Chôdza po špičkách u detí: Kedy je čas na obavy a ako ju riešiť

Pohľad na cupitavú detskú chôdzu spôsobuje väčšine rodičov veľkú radosť. No čo robiť v prípade, ak dieťa odmieta chodiť inak a za chvíľku bude vo veku škôlkara...? Poznáte to - hoci ho upozorníte minimálne stokrát za deň, zmena chôdze trvá iba pár metrov a vaše dieťa sa za chvíľku stavia opäť na špičky. Stále viac detskej populácie chodí po špičkách z dôvodov, ktoré nie sú odborníkom dodnes celkom známe. Či je nutné sa znepokojovať, vám najlepšie poradí odborník.

Ortopédi, podiatri a fyzioterapeuti sa zhodujú na tom, že po dlhšom čase môže mať tento zlozvyk negatívny vplyv na zdravie detí. Najčastejšie to bývajú zmeny na svaloch, skrátenia Achillovej šľachy, poruchy rovnováhy, nemotornosť, zvýšené riziko pádu či dokonca bolesti nôh. Ak váš drobec čoskoro dovŕši tretí rok života a stále svoj život trávi „na vysokej nohe“, neváhajte a navštívte lekára.

Kedy je čas na obavy?

Chôdza po špičkách je pre deti vo veku 12 - 15 mesiacov úplne normálna. Čerství chodci skúšajú rôzne polohy chodidiel a načahujú sa za vecami, ktoré sú zvyčajne vyššie, než sami bežne dočiahnu. Tento typ chôdze čoskoro vystrieda chôdza s plným nášľapom. Vždy treba zistiť, či dieťa chodí výhradne po špičkách, alebo je schopné aj normálnej chôdze. V ojedinelých prípadoch môže chôdza po špičkách naznačovať závažnejšie zdravotné problémy. Len v zriedkavých prípadoch je pôvod tohto chodenia závažnejší, napríklad skrátenie Achillovej šľachy. Všeobecne sa netreba vôbec znepokojovať, kým nedosiahnu vek dva až tri roky.

Tento častý zlozvyk nemá presný dôvod svojho vzniku a vyšetrenia u lekára zvyčajne preukážu, že je všetko v poriadku. S týmto stavom sa stretávajú rodičia 5 až 12 % zdravých detí.

Vážnejšie príčiny chôdze po špičkách

V ojedinelých prípadoch môže chôdza po špičkách naznačovať závažnejšie zdravotné problémy, ako sú:

• Svalová dystrofia - možno ju odhaliť kontrolou svalov a nôh dieťaťa. Tie bývajú slabé a atrofované. Ide o genetické ochorenie, pri ktorom k oslabeniu svalového tonusu dochádza postupne.
• Abnormalita miechy - stlačená miecha spôsobuje aj obmedzenie pohybu. Počas rastu sa miecha natiahne a pri nesprávnom spojení s tkanivom okolo chrbtice môže mať za následok poškodenie nervov. Chodenie je pre dieťa bolestivé alebo nemožné, preto sa začne stavať na špičky.
• Detská mozgová obrna - vedie k viacerým koordinačným problémom, okrem iného aj k nesprávnej a nestabilnej chôdzi po prstoch na nohách, nakoľko svaly bývajú veľmi stuhnuté. Dieťa má okrem iného problém s udržaním správnej polohy tela.

Vývoj chôdze a dôležitosť prirodzených pohybov

Vertikalizácia dieťatka je jednou z najdôležitejších fáz psychomotorického vývoja dieťatka. Mnohí rodičia zvyknú porovnávať nielen váhu svojho bábätka s inými deťmi, ale častokrát aj to, čo dokáže - a vaše už sedí?, a to vaše už chodí? Každé dieťa je individuálne a u predčasniatok do jeho vývoja vstupuje veľa ďalších prvkov, ktoré ovplyvňujú to, kedy jednotlivé fázy psychomotorického vývinu bábätko zvládne. Inak to nie je ani u chôdze a prvých krokov, ktoré patria k jednej z najdôležitejších udalostí v každej rodine. Ak dieťa nechodí do prvého roka života, rodičov to často znepokojí a majú obavy, či je všetko v poriadku.

