Na Vianoce si pripomíname narodenie Pána Ježiša Krista, Božieho Syna, z Panny Márie. Evanjelisti, ktorí opísali život Pána Ježiša a jeho učenie, nám neudávajú presný čas narodenia. Ani mimobiblické pramene, ktoré píšu o Ježišovi, neuvádzajú dátum jeho narodenia. Evanjelista Lukáš uvádza, že sa to stalo za vlády Herodesa v Palestíne, Kvirínia v Sýrii a cisára Oktaviána Augusta v Ríme, keď bol súpis obyvateľstva v celej Rímskej ríši. Podľa výpočtov mnícha Dionýza zo 6. storočia sa narodil v roku 753 od založenia mesta Ríma. Tento rok určil za začiatok letopočtu, ktorým sa riadime dodnes. Novšie výskumy však zistili, že tento mních sa o pár rokov pomýlil. Ježiš Kristus sa narodil asi 4 až 7 rokov skôr. Nepoznáme ani deň a mesiac, kedy prišiel na svet.
Presný dátum narodenia Pána asi pred dvetisíc rokmi známy nie je. Slávenie 25. decembra ako narodenie Ježiša je doložené po prvý raz z roku 336 v Ríme. Pápež sv. Telesfor (125-136) nariadil, aby sa v tento sviatok slúžili tri sv. omše. Na základe odlišných tradícií slávia kresťania rôznych cirkví Vianoce v rôznych termínoch. Katolíci, protestanti a časť pravoslávia slávia Vianoce 25. decembra podľa gregoriánskeho kalendára. Časť pravoslávnych veriacich oslavuje vianočné sviatky podľa juliánskeho kalendára.
Keďže 25. marca sa všeobecne slávil sviatok Zvestovania Pána, keď archaniel Gabriel zvestoval Márii, že bude Kristovou matkou, tak o deväť mesiacov (čo je čas vývinu dieťaťa v tele matky) podľa tohto datovania je symbolický deň narodenia Pána práve 25. december. Ďalšou hypotézou je dejinno - náboženská hypotéza, ktorá hovorí o christianizácii a novej kresťanskej interpretácii rímskeho sviatku narodenia Slnka. Kresťania tento pohanský sviatok Natalis Solis Invicti použili a nanovo ho interpretovali v kresťanskom duchu. Rímski kresťania tento štátny sviatok Slnka začali sláviť ako vlastný sviatok narodenia Krista - ako Slnka na základe biblických citátov. Napríklad Kristus ako Slnko spravodlivosti - Sol iustitiae, Kristus - Svetlo sveta. Tento dátum bol všeobecne prijatý a veľmi rýchlo sa ujal.
Niekedy sa poukazuje na možnú súvislosť s rímskym sviatkom slnečného božstva, tzv. Dies Natalis Solis Invicti - Sviatok zrodenia nepremožiteľného slnka - ktorý sa tiež slávil 25. decembra a prekrýval sa s tradičným dátumom zimného slnovratu. Najnovšie názory na pôvod dátumu slávenia Vianoc prezentuje historik William Tighe. Tvrdí, že Cirkev si vybrala na slávenie Vianoc 25. december preto, lebo starí Židia verili, že izraelskí proroci boli počatí v ten istý ďeň, v ktorý zomreli, a rímski kresťania za Tertuliánových cias vyrátali, že Kristus zomrel 25. marca. To je dôvod, prečo Vianoce pripadli na 25.
Narodenie Vykupiteľa, Mesiáša, znamená spásu pre všetkých ľudí. Po prvom hriechu Adama a Evy bolo ľudstvo odkázané na život bez Boha. No už tam, v raji, Boh prisľúbil, že to nebude trvalý stav, že pošle na svet Vykupiteľa, ktorý znova otvorí brány neba pre ľudí. Počas stáročí ho Židia očakávali.
Cesta do Betlehema a Ježišovo narodenie
Paradoxne, keď nadišiel čas, nebolo toho, kto by ho prijal do svojho domu. Rímsky cisár Augustus totiž nariadil sčítanie ľudu. Jozef s Máriou bývali v Nazarete, no zapísať sa museli v Betleheme, keďže odtiaľ pochádzal ich rod. Prekonali pritom dosť veľkú vzdialenosť - po súčasnej ceste je Betlehem od Nazareta vzdialený okolo 160 km. V tej dobe im táto cesta musela trvať niekoľko dní. Tiež treba brať do úvahy, že Mária bola v požehnanom stave, čakala dieťa. Nebolo to teda ľahké.
