Detské vzdorovanie a neposlušnosť sú prirodzenou súčasťou vývoja, najmä okolo druhého roku života, keď sa deti snažia formovať svoju identitu. Tento článok ponúka praktické tipy na efektívne zvládanie hnevu a odporu, aby sa deti učili regulovať svoje emócie. Zistíte, ako zameniť príkazy za voľby, klásť otázky a využívať hravé prístupy, ktoré podporujú spoluprácu a rozvoj samostatnosti.
Poznáte to? Neviete sa dočkať, kedy vaše dieťatko začne chodiť, potom rozprávať... A keď to príde, jeho kroky smerujú iným smerom ako očakávate a miesto pekných slov zrazu z jeho úst počuť: „Nie, nechcem. Nejdem!“ Rozplače sa kvôli drobnostiam, zrazu má návaly hnevu a zlosti kvôli maličkostiam. Chce o všetkom rozhodovať... U vášho dieťatka sa začína fáza samostatnosti (poznáme ju i pod pojmom VZDOR). Ako na dieťa v tejto fáze? Čo povedať a urobiť, aby spolupracovalo? V tomto článku vám prezradím pár tipov.
Niektorí túto fázu nazývajú vzdor, niektorí označujú deti ako neposlušné, či nevychované a ja to nazývam fázou samostatnosti. Začína sa už vo veku 2 rokov. Mnohí rodičia zaznamenávajú začiatky tejto fázy už po prvom roku dieťaťa. Všímajú si, že ich deti mávajú návaly hnevu a zlosti kvôli drobnostiam. Všetko to súvisí s vývojom mozgu.
Porozumenie detskému vzdoru
Dieťa do veku 4 rokov nie je vo väčšine situácií ešte schopné regulovať svoj mozog vlastnými silami. A to z dôvodu, že prefrontálna kôra, ktorá nám pomáha ovládať seba a agresívne impulzy, dlhšie sa sústrediť na jednu vec, plánovať budúcnosť, rozhodovať sa morálne a empaticky, ešte nie je zrelá. V tomto veku dieťa potrebuje pomoc z vonku (od nás rodičov). My rodičia by sme mali do 4 rokov pomôcť dieťaťu zvládať emócie, ktoré nemá pod kontrolou. Spôsoby, akými mu pomôžeme zvládať jeho emócie, si časom môže zvnútorniť a stanú sa jeho metódami, ktoré v budúcnosti využije. Našu výchovnú snahu môžeme ako rodičia pozorovať približne v 5 rokoch dieťaťa.
Skutočná potreba tohto obdobia nie je odporovať, ale ODLIŠOVAŤ SA. Detský hnev a odmietanie je snaha dieťaťa o samostatnosť. Práve v týchto rokoch si dieťa buduje svoju identitu, spoznáva sa a vyvíja na základe reakcií, ktoré dostane od okolia na svoje správanie. Toto obdobie je živnou pôdou pre naučenie sa spoločensky prijateľných reakcií na impulzy hnevu. Tým, že sa dieťa často hnevá, my ako rodičia sa snažíme spoločensky prijateľne zvládať jeho hnev. Je to reakcia, ktorú chceme dieťa naučiť, aby si vedelo v budúcnosti samé pomôcť. Čím častejšie dieťa zažíva tú istú reakciu na svoj hnev, tým silnejšie spoje v mozgu sa vytvoria. Čo znamená, že spôsob, akým reagujeme na dieťa počas hnevu, sa mu stane jeho vlastným spôsobom ako svoj hnev bude zvládať.
Je to iba môj pocit, alebo počet rodičov, ktorí sa na svoje deti sťažujú, že sú nezvládnuteľné, stúpa? Skutočne v súčasnosti pribúda počet rodičov, ktorí sa pri výchove svojich detí cítia úplne výchovne bezmocní, nešťastní a nevedia, čo majú robiť. Niekedy mám pocit, že ich otázka: „Čo mám robiť?“ je primárnou požiadavkou smerovanou na prácu detských psychológov. Zachytávam v nej zlosť rodičov, ich pocity viny, sklamanie, bezradnosť a potrebu nanovo sa zblížiť so svojím dieťaťom a prežívať vzájomnú radosť. Žiaľ, často to vyzerá tak, že dlho pozorne počúvam o tom, aké je ich dieťa zlé, lebo si robí, čo chce, lebo naň neplatia žiadne tresty, odmieta počúvnuť a môžem popísať celé strany o tom, v akých bežných životných situáciách a vo vzťahovom správaní unikajú požiadavkám svojich rodičov. Rodičia majú pocit, že strácajú všetky výchovné kompetencie dobrého rodiča. Prídu a čakajú malý zázrak, ktorý vyrieši ich výchovné problémy.