Deti začínajú chodiť okolo jedného roka, no samostatná chôdza do priestoru prichádza až po prvom roku života, zväčša do 18. mesiaca veku dieťaťa. Všetky vývojové fázy počas prvého roka dieťaťa sú prípravou na samostatnú chôdzu. Mnoho mamičiek sa v tomto snaží “uponáhľať” a dávajú napr. dieťa sadnúť podložené vankúšmi alebo stavajú nasilu na nožky neuvedomujúc si, že preskakujú isté fázy vo vývoji, ktoré sú potrebné na spevnenie svalstva, aby dieťa neskôr samo dokázalo sedieť či chodiť.

Rozhodujúce sú prvé tri mesiace, kedy sa dieťa pokúša o vzpriamenie v polohe na brušku. Správne zvládnutá poloha na brušku, tzv. “pasenie baránkov”, je veľkým predpokladom, že zvládne otáčanie sa na brucho a opačne, neskôr lezenie po štyroch, sed, státie a chôdzu. Chôdzu máme geneticky naprogramovanú a tak, ako dozrieva nervová sústava, dozrievajú aj naše pohybové schopnosti. Každé dieťa je individuálne preto ho do ničoho nenúťme, neurýchľujme jeho vývoj a neporovnávajme na základe toho, kedy ktoré začalo chodiť. Keď dieťa predčasne nútime do vzpriamenej polohy, môže mať neskôr problémy s chrbticou. Pri vodení za ruku mu totiž meníme ťažisko, čím síce robí kroky, ale nesprávne.

Najhoršou variantou sú chodítka, hopsadlá, ktoré kedysi boli bežnou súčasťou domácnosti. Názory na tieto pomôcky sú dnes skôr negatívne a odborníci ich neodporúčajú. V chodítku dochádza k veľkému tlaku na bedrové kĺby, ktoré ešte nie sú úplne vyvinuté. Pokiaľ je dieťa v chodítku ešte skôr, ako začalo štvornožkovať, vertikalizovať sa do stoja a obchádzať nábytok, tak sa nesprávne formuje kostná hmota bedrového kĺbu a hrozí dysplázia bedrového kĺbu. Navyše v chodítku sa podporuje chôdza po špičkách, dieťa tak nemá možnosť položiť celé chodidlo na zem. Chodítko umožňuje pohyb dopredu (rovno), teda neobchádza nábytok, chýba pohyb do strany. Začnú sa vyvíjať úplne iné svaly a neposilnia sa tak, aby v neskoršom veku udržali chrbticu rovno.

Chôdzu máme naprogramovanú geneticky a tak, ako dozrieva nervová sústava, tak sa rozvíjajú aj naše pohybové schopnosti. A u každého dieťaťa individuálne, preto nechajme dieťa a do ničoho ho nenúťme, neurýchľujme jeho vývoj. „Má rok a ešte nechodí? Samostatnej chôdzi predchádza niekoľko úkonov, ktoré dieťa musí zvládnuť, ktoré sa musí naučiť. Rodičia často robia chybu, že deti „učia“ chodiť. Lozenie je jedným z najzdravších pohybov vo vývoji. Nielen, že prepojuje obe hemisféry, a tým zlepšuje koordináciu a sústredenie, ale hlavne posilňuje chrbtové a sedacie svaly, ktoré deti potrebujú na sedenie. Lozenie zaberá vo vývoji dosť dlhé obdobie, približne 4 až 5 mesiacov, než deti začnú chodiť. V posledných rokoch lekári často zaznamenávajú u detí fenomén, že nelozia. Chodítka dieťaťu v rýchlejšom nástupe chôdze nepomôžu, naopak, môžu byť príčinou zaostávania v samostatnej chôdzi. Spôsobujú asymetriu v pohybe dolných končatín, nepodporujú vývoj obranných reflexov pri chôdzi. Deti, ktoré bývajú „odložené“ v chodítkach príliš dlhú dobu, môžu mať neskôr v živote problémy s vybočením chrbtice. Počas prvého roka dieťa rozvíja koordináciu svalov a ich silu v každej časti svojho tela. Potom ešte musí získať istotu, trénovať rovnováhu. Väčšina detí urobí prvé krôčiky medzi 9. a 12. mesiacom života a samostatne chodí medzi 14. a 18. mesiacom. Ako predchádzajúce vývinové míľniky sú už spomenuté samostatné sedenie a lozenie.

