Operná speváčka Adriana Kučerová je nielen mimoriadne talentovanou a uznávanou umelkyňou s medzinárodnou kariérou, ale aj oddanou mamou dvoch synov.
Otvorene hovorí o tom, ako sa jej darí zladiť náročné vystúpenia s rodinným životom, prečo verí v silu spoločných chvíľ a hudby, a tiež o tom, prečo boli pre ňu roky dojčenia jedny z najkrajších v živote. Adriana Kučerová inšpiruje svojím pokojom, prirodzenosťou a hlbokým porozumením pre to, čo je v živote naozaj podstatné.
Cesta k opere
Túžbu spievať som cítila už v rannom detstve. Na základnej škole som veľmi rada spievala, zúčastňovala sa školských speváckych súťaží a často ich aj vyhrávala. Bolo to však stále len to detské spievanie, s operou to nemalo nič spoločné. Do svojich dvadsiatich dvoch rokov som operu vôbec nepočúvala ani nevnímala.
Zlom prišiel počas univerzitného štúdia v Banskej Bystrici. So svojou sestrou dvojičkou som študovala učiteľstvo pre 1. stupeň na pedagogickej fakulte. V poslednom ročníku sa vo mne znova ozvala túžba spievať, ktorá ma sprevádzala už od gymnázia. Neustále som cítila, že by som raz chcela byť speváčkou, hoci som ešte netušila, že práve opernou. Uvedomila som si, že je to moja posledná šanca niečo s tým urobiť, a tak som jedného dňa nabrala odvahu, zaklopala na dvere ZUŠ a prihlásila sa na spev k pani učiteľke Mojžišovej. Ujala sa ma a hneď na začiatku mi povedala, že taký talent ešte nemala.
Samozrejme, istý rešpekt tam bol, ale túžba bola silnejšia. Popravde, bolo za tým veľa školských povinností a skúšok. Spev som stále odkladala. Bola to túžba, ktorá síce vo mne žila, ale na pozadí.
Áno, už po základnej škole som túžila ísť na konzervatórium. Bolo to však ďaleko od domova a musela by som bývať na internáte, čo som si vtedy ako štrnásťročná nevedela predstaviť. Vždy som mala krásny, veľmi blízky vzťah so svojou sestrou aj rodičmi, a predstava, že od nich odídem, bola pre mňa neprekonateľná.
Materské radosti a výzvy
Som v prvom rade mama. Ako by vás opísali vaši synovia Jonáš (11 rokov) a Nino (9 rokov)? Myslím, že by povedali, že maminka je najčastejšie v kuchyni. (smiech) Neustále im varím, pečiem, vnímajú ma ako svoju „kucháročku“. Keď prídu zo školy alebo z krúžkov, čaká ich večera a ja ich volám, aby mi robili spoločnosť, aby sme sa rozprávali, smiali. Určite vnímajú aj to, že veľa spievam, ale vedia oceniť aj moje kuchárske úsilie. A priznávam, na prvom mieste je u nás v tejto oblasti moja maminka, babka Milka. Tú obaja považujú za „bohyňu varenia“.
Veľmi by som chcela mamičky povzbudiť a motivovať k dojčeniu. Pre mňa to boli jedny z najkrajších chvíľ materstva. Ja by som dojčila aj doteraz, keby sa dalo 😊. Jonáška som dojčila štyri a pol roka, Ninka tri a pol roka. Dojčila som dokonca počas celého druhého tehotenstva, ani vtedy som neprestala. Plodová voda mi odtiekla počas kŕmenia a večer som už dojčila oboch naraz - a tešila som sa, že Jonáškovi bude dopriate kolostrum druhýkrát. Tie spoločné chvíle boli pre mňa magické, pokojné, plné blízkosti. Neprekážalo mi ani nočné vstávanie, ja som si to naozaj užívala.
