Výchova dieťaťa je komplexný proces, ktorý si vyžaduje lásku, trpezlivosť a predovšetkým jasne stanovené hranice. Mnohí rodičia sa stretávajú s otázkou, ako správne reagovať na nevhodné správanie svojich detí, najmä v predškolskom veku. Je dôležité pochopiť, že malé dieťa nerozmýšľa rovnako ako dospelý a jeho správanie je často odrazom toho, čo vidí a zažíva okolo seba. Nesprávne vzdelané dieťa môže byť v budúcnosti stratené dieťa, ktoré bude mať problémy s adaptáciou v spoločnosti a s vlastnou sebarealizáciou.
Jednou z častých dilem je používanie fyzických trestov, ako je capnutie po zadku. Zatiaľ čo niektorí rodičia veria, že tento spôsob výchovy má svoje opodstatnenie, iní ho odmietajú ako neefektívny a potenciálne škodlivý. Je dôležité si uvedomiť, že deti zrkadlia správanie dospelých. Ak rodič capne dieťa, dieťa si môže myslieť, že je to prijateľný spôsob riešenia konfliktov a môže to následne opakovať.
Deti zrkadlia, čo robíš ty... je to úplne normálne vo vývine.... preto ťa capne.
Keď dieťa vystrája a rodič ho capne po zadku, ale dieťa to vníma ako hru a směje sa, je to jasný signál, že trest nemá požadovaný efekt. V takom prípade je potrebné hľadať inú formu a spôsob výchovy. Dieťa v tomto veku nerozumie dôsledkom svojho správania a capnutie ho môže považovať za formu hry alebo interakcie.
Čo nechceš, aby iní robili tebe, nerob ani ty im.... a už vôbec nie vlastným deťom.
Existuje mnoho alternatívnych metód, ako usmerniť dieťa. Jednou z nich je fyzicky ho chytiť za ruky, podržať a pokojným, ale rozhodným tónom vysvetliť, prečo dané správanie nie je vhodné. Dôležité je byť dôsledný a vysvetľovať stručne a vecne.
Asi chce Tvoju pozornosť. Berie to potom ako hru...
Zvoľ radšej inú formu usmernenia/trestu.
Niektorí rodičia preferujú metódu "hračky na hanbu". Populárna obľúbená hračka sa odloží na vysoko položené miesto, kam dieťa nedosiahne. Tento trest môže byť pre dieťa oveľa účinnejší ako capnutie po zadku.
Mne na 3-4 ročného najviac účinkoval trest ''Dať hračku na hanbu'' - chytila som obľúbenú hračku a položila hore na skriňu, kde nedotiahol. Dvesto krát účinnejšie ako dat na zadok (priznávam, párkrát som to skúsila a nebolo to dobre)
Ďalšou možnosťou je postaviť dieťa do kúta na krátky čas. Dôležité je, aby dieťa vedelo, že ide o trest za nevhodné správanie. Ak dieťa rozhadzuje hračky, je možné mu ich na chvíľu zobrať. Ak sa správa nevhodne na ihrisku, je možné odísť domov.
Prirodzená reakcia čo si čakala?upozorniť zvysit hlas.keď nepomôže adekvátny trest skovať hracku vypnúť rozprávku. U nás fungovalo rokmi osvedčené postaviť do kuta.. No musíte urobiť tak aby vedela že je to trest
Zvoľ cestu prirodzených dôsledkov. Rozhadzuje hracky? Vezmi na chvilu tie.. Vyvadza na ihrisku? Bude teda sediať pri tebe/ odchadzate domov..vždy stručne a vecne vysvetli, preco sa to deje.
Je dôležité si uvedomiť, čo dieťa v danom veku zvládne z pohľadu spracovania emócií. Ak je dieťa unavené alebo hladné, je zbytočné ho vychovávať, pretože v takom stave emócie nespracuje.
Niektorí rodičia obhajujú fyzické tresty s argumentom, že im samotným boli v detstve aplikované a nemajú z toho traumu. Tvrdia, že im rodičia stanovili jasné hranice a vďaka tomu sú zodpovední a úspešní v živote. Je však dôležité rozlišovať medzi stanovením hraníc a používaním násilia.
A áno, odporúčam to, pretože to podľa mojich vlastných skúseností funguje. Ja som tiež za mala dostala po zadku, a ver mi, nemám z toho traumu. Práve naopak, som rada, že mi rodičia stanovili jasne hranice. Nemyslím si, že by som bola kvôli tomu nezodpovedná. Vôbec. Nebila som iné deti, učila som sa na jednotky, od 16r brigadovala, v 26r mame vlastne bývanie na hypo a dve deti. Ak toto považuješ za zlý výsledok výchovy mojich rodičov, tak ok.
