Klamstvo je neoddeliteľnou súčasťou ľudského života a sociálnych interakcií. Každý z nás sa niekedy dopustil lži, či už s úmyslom ublížiť, alebo naopak, ochrániť city druhého. Zmyslom lži je zavádzanie a manipulácia, pričom motiváciou býva nejaký druh zisku. Lož môže mať rôznu podobu - od zahmlievania skutočnosti, cez predstieranie, dezinformáciu, manipuláciu až po klasickú lož definovanú ako zámerný podvod. Dokonca aj vyhýbanie sa pravde, jej preháňanie či spochybňovanie, alebo pasívne „zabudnutie“ na dôležitú informáciu, môžeme považovať za formu klamania.
Výrok „každý má svoju pravdu“ neplatí. Skôr platí tvrdenie, že rôzni ľudia môžu mať k rovnakej skutočnosti odlišný postoj, čo však ešte neznamená, že klamú. Klamanie a podvádzanie je súčasťou zložitých sociálnych interakcií, a preto nie je lož ako lož. Hovoriť vždy a za každých okolností pravdu nie je v štandardných sociálnych vzťahoch ani únosné, ani možné, keďže väčšina dospelých ľudí sa v bežnom živote správa utilitaristicky.
Každodennosť klamania sa prejavuje pri udržiavaní moci, v reklame a propagande, v politike. Je veľa dôkazov o tom, že ľudí možno ovplyvniť prázdnymi informáciami typu reklamy. Spoľahlivým spôsobom, ako ľudí primäť veriť nepravdám, je ich časté opakovanie, keďže to, čo je známe, sa ťažko odlišuje od pravdy. To, čo je teda kognitívne ľahké, známe a často aj povrchné, vyvoláva ilúziu pravdy. Ak teda chcete, aby vás ľudia považovali za dôveryhodných, nepoužívajte zložitý, zle zapamätateľný jazyk tam, kde možno použiť jazyk jednoduchší.
Hodnotíme ľudí ako hodnoverných či nedôveryhodných automaticky, intuitívne, dlho predtým, než sa o nich skutočne dozvieme viac. Dôverujeme alebo nie, a pritom ani nevieme prečo. Spoliehame sa vo svojom úsudku na intuitívne závery, ktoré by sme ale nevedeli obhájiť ani vysvetliť. Na zložitú otázku, či niekto je alebo nie je klamár, dokážeme bleskovo vytvoriť afektívny úsudok. Skutočne rýchle, ale najmä kvalifikované reakcie a odpovede však zvládneme vygenerovať len po dostatočne dlhom tréningu a skúsenostiach, inak hrozí riziko nepríjemných omylov. Aby sme sa im vyhli, je lepšie substituovať zložité otázky typu „je či nie je klamár“ jednoduchšími. Napríklad: „Môže dotyčný klamstvom v tejto situácii niečo získať?“, „Mám s tým človekom už nejaké skúsenosti?“, „Sú o ňom aj iné referencie od iných ľudí?“ Týmto postupom sa vyhneme často unáhleným afektívnym odhadom, ktoré vedú nevyhnutne k skresleniam, nálepkovaniu a nepríjemným omylom.
Je nebezpečné vynášať úsudky a rozhodnutia „konzultáciami“ s našimi emóciami. Je to nebezpečné preto, lebo sa opierame o dojem, nie úsudok. Aký mám z toho človeka pocit? Je mi sympatický? Páči sa mi? Takéto afektívne odhady sú príkladom substitúcie, keď odpoveď na jednoduchú otázku „aký mám z neho pocit?“ slúži ako odpoveď na zložitejšiu otázku „možno mu dôverovať?“. Ak niekoho zhodnotíme bleskovo ako sympatického, sme mu priaznivo naklonení, hodnotíme jeho hodnovernosť automaticky a intuitívne vysoko, a to bez relevantných dôkazov.
