Umiestnenie dieťaťa do starostlivosti je komplexný proces, ktorý sa riadi zákonom č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Tento zákon bol niekoľkokrát novelizovaný, napríklad zákonom č. 466/2008 Z. z., ktorý priniesol významné zmeny a doplnenia. Cieľom tohto článku je poskytnúť komplexný prehľad o období umiestnenia dieťaťa do starostlivosti, s dôrazom na legislatívny rámec, opatrenia a postupy.
Legislatívny rámec
Zákon č. 305/2005 Z. z. definuje sociálnoprávnu ochranu detí a sociálnu kuratelu. Novelizácie tohto zákona, ako napríklad zákon č. 466/2008 Z. z., reagujú na aktuálne potreby a výzvy v oblasti starostlivosti o deti. Dôležité je tiež Nariadenie vlády č. 115/2020 Z. z., ktoré upravuje niektoré opatrenia na zabezpečenie výkonu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately v čase mimoriadnej situácie, núdzového stavu alebo výnimočného stavu vyhláseného v súvislosti s ochorením COVID-19.
Zmeny a doplnenia zákona č. 305/2005 Z. z.
Zákon č. 466/2008 Z. z. priniesol niekoľko významných zmien a doplnení zákona č. 305/2005 Z. z. Medzi najdôležitejšie patria:
- Definícia dieťaťa: Upresnenie definície dieťaťa v § 2 písm. a) o dieťa, ktorému nemožno určiť obvyklý pobyt.
- Zákaz telesných trestov: Zdôraznenie zákazu používania telesných trestov a iných hrubých alebo ponižujúcich foriem zaobchádzania s deťmi (§ 7 ods. 3).
- Mediácia a odborná pomoc: Zavedenie možnosti mediácie a odbornej pomoci pre rodiny v krízových situáciách (§ 11 ods. 3 a 4).
- Odborná diagnostika: Uloženie dieťaťu povinnosti podrobiť sa odbornej diagnostike v špecializovanej ambulantnej starostlivosti (§ 12 ods. 1 písm. b).
- Účasť na programoch: Ponuka účasti na výchovných alebo sociálnych programoch pre rodičov alebo osoby, ktoré sa osobne starajú o dieťa (§ 12 ods. 3).
- Súčinnosť pri výchovných opatreniach: Podmienenie poskytovania pomoci dieťaťu jeho súčinnosťou pri vykonávaní výchovných opatrení (§ 14 ods. 1).
- Dôvody vylučujúce osvojenie: Doplnenie dôvodov vylučujúcich splnenie účelu osvojenia (§ 23 ods. 2 písm. e).
- Povinnosť podať návrh súdu: Uloženie povinnosti podať súdu návrh o splnení podmienok osvojiteľnosti dieťaťa bezodkladne (§ 23 ods. 5).
- Dočasné zverenie do krízového strediska: Posúdenie možnosti prednostného dočasného zverenia dieťaťa do starostlivosti krízového strediska (§ 27 ods. 2).
- Informovanie zákonného zástupcu: Povinnosť informovať zákonného zástupcu dieťaťa o premiestnení dieťaťa do iného zariadenia (§ 32 ods. 1).
- Príprava na náhradnú rodinnú starostlivosť: Možnosť požiadať o prípravu na vykonávanie náhradnej rodinnej starostlivosti pre fyzickú osobu, ktorej bolo dieťa zverené do náhradnej osobnej starostlivosti (§ 33 ods. 11).
- Citové väzby k súrodencom: Zohľadnenie citových väzieb dieťaťa k súrodencom pri príprave na náhradnú rodinnú starostlivosť (§ 34 ods. 1 písm. i).
- Pomoc pri nadviazaní osobného vzťahu: Poskytnutie pomoci dieťaťu pri nadviazaní osobného vzťahu medzi dieťaťom a žiadateľom o náhradnú rodinnú starostlivosť (§ 42 ods. 6).
