Ľudský mozog je napriek pokročilej vede stále veľmi záhadný. Jednou z najtajomnejších oblastí je pamäť. Môžeme ju cibriť ale aj stratiť, napríklad pri úraze alebo chorobe ako Alzheimer. O možnostiach a kapacite pamäte vieme pomerne málo, no postupne sa dozvedáme stále viac.
Nikto si nepamätá prvé roky svojho života a vedci zhodne tvrdia, že to možné ani nie je. Mnohé mozgové štruktúry, od ktorých závisí pamäť, totiž v tom čase ešte nie sú vyvinuté. Podľa odborníkov si môžeme vybaviť iba tie spomienky, ktoré sme prežili, keď sme mali dva roky a viac. Obraz toho, ako sme žili do tohto veku, sa dá v našej mysli vytvoriť iba vďaka fotografiám, videám alebo z rozprávania rodičov.
Niektorí ľudia však tvrdia, že si pamätajú oveľa viac a spomínajú si dokonca aj na to, ako sa narodili. "Mám živé spomienky na to, ako som sledoval svoje ruky a nohy," hovorí riaditeľ televízie, 72-ročný Ivan Silverstein z anglického grófstva Bedfordshire. "Všade bola tma a ja som plával. Viem, že sú to spomienky z matkinho lona." Vraj si presne pamätá aj to, že ho očkovali v nejakej veľkej budove a ako mu mama spievala, keď ho držala v náručí. S podobnou skúsenosťou sa podelil rovnako starý dôchodca Winston Eversley z ostrova Wight. Tvrdí, že si veľmi dobre pamätá bolesť a nie veľmi citlivé zaobchádzanie po narodení. Do pamäte sa mu vryl najmä zápach dezinfekčných prostriedkov a všetko to v ňom vzbudzovalo obrovskú nedôveru voči novému prostrediu. "Nerozumel som tomu, prečo mám v pamäti ten zápach, nedokázal som ho s ničím spojiť, až kým som nemal ako päťročný chlapec úraz," povedal. Kľúčom ku spomienkam je práve vôňa. Keď ho ako malého chlapca priviezli do nemocnice v Glasgowe s poraneným palcom a on zacítil zápach dezinfekcie, zrazu mu bolo jasné, že je to miesto, kde sa narodil. "Niekto si pamätá 12. deň svojho života."
Salvador Dali však vo svojom memoáry napísal, že si pamätal cestu z maternice, akoby to bolo včera. Vedci si myslia, že jeho „spomienky“ boli výplodom predstavivosti.
Hypertymézia: Výnimočná pamäť
Existuje však malé percento populácie, ktoré si pamätá aj takéto detaily. Ide o poruchu zvanú hypertymézia (HSAM), ktorá je extrémne vzácna. Celosvetovo bolo identifikovaných len 33 vedecky potvrdených prípadov, ale je pravdepodobné, že ich je viac. Touto diagnózou trpí menej ako 100 ľudí na celom svete a dokážu detailne si zapamätať obrovské množstvo udalostí, ktoré zažili.
Ľudia s hypertyméziou majú takmer dokonalú pamäť. Dokážu si spomenúť na každý jeden deň svojho života vrátane mnohých presných detailov. To však neznamená, že sa ľahšie učia nové pojmy, a v testoch inteligencie zvyčajne dosahujú priemerné výsledky.
Na prvý pohľad to znie ako super schopnosť, ktorá dovoľuje zapamätať si napríklad celé učivo alebo aj obľúbené knihy od slova do slova, na druhej strane je ale vyčerpávajúce, pamätať si všetky detaily každého dňa a pripomínať si ich. Ľudia trpiaci touto diagnózou môžu ľahko upadnúť do depresií a iných psychických problémov, práve vďaka tomu, že ich trápi minulosť, na ktorú nedokážu zabudnúť. Niektorí ľudia s touto „poruchou“ dokonca tvrdia, že ich krátkodobá pamäť funguje úplne rovnako ako nám - tak isto zabudnú, kam si odložili kľúče, alebo telefónne číslo svojej polovičky.
Výhodou syndrómu je napríklad to, že pacienti sa nemusia toľko učiť na písomky či skúšky alebo že si dokonale pamätajú všetky narodeniny či iné dôležité udalosti. Pacienti si dokonale pamätajú dátumy narodenín ostatných ľudí či iné dôležité udalosti.
Jednou z nevýhod je, že si pamätajú všetky životné udalosti do najmenších detailov, dokonca aj tie nepríjemné. „Predstavte si, že by ste si pamätali najdrobnejšie detaily z udalosti, ktorá sa stala pred mnohými rokmi. Presne to pociťujú ľudia, ktorí trpia touto poruchou."
Rebecca Sharrock si zase pamätá každý jeden deň svojho života od 12. dňa po narodení. Pred piatimi rokmi Denník N písal o príbehu Austrálčanky Rebeccy Sharrockovej, ktorá vraví, že si pamätá už 12. deň svojho života. Výpovede, podľa ktorých si osoba pamätá zážitky už niekoľko dní po narodení, však nemožno overiť.
Ako funguje pamäť a čo ovplyvňuje spomienky?