Klamanie môže nadobúdať aj prosociálny rozmer. Záleží na uhle pohľadu či na spoločenských konvenciách. Tzv. spoločenská či „nevinná“ lož nemusí byť nebezpečná (napr. radosť z darčekov, ktoré sa nám nepáčia). Konvencie vyžadujú aj nezraňujúcu zdvorilosť, keď druhá strana tuší, že to nie je pravda, ale oceňuje snahu o eufemizujúcu milosrdnú lož (napríklad lekár zamlčí infaustnú diagnózu). Klamstvo v prospech kolektívu tiež nemusí byť považované za lož. Ak o svojich charitatívnych zámeroch a skutkoch otvorene nehovoríme (vedome pomlčíme), tiež sa to za klamstvo nemusí považovať. Môže byť teda dokonca šľachetné a morálne či cnostné nehovoriť za istých okolností pravdu (napríklad prehnané varovanie alebo povzbudzovanie).
Niektoré lži sa zdajú byť dokonca vierohodnejšie než poniektoré pravdy. Taktiež väčšina bežných lichôtok sa za lož nepovažuje, pretože zdvorilostné komplimenty v zmysle klamania ako každodennosti, počúvame často radšej ako nepríjemnú pravdu a naviac uľahčujú komunikáciu. Len si musíme dávať pozor na prípadnú sofistikovanú a účelovú manipuláciu, ktorá sa môže skrývať za zdanlivo úprimnými lichôtkami, napr. zištné komplimenty alebo vypočítavé lichôtky nadriadenému.
Psychológia chápe ako skutočnú lož iba vedomé, t.j. úmyselné a zámerné získanie nejakej výhody na úkor druhého. Táto najzložitejšia úroveň klamania sa v plne rozvinutej podobe evolučne objavuje až u človeka. Rozvíjala sa pravdepodobne súbežne s takými „luxusnými“ vlastnosťami ako je uvedomelé bytie (mentalizácia), empatia, jazyk, reč, umenie, láska, humor, alegória, irónia atď. Klamanie je evolučne výhodný a rozšírený druh strategického správania.
V prírode najjednoduchšia úroveň zavádzania a klamania je maskovanie, napr. niektoré rastliny a hmyz. Kamufláž (mimikry) je v živočíšnej ríši rozšírená. Nejde o klamanie v pravom slova zmysle, ale o evolučne podmienený spôsob prežitia. Aktívnejšie klamanie sa už opiera nielen o vrodené, geneticky determinované vzorce správania, ale i o nejaký druh učenia. Takticky podvádzať a získať tým pádom nejaké výhody je súčasťou normálneho repertoáru správania zvierat. Zmyslom takéhoto správania je zavádzanie v mene zisku nejakej výhody. Zavádzanie u subhumánnych organizmov je obmedzené a stereotypizované. Najvyšší druh klamania, t.j. vedomé, úmyselné klamanie, je vlastné až človeku, je tvorivé a vyžaduje už zložitú psychologickú súčinnosť.
S náznakmi podvádzania sa stretávame už u detí. Klamanie je normálna súčasť detského psychického a sociálneho vývinu a úzko korešponduje s utváraním metareprezentačných schopností, s utváraním vedomia nie v zmysle bdelosti či poznávania, ale v zmysle sebauvedomovania, ktoré sa plne vyvíja okolo štvrtého roku života dieťaťa. Mentalizovať znamená prezieravo sa orientovať v mysli druhého. Ľudia v norme získavajú mentalizáciu a teda nepriamo aj schopnosť klamať prakticky „zadarmo“, ako produkt maturačného procesu. Rodíme sa tak pripravení klamať.
Vďaka mentalizácii na vyššej než implicitnej intuitívnej úrovni si už dieťa uvedomuje, že nielen ja, ale aj ten druhý môže, ale nemusí vravieť pravdu. Je schopné premýšľať o klamaní, má teda jedinečné vedomie s vlastnými obsahmi, za oponu ktorého nás nemusí pustiť. Je schopné uvažovať samo o sebe. V kocke to znamená, že dieťa si je vedomé vlastného vedomia aj vedomia u iných. Bez tohto predpokladu by dieťa nedokázalo manipulovať s vlastnými rodičmi, aby získalo nejakú výhodu.