V roku 1950 Winnicott povedal, že neexistuje fenomén „dieťa”, môže existovať len fenomén „matka a dieťa”. Pod pojmom „matka” nerozumieme len žena - matka. Psychológovia hovoria o tzv. blízkej osobe, ktorá sa o dieťa stará, kde nie je podstatné pohlavie, vek či príbuzenský vzťah. Dieťa považuje za rodiča toho, kto sa o neho skutočne stará. V prvom roku života dieťaťa sa vynára dôležitá psychosociálna kríza budovania základnej dôvery alebo nedôvery. Obdobie pripútania (attachmentu). Prostredie, v ktorom dieťa vyrastá, mu buď poskytuje dostatok dôvery a stability, alebo nie. Dieťa je tým pádom ohrozené v detskom domove (DeD), ale aj v rozpadávajúcej sa rodine, alebo keď sa ocitne v situácii nechceného dieťaťa. Najťažšie formy psychickej deprivácie pramenia už z tohto obdobia. Práve negatívne dopady psychickej deprivácie u detí dlhodobo žijúcich v DeD internátneho typu boli podnetom na transformáciu detských domovov na Slovensku a na ich postupný prerod na DeD rodinného typu s preferenciou profesionálnych rodín. V snahe minimalizovať pobyt detí v DeD a umiestniť ich do iných foriem rodinnej starostlivosti s hlavnou myšlienkou: „Aby každé dieťa malo svoju rodinu...“ začalo Občianske združenie Úsmev ako dar v roku 2000 v spolupráci s ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny realizovať transformáciu detských domovov. Nakoľko ide o proces dlhodobý a zložitý, v praxi sa každé úsilie stretáva aj s mnohými prekážkami.
V detských domovoch na Slovensku v súčasnosti vyrastá 4 589 detí, z toho viac ako tisíc práve v profesionálnej rodine (1 140, Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, údaje sú k 31. novembru 2011). Problematika sociálnej integrácie detí a mladých dospelých z detských domovov je preto stále vysoko aktuálna.
Sociálna integrácia a socializácia
Socializáciu vymedzuje Kraus (2008) ako proces postupnej premeny človeka ako biologickej bytosti na bytosť spoločenskú, teda postupné začleňovanie sa do života danej spoločnosti, proces, v ktorom sa učíme v danej spoločnosti žiť. Socializácia prebieha celý život náhodne, živelne. V priebehu života si človek osvojuje špecificky ľudské formy správania, jazyk, poznatky a normy, teda kultúru danej spoločnosti. Podľa Vágnerovej (2004) je potreba patriť k nejakému spoločenstvu, byť ním akceptovaný a pozitívne hodnotený dôležitou psychickou potrebou a základom skupinovej identity človeka. V priebehu života dieťaťa je prvou a najdôležitejšou podmienkou v primárnej socializácii dôverná väzba - napojenie na ľudí, ktorí majú svoj prístup k svetu už vytvorený. Za stav senzorického vývinu a dobrý emocionálny stav je toto spojenie takmer výlučne zodpovedné. Najjednoduchšie sa tento vzťah vytvára medzi dieťaťom a matkou, teda osobou, s ktorou je už počas tehotenstva citovo najbližšie spojený. V nej a pri nej sa môže so svojimi elementárnymi vitálnymi potrebami tepla, výživy, podpory a opatery cítiť najprirodzenejšie. Ide teda o potrebu blízkej osoby, ktorá je nevyhnutná na uspokojenie základných potrieb. Väzba na druhých ľudí závisí v rovnakej miere od toho, ako prispievajú k dobrému stavu (zdraviu) dieťaťa (Lewinski, 2006). Z hľadiska rozvoja osobnosti je pre dieťa najdôležitejšia primárna socializácia, ktorá prebieha v rodine, alebo prostredí, ktoré ju nahradzuje. Sekundárna socializácia je proces učenia a prispôsobovania jedincov v priebehu celého života. Nesúlad potrieb, hodnôt a noriem jedinca voči prostrediu zodpovedá sociálnej maladaptácii (maladjustácii, dysadaptácii), t. j. narušenej, neprimeranej alebo nedostatočnej adaptácie jedinca alebo malej sociálnej skupiny. Formou sociálnej maladaptácie je disociálne správanie, ktoré je typické svojou pestrou symptomatológiou a mnohofaktoriálnym pozadím. Môžu existovať aj iné druhy maladaptácie, napr. v širšom zmysle neurózy, poruchy osobnosti, psychózy. Ako uvádza Labáth a kol. (2001), v prípade, že nedochádza k spontánnej úprave disociálnych príznakov, resp.