Vyšlo to tak. Neplánovala som, že budem dojčiť tak dlho, maximálne rok a pol až dva, no nejako sa nám ho nepodarilo odstaviť. Nechceli sme, aby to prebehlo násilnou formou, takže pokračujeme ďalej. Doktorka povedala, že nie je s dojčením problém aj počas gravidity, tak sme to neriešili. Snažila som sa to obmedziť, ale nepomohlo. Teraz to už zase nemôžem urobiť, aby nemal traumu, že nebude na prsníku kvôli bračekovi. Zatiaľ bude chvíľu tandemové dojčenie u nás. (smiech)
Do rodinky pribudol ďalší chlapček, ktorému šťastní rodičia dali meno Lukáško. Ako pre Najmama.sk povedala pyšná mamička, drobček sa narodil s mierami 3 400 gramov a 50 centimetrov. Speváčka sa teší dobrému zdraviu, rovnako ako jej synček.
Porodili ste presne na termín? Malo to byť až 29. septembra, ale malý bol už dosť veľký a vypýtal sa na svet skôr, v piatok 23. septembra. Chystali sme sa na chatu, ale začala mi ráno odtekať plodová voda, tak už pôjdeme na chatu vo štvorici. Nebudem čakať do konca šestonedelia. (smiech)
Pôrod skončil cisárskym rezom. Ráno odtiekla plodová voda a večer sa Lukáško narodil. Krčok maternice sa mi neotváral, kontrakcie boli slabé, tak sme sa takto rozhodli. Prebehlo to celé veľmi pohodovo, už teraz chodím po schodoch hore dole, všetko je v poriadku, vôbec som nemala strach. Pri Jonáškovi som tiež rodila sekciou.
Takmer vôbec. Lukáško je úplne iný chlapček. Čakala som, že tá podobnosť tam bude veľká, ale zdá sa mi, že sú dosť rozdielni. Som zvedavá, ako sa zmenia postupom času…
Teší sa. Bozkáva ho, hladká. Priznám sa, že kojím ešte aj Jonáška, tak už sme urobili aj takú fotku, na ktorej je jeden na prsníku, aj druhý…
Áno, bol. Povzbudzoval, ale asi tak za 2 minúty bolo po všetkom. Bol pri mne, spolu sme to prežívali. Tá chvíľa bola príjemná, emotívna, nemám žiadnu traumu z pôrodu. Aj pri prvom som povedala, že o týždeň môžem ísť znovu a nezmenila som názor.
My sme vedeli od začiatku, že to bude chlapček. Nesmierne som sa tešila, ale rada by som mala aj dievčatko, tak uvidíme, či ešte do tretice sa pošťastí, alebo či nám bude dopriate. Veľmi sa tešíme obaja, že synček je zdravý a krásny.
Hudba v rodine
Hudba je u vás doma zrejme neustále prítomná, však? Áno, určite. Aj v škole sa deti veľa venujú hudbe. Každý týždeň spoznávajú nového skladateľa. Rozoznajú, keď počujú Mozarta, Bacha, dokonca už aj trochu operu vedia odlíšiť. Hudba u nás znie často, len ten klavír zatiaľ neťahá ich, ale mňa (úsmev). Väčšinou si sadnem k nim a cvičíme spolu. Predohrám im, aby vedeli, ako má skladba znieť, snažím sa ich motivovať a zapájať.
Zatiaľ to vyzerá tak, že hudba v nich nie je až tak silno prítomná. Nikdy nespievali a myslím si, že to súvisí s tým, ako ma vnímali v detstve. Videli, že keď maminka doma veľa spieva, znamená to, že čoskoro odcestuje. Pre nich sa tak spev stal symbolom môjho odchodu, a preto ho podvedome potlačili. Nie je to však o tom, že by spev nemali radi, práve naopak. Často mi hovoria: „Maminka, ty spievaš najkrajšie na svete.“ Sú na mňa hrdí, ale zároveň cítia, že s mojou prácou prichádzajú aj odchody. Obaja chodia na klavír, hoci ich k tomu musím občas povzbudzovať. Snažím sa im vysvetliť, že hra na klavír rozvíja obe hemisféry, učí sebadisciplíne a v dospelosti im prinesie radosť, keď si budú vedieť zahrať len tak pre potešenie. Motivujem ich, aby si aspoň trikrát do týždňa na dvadsať minút sadli ku klavíru, ale priznávam, je to malý boj (úsmev).