Väčšina experimentálnych prác dokázala, že sú to najmä dve kôrové oblasti čelných lalokov - vonkajšia horná (dorzolaterálna) a vnútorná spodná (ventromediálna) - ktoré sú kľúčové oblasti prefrontálnych lalokov aktivovaných pri klamaní. Oblasti, ktoré by sa nejako aktivovali pri oznamovaní pravdivých informácií, sa neobjavili, neboli zaznamenané. V ľudskom mozgu sa doposiaľ nepodarilo lokalizovať oblasti, ktoré by priamo súviseli s klamstvom. Žiadne funkčné anatomické oblasti mozgu, ktoré by boli iba podkladom podvádzania, neexistujú.
Je pravdou, že klamanie aktivuje neurokognitívnu sieť veľkého rozsahu, pričom tie isté oblasti mozgu riešia aj iné problémy (napr. orientovanú pozornosť alebo sebauvedomovanie) v súlade s princípom, že mozog pracuje nielen diferencovane, ale aj unitárne. Naviac platí, že rozličné druhy lži z hľadiska ich zložitosti zodpovedajú aktivácii rozličných neuronálnych systémov.
V prvom rade klamanie je zložitý kognitívny proces a zaťažuje teda poznávacie funkcie, najmä exekutívne, viazané na činnosť prefrontálnych a parietálnych lalokov. Klamár totiž vedome oznamuje niečo, čo pravdou nie je, musí preto pozorne, s akcentom aj na detail a kontext, prepracovať informáciu na dezinformáciu. K tomu je potrebné vierohodne reštrukturovať pravdivú informáciu a skonštruovať nový presvedčivo fabulovaný scenár. Musí pritom manipulovať s informáciami v pracovnej pamäti. Pri argumentácii potrebuje odhadnúť mieru rizika a prezieravo anticipovať možné protireakcie. Predpokladá to značnú mentálnu flexibilitu, schopnosť počítať s neočakávanými a nepredvídateľnými zmenami plánu, čo bez exekutívy nie je možné.
Vykonštruovanú dejovú líniu postavenú na fabulovaných informáciách je náročnejšie ukladať i vybaviť ako tú, ktorá je založená na skutočne prežitých udalostiach. Väčšina klamstiev je všedných, lichôtky, komplimenty atď. Sú to tzv. izolované či spontánne lži, ktoré sú kognitívne menej náročné, než klamania o závažných skutočnostiach, ktoré sú zväčša dopredu pripravované. Tieto premyslené a zložité lži sú zvyčajne súčasťou nejakého scenára, napr. plánovanie či zakrývanie vraždy ap.
Pri tvorbe tzv. koherentnej (zložitejšej) lži je nutné podržať v pamäti väčší počet položiek súčasne, čo je väčší nápor na pracovnú pamäť, než vytvorenie spontánnej lži. Jestvujú aj memorované (nabiflené) lži, ktoré patria do nejakého scenára a tie sa tvoria ľahšie, lebo sa ľahšie vyvolávajú z pamäti.
Podvádzanie okrem riadiacich funkcií zaťažuje mentalizáciu, keďže klamár musí predvídať, čo sa deje v mysliach iných ľudí, ktorých sa snaží dobehnúť. Je to schopnosť odhadnúť druhých ľudí, prezieravo predvídať ich správanie, čítať ich zámery a motívy. Ľudia, ktorí dokážu odhadnúť, čo sa deje v mysliach iných ľudí, sú intuitívne považovaní za bystrých či prefíkaných.