V Betleheme bolo už veľa ľudí, všetky ubytovne a domy boli plné. Evanjelista Lukáš píše: „V tých dňoch vyšiel rozkaz od cisára Augusta vykonať súpis ľudu po celom svete. Tento prvý súpis sa konal, keď Sýriu spravoval Kvirínius. A všetci šli dať sa zapísať, každý do svojho mesta. Vybral sa aj Jozef z galilejského mesta Nazaret do Judey, do Dávidovho mesta, ktoré sa volá Betlehem lebo pochádzal z Dávidovho domu a rodu, aby sa dal zapísať s Máriou, svojou manželkou, ktorá bola v požehnanom stave. Kým tam boli, nadišiel jej čas pôrodu. I porodila svojho prvorodeného syna, zavinula ho do plienok a uložila do jasieľ, lebo pre nich nebolo miesta v hostinci.
V tom istom kraji boli pastieri, ktorí v noci bdeli a strážili svoje stádo. Tu zastal pri nich Pánov anjel a ožiarila ich Pánova sláva. Zmocnil sa ich veľký strach, ale anjel im povedal: „Nebojte sa. Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom: Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ Kristus Pán. A toto vám bude znamením: Nájdete dieťatko zavinuté do plienok a uložené v jasliach.“ A hneď sa k anjelovi pripojilo množstvo nebeských zástupov, zvelebovali Boha a hovorili: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle.“ Keď anjeli odišli od nich do neba, pastieri si povedali: „Poďme teda do Betlehema a pozrime, čo sa to stalo, ako nám oznámil Pán.“ Poponáhľali sa a našli Máriu a Jozefa i dieťa uložené v jasliach. Keď ich videli, vyrozprávali, čo im bolo povedané o tomto dieťati. A všetci, ktorí to počúvali, divili sa nad tým, čo im pastieri rozprávali. Ale Mária zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich.
Historický a teologický význam Vianoc
Na mieste, kde sa Kristus narodil, vystavala sv. Helena, matka cisára Konštantína, chrám Panny Márie. Okolo roku 550 ho opravil a vyzdobil cisár Justinián. Tento chrám stojí podnes. Hlavný oltár sa nachádza nad jaskyňou Pánovho narodenia, do ktorej po oboch stranách oltára vedú schody. Jaskyňa je nádherne ozdobená lampami.
Betlehem znamená v hebrejčine „dom chleba“. Niekedy sa nazýva mestom Dávidovým, z ktorého rodokmeňa bol prorokovaný príchod Mesiáša. Samuel pomazal Dávida za kráľa v Betleheme. Grécke slovo pre inn [nocľaháreň] mohlo znamenať akékoľvek dočasné ubytovanie, vrátane hosťovskej izby. Mária „uložila [Ježiška] v jasliach, lebo v nocľahárni pre nich nebolo miesto“. „No room“ [nebolo miesto] môže znamenať, že boli odmietnutí alebo že žiadne miesto, kde by mohli zostať, nemalo miestnosť na pôrod dieťaťa. Jasle sú vyvýšené boxy alebo žľaby, ktoré obsahujú potravu pre zvieratá. V starovekom Judsku boli väčšinou vyrobené z kameňa. Matky zavinujú novorodencov (balia ich do prikrývky alebo látky) už tisíce rokov. To ich upokojuje a utešuje po šoku z opustenia maternice.
Boli to dobrí a spravodliví ľudia a obaja boli potomkovia Dávida. Každého z nich navštívil anjel, aby sa pripravili na Spasiteľovo narodenie. Cestovali 100 - 140 km (60 - 90 míľ) do Betlehema. Pastieri pásli svoje stáda blízko Betlehema. Podľa niektorých učencov mohli byť v blízkosti mesta chované iba ovce určené na chrámové obete. Takže títo pastieri možno pásli ovce, ktoré predstavovali obeť Ježiša Krista za nás.
Vianočné obdobie a súvisiace sviatky
Slávnosť Narodenia Pána je popri Veľkej noci a Turícach najväčším cirkevným sviatkom. Spočiatku narodenie Pána nemalo svoj osobitný sviatok a od polovice 3. storočia pripomínalo sa na Východe spolu s inými „zjaveniami Pána“. Sviatok sa slávil 6. januára. Na Západe sa však v polovici 4. storočia začína objavovať osobitná spomienka Božieho narodenia (prvý záznam je z Ríma z r. 336). Sviatok sa slávil 25. decembra.