Z nasledujúceho vyplýva, že základom úspešnej socializácie človeka je primárna socializácia (v rodine, alebo prostredí rodinu nahradzujúcom). Tu sa dieťa učí modelom správania a vzťahom k iným ľuďom, k vzdelaniu, k práci, k riešeniu problémov, k sebe samému. Nezanedbateľné miesto tu má vzor rodičov a štýl výchovy. To, že dieťaťu z DeD chýbajú tieto prirodzené vzory, ako aj modely fungovania bežnej rodiny, spôsobuje v mnohých prípadoch aj problémy pri jeho sekundárnej socializácii, ktorá prebieha vo výchovných, vzdelávacích, prípadne ďalších inštitúciách a prostrediach, do ktorých sa dieťa dostáva. Ďalšie problémy v tejto skupine nastávajú aj pri sociálnej integrácii po ukončení ústavnej starostlivosti. Sociálnu integráciu charakterizuje Slowík (2008) ako proces rovnoprávneho začleňovania človeka do spoločnosti - teda niečo úplne prirodzené, čo sa týka každého člena spoločnosti. Komplikácie však nastávajú v špecifických prípadoch niektorých osôb alebo minoritných skupín (etnické menšiny, osoby s postihnutím, mladí dospelí z DeD a pod.), ktoré sa od väčšinovej populácie výrazne odlišujú a nie sú schopné dosiahnuť prirodzeným spôsobom vysokú mieru socializácie. V týchto prípadoch je nevyhnutné ich integráciu aktívne podporovať a vytvárať pre nich vhodné podmienky.
Rizikové faktory a poruchy správania
Etiológia vzniku porúch správania je široká. Existujú vnútorné a vonkajšie činitele, ktoré majú vplyv na vznik týchto porúch. Poruchy správania charakterizuje Gaľová (2011) ako trvalejšie, široké, etiologicky rôznorodé spektrum maladaptívneho správania, keď je jedinec rezistentný na bežné výchovné pôsobenie. Deti a mladí dospelí v DeD sú rizikovou skupinou. Rizikovosť v tejto skupine znamená väčšiu náchylnosť, vyššie ohrozenie psychosociálneho vývinu oproti štandardnej populácii (Labáth, 2001). Za rozhodujúce rizikové faktory možno považovať najmä frustráciu, konflikt, depriváciu, strach a stres, ktoré sú častými sprievodnými javmi v patologických rodinách, ale aj pri odňatí dieťaťa z biologických rodín a pri prispôsobovaní sa dieťaťa na nové prostredie a ľudí v DeD. Vznik psychosociálneho narušenia, ako je zrejmé už z jeho názvu, je daný súhrou činiteľov psychických (deprivácia v nefunkčnej rodine alebo v podmienkach DeD) a sociálnych (nedostatočná výchova, zanedbávanie v rodine, spôsob výchovy v DeD a pod.). Možno súhlasiť s názorom Škovieru (2006), že fungujúca rodina má v prvých štádiách psychosociálneho vývinu dieťaťa oveľa väčšie možnosti vytvoriť také prostredie, v ktorom vie dieťa primerane riešiť svoje psychosociálne krízy. Medzi najčastejšie sociálnopatologické javy, s ktorými sa stretávame v prostredí detských domovov, patria šikanovanie a rôzne poruchy správania (asociálne správanie, neposlušnosť, disociálne správanie). Deti majú aj rôzne psychologické problémy ako sú napr. úzkostné poruchy, hyperaktivita a impulzivita, detská depresia (Oláh, 2005). Ďalšími typickými symptómami detí s poruchami správania sú aj záškoláctvo, výchovné problémy, trestná činnosť, drogová skúsenosť, agresívne prejavy, hyperaktivita s narušenou pozornosťou, túlanie, predčasné sexuálne aktivity (Škoviera, 2007).