Morálne dilema aktivuje v prvom rade ventromediálny prefrontálny cortex. Jeho poškodenie vedie k zníženiu empatie a chápania sociálnych vzťahov a činí klamanie ľahším, bez morálneho „balastu“, čo je typické napr. pre disociálne poruchy osobnosti. Morálne rozhodovanie pri klamstve prebúdza k činnosti aj systém, do ktorého patrí orbitofrontálna kôra, predné póly spánkového laloka a kôra v oblasti sulcus temporalis superior a zadná časť gyrus cinguli. Sú to oblasti integrujúce emócie, pamäť, predstavivosť.
Pri klamaní, najmä zložitom, musím vynakladať značnú sebakontrolu, čo je vyčerpávajúce a čím je klamlivý manéver náročnejší, tým vyššia je i kognitívna zaneprázdnenosť a možnosť chyby, odhalenia. Ak ide pri klamaní o veľa, aj veľa riskujeme a viac sa emočne angažujeme. Je to sprevádzané mohutnými emóciami - strachom, výčitkami, vzrušením, ktoré je nutné tlmiť alebo presvedčivo zahrať.
Klamanie môže viesť aj k vnútornému emočnému konfliktu, keďže potláčam poctivú odpoveď. Tomu zodpovedá aktivácia činnosti kôrových oblastí, ktoré spracovávajú emócie. Do činnosti sa uvádzajú najmä amygdaly, kôra inzuly, predná cingulárna a orbitofrontálna kôra. Sú to kľúčové uzly „mapy strachu“ v ľudskom mozgu.
Ako vidieť, klamanie aktivuje rozsiahle anatomicko-funkčné systémy mozgu. Ak niektorý z týchto systémov mozgu vykazuje štrukturálne alebo funkčné odchýlky, pracuje odchylne, aj my potom klameme ľahšie, bez námahy. Ak teda u dotyčného klamanie nevedie k žiadnemu benefitu, či nevyvoláva adekvátnu emočnú odozvu, môže ísť o klamanie ako chorobu, prinajmenšom ako poruchu.
Ľudia totiž klamať môžu, ale činnosť mozgu neklame. Sú aj ľudia, ktorí pri zavádzaní a nečestnom konaní nepociťujú žiadne emócie a nedokážu ani anticipovať dôsledky svojho nekorektného správania, čo je príznačné pre niektoré duševné poruchy. Aj tzv. neziskové klamanie bez zlovoľného charakteru ako symptóm psychickej poruchy môže spôsobovať okoliu problémy, napr. notorickí intrigáni, kverulanti.
Iní sú presvedčení, že vravia pravdu. Môžu to byť mylné presvedčenia niektorých fanatických osobností alebo ľudových liečiteľov, kde dotyční nemusia vedieť, že klamú, a vtedy vravíme skôr o nepravde než o klamaní. Ďalší zasa trpia bludom, ktorý sa ako lož prejavuje. Kým lož je vedomé skresľovanie skutočnosti, tak omyl, blud či viera sa s ňou môžu čiastočne prekrývať, ale mechanizmy ich vzniku sú iné. Ak niekto zavádza, musí si byť aspoň intuitívne vedomý toho, že medzi zavádzaním a skutočnosťou je rozdiel, obdobne ako medzi omylom (mylným presvedčením) a realitou.
Vývojoví autisti sa vyznačujú tým, že ich mentalizácia nie je v takej miere rozvinutá, aby mohla byť pre nich postačujúcim predpokladom (podmienkou) klamania. Morálne informácie spracúva rozsiahla neuronálna sieť - stredný čelný závit, spodná a vnútorná prefrontálna kôra, ktorých poškodenie vedie k zníženiu empatie, narušeniu sociálneho úsudku. Tieto oblasti kontrolujú prípadne nevýhodné (neprimerané) správanie a reprezentujú hodnoty odmeny a trestu. Poškodenie amygdaly zvykne viesť aj k horšiemu rozlišovaniu sociálnych emócií. Tieto oblasti sú špecificky narušené pri systematickom klamaní určujúcom disociálnu poruchu osobnosti. Ľudia s antisociálnou poruchou osobnosti neustále klamú, systematicky podvádzajú, čo je znakom ich zníženého svedomia, pričom morálne pravidlá sú im ľahostajné. Pravdovravnosť je nimi hodnotená ako slabosť.
