Prečo rodičia strácajú nervy a kričia na deti? Pochopenie a zvládanie rodičovskej frustrácie

Keď naše deti robia zle, dokážeme nastaviť dve materinské tváre. Buď sme ako Mary Poppinsová, láskavá, milujúca a trpezlivá, alebo totálne vybuchneme a len kričíme a vrieskame. Nie je to ojedinelý prípad. Mnohí rodičia sa pýtajú: Prečo sa takto správame? Prečo strácame sebakontrolu a kričíme na deti? Sú pritom veľmi oddaní, svedomití, múdri… napriek tomu sa prestanú ovládať v pol sekunde. Aké sú najčastejšie dôvody?

1. Rodičia nevedia, ako nastaviť hranice

Rodičia často kričia, a to napriek všetkej snahe byť k deťom jemní a láskaví. Na sklonku dňa sú frustrovaní, že sa im nedarí dať deťom hranice, nastaviť pravidlá, ktoré by fungovali. Majú pocit, že pomaly nevedia, ako majú vychovávať deti. Netreba sa však tomu veľmi čudovať, ak sú pod vplyvom nejasných, protichodných rád od rôznych odborníkov na výchovu. Mnohé z týchto teórií vyzerajú krásne a užitočne. Obsahujú kopec pravidiel, ako na disciplínu dieťaťa - ako deti netrestať, nedávať im „time-outy,“ používať slovo „nie,“ nechať ich pocítiť dôsledky konania… Len málokedy však tieto výchovné „filozofie“ obsahujú podrobné manuály, ako to máte docieliť. Keď tápete, strácate kontrolu, kričíte.

2. Rodičia sa nestarajú o svoje potreby

Akonáhle sa staneme rodičmi, náš svet sa úplne zmení. Mnohí rodičia úplne zabúdajú na svoje potreby, ale aj hranice, čo však nie je vôbec dobré. Ak napríklad mama nedokáže spať hlbokým spánkom, ak leží s bábätkom a nechá si ho v posteli len preto, že si myslí, že by to mala robiť, potom je to prejav toho, že sa o seba nestará. Ak sa potrebuje vyspať a obmedziť celonočnú starostlivosť o dieťa, ale cíti sa kvôli tomu previnilo, nestará sa o seba. Ak si mama potrebuje ísť do kuchyne uvariť kávu, ale bojí sa opustiť svoje rozrušené dieťa, takisto sa o seba nestará. Rodičia zanedbávajú svoje osobné hranice kvôli deťom. Kvôli deťom sa vzdávajú väčšiny svojho dovtedajšieho života, ale je absolútne nezdravé poprieť samých seba a vynulovať svoje potreby. Je to nezdravé aj kvôli tomu, aký príklad dávame deťom. Potrebujeme vlastné hranice. Len ak nebudeme zabúdať na seba, môžeme mať s deťmi úprimný, autentický, rešpektujúci vzťah, ktorý určí deťom hranice, ktoré sú jasné a jednoduché.

Prečítajte si aj: Netrestajúci rodičia.

3. Rodičia sa nedokážu vyrovnať s emóciami dieťaťa

Rodičia často berú na seba celý emočný „kontajner,“ ktorý na nich dieťa vychrlí (a ten veru býva plný sklamania, smútku a hnevu), namiesto toho, aby boli ich kotvou a bezpečným prístavom. Rodičia by mali pochopiť, že pre dieťa je zdravé prejavovať navonok svoje emócie (je to dôležitá súčasť jeho vývinu) a zároveň vedieť, že nie sú zodpovední za každodenné emočné prežívanie svojho dieťaťa. Ak emócie dieťaťa rodič nedokáže ustáť, potom ho vyčerpáva, keď musí povedať dieťaťu „nie“ alebo na niečom trvať. Okrem toho, že je rodič unavený pri každej vypätej situácii, veľmi pravdepodobne to skončí krikom alebo plačom, čo nie je dobré ani pre rodiča, ani pre dieťa. Ak sa dieťa hnevá alebo inak dáva najavo svoje frustrácie, rodič by sa nemal cítiť za to zodpovedný. Pokiaľ uspokojí základné potreby svojho dieťaťa, jeho jedinou zodpovednosťou je prijať emócie dieťaťa a uznať ich.

