Boh prišiel žiť s nami, keď sa narodil Ježiš. Pozdravujeme sa po cirkevnoslovansky: Slava Isusu Christu! - Slava i vo viki! V slovenskom preklade to znamená: Sláva Ježišovi Kristovi! V období sviatku Narodenia nášho Pána sa pozdravujeme po cirkevnoslovansky: Christos raždajetsja! V slovenskom preklade to znamená: Kristus sa rodí!
Svetlo a tma „Ľud, čo kráča vo tmách, uzrie veľké svetlo, nad tými, čo bývajú v krajine tieňa smrti, zažiari svetlo. Rozmnožil si plesanie, zväčšil si radosť (Iz 9, 1 - 2). Áno, S NAMI [JE] BOH. Svetlo ako symbol „poznania, čo je správne robiť“ bolo predstavené v druhej katechéze a teraz je opäť zdôraznené. Ikona Narodenia zobrazuje tento kontrast medzi svetlom a tmou. Všimnite si jasnú hviezdu a jej lúče siahajúce k Ježišovi, ktorý je odetý do žiarivo bielych šiat. Toto svetlo rozptyľuje tmu čiernej jaskyne. Toto svetlo prichádza z neba na zem, ako keby sa nebesia snažili naplniť jaskyňu svetlom. Svetlo premáha alebo víťazí nad tmou, ktorá predstavuje skúsenosti tých, ktorí žili v období od hriechu Adama a Evy až po príchod Ježiša Krista. Život už nebol rajom a zažívali ťažkosti, utrpenie, zlo a hriech. Boli stratení a nevedeli nájsť cestu. Boh vo svojej milujúcej láskavosti poslal svojho Syna Ježiša, aby nám ukázal cestu. Ježiš Kristus je Svetlo, ktoré nás vyvádza z tmy zla a hriechu.
Ikona Narodenia Čierne ústa jaskyne symbolizujú náš padlý svet, v ktorom vyšlo „Slnko spravodlivosti“ a ktorý osvietilo „Svetlo múdrosti“. Panenská Matka je zobrazená ako sediaca na lôžku, ktoré židia používali pri cestovaní. Pozoruhodná je absencia bolestí obvyklých pri pôrode, čo je v ikonopisectve považované za znak panenského porodenia Krista. Rovnako ako v evanjeliu, celé ľudstvo je povolané k tejto udalosti. Mudrci predstavujú učených a bystrých a pastieri pokorných tohto sveta. Množstvo anjelov oslavuje Boha a zvestuje túto dobrú zvesť ľudstvu. Na ikone je zoskupených niekoľko epizód, ktoré sú ukázané súčasne. V ľavom dolnom rohu sedí Jozef v mučivých myšlienkach, zatiaľ čo diabol v podobe starého a zhrbeného pastiera mu podsúva nové pochybnosti a podozrenia.
Christos ____________! Kristus sa ______! Zdroj: God gives life. God with us publications 2002. Spracoval o. Veríme v jedného Boha v troch osobách. Christos raždajetsja! Kristus sa rodí! Mária a Jozef prišli do Betlehema a hľadali miesto na prenocovanie. V hostinci pre pocestných nebolo miesto, a preto sa museli uchýliť do jaskyne, kde hostinský choval zvieratá. Práve tam Mária porodila Ježiša a uložila ho do jasieľ. Na poliach boli pastieri, ktorí strážili svoje ovčie stáda. Zjavil sa im Pánov anjel a povedal: „Prichádzam, aby som vám oznámil dobrú zvesť - evanjelium. V tento deň sa vám narodil Spasiteľ, Mesiáš a Pán. Nad miestom, kde ležal Ježiš, sa objavila krásna a jasná hviezda a bolo vidno viacero anjelov. O trocha neskôr prišli pozrieť novonarodeného Ježiša traja mudrci. Videli vyjsť Ježišovu hviezdu. Prišli k Márii a Dieťaťu a priniesli tri dary: zlato, kadidlo a myrhu.
V Rímskej cirkvi sa sviatok Narodenia Pána slávil už v 4. storočí ako protiváha k mestskému sviatku slnečného božstva - Dies Natalis Solis Invicti - Deň zrodenia nepremožiteľného slnka -, ktorý sa tiež slávil 25. Tropár sviatku: Narodenie tvoje, Kriste, Bože náš, prinieslo svetu svetlo múdrosti. Lebo mudrci hviezdou sa poučili klaňať sa ti ako Slnku pravdy a uznávať teba, Východ z výsosti. Kondák sviatku: Dnes Panna rodí večného Boha. Zem ako dar Neprístupnému ponúkla jaskyňu. Anjeli s pastiermi ho oslavujú. Zdroj: God Is Love, Grade 1, God With Us Publications 2001. Spracoval o.