Nemali by ste si nahovárať a tvrdiť, že ste nikdy nezaklamali. Malé občasné klamstvá sú síce v poriadku, no existujú ľudia, ktorí klamú na dennej báze. Veľký pozor by ste si mali dať najmä vtedy, ak sa s takýmto typom človeka ocitnete vo vzťahu. Prezradíme vám, podľa akých signálov spoznáte patologického klamára.
Niekto klame, aby chránil city, iný naopak preto, aby sa ubránil konfliktom či agresii. Patologický klamár je však typ človeka, ktorého klamstvá jednoducho živia. Dokáže zmanipulovať a zmiasť každého, pretože sa nevie vyrovnať s pravdou. Neznamená to ale, že sa už ako klamár narodí. Niekedy sú proste ľudia len dobrí v klamstvách, z ktorých sa stane zvyk. Je dôležité, aby ste si na takéto typy dávali veľký pozor, a to najmä vo vzťahoch.
Ocitli ste sa vo vzťahu s človekom, ktorý dokáže všetko zveličiť a nafúknuť? Často rozpráva príbehy, ktoré jednoducho nepôsobia najdôveryhodnejšie? Jedným z prvých signálov, ktoré vám môžu napovedať, že chodíte s patologickým klamárom, je práve prílišné preháňanie. Takýmto správaním sa totiž snaží odpútať pozornosť od svojich skrytých tajomstiev alebo sa jednoducho cíti menejcenný či nezaujímavý.
Ak vo vzťahu neustále rozprávate len vy o sebe a len málo viete o svojom partnerovi, nepochybne chodíte s patologickým klamárom. Viete, ako vyzeralo jeho detstvo, kedy zažil prvú pusu alebo aké má plány do budúcnosti? Samozrejme, nie každý vie rozprávať o svojej minulosti alebo zážitkoch, no pre klamára platí, že čím toho menej viete, tým lepšie.
Áno, každému sa občas stane, že niečo sľúbi a napokon to nedodrží. Buď zabudnete, alebo sa jednoducho rozhodnete, že sľub porušíte. Dajte si však pozor, aby sa to vášmu partnerovi nestávalo na pravidelnej báze. Patologický klamár má síce vždy čo povedať a vie, ako nechať skryté skrytým, no musíte si predovšetkým všímať jeho činy.
Klamári si len málokedy dokážu priznať chybu. Vždy sa snažia vymyslieť kopu rôznych dôvodov, prečo niečo nevyšlo. Raz ochoreli, druhýkrát mali autonehodu alebo stratili kľúče od auta. Všetci vieme, že výhovorky nikdy nič nevyriešia, práve naopak, všetko zhoršia.
Pri klamárovi je dôležité, aby ste si všímali aj jeho reč tela. Ak váš partner vyzerá často napäto alebo tlačí pery k sebe, určite klame. Takisto sa mu môže zmeniť dych, objaví sa mu na čele pot alebo sa snaží uhnúť pohľadom. Pri skúsenejších klamároch si všímajte pohyby, ako napríklad nenápadné klepkanie prstami či zatínanie pästí.
Definícia patologického klamania nie je ani zďaleka ustálená a jednoznačne ohraničená. Za patologické klamstvo sa podľa psychológov obvykle považuje klamanie nedostatočne motivované, samoúčelné a sebadeštruktívne. „Patologický klamár klame mnohým ľuďom v rôznych oblastiach. Spomínané variabilné príčiny však inak vytvárajú nejednotný obraz patologického klamania.“
Pravdaže, existujú aj takzvané nevinné lži a v partnerstve sa k nim uchyľujú obe pohlavia. Ide skôr o zatajovanie skutočnosti, ktoré by ten druhý nemusel pochopiť tak, ako boli myslené, alebo je šanca, že by z nich vyvodil dôsledky, ktoré danej situácii nezodpovedajú. Typickým príkladom je žiarlivosť. Ak máme partnera, ktorý neprimerane žiarli, radšej mu zatajíme, že sme dnes stretli bývalého spolužiaka a išli s ním na kávu.