Od 6. storočia na sviatok Narodenia Pána kňaz celebruje tri sväté omše: polnočnú (utiereň), rannú (pastiersku) a slávnostnú dennú. V Ríme pápež zvykol slúžiť polnočnú v Bazilike Panny Márie Snežnej (Santa Maria Maggiore) pri jasličkách, rannú v gréckom Chráme sv. Anastázie a slávnostnú dennú v Bazilike sv. Petra. Pápež Benedikt XIV. (1740 - 1758) pripisoval týmto trom svätým omšiam symboliku trojakého zrodenia Ježiša Krista: od večnosti v lone Nebeského Otca, telesne a v čase z Panny Márie v Betleheme a duchovne v našich srdciach.
Vianoce a stavanie betlehemov sú neoddeliteľnou súčasťou vianočnej atmosféry. Za pôvodcu betlehemskej tradície sa pokladá sv. František z Assisi, ktorý postavil prvý betlehem v Greccio v r. 1223.
JEŽIŠ | Film | Verzia pre deti
Sviatok Svätej rodiny
Tento sviatok sa od r. 1969 slávi v nedeľu po Narodení Pána. Kult Svätej rodiny (Ježiš, Mária a Jozef) má svoje korene už v stredoveku, ale do kresťanskej verejnosti prenikol až začiatkom 17. storočia. Jedným z jeho horlivých šíriteľov bol sv. František Saleský (1567 - 1622), ktorý predstavoval tri osoby Svätej rodiny ako zemský obraz nebeskej Najsvätejšej Trojice. K tejto myšlienke pridali ďalší rozmer jezuiti vo Francúzsku, ktorí ju dávali ako vzor kresťanských rodín. Vo francúzskej časti Kanady veľkým šíriteľom úcty k Svätej rodine bol quebecký biskup Francois de Montmorency Laval (1623 - 1708). Medzi podporovateľov kultu Svätej rodiny patrili aj pápeži Pius IX. (1846 - 1878) a Lev XIII. (1878 - 1903), ale až Benedikt XV. v r. 1921 nariadil slávenie tohto sviatku pre celú Cirkev.
Slávnosť Panny Márie Bohorodičky
Podľa záznamu v Evanjeliu sv. Lukáša osem dní po narodení „obrezali chlapčeka a dali mu meno Ježiš“. Túto udalosť si pripomínala Cirkev v dvoch sviatkoch: sviatok Obrezania Pána, ktorý sa už od 6. storočia tradične slávil l. januára a sviatok Mena Ježiš, ktorý sa slávil v nedeľu medzi l. a 6. januárom, alebo - keď v tomto rozmedzí nedeľa nebola - 2. januára. Sviatok Mena Ježiš bol veľmi populárny vo františkánskych komunitách už od polovice 14. storočia a jeho horlivým šíriteľom bol sv. Bernardín Siensky (1380 - 1444). Od 15. storočia sa slávil lokálne vo viacerých diecézach v Belgicku, Nemecku a vo Veľkej Británii. Jeho svätenie s platnosťou pre celú Cirkev zaviedol pápež Inocent XIII. v r. 1721.
Ôsmy deň po Vianociach bol až donedávna známy ako sviatok Obrezania Pána. Pôvodne to však bol mariánsky sviatok, ako o tom svedčili vlastné modlitby (propria) pri sv. omši a pri liturgii hodín, v ktorých Cirkev vyzdvihovala a odvolávala sa na zásluhy Panny Márie. V Ríme sa tento sviatok slávil od 7. storočia a hlavné bohoslužby sa odbavovali v chráme Santa Maria Antica, ktorý dal postaviť pápež Ján VII. (701 - 707), pôvodom Grék a vyznaním „služobník Panny Márie“. Pri reforme cirkevného kalendára v r. 1969 sa tieto dva sviatky nahradili slávnosťou Panny Márie Bohorodičky, ktorou si Cirkev pripomína dôležitú úlohu Márie v ekonómii spásy ako Matky Syna Božieho a jej vyhlásenie za Bohorodičku (Theotokos) na Treťom ekumenickom koncile v Efeze (r. 431). Je oslavou materstva Panny Márie a téma bohoslužby dňa je vyjadrená slovami sv. Pavla „Keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy...“ (Gal 4, 4). Takto sa z tohto sviatku Pána stal sviatok Panny Márie.