4. Rodičia majú nereálne očakávania

Rodičia často kričia, pretože očakávajú nemožné. Deti potrebujú skúmať, objavovať. Potrebujú bezpečné miesta, kde sa môžu voľne pohybovať, experimentovať, skúšať, ako veci fungujú. Povedať dieťaťu, aby nebehalo, neskákalo alebo neliezlo, je podobné ako povedať: „Nedýchaj.“ Rodičia, ktorí nechcú na deti kričať, vytvoria a nájdu pre svoje deti bezpečné miesta na hranie. Ak sú deti v dosahu vecí, či zariadení, ktoré nemôžu používať podľa toho, ako sa im zachce, potom sa netreba veľmi rozrušovať, že naše pravidlá nedokážu dodržiavať. Je na rodičoch, ako si to zariadia: či sa chcú vyhnúť situáciám, ktoré preveria ich trpezlivosť, alebo sa radšej nechajú vtiahnuť do boja o udržanie pokojného stavu (čo je značne nemožné).

5. Rodičia s deťmi zbytočne diskutujú

Na diskusiu sú potrební dvaja a rodičia pri deťoch zabúdajú, že sa ich nemusia zúčastňovať. Lebo nie sú rovesníci svojho dieťaťa. Oni sú tí, ktorí ho majú viesť. Namiesto toho, aby rodičia na dieťa kričali, by mali nadviazať očný kontakt a pokojným, pevným hlasom oznámiť, čo je potrebné urobiť, napríklad: „Je čas umyť si zuby.“ Úlohy by sa mali zadávať jednoducho, nie diskutovaním. Diskutovanie vytvára akurát tak priestor pre nepochopenie, hádky a kričanie.

6. Vaše deti nemusia súhlasiť

Pre rodičov nie je prirodzené pripustiť, že dieťa môže nesúhlasiť (s čímkoľvek a má na to právo). Nesúhlas rodičov dráždi. No čím ochotnejšie rodič pripúšťa negatívne pocity dieťaťa a akceptuje ich (neberie si ich osobne), tým ľahšie sa dokáže zbaviť odporu a ísť ďalej. Lebo ako môže dieťa s rodičom bojovať, keď s ním rodič súhlasí? Táto rodičovská „biela zástava“ empatie zázračne roztápa napätie medzi rodičom a dieťaťom. Stačí, keď si rodič uvedomí, že to vytrvalé, impulzívne a často otrasné správanie dieťaťa je v skutočnosti len nie príliš šťastným volaním o pomoc. Potom bude pre neho jednoduchšie nekričať.

Prečítajte si aj: Prečo by rodič nemal mať kamarátsky vzťah s dieťaťom.

Príbehy rodičov: Keď prasknú nervy

„Bola som zo seba znechutená, sklamaná a zhrozená zároveň. Akoby mimo svojho tela som pozerala na seba, ako stojím nad tým malým dieťaťom a vrieskam tak, že som nespoznávala vlastný hlas.“ Tak začína svoje rozprávanie Gabriela z Trnavy, ktorá je mamou trojročného syna Adama. „Každý deň pri obede robil syn rovnaké scény. Odmietal jesť, vypľúval jedlo, skákal po stoličke. Čím som bola z jeho konania nervóznejšia, tým ho to viac bavilo. Vôbec nepreháňam, keď poviem, že naše obedy trvali aj dve hodiny a takmer vždy sa skončili mojím krikom,“ povedala pre Postoj Gabriela.