Klamanie môže byť spojené s poruchou osobnosti, napríklad antisociálnou, hraničnou, histriónskou, narcistickou. Môže sa vyskytovať u ľudí s mentálnou subnormou alebo pri poruchách kontroly impulzov. Liečba patologického klamstva závisí od príčiny. Všeobecne platí, že väčšina patologického klamania v pravom slova zmysle je spojená s osobnostnými rysmi, a teda je neliečiteľná farmakoterapiou. Psychoterapia má však mnohé nástroje, ako pomôcť.
Keď konfrontujete patologického klamára s dôkazmi alebo ak ich pristihnete priamo pri klamstve, často reagujú agresívne. Prípadne vytvoria ďalšie klamstvá na podporu svojho pôvodného tvrdenia. Mnohí patologickí klamári klamú, aby získali pozornosť alebo uznanie. Svoje príbehy zameriavajú na zvýraznenie vlastných úspechov či zážitkov.
Kompulzívne čiže nutkavé klamstvo často vedie k problémom vo vzťahoch aj na pracovisku. Toto sú hlavné znaky, podľa ktorých spoznáte patologického klamára. V prípade, že sa vám zdá, že niekto vo vašom blízkom okolí by mohol byť patologický klamár, môže byť užitočné vyhľadať aj odbornú pomoc.
Každý niekedy klame, a kto tvrdí, že nie, klame sám sebe alebo svojmu okoliu. Nikto z nás v tomto ohľade nie je nevinný. Medzi nami sa však nájdu aj takí, ktorí bez klamstiev prakticky nedokážu fungovať a ktorým by sme už neverili ani nos medzi očami.
Štatistiky ukazujú, že klameme dnes a denne. „Seriózny odhad uvádza, že bežný človek hovorí aspoň čiastočnú nepravdu až dvestokrát za deň. Väčšinou klame slovami, často písomne, ale aj úsmevom, bozkom a inými mimoslovnými prejavmi.“
Kalifornský psychológ Paul Ekman rozlišuje tri kritériá podstatné pri rozlišovaní lži a iného spôsobu klamania. Patrí sem kritérium úmyslu, teda dotyčný klame vedome a zámerne, možnosť voľby - je možné vybrať si medzi pravdou a klamaním - a nenaznačenie adresátovi, že je klamaný. Toto posledné kritérium teda zo skupiny klamárov vylučuje kúzelníkov, profesionálnych rozprávačov príhod, ktorí si svoje historky vždy poriadne prifarbia, ale aj obchodníkov, u ktorých čakáme, že preháňajú alebo utajujú určité skutočnosti, aby ich tovar šiel na dračku. Môžeme teda povedať, že klamár je človek, ktorý klame zámerne v situáciách, keď by mohol povedať pravdu a snaží sa, aby nikto jeho lož nespoznal.
Dôvody, prečo sa chorobní klamári púšťajú do spleti svojich lží, môžu byť rôzne. Ich spoločným menovateľom, s výnimkou klamania spojeného s duševnou chorobou, býva snaha zachovať si pozitívny sebaobraz. „Lžou nebojujeme o prežitie, ale o udržanie obrazu, čo sme si zvykli považovať za seba samých: človeka vyznačujúceho sa určitými znakmi, patriaceho do určitej skupiny a podobne.“ Klamanie nám potom pomáha prekonať nepríjemné situácie, s ktorými nie sme schopní vyrovnať sa priamo. Niekedy je dôvodom pohodlnosť a lenivosť, inokedy strach alebo nedostatok kapacity situáciu zvládnuť.