Štruktúra mozgu a úroveň jeho činnosti sa môžu u ľudí s hypertyméziou líšiť. Každá oblasť mozgu má svoju úlohu. Amygdala je časť mozgu zodpovedná za spracovanie pamäti, pokiaľ ide o emócie, ako je vytváranie spomienok spojených s pozitívnymi a negatívnymi emocionálnymi zážitkami. Výskum pomocou zobrazovania mozgu ukazuje, že ľudia s hypertyméziou majú väčšiu pravú amygdalu a zlepšené spojenie medzi amygdalou a hipokampom. Môžu vykazovať zvýšenú aktivitu v mozgu v porovnaní s ľuďmi bez tohto syndrómu.
Štúdia ukázala, že si na konkrétne veci lepšie spomenieme, ak znovu vytvoríme tie isté podmienky, ako keď sa tieto informácie kódovali - teda keď sme sa učili alebo keď sa nejaká udalosť odohrala. Jeden test spočíval v tom, že ľudia museli strčiť ruky do vedra s ľadom a zapamätať si niekoľko konkrétnych slov. Tento fakt môže pomôcť aj študentom pri skúškach.
Skús nakresliť svoju mamu alebo najlepšieho kamaráta. Napriek tomu, že týchto ľudí poznáš veľmi dobre, môže byť ťažké spomenúť napríklad na farbu očí. Detialy ako tvar ucha či vrásky okolo očí sú premenlivé a pre naše podvedomie sú akoby menej podstatné. Väčšiu dôležitosť venujeme celkovému dojmu, dominantným črtám (ako výška, postava, farba vlasov,…) a povahovým vlastnostiam, dalo by sa povedať i trvácnejším znakom.
Zdá sa, že z nejakého dôvodu odmietame alebo zabúdame na prípady, kedy nás pamäť zradila a prednostne spomíname na jej úspechy. To môže byť vážny problém napríklad pre policajtov, ktorých presvedčenie o správnosti ich pamäte môže mať vplyv na trestné konanie.
Detská amnézia a vplyv technológií
Čo vysvetľuje detskú amnéziu? Jeden z dôvodov je, že tvorba autobiografických spomienok vyžaduje existenciu „self“, čiže osobnosti, a teóriu mysle (z angl. theory of mind). Výskyt self sa meria testom s rúžom. Dieťa sa postaví pred zrkadlo a na nos sa mu rúžom nanesie bodka. Potom sa sledujú jeho reakcie. No staršie deti vo veku 18 až 24 mesiacov sa nosa dotýkajú a dokonca sa tvária rozpačito. Podľa vedkyne tu však existuje minimálne časová spojitosť.
Ďalším vysvetlením detskej amnézie je, že deti začínajú hovoriť až v druhom roku života. Z toho plynie, že si predtým nedokážu vytvoriť príbehy o udalostiach zo svojho života. „Jazyk je pre náš druh taký dôležitý, že keď ho nadobudneme, prakticky už premýšľame stále v jazyku. Preto je aj self úzko previazaná s jazykom. Takmer všetko si verbalizujeme, aj to, čo prežívame (t. j. Predpoklad je, že v ranom detstve, kým deti nemajú kontrolu nad jazykom, kódujú informácie neverbálne.
Rolu jazyka pri detskej amnézii podporuje aj zopár experimentov. „Deti, ktoré boli vo veku 27 až 39 mesiacov rýchlejšie v nadobúdaní jazyka, vedeli po 6 až 12 mesiacoch opísať niektoré udalosti z testovej situácie. Ale takisto len vtedy, keď dostali konkrétne otázky, nie spontánne,“ vraví Turoňová.
Vplyv môže mať aj to, že deti v ranom detstve zrejme kódujú informácie doslova, čiže presne tak, ako ich vnímajú. Vedci riešia, ako súvisí vývoj hipokampu s ukladaním autobiografických spomienok. Psychologička Turoňová povedala, že takzvaná „hypotéza hipokampálnej neurogenézy“ predpokladá, že zmeny v hipokampe bránia ukladaniu informácií.
Pamäť inteligentných telefónov a sociálnych sietí nám v živote často pomáha, keď nám napríklad pripomenie narodeniny kamaráta alebo udalosť, ktorej sa chceme zúčastniť. Na druhej strane môže pôsobenie technologických výdobytkov našej pamäti škodiť. Iným slovami, je nám diktované na čo si máme spomenúť - čo máme mať v hlave a čo nie. Keby sme si pritom na tú istú udalosť spomenuli sami, celkom určite by sa do popredia dostala iná spomienka alebo séria spomienok.
Zákerne nás môže zradiť aj naša „budúca pamäť“ - to je to, keď si veci nemusíme písať lebo „ich máme v hlave.“ Ako upozorňuje pschologičky z University College v Londýne Julia Shawová, túto slabosť našej pamäte občas zneužívajú aj niektoré predplatné služby. Dajú klientovi skúšobnú verziu zadarmo na určitú dobu (napr. mesiac), po ktorej mu služby začnú riadne účtovať.
Ako vznikajú spomienky a ako ich strácame - Catharine Young