Večer vždy ľutovala, že reagovala na syna neprimeraným krikom a sľubovala si, že zajtra to bude riešiť inak. Napriek tomu sa uvrieskané scény ďalej opakovali. Najviac sa však hanbila práve v ten deň, ktorý opisuje na začiatku svojho rozprávania. Keď sa blížil čas obeda, Gabriela už vopred cítila nervozitu. Samozrejme sa situácia opakovala, syn vymýšľal. Tentokrát sa mu však podarilo chytiť tanier a celou silou ním tresnúť o zem. Jedlo bolo všade. Po tom, ako Gabriele praskli nervy a kričala na dieťa takmer do nepríčetnosti, niekto zvonil pri dverách. „Bola to suseda, ktorá býva pod nami. Milá tichá dôchodkyňa, ktorá tam žije sama. Prišla mi povedať, aby som na to nešťastné dieťa tak nevrieskala, že si to nezaslúži. Takmer som sa prepadla od hanby. A aj od hrôzy, čo už stváram. Muselo to byť hrozné, keď tá stará pani sa odhodlala prísť,“ dodala.

Viacerí rodičia, s ktorými sme sa rozprávali, zažili niečo podobné v rôznych situáciách. Jedno však ich príbehy mali spoločné. V drvivej väčšine nezvládli vzdorovité správanie svojich detí v situáciách, ktoré sa pravidelne opakujú.

Potvrdila to aj Andrea z Bratislavy, ktorej štvorročná dcéra pravidelne trucovala, keď išli von. „Obliekanie bol u nás večný boj. Nikdy to neprebehlo v pokoji. Príprava von trvala dlhšie ako samotný pobyt na vzduchu,“ opisuje každodenné boje so svojou dcérkou. Ako hovorí, stále si hovorila, že je to len obdobie, stačí vydržať, nevšímať si provokácie, nejako sa vychystať a vonku sa na všetko zabudne. Nie vždy sa jej však podarilo zotrvať v takom pokoji, aký si predsavzala. „Samu seba som prekvapila, ako dokážem kričať. A čo v hneve dokážem spraviť. Akoby sa mi vypol mozog. Raz sa mi podarilo v hneve hodiť dcérkinu topánku takou silou, že prefičala z chodby cez celú obývačku a minula televízor hádam len o centimeter,“ hovorí Andrea. „Do konca života nezabudnem na dcérkin prekvapený a zhrozený pohľad.“

Jeden moment ju však predsa len dokázal zastaviť a uvedomiť si, že ona je ten dospelý človek a nemôže žiadať od malého dieťaťa to, čo nedokáže sama. Ustrážiť si svoje emócie. „Bolo to pred rokom, ale ešte stále sa hrozne hanbím a je mi to veľmi ľúto. Vtedy som sa veľmi ponáhľala, potrebovala som niečo v meste vybaviť. Dcéra, ako vždy, zase vymýšľala. Nemala som čas. Úplne som vybuchla,“ spomína na nepríjemný deň Andrea. „Akoby sa mi zatmelo pred očami. V hneve som dcérku udrela. Aj teraz je mi z toho zle, keď to hovorím. Strelila som jej riadnu facku. Ešte po polhodine mala moje prsty odtlačené na líčku. Keď som sa na ňu pozrela, zakaždým ma až bodlo pri hrudi,“ priznáva. „Do konca života nezabudnem na dcérkin prekvapený a zhrozený pohľad. Trval len sekundu a hneď spustila strašný plač. Svoje dieťa milujem, nikdy by som si nepomyslela, že by som ho dokázala silnejšie udrieť. Totálne som v tej situácii zlyhala,“ dodáva.