Iní odborníci však tvrdia, že zodpovednosť a úspech sú dosiahnuté napriek bitke, nie vďaka nej. Fyzické tresty môžu viesť k tomu, že dieťa sa problémovému správaniu vyhýba zo strachu z trestu, nie preto, že by pochopilo nesprávnosť svojho konania. To môže viesť k problémom s vnútornou motiváciou a zodpovednosťou.
Ze ty si vychovana dobre a si zodpovedna, je NAPRIEK bitke, nie vdaka nej..pretoze hranice su velmi, velmi dolezite, ale rovnako je velmi dolezite, ako sa stanovuju.. A ide to aj respektujuco.
Skús si hodit do vyhladavaca "preco nebit deti" a prebehnut par clankov.. rovnako ako zien...
Je nevyhnutné, aby rodičia deťom nastavili hranice. Hranice sú pre deti veľmi dôležité, pretože im dodávajú pocit istoty a stability. Nedostatok hraníc môže viesť k tomu, že sa dieťa cíti neisté a stratené.
Keď veľmi vystrájaš, tvoje dieťa ťa capne. Tak sa to predsa robí, nie? Ty si ju to naučila. Za trest jej ich vezmi. Správa sa nevhodne na ihrisku? Za trest pôjdete domov.
Pri výchove je dôležité byť príkladom. Ak rodičia sami nie sú disciplinovaní, nemôžu očakávať, že ich deti budú. Je potrebné hovoriť rozhodne, ale potichu, pretože krik vyvoláva len ďalší krik.
Buďte mu príkladom. Ak sa vy správate nedisciplinovane, neočakávajte od dieťaťa, že bude lepšie ako vy.
Hovorte rozhodne, ale potichu. Krik vyvoláva iba krik. Keď sa spoľahnete na to, že vaše dieťa bude s vami spolupracovať, máte väčšie šance na úspech.
Je dôležité rozlišovať medzi benevolentnou výchovou a výchovou k zodpovednosti. Benevolentná výchova, kde majú deti dovolené všetko, ich môže robiť neistými a stratnými. Naopak, deti, ktoré sú vychovávané k poslušnosti pomocou fyzických trestov, sa môžu naučiť vyhýbať sa problémom zo strachu, nie z vnútorného presvedčenia o správnosti správania.
Mylis si benevolentnu vychovu, ktora je rovnako skodliva, ako ta direktivna, s vychovou k zodpovednosti.. Ak maju deti dovolene vsetko, su neiste, stratene, deti hranice potrebuju.. Ak maju deti hranice nastavene bitkou, moze sa stat, ze budu mat sklony k rebelii alebo naopak, az k prehnanemu posluchaniu autorit a to aj tych skodlivych (nabozensky fundamentalizmus, partia, sekta a pod. extrem).
Neposlušnosť je do istej miery dobrým znakom. Neposlušnosť je dôkazom toho, že dieťa je zvedavé a plné entuziazmu, a teda rozvíja svoje schopnosti, vie nadviazať kamarátstva a vníma nové pocity. To však neznamená, že jeho neposlušnosť treba ignorovať. Dieťa, ako člen rodiny, musí poznať nároky a hranice ostatných. Musí spolupracovať s rodinou a s priateľmi. Sebaovládaniu sa naučí predovšetkým v spoločnosti iných detí, doma menej.
Stanovenie hraníc je kľúčové pre zdravý vývoj dieťaťa. Hranice by mali byť priateľské a spravodlivé. Dieťa potrebuje vedieť, že ho rodičia milujú a dôverujú mu, no zároveň musí rešpektovať pravidlá.
2. Hranice dieťaťa sa menia z roka na rok. Každé dieťa skúša, pokiaľ siahajú tie jeho. Malé dieťa odmieta nechať sa uložiť do postieľky, neskôr prichádza obdobie domácich úloh, v puberte sa nevie dočkať, kedy bude samo rozhodovať o svojom živote. Buďte priateľskí a spravodliví rodičia. Dôverujte vášmu dieťaťu s prihliadaním na jeho vek. Určite sa bude hnevať a ohŕňať nosom, ale zároveň si uvedomí, že ho máte radi. Napriek tomu, že to niekedy (a možno nikdy) nedá najavo. Je dobré vedieť, že hranice, ktoré dieťaťu stanovíte, ho uisťujú a viac vám dôveruje. Ak nemá určené žiadne hranice, znamená to pre neho nedostatok istoty zo strany dospelého a dokonca istú formu nezáujmu o jeho osobu.
Pri výchove je dôležité naučiť dieťa sebaovládaniu a stanoviť mu jasné hranice. Tieto hranice sa môžu časom meniť, aby dieťaťu bolo umožnené viac slobody pri výbere, no zároveň aby sa mohlo spoľahnúť na lásku a podporu rodičov.