Bohorodička (gr. Theotokos, lat. Deipara) - titul, ktorým prvotná Cirkev poctila Pannu Máriu na konci 3. storočia. Vyjadruje sa ním skutočnosť, že Mária bola matkou Božieho Syna nielen ako človeka, ale aj ako pravého Boha. V 5. storočí sa v Cirkvi vyskytli pochybnosti o teologickej správnosti tohto titulu. Koncil v Efeze r. 431 odsúdil tento bludný názor a vyhlásil dogmu, že Panne Márii ako matke Bohočloveka Ježiša Krista názov Bohorodička právom patrí.
Slávnosť Zjavenia Pána - Traja králi
Na Východe už od 3. storočia bol 6. január sviatkom Zjavenia Pána (Epifánia). Cirkev si v ňom pripomínala „tri zázraky“: príchod mudrcov z Východu, Ježišov krst a jeho prvý zázrak v Káne Galilejskej. V 4. storočí sa tento sviatok rozšíril aj na Západe, kde liturgia a čítania kládli dôraz predovšetkým na poklonu mudrcov z Východu. Títo učenci z Perzie boli v apokryfných spisoch a náboženských legendách zobrazovaní ako „traja králi“ s menami Gašpar, Melichar a Baltazár, hoci evanjeliový záznam tohto príbehu (Mt 2, 1 - 12) o ich počte, kráľovskej hodnosti a menách nič nehovorí. Kult „Troch kráľov“ bol v stredoveku veľmi rozšírený. Ich údajné relikvie sa prechovávali v Miláne, odkiaľ ich cisár Fridrich Barbarossa (1155 - 1190) odniesol do Kolína nad Rýnom, kde boli uložené v katedrále.
Zjavenie Pána je zjavením Ježiša Krista ako Mesiáša Izraela, Božieho Syna a Spasiteľa sveta. Spolu s Ježišovým krstom v Jordáne a so svadbou v Káne sa slávi poklona Ježišovi zo strany „mudrcov“, ktorí prišli z Východu. V týchto mudrcoch, ktorí sú predstaviteľmi okolitých pohanských náboženstiev, evanjelium vidí prvotiny národov, ktoré prijímajú dobrú zvesť o spáse skrze vtelenie. Príchod mudrcov do Jeruzalema s cieľom pokloniť sa židovskému kráľovi ukazuje, že v mesiášskom svetle Dávidovej hviezdy hľadajú v Izraeli toho, ktorý bude kráľom národov. Ich príchod znamená, že pohania môžu objaviť Ježiša a klaňať sa mu ako Božiemu Synovi a Spasiteľovi sveta, len ak sa obrátia k židom a prijmú od nich mesiášske prisľúbenie, ako sa nachádza v Starom zákone. Zjavenie Pána zvestuje, že všetky národy vstupujú do rodiny patriarchov a nadobúdajú „výsady vyvoleného ľudu“.
Útek do Egypta a povraždenie neviniatok sú prejavom toho, ako temnoty odporujú svetlu: „Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali“. Celý Kristov život bude poznačený prenasledovaním. A jeho vlastní majú na ňom podiel s ním. Jeho návrat z Egypta pripomína exodus a predstavuje Ježiša ako definitívneho osloboditeľa.
Sviatok Krstu Pána
Krst Ježiša v rieke Jordán je medzníkom v jeho pozemskom živote, pretože je začiatkom jeho verejného účinkovania. Zaznamenali ho všetci traja synoptickí evanjelisti (Mt 3, 13-17; Mk 1, 9-11; Lk 3, 21-22) a implicitne sa o ňom zmieňuje i Ján. Pôvodne si ho Cirkev pripomínala (s poklonou troch mudrcov a s prvým Ježišovým zázrakom v Káne) na sviatok Zjavenia Pána (6. januára). Od r. 1969 sa však slávi osobitne, a to v nedeľu po Zjavení Pána. Ak táto nedeľa pripadne na 7. alebo 8. januára, sviatok sa neslávi - z liturgického hľadiska sa dáva prednosť sláveniu II. vianočnej nedele. Vešperami sviatku Krstu Pána sa vianočné obdobie končí.