Výskumom sociálnej integrácie mladých dospelých z detských domovov (Kollárová, Hučík, 2011) boli zistené najčastejšie poruchy správania vyskytujúce sa u detí v DeD (Obr.1) ako aj najčastejšie sociálno-patologické javy ohrozujúce mladých dospelých po odchode z DeD (Obr. Obr. Všetky tieto poruchy je nutné podchytiť v počiatočnom štádiu a venovať im zvýšenú pozornosť. Súčasná situácia v oblasti sociálno-patologických javov u detí a mládeže nás upozorňuje na potrebu účinnej prevencie. Uskutočňovať tento proces je veľmi náročné a zahŕňa celý proces realizácie opatrení mnohých inštitúcií, ktoré majú za úlohu znížiť výskyt a šírenie sociálno-patologických javov.
Profesionálna náhradná starostlivosť
Dosiahnuť úspech v reedukačnom procese u detí a mladých dospelých s poruchami psychosociálneho a emocionálneho vývinu je veľmi náročné a podmienené mnohými faktormi. Jednotlivé modely reedukačných programov podčiarkujú buď pôsobenie na „vnútorné“ faktory, ktoré viedli k delikventnému vývinu, alebo dôležitosť kvality sociálneho prostredia a výchovného pôsobenia, resp. sa obidva prístupy v rozličnej miere kombinujú. Napriek snahe teoretikov aj pracovníkov z praxe nájsť a overiť čo najefektívnejší model vzájomne prepojených a systematicky nadväzujúcich metód a postupov, vychádzajúc z vedeckých poznatkov psychológie, pedagogiky, špeciálnej a liečebnej pedagogiky, psychiatrie a iných vedných odborov, predsa sa ukazuje ako najdôležitejší ľudský faktor. V tomto smere možno vyzdvihnúť profesionálnu rodinu, ktorá poskytuje deťom a mladým dospelým s poruchami správania alternatívu na zmiernenie a prekonanie týchto porúch v rodinnom nie inštitucionálnom prostredí. Pri závažných poruchách správania, ako sa uvádza v Koncepcii zabezpečovania výkonu súdnych rozhodnutí v detských domovoch na roky 2012 - 2015 s výhľadom do roku 2020 Plán transformácie a deinštitucionalizácie náhradnej starostlivosti (ÚPSVaR, 2011), nie je individuálny integračný prístup vhodným, účinným prostriedkom. Dieťa ohrozuje nielen chod samostatnej skupiny v DeD, ale aj seba, prípadne iných vo svojom okolí.
Pri profesionálnej rodine treba predovšetkým vyzdvihnúť význam profesionálnej rodiny pre dieťa. Táto forma náhradnej starostlivosti zohľadňuje napĺňanie individuálnych potrieb dieťaťa a najviac sa približuje modelu rodinnej výchovy. Dieťa v profesionálnej rodine má možnosť vyrastať v rodinnom prostredí, čo je z hľadiska jeho vývinu veľmi dôležité pre budovanie vzťahov a väzieb. Profesionálny rodič dáva dieťaťu stálosť osoby, ktorá sa o neho stará. Dieťa v profesionálnej rodine vyrastá v prostredí s dostatočnými podnetmi pre jeho vývin a získava v profesionálnej rodine prirodzeným spôsobom vzory rodinných rol.
Profesionálna náhradná výchova v rodine bola u nás prvýkrát právne zakotvená v roku 1993 v zákone č. 279/1993 Z. z. o školských zariadeniach. Detské domovy v tom čase patrili pod rezort školstva a jeho zámerom bolo vytvoriť taký typ náhradnej rodinnej starostlivosti, v ktorom by sa spájali výhody rodinného prostredia s dostupnosťou odbornej pomoci pri výchove (Mikloško, 2008). Profesionálna náhradná výchova v rodine bola určená pre tie deti, ktoré si nebolo možné osvojiť a pre ktoré sa nenašli ani pestúnske rodiny. To znamená pre skupinu detí znevýhodnenú tým, že to boli staršie deti, súrodenecké skupiny, rómske deti, deti s výchovnými problémami, mentálne či psychicky postihnuté deti alebo pre deti, ktoré síce boli v kontakte s rodičmi, ale rodičia ich nemohli sami vychovávať (Oláh, 2005). Podľa Mikloška (2011) má profesionálna rodina obrovský význam najmä pre malé deti, pretože nevyrastajú v anonymnej inštitúcii, ale v rodine, ktorá napĺňa ich potrebu mať blízku osobu a umožňuje tak deťom rozvinúť zdravú osobnostnú štruktúru a v budúcnosti byť dobrým rodičom.