Aj otcovia sa priznávajú ku skratom

Aj keď by sa na prvý pohľad zdalo, že rodičovské výbuchy sú skôr ženskou záležitosťou, nie je to tak. Detské obdobie vzdoru dokáže zatriasť aj tými najpokojnejšími mužskými povahami. Jedným z tejto kategórie je Juraj z Malaciek, ktorým dokáže zamávať len máločo. Jeho tri malé deti však vedia, ako svojho otca vytočiť. Juraj má doma syna školáka, druhý syn a najmladšia dcérka chodia ešte do škôlky. Aj on spontánne spomenul, že vybuchuje najmä v situáciách, ktoré sa pravidelne opakujú. „Napríklad také zimné rána a obliekanie do škôlky je jedna veľká katastrofa,“ hovorí. Ako Juraj priznáva, najhorším bola pre neho prvá vlna pandémie vlani na jar. Vtedy boli školy aj škôlky zatvorené na viac ako tri mesiace. Najstarší syn bol len v prvej triede, takže dištančné vzdelávanie bolo o to náročnejšie. Jeho manželka pracovala v prvej línii, doma s deťmi zostal on, popri nich musel zvládať aj prácu na home office. „Vtedy ma vedeli vytočiť aj doslova maličkosti, keď niečo odo mňa potrebovali,“ dodal. Pritom si uvedomuje, že k výbušným situáciám dochádza u nich najmä vtedy, keď už zasahuje neskoro. „Napríklad im štyrikrát poviem, aby odložili mobil, ale nie som dôsledný. Na piaty raz mi už rupnú nervy,“ hovorí Juraj. „Vlastne sú to situácie, keď sa mi nechce vynaložiť na ich riešenie energiu, no a nakoniec jej miniem aj tak za vagón,“ dodáva. „A viem sa vtedy vytočiť do nepríčetnosti,“ priznáva. Svoje výbuchy pred deťmi vníma ako zlyhanie a veľmi ho mrzia. Počas spomínanej prvej vlny pandémie na neho tieto nervové výbuchy spojené s únavou, stresom a vyčerpaním tak doľahli, „že som si raz v kúte aj poplakal“.

O bizarné situácie nie je núdza ani v rodine Jozefa z Bratislavy, ktorý s manželkou vychováva päťročných chlapcov - dvojičky. Aj u nich dochádza ku skratom, ktoré ako rodičia ľutujú a uvedomujú si, že nedávajú deťom dobrý príklad, ako zvládať stresujúce situácie. „Nezabudnem na jeden víkendový večer. Bol čas ísť do postele, chalani sa namiesto toho rozjašili a nedali si vôbec povedať. Skákali po posteliach, jačali, strkali sa. Chcel som to riešiť pokojne, ale nevšímali si ma, dokonca cez ten hluk, čo robili, som sa ani sám nepočul,“ hovorí Jozef. „Vtedy som vybuchol, strašne som sa nahneval, zreval som po nich, čo ich vyplašilo, lebo kričím skutočne málokedy. Schytil som toho, ktorý situáciu vyprovokoval, vzal pod pazuchu do kúpeľne a pustil na neho studenú sprchu,“ priznáva Jozef. Ako sám hovorí, veľmi si tieto situácie nevyčíta, pretože má pocit, že jeho reakcia bola vzhľadom na správanie detí adekvátna. „Manžel vydrží v pokoji veľa. Ujdú mu nervy až vtedy, keď je správanie chlapcov skutočne cez čiaru. Keď on začne kričať, tak deti už vedia, že to prehnali,“ dodáva manželka Lenka. Tvrdí, že na deti kričí skôr ona a potom si vyčíta, že jej praskli nervy a mohla situáciu vyriešiť s väčším pokojom. Jozef však sám priznáva, že niekedy nedáva deťom vhodný príklad, ako sa správať vo vypätých situáciách. Veľmi ho vytáča, keď sa chlapci rozjašia, nedávajú pozor a ublížia mu. „Naposledy som vyťahoval s jedným synom zapadnuté hračky spod gauča. Druhý syn sa hral s autom na ovládanie. Ako som ležal na zemi, autom nevybral zákrutu a to mi v plnej rýchlosti vrazilo do čela. Neovládol som sa, chytil auto a hodil ho cez celú obývačku do steny. V tom momente mi bolo jedno, že ho môžem zničiť,“ opisuje najčerstvejšiu situáciu. Lenka dodáva, že manželovi to zrejme nebolo až tak jedno, ako sa tváril, lebo na druhý deň so synom lepili nárazník.

Sebaovládanie je tréning

V každej rodine by sa našlo množstvo príbehov, na ktoré by žiadny rodič nebol hrdý. Mnohí z nich sa boja, čo si z toho malé deti odnesú. Pre nich máme jednu dobrú správu. Odborníci na detský vývoj i výchovu sa zhodujú, že pokiaľ prevláda medzi rodičom a dieťaťom láskyplný a oporný vzťah, nemusia podobné rodičovské skraty u dieťaťa zanechať nejaký problém.

