Vzostup Beatles z lokálnej senzácie na celonárodný a napokon globálny fenomén odštartoval éru beatlemánie, ktorá zmenila nielen hudobný priemysel, ale aj celú spoločnosť.
Britský novinár a spisovateľ Philip Norman v knihe Shout! Beatles a ich skutočný príbeh pútavo rozpráva o životoch jej členov a dobe, v ktorej tvorili.
Spoločensko-ekonomické pozadie vzostupu
Jednoduchá pravda znela, že v roku 1963 došlo k narušeniu rovnovážneho stavu britského obyvateľstva - a stalo sa to v dôsledku veľkého nadbytku osôb mladších ako osemnásť rokov.
Pokles dojčenskej úmrtnosti spojený so skutočnosťou, že z akýchsi záhadných dôvodov nevypukla tretia svetová vojna, umožnil celej jednej generácii prakticky nerušene dospievať.
Automobily, rádiá, práčky, teda veci, ktoré ich rodičia považovali za luxus, vnímala táto generácia ako bežný spotrebný tovar.
Vďaka televízii mali pred sebou celý svet a mohli ho len tak sledovať a hodnotiť.
V roku 1960 milosrdná Macmillanova vláda zrušila povinnú dvojročnú vojenskú službu, ktorá od konca druhej svetovej vojny zasahovala do životov mladých mužov.
Mládež ako ekonomická sila a jej prejavy
Najviac bolo rastúcu ekonomickú silu mládeže vidno na popovej hudbe.
Tá v roku 1956 začala ako akýsi smiešny, pokútny adolescentný výkrik, ale teraz sa zmenila na priemysel, ktorý každý rok dosahoval obrat vo výške sto miliónov libier.
Postoj k tínedžerom sa však napriek tomu do veľkej miery nezmenil: rovnako ako v roku 1956 predstavovali ťažko uchopiteľnú a rôznorodú skupinu, ktorej politici, pedagógovia aj duchovní neustále niečo odporúčali a niečo vyčítali.
Módne trendy a subkultúry
Priemerné dospievajúce britské dievča bolo začiatkom roku 1963 verným zrkadlom mnohých prekvitajúcich odvetví, ktoré každý týždeň súperili o jeho vreckové.
Tvár malo takéto dievča až smrteľne bielu, teda s výnimkou dvoch očí čiernych ako uhoľ a skrášlených falošnými riasami, ktoré spopularizovala napríklad speváčka Dusty Springfield.
Nosilo nohavice - alebo „trews“ - s pútkami na päty, ale ešte častejšie slušné šaty s osím pásom a naškrobenou spodničkou, ktorá ich nafúkla ako padák.
Ešte zaujímavejší pohľad bol na jej priateľa, pretože dospievajúci muži čoraz častejšie oživovali konvencie 15. a 16. storočia a obliekali sa rovnako pestro ako ženy.
Alebo mohol byť rockerom, teda nástupcom teddy boys z 50. rokov, a vybrať si mačovský vzhľad z Elvisových rokenrolových počiatkov, obliekať sa do čiernej kože, dať sa potetovať a sledovať svoj hlavný cieľ - vytúrovať to na svojej hučiacej motorke až na stovku.
Obe tieto subkultúry sa v roku 1963 objavili naraz a hneď sa aj začali nenávidieť.
Nástup Beatlemánie
Na jeseň túto vojnu zatienila iná tínedžerská mánia, ktorá síce nebola nová, zato však bola rozhodne hlasnejšia a divokejšia než všetko, čo Británia dovtedy zažila.
V celoštátnych novinách sa každý deň objavovali fotografie; televízie a filmové týždenníky prinášali živé zábery dievčat s tými natupírovanými vlasmi, výrazným mejkapom a rozmazanou čiernou maskarou stekajúcou po celej tvári.
Dievčatá pri pohľade na popové hviezdy kričali už aj predtým, ale nikdy nie až takto.
Nikdy pri tom neboli - tak ako počas koncertu Beatles v Cambridgei - skrútené do polohy plodu, neudierali sa do bokov, nezakrývali si oči ani si ústa nezapchávali vreckovkami a päsťami.
Neskôr, keď padla opona a vyviedli von aj poslednú omámenú mladú návštevníčku, začal byť viditeľný aj ďalší rozdiel v porovnaní s výkrikmi, ktoré predtým vítali Valentina.
Stovky sedadiel boli premočené.
K takýmto výjavom bežne dochádzalo už pol roka, ale teraz o nich začali písať aj noviny.