Svoj veľký podiel na tom má skúsenosť z detstva. Ak niekto vyrastal v rodine, kde boli lož, zapieranie a manipulácia na dennom poriadku, je dosť možné, že jeho latka je v tomto ohľade nastavená inde, ako u väčšiny ľudí z jeho okolia. Klamanie považuje za niečo normálne.
Podľa psychológa Petra Stiegnitza klameme najčastejšie preto, aby sme zakryli nejaké nedostatky, chyby, previnenia, nerešpektovanie predpisov a nepísaných zásad. Do tejto kategórie spadá asi polovica lží. Štvrtina pripadá na snahu zachovať si tvár a nezhodiť sa.
Samostatnú kapitolu tvoria takzvaní chorobní klamári. Tí sa od tých bežných, klasických, líšia dôvodom svojich lží a niekedy i spôsobom prezentácie. Ich cieľom nie je vyhnúť sa problémom, ale upútať pozornosť a vzbudiť dojem obdivuhodného dobrodruha. Zásobujú svoje okolie historkami, za ktoré by sa nemohol hanbiť ani James Bond, často nápadne neuveriteľnými a logicky nevysvetliteľnými. Ich život je plný fascinujúcich náhod a spletitých príbehov.
Chorobní klamári mávajú vybudovaný celý repertoár manipulácií, ktoré im slúžia ako palivo do motora lží. Vyťahujú ich zo svojho zásobníka vtedy, keď sa obávajú, že niekto ich pretvárku odhalil, alebo potom, čo dôjde k odhaleniu.
- Popretie - vôbec nič sa nestalo. Dotyčný všetko s chladnou tvárou zaprie.
- Protiútok.
- Som chudáčik. Klamár úpenlivo tvrdí, že jeho svedomie je čisté ako ľalia. Pravdu nehovorí ten druhý, osoba, ktorá vám o jeho previnení povedala. Chce ho pred vami prosto len očierniť a vy by ste mu na to skočili.
- Vymýšľanie bájok. Najklasickejšia forma lži. Jedna výhovorka za druhou.
- Daj mi ešte šancu. Dotyčná osoba už nemá na výber a lož prizná. Všetko veľmi ľutuje a žiada ďalšiu a ďalšiu šancu. „Začneme znovu.“ „Urobil som chybu, už sa to nikdy nebude opakovať.“
- O nič nešlo. Svojimi slovami i správaním sa klamári snažia vyvolať dojem, akoby ich zrada či podvod boli vcelku nepodstatné maličkosti - prečo preháňať, veď o nič nešlo.
- Áno, ale je to tvoja chyba. Klamár svoj podvod bez okolkov prizná, ale ako vinníka označí vás.
Klamanie je charakteristické pre niektoré z duševných porúch. Okrem vzácnej poruchy nazvanej pseudologia phantastica (bájna lož), kedy dotyčný rozpráva fiktívne historky, o ktorých je pevne presvedčený, že sú pravdivé, bývajú s častým vedomým klamaním spojené i niektoré poruchy osobnosti ako disociálna, hraničná alebo histrionská.
Mnoho z nás je presvedčených, že dokáže klamára odhaliť, a má na to i svoje osvedčené metódy. Sú tieto metódy naozaj účinné? Colníci sa často mýlili v tom, kto pašuje. Pašovaný tovar predpokladali skôr u usporiadaných cestujúcich, ktorí boli z nejakého dôvodu nervózni, ako u profesionálnych pašerákov. Profesionálni podvodníci sa väčšinou vedeli dobre ovládať, pôsobili pokojne a bezúhonne.
Ako je vidieť, zaručený spôsob ako odhaliť lož, neexistuje. Pomôcť môže sledovanie nápadnej nelogickosti a najmä potom dlhodobá skúsenosť s dotyčným človekom. Tú, bohužiaľ, získame obvykle až po niekoľkých trpkých sklamaniach. Najväčšiu cenu však zaplatí klamár sám.