V profesionálnej rodine zabezpečujú starostlivosť o deti jednotlivec alebo manželia, ktorí sú zamestnancami detského domova alebo fyzická osoba, ktorá je zamestnancom detského domova vo vlastnom rodinnom prostredí. Manželia môžu zabezpečovať starostlivosť v profesionálnej rodine, ktorá je zriadená v samostatnom dome alebo byte, ktorý je vymedzenou časťou detského domova, len ak sú obaja zamestnancami detského domova. Detský domov je povinný utvárať také podmienky v detskom domove, aby každé dieťa do veku troch rokov, ktoré sa prijíma do detského domova, bolo čo najskôr po diagnostike zaradené do profesionálnej rodiny. Detský domov udržiava s mladým dospelým s jeho súhlasom kontakt aj po jeho odchode z detského domova a poskytuje mu potrebné poradenstvo pri osamostatňovaní. Od januára 2013 musí byť do profesionálnej rodiny umiestnené každé dieťa do 6 rokov veku. Ústredie práce chce túto hranicu postupne zvyšovať a umožniť vyrastať v rodinnom prostredí čo najväčšiemu počtu detí. Ústredie tiež spúšťa projekt pre lepšiu pripravenosť a podporu profesionálnych rodičov.
Profesionálne rodiny postupne nahrádzajú ústavnú starostlivosť a v posledných rokoch je evidentný nárast profesionálneho rodičovstva na Slovensku (Tab. Tab. č. V zmysle Koncepcie si Ústredie dalo za cieľ postupným zvyšovaním počtu profesionálnych rodín zabezpečiť také podmienky, aby najneskôr v roku 2015 každé dieťa minimálne do 8 roku veku a najneskôr v roku 2020 každé dieťa minimálne do 10 rokov veku bolo umiestnené v profesionálnej rodine. Situácia v DeD za posledné roky jasne hovorí o náraste profesionálneho rodičovstva. Podľa údajov Ústredia práce sociálnych vecí a rodiny (ÚPSVaR) počet profesionálnych rodičov v DeD sa v priebehu rokov 2008 až 2010 neustále zvyšuje. Počet profesionálnych rodičov stúpol v porovnaní s rokom 2008 o 181, čo predstavuje nárast o 54,3 % a počet detí a mladých dospelých v nich umiestnených o 388 detí a mladých dospelých. Taktiež bol zaznamenaný stúpajúci počet profesionálnych rodičov, ktorí sú ochotní a schopní zabezpečovať poskytovanie starostlivosti väčšiemu počtu detí, čiže aj väčším súrodeneckým skupinám (Koncepcia...).
| Rok | Počet profesionálnych rodičov | Počet detí a mladých dospelých |
|---|---|---|
| 2008 | 333 | 752 |
| 2010 | 514 | 1140 |
V súvislosti s profesionálnym rodičovstvom ÚPSVaR riešilo niekoľko prípadov ťažkostí pri odchode dieťaťa z profesionálnej rodiny do náhradnej rodiny. Išlo o podnety profesionálnych rodičov súvisiace s tým, že počas starostlivosti vznikla medzi profesionálnym rodičom a dieťaťom silná citová väzba, čo spôsobovalo problémy profesionálnym rodičom odovzdať dieťa do náhradnej rodiny. „Dočasnosť“ starostlivosti o dieťa v profesionálnej rodine vystúpila do popredia najmä v súvislosti s umiestňovaním detí do 3 rokov veku, kde je častejšie zverovanie týchto detí do náhradných rodín alebo návrat do vlastnej rodiny. Tieto deti zostávajú v profesionálnych rodinách niekoľko mesiacov, niekedy týždňov. Deti sa v profesionálnych rodinách častejšie menia, čo je určite náročné. V začiatkoch profesionálneho rodičovstva sa do profesionálnych rodín umiestňovali deti, ktoré mali nižšiu šancu na zverenie do pestúnskej alebo adoptívnej rodiny (napr. s postihnutím). Tieto deti zotrvávali v profesionálnych rodinách dlhšie, často až do plnoletosti. Téma pripútania sa v profesionálnej rodine je preto veľmi aktuálna. Syndróm CAN v profesionálnych rodinách je zriedkavý, žiaľ, nie neexistujúci jav. Sú ojedinelé prípady, keď profesioná...