Novinári si totiž uvedomili, že Beatles nie sú len obyčajnou kratochvíľou - boli absolútnou zárukou neustávajúceho čitateľského záujmu.
Globálne turné a reakcie
Falošné nepokoje na Argyll Street sa s desaťnásobnou intenzitou zopakovali všade tam, kde sa v rámci aktuálneho turné objavili.
Dvadsiateho šiesteho októbra v Carlisle - teda v tom malom meste na hranici Anglicka a Škótska, ktoré naposledy navštívili ešte ako neznáma predkapela Helen Shapiro - čakalo šesťsto fanúšikov a fanúšičiek na lístky celých tridsaťšesť hodín.
Rozruch sa preniesol aj na prvé európske turné Beatles, ktorým bola séria koncertov vo Švédsku od 24. do 29. októbra.
Rozvážne švédske dievčatá sa teraz zmietali a vrieskali úplne rovnako ako fanúšičky v Cavern Clube a pokojní švédski chlapci zas prišli s účesmi, ktoré isté škandinávske noviny označili za hamletovské.
Počas jedného koncertu v Štokholme publikum preniklo na pódium, prelomilo kordón štyroch desiatok policajtov a George Harrison sa okamžite ocitol pod jeho nohami.
Dvadsiateho deviateho októbra sa vrátili do Londýna a práve vtedy sa naplno ukázalo, koľko fanúšikov v Británii majú.
Keď sa ich lietadlo posúvalo po pristávacej ploche letiska Heathrow, ozval sa hromadný rev stoviek dievčat zhromaždených popri stupňovitej streche terminálu.
The Beatles - The Beatles - Hey Jude (Official Music Video) [Remastered 2015]
Vystúpenie pre kráľovskú rodinu
Varietné vystúpenie kráľovského velenia vzniklo už v časoch kráľovnej Viktórie, ktorá kamenným výrazom tváre maskovala svoju lásku k veľkolepému divadlu.
Práve tie sa postupne premenili na každoročný kráľovský charitatívny galavečer, kde vystupoval dlhý zoznam špičkových zabávačov.
West End vďaka tomu zažil najveľkolepejší večer celého roka a zvyšok krajiny si ho neskôr mohol pozrieť v televízii.
V roku 1963 bola kráľovná vo vysokom stupni tehotenstva.
Už čoskoro sa jej malo narodiť štvrté dieťa, budúci princ Edward, a na podujatí sa tak nemohla zúčastniť.
V programe vystupovalo devätnásť umelcov vrátane Marlene Dietrich a Beatles boli siedmi v poradí.
O hlavnej hviezde večera však aj tak nebolo pochýb.
Dávno pred zotmením, už počas nevľúdneho popoludnia, museli povolať do služby pred Divadlom princa z Walesu neďaleko Leicester Square päťsto policajtov.
Zákulisné udalosti a reakcie
Brian Epstein v celom tom zhone a nadšení takmer zabudol, že na večer potrebuje oblečenie, ktoré je v súlade s kráľovským protokolom.
Príliš neskoro si totiž uvedomil, že jeho smoking visí v skrini doma v Liverpoole.
Akoby to nestačilo, na druhý deň ráno mal odletieť do Ameriky.
Beatles sa museli podeliť o šatňu, o nič veľkorysejšiu než obvykle, s Neilom a Malom Evansom.
Aj na nich bolo vidieť napätie.
V rámci programu mali absolvovať len krátke vystúpenie - pred koncom mali k starostlivo nacvičenej klaňačke zahrať štyri skladby.
Viac ako chýb pri vystúpení sa Brian obával, že aj napriek jeho apelom na zachovanie dekóra zaznejú nejaké poznámky nevhodné pre kráľovské uši.
Fotografia vznikla približne v roku 1963, teda v období, keď Beatles vydali svoje prvé albumy Please Please Me a With the Beatles a začínali svoju cestu k svetovej sláve.
Ako sa ukázalo, Brian sa obával zbytočne.
Publikum pozostávajúce z upätých čelných predstaviteľov šoubiznisu a ich manželiek bolo úplne bezbranné voči neodolateľnému šarmu Beatles a ich drzosti, ktorú s dokonale vycibreným inštinktom dokázali dávkovať v správnom množstve.
Potom bol na rade John, ktorý uviedol poslednú skladbu Twist and Shout.
Veta, ktorá Brianovi v zákulisí spôsobovala takú nervozitu, napokon vyznela ako dokonalá zmes bezočivosti a rešpektu zároveň.