Ako podporiť správny vývoj chôdze

Dieťa potrebuje pevnejšie topánky, keď už stabilne stojí. Podrážka má byť dostatočne ohybná, nie však pod klenbou, ale v prednej časti pod prstami. Topánky by mali chrániť päty pred nežiaducim natáčaním do strán. Významným je aj protišmykový dezén podrážky. Materiály, z ktorých je detská obuv zhotovená, majú mať dostatočnú priedušnosť a nízku hmotnosť a vyhovujúce hygienické parametre. Je samozrejmé, že vyberáme takú veľkosť a tvar topánok, aby zabezpečovali dostatok priestoru aj pre prsty.

Keď pri nezaťaženej nohe môžeme do topánky za pätu dieťaťa vsunúť náš malíček, vtedy má obuv správnu veľkosť. V stoji a pri chôdzi má potom noha v topánke dostatok priestoru. Ak možno vybrať vložku z topánky, je vhodné na ňu dieťa postaviť a aj takýmto spôsobom skontrolovať, či je topánka dostatočne veľká.

Zdravá detská noha potrebuje byť občas aj voľná, aby sa aktivovali nervové zakončenia a potom aj drobné svaly stupaje nohy. Nôžke prospeje, keď deti behajú po rôznorodých povrchoch, napríklad chladnejšej dlažbe a hneď drsnejšom koberci, mäkkom koberčeku a podobne. Ak dieťa sústavne chodí len po rovnej hladkej podložke, je to chyba. Optimálnou je chôdza naboso po tráve, piesku alebo po drobných kamienkoch.

Prevencia a dôležité zásady

V prvom rade myslite na to, že noha dieťatka sa od prvých krokov formuje a nemalo by ju nič obmedzovať. Ideálne preto je, aby ich zapájalo naboso či v capáčikoch. Topánky by mali prísť na rad až oveľa neskôr. Veľmi zdravý pohyb je chodenie po štyroch. Už vtedy bábätko nohu namáha, rotuje s ňou a pekne si ju tvaruje.

1. Neurýchľujte psychomotorický vývoj dieťatka
Základ klenby sa tvorí už dávno predtým, ako dieťa začína chodiť, platí však, že by sme nemali nič urýchľovať, ale podporovať a motivovať, a to napríklad v štvornožkovaní či obchádzaní nábytku. Tieto pohyby formujú klenby a členky. Vyhýbať by ste sa mali predčasnému sedeniu, používaniu chodítok, hopsadiel a vodeniu za ruku.

2. Neponáhľajte sa s prvými topánkami a dajte pozor pri ich výbere
Tvar, veľkosť a ohybnosť. To je najdôležitejšie pri výbere obuvi pre dieťa! Kedy mu dať jeho prvé topánky? Až vtedy, keď súvisle prejde istú dĺžku, vie sa zastaviť, drepnúť si, otočiť sa a ísť ďalej. Tieto signály znamenajú, že už je jeho noha súca na prvú obuv. Vyhýbajte sa pri kupovaní topánok neohybným podrážkam, obuvi bez nadmerku (miesto v topánke od prednej strany vnútra topánky k palcu a prstom u detí minimálne 1,2 cm) s predpísanou klenbou a zaokrúhlenou špičkou. Nepoužívame topánky s vyvýšenou podpätkom či členkom, negatívne ovplyvňujú prenesenie ťažiska a noha v nich stráca svalovú silu. Je vhodné nechávať dieťatko často chodiť naboso a v letnom období je na to ideálny čas nielen doma, ale aj vonku. Topánky by mali plniť hlavne protichladovú a ochrannú funkciu.

3. Myslite na dostatok primeranej pohybovej aktivity
Jednoducho meňte terén, po ktorom dieťatko chodí, aby mohlo pri chôdzi zapojiť drobné svaly a receptory tlaku, teploty, bolesti i chladu. Ideálne na túto aktivitu sú napríklad senzorické koberčeky, rôzne podložky, koberčeky, kamienky, prekážky, nafukovačky a pod. Detská noha by mala mať dostatok stimulov na to, aby sa naučila zapájať všetky svaly a väzy potrebné k chôdzi. Iba tak môže raz dieťa dospieť k zdravej a správnej chôdzi.