Ako si deťom stanoviť hranice | Dr. Becky Kennedy a Dr. Andrew Huberman
1. Láska, ktorú vášmu dieťaťu prejavujete, garantuje jeho zdravý vývoj. Tento princíp je základom každého rodinného vzťahu. Dieťa potrebuje podporu. Je dôležité rozvrhnúť si čas tak, aby ste sa mohli venovať nielen vašim aktivitám, ale aj deťom, ktoré potrebujú pocítiť vašu lásku a dôveru. Nájdite si čas porozprávať im rozprávku, zahrať si karty, alebo spolu si sadnúť za stôl. Keď treba dieťa pokarhať, nezabudnite na rozvážny postoj.
4. Buďte mu príkladom. Ak sa vy správate nedisciplinovane, neočakávajte od dieťaťa, že bude lepšie ako vy. Napríklad, ak nie ste poriadkumilovní, ťažko takým bude vaše dieťa. Rovnako je to aj so slušnosťou a pod. Keď dieťa dosiahne školský vek, mali by ste mu dať rozvrh úloh, ktoré od neho očakávate (čas jedenia, odchod do školy, čas, keď má ísť spať, hygiena, upratanie izby, vynášanie smetí,…). Nechajte dieťaťu určitú voľnosť pri výbere kamarátov, filmov, hudby, oblečenia, samozrejme dohliadajte naňho. Možno urobí nejaké chyby, ale naučí sa. Dieťa ešte nemusí mať dobrý pojem o čase. Ak mu oznámite „o 10 minút ťa chcem vidieť v posteli“, dáte mu ešte čas na to, aby dopozeral rozprávku alebo dočítal kapitolu. Ak sa naučíte v rodine porozumeniu, budete lepšie pripravení zdolávať citové problémy. Nehrešte dieťa neustále, veľmi rýchlo vás prestane počúvať. Odmeny tiež pomáhajú málokedy. Dieťa bude s vami čoskoro vyjednávať lepšie ako vy s ním. Vyhrážky sú neúčinné, pretože by ste ich mali aj zrealizovať. Vyhnite sa tiež bitke, niekedy však dať na zadok môže byť účinné. Nesmiete to však zneužívať, ani ako výchovný prostriedok. Telesné tresty vedú k nevraživosti a k väčšej neposlušnosti. Buďte realisti. Najlepšie je dieťa presvedčiť, že ste na jeho strane. Občas sa každému stane, že stratí chladnokrvnosť. Ak sa vám to stane iba zriedka a dokážete sa hneď ovládnuť, dieťa rýchlo na incident zabudne. Ak je pravda, že sebaovládanie je dôležitou vlastnosťou dieťaťa, je vyčerpávajúce naučiť ho tomu. Ak sa situácia skomplikuje, povedzte si: máme ho radi a kontrolujte ho. Hranice, ktoré mu určíte, budú po čase širšie, aby ste mu nechali viac voľnosti pri výbere, zároveň sa však dieťa bude môcť stále na vás a váš prejav lásky spoľahnúť.
Je dôležité si uvedomiť, že každé dieťa je jedinečné a vyžaduje si individuálny prístup. To, čo funguje pre jedno dieťa, nemusí fungovať pre druhé. Cieľom nie je dosiahnuť úplnú poddajnosť dieťaťa, ale naučiť ho sebaovládaniu a zodpovednosti.
Povolené je ho udrieť len tak, aby pocítilo bolesť za to, čo urobilo, aby pochopilo, že daný skutok nie je správny. Tak ako dospelý cíti bolesť psychickú, keď ublíži niekomu, dieťa, ktoré toto nevie pochopiť (alebo aj dospelý, ktorý by to pochopiť nevedel), môže byť potrestaný fyzicky. Proste má to mať výchovný efekt, nie týrací (to je samozrejme zakázané). A samozrejme nie je to prikázané. Každý má možnosť svoje deti vychovávať ako uzná za vhodné sám. Nie je na to nejaké univerzálne pravidlo, podľa ktorého musia ísť všetci. Každý z nás má iné dieťa a iné životné podmienky, ktorým sa potrebuje vo výchove prispôsobiť.
Ja osobne zvyknem deťom vysvedčovať + trestať, keď to porušia. Napríklad: vidím syna, že olieva sestru vodou z pohára, vysvetlím mu, že to nie je správne (poriadne, prečo, čo to spôsobuje atď., má 4r tak niečo už chápe) a zároveň mu vysvetlím, že keď to poruší a znovu ju oleje, tak dostane po zadku. Nebijem ich len tak z rozmaru. Keď to syn poruší, tak dostane a zapamätá si, že toto bolo zakázané, vysvetlené a potrestané a keď to bude opäť, bude to potrestané opäť. Zapamätá si, že to robiť proste nemá.. 😉
Je dôležité si uvedomiť, že cieľom výchovy nie je len poslušnosť, ale predovšetkým rozvoj zodpovednosti a samostatnosti dieťaťa. Nesprávne vzdelané dieťa, ktoré sa učí len zo strachu, sa môže stať závislým od vonkajších autorít.