„Prosím vás, ľudia na lacnejších miestach, mohli by ste tlieskať?“
Dobová tlač a ohlasy
Noviny na druhý deň vyniesli jednoznačný verdikt.
„Beatles rockovali s kráľovskou rodinou,“ oznamoval Daily Express.
Johnov drobný vtip všade citovali a to isté platilo aj o rečiach, ktoré údajne zazneli, kým Beatles stáli v rade a čakali, kým ich predstavia kráľovskej rodine.
Keď sa ich kráľovná matka opýtala, kde vystúpia najbližšie, podarilo sa im spolu zahundrať „Slough“.
YEAH!
Ak ti nedokážu zlepšiť náladu - tak to si stratený prípad, bratku.
Títo energickí mladí hudobníci sa zhostili svojho vystúpenia na tradičnom kráľovskom varieté veľmi osviežujúco.
Pravda je taká, že ich ľudia sú všade.
Od Wappingu až po Windsor.
Majú sedem aj sedemdesiat rokov.
Sú mladí a sú noví.
Sú veselí a šíria okolo seba dobrú náladu.
Bob Marley: Ďalší hudobný velikán, ktorý ovplyvnil generácie
Robert Nesta „Bob“ Marley, OM (* 6. február 1945, Nine Mile, Jamajka - † 11. máj 1981, Miami, Florida, USA) bol jamajský spevák-skladateľ a hudobník známy svojimi reggae nahrávkami.
Bol rytmickým gitaristom a frontmanom ska, rocksteady a reggae skupín The Wailers (1963 - 1974) a Bob Marley & The Wailers (1974 - 1981).
Marleyho hudbu výrazne ovplyvnili sociálne problémy jeho domoviny.
Medzi jeho najznámejšie skladby patria „I Shot the Sheriff“, „No Woman, No Cry“, „Could You Be Loved“, „Duppy Conqueror“, „Stir It Up“, „Get Up Stand Up“, „Jamming“, „Redemption Song“, „One Love“ a „Three Little Birds“, rovnako ako jeho posmrtné skladby „Buffalo Soldier“ a „Iron Lion Zion“.
Kompilačný album Legend (1984), ktorý bol vydaný tri roky po jeho smrti, sa stal najpredávanejším reggae albumom pričom získal desaťkrát platinovú platňu (v USA ako diamantová platňa) s predajom viac ako 25 miliónov kópií po celom svete.
V roku 2004 zaradil časopis Rolling Stone Boba Marleyho na 11. miesto v zozname 100 najväčších umelcov všetkých čias.
Raný život a hudobné začiatky
Marley sa narodil v malej dedine Nine Mile na Jamajke.
Jeho otec, Norval Sinclair Marley (narodený 1885) pracoval ako dozorca na plantáži, keď si vzal 18-ročnú Cedella Bookerovú.
Bob Marley mal desať rokov keď jeho otec zomrel na infarkt v roku 1955 vo veku 70 rokov.
Marley bol terčom rasových predsudkov už v mladosti vďaka jeho zmiešanému rasovému pôvodu a otázkam o jeho vlastnej rasovej identite, ktoré sa tiahli celým jeho životom.
"Nemám voči sebe predsudky. Môj otec bol biely a moja matka bola čierna. To ma robí miešancom. Nestojím na nikoho strane. Nestojím na strane belochov a nestojím ani na strane černochov. Stojím na strane Boha."
Marley a jeho matka sa po otcovej smrti na konci 50. rokov presťahovali do hlavného mesta Jamajky.
Bol prinútený naučiť sa sebaobrane, pretože sa vďaka výzoru černocha a malej postave stával terčom zastrašovania a tyranizovania.
Získal si úctu vďaka svojej fyzickej sile, ktorá mu priniesla prezývku "Tuff Gong".
Marley sa tu spoznal s Nevilleom "Bunnym" Livingstonom (neskôr známym ako Bunny Wailer).
Zanechal školu vo veku 14 rokov a začal pracovať ako učeň v miestnom zváračskom obchode.
Vo svojom voľnom čase sa on a Livingston začali venovať hudbe s Joeom Higgsom, miestnym spevákom a Rastafariánom, ktorého mnohí považujú za Marleyho mentora.
Neskôr sa stretol aj s Peterom Toshom, ktorý mal podobné hudobné ambície.
V 1962 nahral Marley svoje prvé dve pesničky, "Judge Not" a "One Cup of Coffee", s producentom Leslie Kongom.