Z odborného hľadiska "nezvládnuteľné" dieťa nie je vývinovo zrelé. Dieťa sa necíti dobre, nie je spokojné, neprežíva radosť a často sa sústreďuje len na určitý svoj program, ktorým prejavuje svoje vedomé a nevedomé potreby. Prílišná tolerancia a posúvanie hraníc: Reichelová sa zamýšľa nad tým, či sa hranice toho, čo deťom tolerujeme, neposúvajú. Dnešní rodičia to nemajú ľahké, pretože pre nich a ich deti sa otvára veľa možností a závisí len od nich, ako ich ponúkajú svojim deťom v takej miere a takým spôsobom, aby sa deti mohli stále prejaviť, byť zvedavé, hravé a tvorivé.
Metódy a techniky, ktoré vedú k spolupráci
Rozkazujte dieťaťu, len v nevyhnutných prípadoch. Myslite na to, že zakaždým, keď svojim deťom niečo prikazujete, vyhrážate sa im alebo ich obviňujete, učíte ich prikazovať, vyhrážať sa a obviňovať ostatných. Môže sa nám to zdať rozumné, keď to vychádza z našich úst, ale keď počujeme rovnaký druh vyjadrovania od našich detí, je to celkom iná káva. Ak rodič často rozkazuje alebo používa hanlivé slová, za krátky čas sa mu to vráti. A z detských úst môžeme počuť: „Ak mi nedáš cukrík, neumyjem si zuby!“ „Buď ticho!“ „Mňa porazí.“ Ak chceme, aby naše deti boli zdvorilé a úctivé, namiesto rozkazovania vyskúšajte techniky spomínané nižšie v texte:
1) Možnosť voľby
Umožnite dieťaťu sa rozhodovať všade tam, kde je to možné. Viem, že na večeru bude jogurt. Dám mu možnosť rozhodnúť aký: „Chceš na večeru jahodový alebo čučoriedkový jogurt.“ Chcem aby si umylo zuby: „Chceš si umyť zuby pred čítaním rozprávky alebo po.“ Ideme von. „Chceš ísť na odrážadle, alebo peši?“ Tip: Čím menšie dieťa, tým dajte menší výber. Dvojročným deťom poskytnite výber z 2 možností. Trojročným výber z 3 možností. (V 2 rokoch sa u niektorých detí objavuje váhavosť. Raz si zvolia možnosť jeden, potom 2 a neskôr sa zas vrátia k jednotke. Je to úplne v poriadku, odznie to v troch rokoch). Tip2: Nedávajte dieťaťu na výber niečo, čo nechcete. Ak si môže dieťa samé pripraviť veci do škôlky, nenechávajte v skrini oblečenie, ktoré nie je v dané ročné obdobie preňho vhodné.
2) Pýtajte sa
Pýtajte sa namiesto príkazov. Keď dieťa počúvne príkaz, jeho frontálny mozog ostáva nečinný. Keď dieťa naopak necháte premýšľať za pomoci otázok, umožníte mu zmobilizovať jeho frontálnu časť mozgu. Viem, že vonku prší a chcem, aby si dieťa vzalo gumáky. Opýtam sa ho: „ Je vonku sucho, alebo mokro?„ Dieťa odpovie: „Mokro.“ Pokračujem v otázke: „ A keď je mokro, čo si obujem?“ Dieťa: „Gumáky.“
3) Povedzte „Stop“ namiesto „Nie“ ... a namiesto varovania popíšte problém.
Slovo STOP je pre dieťa viac jasné. Zároveň, keď hovoríme slovo „NIE“, zväčša sa pri tomto slove mračíme a hovoríme ho vyčítavým tónom. Pri slove „STOP“ máme oči viac otvorené a tón hlasu i napriek tomu, že je rozkazovací, nie je vyčítavý. Detský mozog ešte nevie správne chápať negácie a tak často chápe vetu: „Nebehaj.“ Ako „Bež.“ Rodič vysloví „STOP“ a ak potrebuje jednoduchými slovami, vysvetlí zákaz. Dôležité je za zákazom povedať, čo dieťa má urobiť a nie čo nemôže urobiť. Deti je jednoduchšie presmerovať ako zastaviť ich v zámeroch.