Odborná liečba a prevencia

Ak odborník vyhodnotí, že je nutné chôdzu vášho potomka upraviť, najčastejšie nasleduje predpísanie pevnej obuvi, prípadne ortézy či inej mechanickej pomôcky. V niektorých prípadoch môže lekár odporučiť používanie špeciálnych dláh aj počas spánku. Všetky tieto vymenované mechanizmy majú za úlohu dieťa fyzicky prinútiť došľapovať na päty. Účinnosť však nie je stopercentná, nakoľko po uvoľnení prekážky sa detský pacient často okamžite vracia k zaužívaným zvyklostiam. Pre lepšiu úspešnosť terapie preto skúste stimulovať detské chodidlo aj vo chvíli, keď je prirodzene bosé, a to formou doplnkovej liečby.

Motivujte svoje dieťa, aby denne skúšalo chôdzu naboso po prirodzene dráždivých a nepravidelných povrchoch. Hoci je táto metóda odlišná od „uzavretia“ chodidla do pevnej topánky či inej pomôcky, podľa štúdií dosahuje prekvapivo priaznivé výsledky. Nechajte preto svojho drobca behať bosky doma alebo vonku a vytvorte mu vhodné podmienky pre dráždenie receptorov na spodku chodidiel. Podľa odborníkov, rôznorodý a nepravidelný povrch funguje ako výzva pre jemné koordinačné a rovnovážne mechanizmy v tele, ktorých integrácia je pre zdravý pohyb kľúčová. Časť detí môže chôdzou po špičkách reagovať na plochy, na ktoré nie je zvyknuté a snaží sa im tak inštinktívne vyhnúť. Vtedy hovoríme o civilizačnej poruche, spôsobenej obúvaním, a umelými, nepodnetnými povrchmi. U detí treba začať s nápravou skôr, než si stúpanie na špičky plne zautomatizujú - náprava potom býva omnoho náročnejšia.

Ideálna obuv pre dieťa

Dôležité je vyberať topánky dôkladne. Chodidlo treba najskôr dobre zmerať a topánku vyberať nie podľa čísla, ale vnútornej dĺžky, šírky či výšky priehlavku. Nie každá značka detskej obuvi sadne na každú nôžku. Barefoot sú z tohto pohľadu vhodné na leto aj zimu, pretože napríklad čižmy sú vo vnútri a okolo členka výborne zateplené, ale podrážka ostáva tenká a pružná, vďaka čomu je nôžka aktívna a nie je jej zima.

Čo je najdôležitejšie na správnej obuvi podľa fyzioterapeutky?

1. Tvar špičky: Topánka sa v žiadnom prípade nesmie v oblasti palca zužovať. Ak je špička guľatá, tak palec nemá dostatok miesta a zatáča sa pri došľape smerom k prstom, čo má za následok nesprávne rozloženie váhy, a tým sa ovplyvňuje aj postavenie zvyšku tela. Často dochádza k deformácii detskej nožičky, v dôsledku čoho môže vzniknúť nepríjemný halux valgus.
2. Dostatočná šírka topánky v oblasti prstov: Nožička dieťaťa sa počas kroku v dobe odrazu môže rozšíriť aj o 1 cm, prsty sa po správnosti rozprestrú do vejárika, preto dávame pri výbere topánky pozor na tvar špičky a dostatočnú šírku podľa typu nožičky.
3. Dĺžka topánky: Topánky nekupujeme na doraz, detská obuv by mala mať minimálne 1,2 cm nadmerok, čo znamená odmeraná dĺžka nožičky plus 1,2 cm navyše. Vyjde vám vnútorná dĺžka topánky potrebná pre vaše dieťa. Pri nadmerku menšom ako pol CM je potrebné topánky vymeniť. Opäť môžeme pozorovať, že vo fáze odrazu sa nôžka môže predĺžiť aj o viac ako pol cm. V prípade, že na to nie je miesto, prsty sú deformované.
4. Hrúbka podrážky nepresahujúca pol cm: Je to dôležité pre zachovanie čo najväčšej miery citlivosti plochy chodidiel, aby receptory na chodidlách mohli adekvátne reagovať na zmeny terénu, tým sa svaly na chodidlách ostávajú aktívne a posilňujú.
5. Ohybnosť podrážky: Topánka by mala byť ohybná do všetkých smerov, nielen pozdĺžne, ale aj priečne a nielen v strede chodidla, ale aj pod prstami, aby bola zachovaná plná mobilita nôžky. Tá bude adekvátne reagovať na zmeny práve prechádzaním povrchu a zostane aktívna.
6. Nulový rozdiel medzi špičkou a pätou: To znamená žiadny podpätok, žiadny vankúšik pod pätou. Ak je päta vyššie ako prsty, celé ťažisko dieťaťa je nahnuté vpred. Potom tieto detičky nevedia zastaviť, lebo neustále naháňajú ťažisko. Okrem toho dochádza k skracovaniu Achilových šliach a následnému obmedzeniu pohybu v členku.
7. Hladká vnútorná stielka v topánke bez predpísanej klenby: Vankúšiky sú v detskom veku kontraproduktívne a nôžka v nich stráca schopnosť aktivity, namiesto toho sa oprie do predpísanej klenby a svaly ochabujú. Platí pravidlo - topánka sa má prispôsobiť nohe, nie noha topánke.
8. Bez pevného zovretia členka: Členok by mal pri pohybe pracovať a reagovať na postavenie nôžky a tým sa stabilizovať a posilňovať svaly potrebné na osové postavenie.