Častokrát sa stretávame s obdivnými vyjadreniami smerom k rodičom, ktorým sa narodilo dieťatko s postihnutím. Ako to skvele zvládajú, akí sú trpezliví, silní, plní odhodlania, nevzdávajú sa a popritom ich častokrát sprevádza zmysel pre humor a dobrá nálada. Keď spoznáme tieto fázy, budeme k týmto rodičom viac empatickí, občas menej kritickí a v neposlednom rade budeme im môcť byť viac nápomocní. Práve preto som sa Vám ich rozhodla predstaviť. Fáza šoku a popretia je bezprostredná reakcia rodičov na oznámenie diagnózy. Šok sa prejavuje ustrnutím až neschopnosťou reagovať. V tejto fáze sa rodičia nezaujímajú o starostlivosť o dieťa, bližšie informácie ohľadom diagnózy, ďalšiu možnú liečbu či špeciálno-pedagogické postupy. Fáza bezmocnosti pramení predovšetkým z náročnej a pre nich neznámej situácie, pred ktorú sú postavení. Najmä u matiek sa objavujú časté pocity viny za zlý zdravotný stav dieťaťa. Vracajú sa do obdobia tehotenstva a snažia sa zistiť, kde sa stala chyba, čo urobili zle. Fáza postupnej adaptácie a vyrovnávania sa s problémom v tejto fáze sa rodičia začínajú vo zvýšenej miere zaujímať o ďalšie informácie. Chcú zistiť najmä príčinu postihnutia dieťaťa, jeho podstatu a všetky dostupné informácie. Racionálne spracovávanie informácií je do značnej miery ovplyvnené silnými emóciami, ktoré rodičia stále prežívajú, takže môžu byť do značnej miery skreslené. Z negatívnych emócií sa môžeme stretnúť s prežívaním smútku, depresie, strachu a úzkosti, ale aj pocitmi hnevu. Ďalšou intenzívnou potrebou je hľadanie vinníka. Pri snahe organizmu vyrovnať sa s takou záťažou sa objavujú typické stratégie zvládania, ktoré sú buď aktívne alebo pasívne. Aktívny spôsob sa prejavuje tendenciou bojovať s danou situáciou. Rodičia často hľadajú pomoc u liečiteľov, v najrôznejších metódach a terapiách, ktoré sú finančne veľmi náročné a dieťaťu nijako nepomáhajú. Rodičovská túžba po vyliečení dieťaťa spôsobuje, že to nedokážu odhaliť. Pasívnou reakciou zo strany rodičov je neschopnosť zvládnuť situáciu a únik z nej, napr. Fáza realistického postoja - rodičia postupne prijímajú skutočnosť, že ich dieťa je postihnuté a berú ho také aké je. Jednotlivé fázy ovplyvňuje mnoho faktorov. Neznamená to, že každý rodič prejde až do poslednej fázy. Jednotlivé fázy sa často striedajú. Nie je ojedinelé, že sa rodič vráti do predchádzajúcej fázy, napr. pri zmene a zhoršení zdravotného stavu dieťaťa, počas Vianoc, pri nástupe rovesníkov do školy. Obrovský vplyv na proces akceptácie dieťaťa má však spôsob, akým bola oznámená diagnóza dieťaťa rodičom. V praxi sa môžeme stretnúť aj s tým, že ani obaja rodičia nie sú v rovnakej fáze. Kým na začiatku otec nerozumie, čo sa deje, prečo matka stále plače a je depresívna, snaží sa navštevovať extrémne veľa odborníkov, cvičí a rehabilituje s dieťaťom. Otec samozrejme vie, že je nejaký zdravotný problém, ale nedokáže posúdiť jeho závažnosť. U mužov dochádza k uvedomeniu si závažnosti situácie až v čase, kedy má dieťa 2 - 3 roky a vidia a majú ho možnosť porovnať so svojimi vrstovníkmi.