Ako sa vysporiadať s patologickým klamárom: 6 tipov: Rýchlokurz psychoterapie
Patologický klamár nielenže často klame, ale môže k tomu pociťovať aj nutkanie. Patologickí klamári nedokážu prestať klamať ani vtedy, keď im to spôsobuje psychické utrpenie, ohrozuje ich a spôsobuje problémy vo vzťahoch, v práci alebo v iných aspektoch každodenného života. Niektorí odborníci definujú patologické klamstvo ako klamstvo päťkrát alebo viackrát denne, každý deň, dlhšie ako šesť mesiacov.
Patologické klamstvo sa zvyčajne začína skoro - v období dospievania. Je preto pochopiteľné, že patologickí klamári majú zvyčajne veľké problémy vo vzťahoch, a to tak v priateľských, ako aj v romantických. Ak si myslíte, že patologický klamár je váš blízky, mali by ste mu vyjadriť podporu.
Odborníčka vysvetľuje dôvody patologického klamárstva. S patologickými klamármi sa stretávame denne. Koncept patologického klamania bol prvýkrát opísaný nemeckým psychiatrom Antonom Delbrückom v roku 1891. Avšak patologické klamárstvo nie je samostatnou diagnózou. „S klamstvami sa môžeme stretnúť u rôznych duševných porúch, napríklad u narcistickej poruchy osobnosti, antisociálnej poruchy osobnosti.“
Klamstvá nie sú v dnešnej dobe vôbec výnimočné. Väčšina ľudí totiž klame príležitostne. Štúdie ukazujú, že priemerný človek povie 1 až 2 klamstvá denne. Ide však o malé alebo neškodné klamstvá, ktoré sa inak nazývajú white lies. Cieľom týchto klamstiev je vyhnúť sa zraneniu niečích citov, prípadne zmiernenie následkov skutočnosti. Čo sa však týka patologických klamárov, tu ku klamstvám dochádza často a opakovane. Zároveň ide o rozsiahle klamstvá, ktorých cieľom je manipulovať alebo získať pozornosť.
Čo sa týka klamstiev, ktoré vychádzajú z úst patologických klamárov, tie sú rôzne. Tieto klamstvá môžu byť grandiózne, ale aj úplne bezúčelné. Okrem pozornosti však patologickí klamári hľadajú aj uznanie alebo obdiv. „U niektorých je motivácia emocionálna, napríklad túžba po ľútosti, u iných ide o egoistické potreby, ako sú moc a kontrola nad situáciami alebo ľuďmi.“
Klamstiev v živote týchto ľudí je toľko, že niekedy im začnú aj sami veriť. V takomto prípade môže byť hranica medzi realitou a ich fantáziou rozmazaná.
Zistiť, či sa nachádzate v blízkosti patologického klamára, nie je až také náročné. Tieto klamstvá často zahŕňajú mnoho detailov, ktoré sa v priebehu času menia alebo sú prehnané. Tieto scenáre do seba často nezapadajú alebo si protirečia. Nemajú jasnú logiku alebo zmysel, ale stále pokračujú. Agresívna konfrontácia však nie je vhodným riešením. Ba dokonca môže ešte spôsobiť zhoršenie situácie. Počas konfrontácie totiž dochádza k ich podráždeniu a niekedy dokonca útočia. Snaha o zmenu témy nie je tiež výnimočná.
Ak si myslíte, že patologický klamár je váš blízky, mali by ste mu vyjadriť podporu, aby vyhľadal pomoc. Pomôcť mu môže psychológ alebo psychiater. „Môžeme sa pokúsiť vytvoriť im bezpečné emocionálne prostredie, v ktorom sú prijímaní takí, akí sú, a kde sa nemusia na nič hrať.“
tags: #patologicky #klamar #dieta