Dieťa chce odtrhnúť izbovú rastlinku. Rodič: „Stop! Pozri, takto jemne môžeš rastlinku pohladkať.“ Deti skáču po sedačke. Rodič: „Stop! Vidím, že máte veľa energie. Bojím sa, že si ublížite.“ (popis problému). „Skákať môžete v trampolíne.“ (navrhnutie alternatívy). Ak neposlúchnu, fyzicky ich zo sedačky zložíte. Myslite na to, že dieťa do 4 rokov len veľmi ťažko ovláda svoje impulzy a v mnohých prípadoch je potrebné dieťa fyzicky od činnosti odviesť. Ak dieťaťu zakážem, aby strkalo ruky do zástrčky, je naivné myslieť si, že to už neurobí. Veru urobí, možno hneď, keď sa otočíte. Zvedavosť (ako pud) je omnoho silnejší ako vlastná kontrola nad týmto pudom (môže za to nezrelá prefrontálna kôra). V mozgu dieťaťa mladšieho ako 4 roky nie sú ešte oblasti impulzov dobre prepojené s oblasťou inhibície (zastavenie konania/odolanie pudu). Trestať dieťa za to, že v tomto období neposlúchne, nie je správne. Rodič by mal vedieť, že ono sa ešte len učí ovládať sa! Namiesto trestu by bolo múdrejšie odviesť dieťa do inej izby a zaujať ho určitou aktivitou.
4) Buďte hraví!
Tento nástroj je veľmi efektívny. Veľmi ťažko sa však vykonáva, keď ste nahnevaný alebo podráždený. Neohrabaný, pomýlený Ak sa dieťa nechce obliekať, skúste sa obliecť do jeho vecí vy. Vydávajte smiešne zvuky a tvárte sa pritom neohrabane. Ale ak máte súrodencov, skúste tomu mladšiemu obliecť veci staršieho a naopak. Skúste dať čiapku na nohu a topánky na ruky... hravosťou dovediete dieťa ku spolupráci. Malé deti zbožňujú, keď sa ich rodičia zmenia na neschopných, neohrabaných alebo zábudlivých, keďže my dospelý sme vždy v pozícii moci a autority. Pripadá im to smiešne, keď predstierame, že netušíme, čo robíme a z nich sa stanú odborníci alebo zručnejší a rýchlejší ľudia.
Nechajte neživé predmety rozprávať
Ak dieťa nechce riadiť, premeňte jeho obľúbeného plyšáka na živé zvieratko, ktoré má samé riadiť a hračky sú preňho príliš ťažké. Hneď mu rado pomôže. Premeňte činnosť na hru alebo výzvu „Ja pôjdem k autu ako Slon. Akým zvieratkom budeš ty?“ „Skúsiš vyjsť po schodoch do 5 sekúnd? 1...2...3... (Toto najlepšie zaberá na moju 2-ročnú dcéru). No nesmiete túto techniku používať často. „Ideme do postele. Vezmem ťa na koňa alebo poletíš ako lietadielko?“ Používajte smiešne hlasy alebo prízvuky Namiesto príkazov skúste na dieťa hovoriť ako jeho obľúbená kreslená postavička, ako robot, ako bábätko či športový hlásateľ.
5) Popíšte, čo vidíte alebo povedzte to slovom
Keď sme nahnevaní, vieme veľa a kvetnato hovoriť a často našimi slovami uraziť. Keď sa však obmedzíme na opis toho, čo vidíme, vyhýbame sa kritike dieťaťa a zameriavame sa iba na to, čo je potrebné.
Opis situácie
Ak dieťa niečo vyleje, namiesto kritiky a sarkazmu („Nevravela som ti, že máš mlieko vypiť inak sa rozleje? Prečo ma nepočúvaš!“), skúste situáciu popísať. „Na podlahe je mlieko, Julka.“
Povedzte to slovom
Chcete, aby sa dieťa obulo. No ono sedí a obzerá sa po chodbe. Namiesto dlhého monológu o tom, ako ste mu už niekoľkokrát povedali, že sa má obuť, skúste povedať jedno slovo. „Topánky.“ Môžete pridať i oslovenie. „Julka, topánky.“ Myslite na to, aby to slovo bolo podstatné meno a nie sloveso. Inak by sa z toho stal ďalší príkaz.