Zatiaľ hlavne pohybom. Veľmi sa z jeho tancovania tešíme, natáčame ho na video, obdivujeme ho, tak ako asi všetci rodičia, ktorí majú doma malých tanečníkov. Jonáško cíti rytmus, verím, že neskôr bude hrať aspoň na nejakom hudobnom nástroji.
Cvičenie a domáce prostredie
Najčastejšie doma. Zvyčajne doobeda, keď sú chlapci v škole a väčšina susedov v práci. Okná zatváram, aby som nerušila celé okolie, aj keď, musím povedať, že susedia sa väčšinou tešia. (úsmev). Kedysi som mala pocit, že sa im musím ospravedlňovať, že ich ruším. Lenže spev nefunguje tak, že hneď zaspievate Traviatu ako na koncerte. Denne musím cvičiť technické cvičenia, opakovať frázu, beh či koloratúru aj tridsaťkrát za sebou.
Pracovné a súkromné cesty
Pred pár rokmi ste moderovali Ples v opere. Stihnete si s partnerom Matejom Drličkom na nejakom ešte zatancovať? Dúfam, že áno. Pre účinkovanie vo viedenskej Štátnej opere som nestihla Ples v opere, teraz ma čaká dovolenka, ale možno sa nám podarí ísť aspoň na Bratislavský bál. S Matejom tancujeme radi, plesy sa nám páčia, ale zvládneme najviac dva.
Ideme do teplučka, na ostrov Maurícius. Minulú jeseň som mala veľa spievania, Matej mal takisto veľa práce, a tak sa spolu s Jonáškom budeme dva týždne čľapkať v mori.
Vlani bol s vami šesť týždňov v Argentíne. Ako ste to zvládali? Fantasticky. Rýchlo sa aklimatizoval, nemal s tým žiadny problém. Vlastne jeden mal - spievala som tam v blond parochni a nespoznal ma v nej. Keď prišli s Matejom za mnou do šatne, plakal a plakal. Ale to bola asi jediná trauma, ktorú zažil za celý pobyt (smiech).
Čo ste tam okrem operných pódií videli? Dvakrát sme navštívili národný park Iguazú, videli sme vnútrozemie aj Buenos Aires…
Jasné, zažili sme úžasné večery, keď sa ľudia schádzajú a tancujú priamo na ulici. S Matejom sme ich obdivovali a úprimne im závideli… Pridali ste sa k nim? Odpoveď na túto otázku, ako aj celý rozhovor, nájdete v aktuálnom vydaní týždenníka Báječná žena, alebo v pokračovaní článku ako súčasť Piana. Nie, lebo tango neovládame. V nočných kluboch sme zas videli profesionálnych tanečníkov. Z hľadiska výrazu to boli predstavenia na najvyššej umeleckej úrovni. Tá vášeň, temperament, prepletanie nohami, to je neskutočný zážitok.
Je môj domov Adriana Kučerová sa s partnerom Matejom Drličkom a so synom Jonášom chystajú na ostrov Maurícius a potom do Thajska. Nehrozí napriek jej cestovateľskej vášni, že by zostala žiť v cudzine? Vraj určite nie. „Čím viac cestujem, tým radšej sa vraciam domov. A teším sa, keď môžem prísť pozrieť svojich rodičov do Lučenca. Túto krajinu dôverne poznám a nosím v srdci.
Osobné preferencie a životný štýl
Súčasné operné produkcie si okrem spevu vyžadujú kvalitný herecký výkon a pohyb. Vyhovuje vám takéto moderné poňatie? Veľmi, lebo som temperamentný typ človeka. V súčasnosti sú operné réžie naozaj veľmi živé a plné pohybu, preto som rada, že sa na javisku môžem aj vyblázniť.
Na koľko percent idete spevácky ako matka jedenapolročného syna? Keby som zhodnotila uplynulú sezónu a synov prvý rok, možno až na osemdesiat percent. Bola som často na cestách. A keďže malého ešte dojčím, všade cestoval so mnou. Už má za sebou asi päťdesiat letov.