Tieto pesničky, vydané pod pseudonymom Bobby Martell, nezaznamenali väčšiu pozornosť.
„Mám len jednu ambíciu. Mám len jedinú vec, ktorú naozaj chcem, aby sa stala.“
Formovanie The Wailers a medzinárodný úspech
V roku 1964 Bob Marley, Bunny Livingston, Peter McIntosh založili ska-soulovú skupinu, ktorú nazvali The Teenagers.
Neskôr zmenili názov na The Wailing Rudeboys, potom na The Wailing Wailers a nakoniec na The Wailers.
Neskôr sa k nim pridali Junior Braithwaite, Beverley Kelso a Cherry Smith.
V 1966 Braithwaite, Kelso a Smith opustili The Wailers, zanechávajúc len jadro skupiny, trio Marley, Livingston a McIntosh.
Marley sa zhostil úlohy lídra, speváka a hlavného skladateľa pesničiek.
Veľa zo skorej tvorby The Wailers zachytáva ich prvý singel „Simmer Down“ produkovaný Coxsone Doddom v Studio One.
Simmer Down dobyl jamajské rebríčky v roku 1964 a zariadili, že The Wailers sa stali jednou z najžiadanejších skupín v krajine.
Nasledovali pesničky ako „Soul Rebel“ a „400 Years“.
V roku 1966 si Marley vzal Ritu Andersonovú a žil v jej byte vo Wilmingtone v Delaware pár mesiacov.
Po návrate na Jamajku Marley konvertoval a stal sa členom Rastafariásneho hnutia a začal nosiť ich označenie: dredy.
Po konflikte s Doddom sa Marley a jeho skupina spojili s Lee „Scratch“ Perrym a jeho skupinou The Upsetters.
Hoci sa toto spojenie rozpadlo po menej ako roku, nahrali mnoho dobrých diel skupiny The Wailers.
Marley a Perry sa rozišli po spore týkajúcom sa nahrávacích práv, ale zostali priaťelmi a pracovali spolu ešte niekoľkokrát.
Medzi rokmi 1968 a 1972, Bob a Rita Marleyovci, Peter McIntosh a Bunny Livingston znova nahrali niektoré staré piesne s JAD Records v Kingstone a Londýne, pokúšajúc sa o komercializáciu hudby The Wailers.
Livingston neskôr o týchto pesničkách tvrdil, že „nikdy nebudú vydané na albume… sú to len demá pre nahrávacie spoločnosti.“
Prvý album skupiny, Catch A Fire, bol celosvetovo vydaný roku 1973 a predával sa veľmi dobre.
Ďalší rok bol nasledovaný albumom Burnin', ktorý obsahoval okrem iného aj pesničky „Get Up, Stand Up“ a „I Shot The Sheriff“.
Eric Clapton urobil z pesničky „I Shot the Sheriff“ v roku 1974 hit, čím zvýšil Marleyho medzinárodný profil.
The Wailers sa rozpadli v roku 1974, keď sa traja hlavní predstavitelia tejto skupiny vydali na samostatné sólové kariéry.
Napriek rozpadu Marley pokračoval v nahrávaní ako Bob Marley & The Wailers.
V jeho novej skupine účinkovali aj bratia Carlton a Aston „Family Man“ Barrettovci hrajúci na basoch a bubnoch, Junior Marvin a Al Anderson na gitare, Tyrone Downie a Earl „Wya“ Lindo na klávesoch a Alvin "Seeco" Patterson.
„I Threes“ skladajúca sa z Judy Mowatt, Marcia Griffiths, a Marleyho ženy Rity poskytovali sprievodné vokály.
V roku 1975 zaznamenal Marley prvý medzinárodný hit, „No Woman, No Cry“ z albumu Natty Dread.
Tento úspech bol nasledovaný ďalším, tentoraz v podobe albumu Rastaman Vibration (1976), ktorý uspel hlavne v USA, keď zotrval v top desiatke Billboard rebríčku štyri týždne.
Politické aktivity a osobný život
V decembri 1976, dva dni pred Smile Jamaica, bezplatným koncertom organizovaným jamajským premiérom Michael Manley v pokuse o upokojenie napätia medzi dvoma súperiacimi politickými skupinami, boli Marley, jeho žena a jeho manažér Don Taylor zranení pri útoku neznámeho strelca v Marleyho dome.
Taylor a Marleyho žena utrpeli vážne zranenia, ale neskôr sa z nich vyliečili.
Bob Marley utrpel len menšie zranenia na hrudi a ruke.