Dôležité rady pre rodičov
Ak chceme, aby dieťa spolupracovalo a poslúchalo v období vzdoru, mali by sme sa na toto obdobie pozerať ako na fázu osamostatňovania sa. Na obdobie, kedy si dieťa buduje vlastnú identitu a každým vysloveným „Nie“ sa snaží o odlišovanie sa od nás! Snaží sa zo seba vytvoriť jedinečnú ľudskú bytosť. Ak pochopíme detský mozog, porozumieme i jeho konaniu. Práve toto uvedomenie si zmenšuje mieru stresu a hnevu, ktoré u nás detské správanie môže vyvolať.
Ak chceme, aby naše deti boli zdvorilé a úctivé, aby nám ani iným ľuďom nerozkazovali, nekritizovali, či nesúdili, nerobme to ani my. Miesto toho učme deti prijateľnejšie formy správania akými sú: dať na výber, pýtať sa, povedať stop, miesto zákazu, popísať problém miesto neustáleho varovania a vyhrážania sa, popísať čo vidíme, povedať to slovom miesto sarkastických poznámok či rečníckych otázok. A hlavne otočme veci na srandu. Výchova detí si vyžaduje božskú trpezlivosť. To je absolútne jasné.
1) Myslite skôr, ako začnete hovoriť
Zhlboka sa nadýchnite a vydýchnite skôr, ako budete reagovať. Pamätajte na to, že ak raz niečo vyslovíte, nebudete to môcť vziať už nikdy späť.
2) Pamätajte, že veci sú nahraditeľné, ale deti nie
Každá vec vo vašej domácnosti i mimo nej je nahraditeľná. Váš koberec, biely gauč, sklenený stolík, béžové steny i drahá krištáľová váza. Myslite na to, keď budete dieťa karhať.
3) Dodržte svoje slová
Niekedy sú dni, kedy sa nič nedarí. Vyhrážka nasleduje vyhrážku, no nič sa v správaní detí nezmení k lepšiemu. A čo je horšie, nič z toho reálne neviete splniť a nesplníte. Aký výchovný význam má niečo takéto? Pred tým, ako niečo vyslovíte, buďte si istí, že to dokážete splniť a predovšetkým, že to aj splníte.
4) Táto neposlušnosť nie je osobný útok voči vám
Deti najčastejšie nemajú rady, čo ste povedali alebo aký trest dostali. Ich nevhodné správanie nie je namierené voči vám, ale voči situácii, s ktorou nič nedokážu urobiť. Nechcú vás zraniť, uraziť, jednoducho len nesúhlasia, prečo by mala byť situácia riešená tak, ako ste ju z pozície moci vyriešili vy.
5) Malé deti vždy hovoria nevhodné veci v najnevhodnejší čas
Pamätáte sa, ako ste naposledy v hneve vyslovili niečo, za čo sa ešte stále hanbíte? Ak to dnes počujete v hneve a vo vypätej situácii z detských úst, určite vás to zamrzí ešte viac.
6) Občas opustite izbu a len sa schlaďte
Nie je nič neprípustné, ak sa vo vypätej situácii na chvíľu schladíte a opustíte izbu. Je to určite lepšie riešenie, ako by ste mali ublížiť vášmu vzťahu, ktorý roky budujete a chcete, aby bol krásny. Nehovorte, že je dieťa „zlé“, „protivné“ a podobne. Vždy sa sústreďte na konkrétne správanie, ktoré chcete zmeniť a zlepšovať.
7) Neočakávajte viac, ako sú vaše deti schopné zvládnuť
Ak má dieťa 3 roky, nemôže zvládnuť to, čo jeho 6-ročný súrodenec. Ak má 5, nemôže sa správať rovnako ako 7-ročné dieťa. Nevyžadujte preto od detí to, čo nie je v ich schopnostiach a predovšetkým ich za to netrestajte. Ak to robíte, zvyšujete tým len nedôveru voči vám a vášmu rozhodovaniu. Dieťa vo vás nebude cítiť oporu, ak ho trestáte za niečo, čo nie je v jeho silách.
