V 19. storočí na území Slovenska, ktoré bolo vtedy súčasťou Rakúsko-Uhorska, existovali zákony, ktoré výrazne ovplyvňovali životy židovského obyvateľstva, najmä v oblasti manželstva a zakladania rodiny. Tieto zákony, známe ako familiantské zákony, mali svoje korene v predchádzajúcich obdobiach a ich dôsledky sa prejavovali aj v otázke legálnosti a postavenia detí narodených mimo oficiálneho manželstva.
Familiantské zákony boli pôvodne zavedené s cieľom regulovať rast židovského obyvateľstva. Mária Terézia síce zrušila výnos vykazujúci Židov z územia Koruny českej, ale s podmienkou, že ich počet nebude narastať. Jej syn Jozef II. pokračoval v tejto politike. Zákony boli vyhlásené v roku 1726 pre Čechy a v roku 1727 pre Moravu a Sliezsko. Otcovia, ktorí mali v tom čase deti, boli ustanovení za hlavy rodiny. Získali tzv. familiantské číslo a jeden z ich synov sa mohol oženiť, ale číslo získal až po otcovej smrti. Nové pravidlá boli ustanovené v prvej polovici 19. storočia.
V judaizme sa manželstvo a plodenie detí považuje za jednu z micvot (príkazov). Židia, ktorí sa zosobášili podľa židovského práva, ale bez štátneho povolenia, boli zvaní Magranten, pretože boli kvôli zákonne platnému manželstvu nútení emigrovať. Deti neplatne zosobášených rodičov boli považované za nelegitímne. Bohatší Židia nemali problém získať familiantské číslo, chudobnejší sa často stávali žobrákmi. Systém viedol ku korupcii, sporom, vydieraniu a podobne.
Tieto zákony boli zrušené ústavou zo 4. marca 1849, ktorá politické práva oddelila od náboženského vyznania. Vrátili sa však v inej forme zákonom z 19. marca 1853, ktorý uzákonil, že sekcia 124 občianskeho zákonníka vyžadujúca povolenie „kreisamtliche Bewilligung“ pre židovskú svadbu nebola ústavou zrušená. Zrušené boli len dané čísla.
Okrem špecifických zákonov ovplyvňujúcich židovské obyvateľstvo, otázka nemanželských detí sa dotýkala aj širšej populácie na Slovensku. V minulosti sa hlavne u predkov rímskokatolíckeho vierovyznania kládol dôraz na veľké množstvo detí, pretože deti boli vtedajšej dobe prijímané ako požehnanie alebo Boží dar. Napriek veľkej pôrodnosti u katolíkov, množstvo rodín zostávalo bezdetných alebo len s malým počtom potomkov. Tento fakt vo veľkej miere súvisel s úmrtnosťou novorodencov, ale aj samotných matiek. Príčinou úmrtí matiek boli väčšinou choroby, vyčerpanosť, nedostatočná hygiena a starostlivosť pred a po pôrode. V matričných záznamoch často vidíme, že sa veľké percento detí nedožilo ani päť rokov. Príčinou boli najmä rôzne epidemické choroby, na ktoré v tých dobách neexistovalo očkovanie, ale aj nedostatok výživy.
Nemanželské deti v rodokmeňoch nie sú raritou. Na dedinách boli nemanželské deti väčšinou po istom čase legitimované (otec sa prihlásil - mohol byť napr. vo vojenskej službe). V mestách sa zase stávalo, že páni domu mali „spoločensky prikázanú“ aférku so slúžkami a teda sa rodili aj nemanželské deti. Ak bola žena ekonomicky nezabezpečená, jej dieťa len zriedka prežilo. Aby sa rodina ženy vyhla hanbe, často svoju dcéru rýchlo vydali aj za iného muža alebo ju poslali do inej dediny k príbuzným. Preto sa stávalo, že aj nemanželské deti boli pokrstené v inej farnosti.
Cirkevné matriky, ktoré sa začali viesť v 16. storočí, boli primárnym zdrojom informácií o obyvateľstve a uvádzali, či ide o legitímne alebo nelegitímne dieťa. V matrikách sa nachádzali mená rodičov a krstných rodičov, pričom oznamovateľkou bola pôrodná baba. V minulosti boli nemanželské deti často na okraji spoločnosti a čelili diskriminácii. Situácia sa začala zlepšovať až v roku 1903, keď štát začal budovať sieť sirotincov. Napriek tomu, narodenie dieťaťa mimo manželstva bolo z cirkevného hľadiska neprípustné.
Aj v minulosti existovali prípady legalizácie nemanželských detí, resp. ich osvojenia. Stávalo sa, že si dievča aj s dieťaťom zobral nejaký muž z dediny a do matriky sa dodatočne dopísal ako otec dieťaťa. Najstaršie sociálne ustanovizne zakladali a spravovali cirkvi. Spočiatku nešlo o špecializované ústavy a nazývali sa špitál, xenodochium. Stravu, prípadne aj ubytovanie a ďalšiu starostlivosť tu dostávali chorí, chudobní, starci, siroty a pocestní.
V prvej tretine 19. storočia sa začali zakladať aj prvé štátne a cirkevné ústavy pre siroty a opustené deti. Na začiatku 20. storočia v roku 1901 bola v Uhorsku starostlivosť o siroty a opustené deti do 7 rokov poštátnená. Tento krok motivovala nesmierne vysoká úmrtnosť sirôt zverených do opatery dovtedy neštátnych sirotincov. Veľký počet tvorili nemanželské deti. V roku 1921 vydali nový zákon o ochrane detí v cudzej starostlivosti a nemanželských detí.
V druhej polovici 19. storočia a na prelome 19. a 20. storočia sa odohrávali v Uhorsku aj dramatické udalosti, ktoré sa dotýkali detí. V rámci presadzovania maďarskej politiky, známej ako Grünwaldizmus, došlo k násilným deportáciám slovenských detí do maďarskej časti Uhorska. Cieľom týchto akcií bola „výroba štatistických Maďarov“. Po roku 1918 bolo evidovaných až 60-tisíc takýchto odvlečených a pomaďarčených slovenských detí. Podľa Karola Antona Medveckého, katolíckeho kňaza, odvliekli Maďari chlapcov a dievčatá vo veku od dvanásť do pätnásť rokov zo severných slovenských stolíc do maďarských častí Uhorska v dobytčích vagónoch. Mnohé deti sa stratili, niekoľko desiatok zahynulo.
Táto akcia vzbudila pobúrenie v celej Európe. V roku 1998 sa na budove detského domu Bibiana objavila pamätná tabuľa na pamiatku 1 462 detí z Trenčianskej a Nitrianskej župy, ďalších desaťtisícov slovenských detí deportovaných na maďarské územie Uhorska cieľavedome odnárodňovaných v druhej polovici 19. a začiatkom 20. storočia.
Born Into Controversy: The Struggles of Illegitimate Children in Infidelity
V 19. storočí, ako aj v iných obdobiach, sa demografická situácia na Slovensku vyznačovala vysokou pôrodnosťou, ale aj značnou detskou úmrtnosťou. Pre mnohé rodiny bolo dieťa požehnaním, no zároveň aj zdrojom existenčných problémov, najmä v prípade nemanželských detí, ktoré často čelili stigme a sociálnemu vylúčeniu.
tags: #nelegitimne #dieta #v #19 #storoci