Streľba bola politicky motivovaná.
Nezávisle od toho koncert pokračoval.
Marley odišiel z Jamajky na konci roku 1976 do Anglicka, kde nahral svoje albumy Exodus a Kaya.
Exodus zotrval v britskom albumovom rebríčku nepretržite 56 týždňov.
Obsahoval štyri hity: „Exodus“, „Waiting In Vain“, „Jamming“, „One Love“.
Neskôr bol Marley zatknutý a usvedčený z prechovávania malého množstva marihuany počas pobytu v Londýne.
V roku 1978 Marley účinkoval v inom politickom koncerte na Jamajke: One Love Peace koncert, opäť v úsilí upokojiť súperiace strany.
Ku koncu jeho vystúpenia, na Marleyho požiadanie, Marley a jeho politický rival Edward Seaga, vstúpili na pódium a podali si ruky.
Survival, vzdorovitý a politikou nabitý album, bol vydaný roku 1979.
Pesničky ako „Zimbabwe“, „Africa Unite“, „Wake Up and Live“, a „Survival“ odrážali Marleyho podporu za boj Afričanov.
Začiatkom roku 1980 navštívil 17. apríla Zimbabwe kvôli oslavám dňa nezávislosti.
Uprising (1980) bol posledný štúdiový album Boba Marleyho a je jeho najviac nábožensky založeným dielom, obsahujúc skladby „Redemption Song“ a „Forever Loving Jah“.
"Vymaň sa z duševného otroctva."
Confrontation, vydaný posmrtne v roku 1983, zhromažďuje jeho nevydaný materiál vytvorený počas života.
Posledné roky a dedičstvo
Bob Marley mal niekoľko detí: tri so svojou manželkou Ritou, dve adoptované z Ritinho predchádzajúceho vzťahu a niekoľko ďalších detí od rôznych žien.
Medzi jeho deti patria Sharon, Cedella, David "Ziggy", Stephen, Robert "Robbie", Rohan, Stephanie, Julian, Ky-Mani, Damian a Makeda.
V júli 1977 mu zistili melanóm (rakovinu) na nechte na nohe.
Hovorí sa, že dostal rakovinu, lebo si zranil palec počas futbalu, ale to doktori nikdy nepotvrdili.
Marley považoval doktorov za podvodníkov.
Verný tomuto presvedčeniu odmietol všetky chirurgické zákroky a hľadal iné prostriedky, ktoré by neboli v rozpore s jeho náboženským presvedčením.
Rakovina zasiahla Marleyho mozog, pľúca, pečeň a žalúdok.
Po odohraní dvoch predstavení na Madison Square Garden, časti jeho 1980 Uprising Tour, skolaboval počas behu v New Yorkskom Central Parku.
Bob Marley zahral svoj posledný koncert v Stanley Theatery v Pittsburghu 23. septembra 1980.
Živá verzia „Redemption Song“ na albume Songs of Freedom bola nahratá na tomto predstavení.
Počas letu z Nemecka domov na Jamajku, kde mal dožiť svoje posledné dni, začal Marley kolabovať a lietadlo muselo pristáť v Miami, kde ho na okamžité lekárske ošetrenie previezli do nemocnice Cedars of Lebanon Hospital.
Zomrel v tej istej nemocnici skorého rána 11. mája 1981 v Miami na Floride vo veku iba 36 rokov.
Jeho posledné slová pre jeho vtedy 12-ročného syna Ziggyho boli: „Za peniaze život nekúpiš.“
Marleymu vystrojili štátny pohreb na Jamajke, ktorý kombinoval prvky Etiópskej ortodoxnej cirkvi a rastafariánskych tradícií.
Bol pochovaný v hrobke neďaleko jeho rodnej dediny s jeho gitarou Gibson Les Paul, futbalovou loptou, marihuanovým jointom, prsteňom a Bibliou.
Hudba Boba Marleyho zostala populárna roky po jeho smrti a zaručila mu mýtické postavenie v dejinách hudby dvadsiateho storočia.
Zostal enormne populárny a dobre známy po celom svete, obzvlášť v Afrike.
Marley bol uvedený do Rock and Rollovej Siene slávy v marci 1994.
Vo februári 2001 bol Marley posmrtne ocenený soškou Grammy za celoživotné dielo, a Rebel Music, dokument o jeho živote, bol nominovaný na Najlepšie dlhé hudobné video dokladované v Grammy.
Toto video získalo rôzne iné ocenenia.