8) Pamätajte, že aj keď vám to teraz vôbec nepríde smiešne, o pár rokov určite bude
Učte sa na situáciách smiať a neberte všetko smrteľne vážne. Určite to dnes nie je ľahké, keď máte deficit spánku a ste v neustálom strese, ale verte, že sa na tých nepríjemných situáciách o pár rokov z chuti zasmejete. Budete sa smiať na tom, ako váš syn v období vzdoru ležal v supermarkete na zemi a neoblomne od vás žiadal štvrtú sladkosť alebo ako ste sa od hanby skoro pod zem prepadli, keď na pieskovisku vykríkol neslušnú nadávku, ktorú kdesi započul. Verte mi, všetky tieto situácie si budete detailne pamätať, ale budete sa na nich smiať.
Prípadová štúdia: Syn, ktorý utiekol zo škôlky
Máme doma 3,7 ročného syna, ktorý už navštevuje MŠ. Súrodenca nemá. Zo škôlky utiekol tjs. preliezol plot viac krát a tým pádom sa dostal na ulicu. Ináč je veľmi učenlivý. Nemá ťažkosti so začlenením sa do kolektívu. Pani učiteľky sa sťažujú na jeho slabé chvíľky a že počas svojej praxe sa nestretli s takýmto prípadom ako náš syn. Ďalším jeho problémom je, že sa dlhodobo nevie zahrať sám.( max. 20 min.) Od perinky vyrastal medzi deťmi. Ich spoločnosť si vychutnával každý deň na 3-4 hodiny.
Neposlušnosť u detí často pramení z ich rastúcej potreby autonómie. Deti sa snažia presadiť svoju samostatnosť a zistiť, čo si môžu dovoliť. Je dôležité si uvedomiť, že toto správanie nie je osobné voči vám a zachovať pokoj. Základné princípy zvládania neposlušnosti zahŕňajú komunikáciu s rodičmi, dôslednosť a trpezlivosť, zachovanie pokoja, uspokojenie potrieb dieťaťa, poskytnutie slobody voľby, odvedenie pozornosti, priamu komunikáciu, fyzický kontakt a rešpektujúcu výchovu.
Deti potrebujú predvídateľnosť a vedieť, čo ich čaká. Predchádzať konfliktom môžete tým, že im vopred oznámite, čo sa bude diať. Nedôslednosť v udržiavaní pravidiel vedie k tomu, že deti potrebujú stabilitu a jasné hranice.
Adaptácia Dieťaťa v Materskej Škole: Ako Zvládnuť Bezpečné a Šťastné Začlenenie Do Kolektívu?
Čo pri neposlušnosti nerobiť? Prehnane komplikované vysvetľovanie, nedôslednosť v udržiavaní pravidiel, obmäkčenie po záchvate emócií. Aj keď viete, ako náročné situácie zvládať v teórii, prax vás môže zaskočiť.
Deti sa cítia bezpečne, ak majú pevne stanovené hranice. Vysvetlíš mi toto tvrdenie? Stále tvrdím, že ak deti majú zdravo stanovené hranice, ktoré korešpondujú s ich vekom a vývinovými možnosťami, dieťa získava možnosť zdravej separácie, viac dôveruje svojim snaženiam a nadobúda zrelú slobodu. Benevolentní rodičia, ktorí dieťaťu všetko dovolia, dieťaťu vlastne ubližujú, pretože napríklad malé dieťa nie je spôsobilé rozumne využívať všetky možnosti, ktoré táto sloboda umožňuje. Príliš veľká sloboda robí deti úzkostnejšími, nedovolí im zrelým spôsobom rozvíjať hravosť, detskú tvorivosť a múdrosť. Dieťa ostáva v akomsi veľkom otvorenom priestore, v ktorom sa jeho jedinečnosť stráca.
Každé dieťa potrebuje mať aj miesto a čas pre svoju hru, svoje aktivity a svoju fantáziu, aby v budúcnosti vedelo s radosťou a vedome rozvíjať svoje vnútorné možnosti.
Ani premyslený výchovný systém nikdy nemôže nahradiť citlivosť rodiča voči vlastnému dieťaťu. Keď sa rodič spýta, či sa má orientovať podľa princípov Adlerovej výchovy alebo voľnej výchovy, alebo sa má pýta, aké knihy si má naštudovať, aby vedel vychovávať svoje dieťa, často si dovolím odpovedať: „Keď neviete, podľa akých výchovných princípov máte reagovať, reagujte podľa svojho srdca.“ Žiadna kniha nemôže nahradiť osobný a citlivý kontakt s vlastným dieťaťom.