Nemali by ste spomaliť tempo? Tento rok by som chcela, lebo syn ma už viac vníma a možno aj viac potrebuje. Aj keď som sa mu, samozrejme, vždy venovala naplno.
Ako si delíte s partnerom starostlivosť o syna? Som matka, preto je väčšia časť povinností na mne, ale Matej mi dosť pomáha. Nemá problém stráviť so synom aj celý deň. Vie ho prebaliť, okúpať, nakŕmiť, zahrať sa s ním či dokonca vyžehliť jeho vecičky. Jediný problém má s uspávaním.
Prichádzate do veku, keď ženy už neplánujú ďalšieho potomka. Stačí vám jedno dieťa? Nie. Aj keď som sa rozhodla rodiť pomerne neskoro, rada by som malému dopriala súrodenca. Bolo by úžasné, keby nezostal jedináčik.
Z hľadiska záľub je u vás doma na prvom mieste hudba. Máte s Matejom aj iné spoločné záujmy? Veľmi radi cestujeme. Okrem mojich pracovných ciest si vždy naplánujeme nejaké dovolenky alebo aspoň predĺžené víkendy v zahraničí či na Slovensku. Milujeme prírodu, a tak radi chodíme aj do hôr.
A čo svadba? Ešte nebude? Zatiaľ nie. Možno ide o pohodlnosť, že nám to takto vyhovuje alebo nechýba, lebo všetko v našom vzťahu funguje tak, ako má. Ale možno raz dostaneme chuť spečatiť ho aj na papieri. Vo väčšine vecí som konzervatívna, mám rada tradície, ale na svadbu som asi ešte nedozrela (smiech).
Chceli by ste ju mať na Slovensku alebo niekde v exotike? Určite u nás. Mám exotiku veľmi rada, ale nie na takéto udalosti.
Vždy ste očarujúca a elegantná... Vo všeobecnosti mám rada pekné veci. Nielen v oblečení, ale aj v hudbe, vo filme, v architektúre, v móde. Také, čo lahodia oku a uchu, žiadne veľké experimenty. Fascinuje ma estetika krásy.
Aký najneodolateľnejší kúsok - róbu či divadelný kostým ste mali ako operná diva oblečený? Bolo ich veľa, priam princeznovských. Mám rada šaty, ktoré lahodia ženskej kráse a postave. Napríklad šaty od návrhára Fera Mikloška, v ktorých som vlani bola na udeľovaní cien Tatrabanky. Alebo dobové kostýmy, v ktorých som nedávno spievala vo viedenskej Štátnej opere v predstavení Barbier zo Sevilly.
Potrpíte si aj na luxus? Je pravda, že mám rada pohodlné veci a z kvalitných materiálov. Možno sa to spája aj s luxusom, ale nie je to podmienka. Nemusím mať výhradne kúsky od Chanela či od Diora.
Išli kilá po pôrode dolu samy alebo si musíte prísne strážiť postavu? Išli dolu až príliš samy, preto sa snažím jesť aj sladké, aby som sa dostala na pôvodnú hmotnosť. Možno preto, že stále dojčím, mám menej kíl ako pred pôrodom, dve kilá navyše by som určite brala.
Tak mne to chutí (smiech). A všetci, čo jedia to, čo navarím, sa tešia a dožadujú, aby som varila hoci aj dvakrát za deň. Vždy to nejde. Som gurmánka, dôsledne si vyberám nielen jedlo, ale aj reštaurácie. A keďže som náročný jedák, som náročná aj na to, čo varím ja.
Ťažko povedať. Najradšej mám taliansku a thajskú kuchyňu. Často som v situácii, keď sa zalizujem alebo si rozmaznávam chuťové poháriky, a zistila som, že jedlá, ktoré som pred desiatimi rokmi pokladala za top gurmánsky zážitok, už top nie sú, lebo stále objavujem nové chute a vône.
Okrem zabíjačkových špecialít a ťažkých mastných jedál zjem všetko. Mäso, zeleninu, strukoviny, huby, ryby…
… jedla som aj veci, ktoré sa budúcim mamičkám neodporúčajú. Podobne jem teraz, keď dojčím. Malý sa nesťažuje, aj on spapá všetko.