Všetky spomínané atribúty spĺňa tzv. barefoot obuv.

Pevnú pätu u začiatočných chodcov neodporúčam, pretože jej tvar a prepadávanie členka smerom dnu je viditeľný u každého dieťaťa, ktoré sa prvýkrát postaví. Až postupným naberaním svalovej sily a rozvojom rovnovážnych systémov tela za pomoci obchádzania nábytku, vytáčania sa do priestoru, neopomenuteľným štvornožkovaním a ďalšími prirodzenými krokmi psychomotorického vývoja sa postavenie päty dostáva do stredného postavenia. V štádiu, keď je dieťatko už stabilný chodec, ale jeho chôdza sa stále vyvíja, môže byť topánka so spevneným opätkom (nie podpätkom) využiteľná na nastimulovanie prenesenia váhy pri chôdzi na stred päty a oslovenie receptorov. Pevná päta môže byť fajn pri striedaní nízkych, respektíve nespevnených topánok, aby mal aj členok šancu naďalej reagovať na zmeny terénu a stabilizovať sa prirodzene.

Podľa môjho názoru trojročné deti ortopedické topánky a vložky nepotrebujú. Noha v tomto veku nemusí vyzerať úplne ideálne, u niektorých detí ešte len začal ustupovať ochranný tukový vankúšik v strede chodidla, a len vtedy sa začína ukazovať tvar klenby. Využitie vidím až u školopovinných detí, u ktorých sa vývojom, cvičením či terapiou nepodarilo vyriešiť ideálne postavenie chodidla a členka. Vtedy môže táto obuv pomáhať napríklad kompenzovať záťaž z nosenia školskej tašky, ktorá by bez korekcie mohla spôsobovať zhoršenie stavu. Aj v tomto prípade treba myslieť na dostatok voľného pohybu pre nôžky aj mimo topánok, aby svaly uzatvorené a skorigované v topánke nezleniveli.

Pevné topánky majú zmysel vtedy, ak dospelý človek stojí 8 hodín na jednom mieste pri páse a jeho nohy nemajú ideálne postavenie, a tým pádom by naboso mohlo dochádzať k zhoršeniu stavu. Deti predsa na jednom mieste nie sú ani chvíľku. Raz sú na štyroch, v drepe, prenášajú váhu tam a tam, behajú, skáču, menia svoju polohu a hoc aj na plávajúcej podlahe, ale stále sú aktívne. Preto nevidím dôvod, prečo by aj v domácom prostredí nemohli byť naboso, a to aj kvôli teplotnému vplyvu a otužovaniu najlepšie bez ponožiek.

Ľudské nohy sú pre človeka mimoriadne dôležité, pretože ho budú nosiť celý život. To, ako ich používame a ako sa o ne staráme, sa neskôr môže odraziť napríklad na kolenách, chrbtici, bedrách či panve. Mali by sme preto od začiatku myslieť na zdravie nožičiek svojho dieťaťa a dohliadnuť na ich správny vývoj i čo sa chôdze týka. Netreba však robiť paniku hneď, ako sa dieťatko postaví na vlastné a urobí pár krokov. Správne postavenie totiž detská noha získava v období 6-8 rokov života! Až vtedy po období tréningu sa noha spevní, členok a klenba dosiahnu ideálne postavenie a môžeme hovoriť o chôdzi dospelej.

Netreba robiť paniku. Správne postavenie totiž detská noha získava v období 6-8 rokov života! Až vtedy po období tréningu sa noha spevní, členok a klenba dosiahnu ideálne postavenie a môžeme hovoriť o chôdzi dospelej.

tags: #novorodenec #ktory #chodi