A kedy zvykne rodič neprimerane vybuchnúť pred deťmi? „Je to najmä vtedy, keď treba niečo zvládnuť v istom časovom limite. Teda pri rannom odchode do škôlky či školy, keď sa rodič ponáhľa do práce. Alebo treba ísť k lekárovi. Pre deti sú to nepríjemné činnosti a nedávajú detskému mozgu žiaden zmysel,“ povedala pre Postoj výchovná poradkyňa Martina Vagačová, ktorá je lektorkou kurzov Efektívneho rodičovstva. Rodičia narážajú na limity svojho sebaovládania často preto, že zabúdajú na seba. Sú pod stresom, cítia únavu a vyčerpanosť. „Jednoducho povedané, nemajú dobité baterky oddychom,“ dodáva Vagačová. Rodičom radí, že keď nie je čas na dlhší relax, často stačí aj na chvíľku pokojne pozerať von oknom alebo len päť minút si prečítať niečo z obľúbenej knihy či pustiť si pokojnú hudbu.

„Treba si uvedomiť, že ide o chybu, a nie zlyhanie.“ Mnohých rodičov trápi, čo dieťa zažíva, keď vidia svoju matku či otca, ako nimi lomcuje hnev namierený proti nemu. „Závisí to od kvality vzťahu medzi rodičom a dieťaťom. Vo vzťahu, kde dlhodobo vládne prijatie, výbuch síce nie je príjemný, ale na druhej strane žiadne učenie neprebieha bez chýb. Ide o to, či sa postaráme o účinnú nápravu,“ tvrdí výchovná poradkyňa. Dodáva, že rodičia, ktorí si tieto situácie dlho vyčítajú, by nemali byť na seba priveľmi prísni. Naopak, mali by sa z nich poučiť. „Sebaovládanie si vyžaduje čas, je to tréning. Každý malý krok je posunom vpred.“

A čo keď sa rodič neovládol natoľko, že dieťa udrel? „Ak ide o výnimočný prípad, keď už rodičovi jednoducho povolili nervy, nie je to síce správny, ale zase ani nenapraviteľný čin,“ hovorí Vagačová. „Treba si uvedomiť, že ide o chybu, a nie zlyhanie. Sme ľudia, nikto nie je dokonalý a treba sa postaviť čelom k tomu, že tentokrát mi to nevyšlo. A chybu treba napraviť,“ dodáva. Ako? Rodič by sa mal dieťaťu ospravedlniť a povedať, ako to spraví nabudúce, aby mu neublížil. „Teda dám mu garancie, že napriek chybe sa dá i naďalej na mňa spoľahnúť. Tým sa dieťa upokojí a vzťah sa obnoví,“ dodáva výchovná poradkyňa.

Pandémia drží rodičov pod tlakom

Vagačová zdôrazňuje, že okrem toho „žiaden z terajších slovenských rodičov vychovávajúcich deti v živote nezažili takú komplexnú a dlhotrvajúcu neistotu a frustráciu spoločnosti“, akú musia prežívať v súčasnej situácii prebiehajúcej pandémie, ktorej koniec zatiaľ nikto nevidí. Preto by nemali na seba klásť príliš neprimerané nároky. Je nemožné, aby rodič dokázal každou situáciou prejsť úplne pokojne. Pandémia okrem ohrozenia zdravia vytvorila aj existenčný stres a radikálnu zmenu života. Je pochopiteľné, že v takejto situácii dochádza aj nepomerne viac k vyhroteným situáciám.