Reichelová zdôrazňuje dôležitosť "duchom prítomnosti" rodiča pri starostlivosti a výchove dieťaťa. Rodič by sa nikdy nemal vzdať osobného kontaktu s dieťaťom, mal by vedieť vypnúť a skutočne vnímať, čo jeho dieťa cíti a čo robí. Výchovnú nezvládnuteľnosť považuje za výkrik dieťaťa do prázdna, za provokáciu a hlučné a neutíšiteľné hľadanie blízkosti rodičovskej osoby.
Deti sa učia najmä na zážitkoch, ktoré postupne prežívajú. Niektoré veci potrebujú pocítiť na vlastnej koži viackrát. Tovah Klein to vysvetľuje na príklade, keď sa dieťa zľakne hlasného zvuku. Povedzte mu potom, že je to v poriadku a nehrozí mu žiadne nebezpečenstvo. Napriek tomu je možné, že rovnakým spôsobom zareaguje aj nabudúce. Vtedy mu len neodvrknite, že ste mu už predsa vysvetľovali, že to nie je nebezpečné, ale zopakujte tú istú upokojujúcu vetu. Časom si ju dieťa pripojí k tým pocitom a samo si bude hovoriť, že sa nemusí báť, lebo to je bezpečné.
Deti, najmä vo veku okolo troch až štyroch rokov, často prechádzajú obdobím, kedy začínajú testovať hranice. Toto obdobie, známe aj ako "obdobie nie" alebo obdobie vzdoru, je bežnou súčasťou ich vývoja. Pre opatrovateľov, ktorí sa starajú o deti iných rodičov, môže byť zvládanie neposlušnosti náročnejšie. Ako teda efektívne nastaviť hranice a zároveň si zachovať profesionálny prístup?
Deti sa učí prispôsobiť tomu, čo sa od neho chce, od raného veku (prvé začiatky sú medzi prvým a druhým rokom veku) v rámci tzv. separačno-individuačného procesu, keď si najprv vývinovo uvedomí svoju autonómiu a vlastné ego, potom, samozrejme, skúša, čo si môže dovoliť, a začína narážať na takzvané superego, to znamená výchovné požiadavky svojich rodičov. Ak má dieťa vytvorený dôverný a bezpečný vzťah k rodičovi, je vnímavejšie k tomu, čo rodič chce, a začína tolerovať jeho požiadavky. Malé dieťa je potom poslušné, ak sa rodič najprv identifikuje s jeho potrebami, akceptuje ho a následne mu ponúkne svoje chcenie.
Klinická psychologička Christine Raches upozorňuje, že je prirodzené ak sa deti správajú trochu tvrdohlavým a rebelským spôsobom. Patrí to k zdravému vývoju ich identity. Tvrdohlavé deti si pevne stoja za svojím, nepohnete s nimi hoci sa snažíte o kompromis. Majú silnú potrebu byť vypočuté a zaistiť si vašu neustálu pozornosť.
Ako sa vysporiadať s tvrdohlavosťou? Nenechajte sa vtiahnuť do mocenských bojov: Zachovajte chladnú hlavu a nenechajte sa vyviesť z rovnováhy. Buďte trpezliví, nenechajte sa odbiť: Ukazujte dieťaťu, čo zvládol, koľko toho pojedol a aký silný bude. Dbajte na disciplínu, nie trest: Skúste sa vcítiť do dieťaťa, pozrieť sa na situáciu jeho očkami. Všetko, o čo dieťa požiadate, logicky odôvodnite - nepoužívajte časté Lebo som povedala.
Inšpirujte sa u Mary Poppins: Spravte z povinností zábavu, popustite uzdu kreativite a sami zistíte, že možno aj vám sa tie povinnosti robia ľahšie. Nejednajte s dieťaťom ako s nesvojprávnym: Veďte dieťa k samostatnosti, premýšľaniu, neriešte a nerobte všetko za neho. Smerujte ho k tomu, aby riešilo vzniknuté problémy samostatne.