Martina Vagačová upozorňuje, že deti vnímajú intenzitu stresu cez svojich rodičov. „Preto kvalita vzťahov závisí na ochote rodičov prijať ako fakt, že pandémia je tu a treba nájsť vlastný pevný bod šitý na mieru našej rodiny,“ hovorí. Rodinám radí, aby si vytvorili denný režim spoločného času, vyhradili čas na prácu a oddych. „Zapojte deti do chodu domácnosti, čo im dodáva zvýšený pocit dôležitosti. Každý deň treba ísť von a vyvetrať nadbytočné napätia.“ Vagačová rodičom odporúča, aby sa do budúcna naučili rozvíjať vlastnú emočnú stabilitu. „Základom je empatia, ktorej sa potrebujeme učiť.“ Podľa nej je dôležité, aby si rodičia budovali s deťmi vzájomnú blízkosť pri každodenných činnostiach. Napríklad pri spoločnom umývaní zubov dieťa objímeme a povieme mu, že ho máme radi také aké je. Alebo mu pri tej príležitosti povieme, čo si na ňom ceníme. „Vzájomná blízkosť s dieťaťom (i partnerom) je najlepšou prevenciou napätia. Emócie rodičov sú často skúšané, väčšinou ,keď dieťa neposlúchne , bije súrodenca , nechce požičať hračku na ihrisku a zrazu je oheň na streche a rodič stratí nervy a začne kričať. Ak sa stane takýchto výbuchov viac a dieťati nie sú vysvetlené, veľmi to ovplyvní jeho psychiku a môže sa z neho stať uzlík nervov a bude sa nás rodičov báť a prestane nám dôverovať. Emócie je veľmi úzko súvisia so sebaovládaním, no nádoba kde sa ukladajú emócie , nie je nevyčerpateľná. Ovládať sa totiž vieme ,len do istej miery, kým naša emočná nádoba nepretečie a je toho na nás moc a vybuchneme. Ak si nemôžeme naplniť svoje potreby , a nemusia súvisieť s deťmi začneme prežívať frustráciu a udalosti s ňou súvisiace nám spôsobia psychickú nepohodu a podráždenosť - lebo sme sa nemohli vyplakať , keď bolo niečo smutné a prežívame stratu ( človeka, zvierat, veci , pracovnej pozície , nádeje …) alebo sa len najesť. Nemala by sa naša nepohoda prenášať na druhých , ktorí s ňou nemajú ani okrajový súvis. Ak máte deti , ktoré sa všetko čo poviete snažia bojkotovať ,najmä ak ich máte viacej ako jedno - napr. A ak začne útočiť aj partner alebo manžel , čo si robila celý deň , že meškáte niekam napr. Sebaovládanie pretieklo až do bodu zlomu , kedy svoj jed hnevu striekate na všetko a všetkých okolo. Pozrite na svoju mamu , robila veci na silu , a pritom ich vôbec nechcela robiť. Mama niekedy nezvláda emócie. Vaše potreby sú rovnaké pred aj po narodení dieťaťa , len niektoré zmenia prioritu a možno pribudnú také , kt. Bc. Výchova dieťaťa je jednou z najdôležitejších úloh, ktoré človek môže mať. Tým, akých ľudí z našich detí vychováme, priamo ovplyvňujeme fungovanie spoločnosti celé desaťročia dopredu. Avšak, táto cesta nebýva vždy jednoduchá. Niekedy robíme chyby, ktoré si možno ani neuvedomujeme. Základom rozumnej výchovy je uvedomiť si povahové črty dieťaťa a na základe toho k nemu aj pristupovať. Jeho nadanie, talent, schopnosti a pozitívne vlastnosti podporovať a zdravo vyzdvihovať, negatívne vlastnosti citlivo a mierne tlmiť. Skĺbiť všetky výchovné postupy sa niekedy pre rodičov stáva veľkým umením. Na to, aby svoje poslanie zvládli čo najlepšie, majú vždy pri sebe rady skúsených odborníkov, ktorí sa problematike výchovy venujú denne už dlhé roky. Tento článok sa zameriava na pochopenie príčin straty trpezlivosti rodičov a ponúka stratégie na zvládanie náročných situácií.

Pri deťoch s ADHD (hyperkinetická porucha pozornosti a aktivity) môže byť rodičovská trpezlivosť obzvlášť skúšaná. Tieto deti sú často inteligentné a citlivé, ale ich správanie môže byť pre okolie veľmi náročné. Je dôležité rozpoznať príznaky ADHD a hľadať vhodné spôsoby pomoci, ktoré môžu zahŕňať aj liečbu, ale predovšetkým pochopenie a podporu zo strany rodičov.

tags: #nemam #nervy #na #svoje #dieta