Každé dieťa sa ocitne v situácii, keď sa hnevá, niečo sa mu nepáči, s niečím nie je spokojné. Je to bežná emócia, s ktorou sa stretávame všetci, deti, ale aj my, dospelí. Otázkou je, ako dokáže dieťa túto emóciu spracovať, ako dokáže v takejto situácii reagovať. S touto schopnosťou sa dieťa nerodí, túto schopnosť sa musí naučiť. „Emočný koučing“ je proces, pri ktorom sa dieťa učí, ako vlastným pocitom porozumieť a ako ich spracovať.
Mnoho rodičov deťom ukazuje, že hnev je niečo, čo sa nepatrí, čo je hodné trestu. Dieťa tak učíme hnev potláčať alebo sa zaň hanbiť. V prvom rade by som rodičovi odporučila zamyslieť sa nad tým, ako on sám reaguje na hnev svojho dieťaťa. Ak rodič udrie svoje dieťa, nerobí to preto, že mu chce skutočne ublížiť. Urobí to preto, že neovládne svoje emócie. Bitka je jeden z príkladov správania, ktoré niektorí rodičia robia a zároveň si želajú, aby to ich deti nerobili.
Aby sa súrodenci navzájom nebili, aby dieťa nebolo agresívne voči svojim kamarátom, aby neubližovalo iným deťom. Prečo dieťa nemôže ublížiť svojmu kamarátovi, ale rodič môže ublížiť svojmu dieťaťu? B./ že zvládať hnev sa dieťa učí od rodiča. Nie na základe toho, čo mu rodič rozpráva, ale predovšetkým na základe toho, čo vidí, ako sa rodič správa, keď je nahnevaný.
Dieťa sa ocitne v situácii, keď mu niečo nedovolíme, keď od neho vyžadujeme niečo, čo sa mu nepáči a začne ho ovládať hnev. Rodič sa snaží túto vlnu negatívnych emócií zastaviť. Buď ustúpi zo svojich požiadaviek a vyhovie dieťaťu , čím mu vlastne ukazuje- hnevaj sa, zlosti a dosiahneš čo chceš. Alebo mu nariadi zákaz plaču alebo akéhokoľvek iného prejavu hnevu. Aké je riešenie? Neustúpiť, ale zároveň empaticky počúvať a prijať pocity dieťaťa. Vety ako „ si zlý“... „ reveš ako malé decko“...nie sú najšťastnejšie, miesto toho skôr použite slová ako „ chápem, že ťa to nahnevalo“...“ viem, že si z toho smutný“...“vidím, že sa ti to nepáči“... Dieťa tak vidí, že chápete jeho hnev a zvýšite tak pravdepodobnosť, že bude s vami spolupracovať. Vnímate jeho pocity, jeho hnev, nesúhlas, čo ale neznamená, že mu ustupujete.
Nie je dobré, riešiť konflikt s dieťaťom v návale hnevu. Dajte mu priestor, nech sa ukľudní. Odíďte z miestnosti a skúste ho nechať chvíľu samé, prípadne ho niekde postavte alebo posaďte. ( nie dieťa, ktoré je mladšie ako 2 roky). Zároveň získate čas, aby ste sa aj vy ukľudnili a premysleli si, ako budete ďalej riešiť konflikt s dieťaťom. Keď sa dieťa aspoň čiastočne ukľudní, objímte ho, sadnite si k nemu a skúste sa vrátiť k tomu, čo ho nahnevalo. Jednajte s ním pokojne, bez kriku a ponižovania, môžete ho nechať, nech vám samo vysvetlí, čo ho nahnevalo, ako by ono chcelo situáciu vyriešiť.
Vy určujete hranice a dôsledne, s láskou, trvajte na ich dodržiavaní. - môžeš si pozrieť TV, keď budeš mať upratanú izbu. Deti tak učíme niesť zodpovednosť za svoje správanie - ono sa rozhoduje a nesie dôsledky - pozitívne alebo negatívne. Sú deti, ktoré nemajú radi náhle zmeny, rozhodnutia a príkazy, s ktorými sa v danom momente ťažko vyrovnávajú. Celý život sa vaše dieťa bude stretávať s tým, že niečo nie je tak, ako by si predstavovalo. Je úlohou rodiča pripraviť ho na to, aby dokázalo svoje negatívne emócie ovládať.
tags: #neposlusne #dieta #7 #rokov