Plnoleté dieťa má nárok na výživné od svojich rodičov dovtedy, kým nie je schopné samo sa živiť. Táto vyživovacia povinnosť nie je časovo obmedzená a jej trvanie závisí od individuálnych okolností každého prípadu. Dosiahnutie plnoletosti samo o sebe neznamená zánik tejto povinnosti.
Pred dosiahnutím plnoletosti sa výživné obvykle platí do rúk rodiča, ktorému bolo dieťa zverené do osobnej starostlivosti. Po dovŕšení 18 rokov sa však situácia mení. Keďže plnoleté dieťa je už právne spôsobilé, vyživovacia povinnosť sa plní priamo jemu. Je dôležité, aby rodič, ktorý platí výživné, posielal peniaze priamo na účet plnoletého dieťaťa, alebo na účet inej osoby, ak mu to dieťa písomne oznámi. Ak by rodič naďalej posielal výživné druhému rodičovi (napríklad matke) bez súhlasu plnoletého dieťaťa, mohol by sa dostať do situácie, kedy výživné neplatí oprávnenej osobe.
Plnoleté dieťa má právo oznámiť rodičovi, ktorý mu platí výživné, číslo účtu, na ktoré si želá výživné dostávať. Ak by si prialo, aby výživné naďalej prichádzalo na účet matky alebo inej osoby, musí to písomne oznámiť rodičovi, ktorý platí výživné.
Kedy má plnoleté dieťa nárok na výživné?
Rodičovská vyživovacia povinnosť voči deťom trvá do času, kým deti nie sú schopné samy sa živiť. Absolvovanie povinnej školskej dochádzky automaticky neznamená, že dieťa nadobudlo schopnosť samo sa živiť. Vyživovacia povinnosť rodičov voči deťom bude trvať s ohľadom na ich schopnosti, možnosti a majetkové pomery po celú dobu prípravy dieťaťa na budúce povolanie, napríklad štúdium dennou formou na vysokej škole.
Kedy nastane právny stav „schopnosti sám sa živiť,“ závisí od okolností konkrétneho prípadu. Súd posudzuje každý prípad diferencovane podľa okolností konkrétneho prípadu. Schopnosť samostatne sa živiť býva interpretovaná extenzívne ako schopnosť samostatne (z vlastných zdrojov) uspokojovať všetky potreby resp. relevantné životné náklady. Vyžaduje sa, aby schopnosť napĺňala požiadavku trvalosti tohto stavu.
Aplikačná prax vychádza z elasticity rodičovskej vyživovacej povinnosti vyplývajúcej z časovo neobmedzeného trvania pokrvných zväzkov. Umožňuje obnovu vyživovacej povinnosti, ak sa napríklad dieťa pre štúdium rozhodne neskôr, prípadne ak nebolo prijaté na štúdium na vysokej škole bezprostredne po ukončení štúdia na strednej škole. Z hľadiska posúdenia zániku vyživovacej povinnosti je situácia jednoznačnejšia, keď dieťa získa pravidelný príjem zo závislej činnosti, podnikateľskej činnosti a podobne.
Vzhľadom na situáciu na trhu práce, existenciu oveľa širšieho okruhu foriem štúdia, vzdelávacích inštitútov, dopĺňania jazykových znalostí potrebných pre možnosť realizácie získaného vzdelania, rekvalifikačné kurzy, nadstavbové štúdium, zahraničné stáže, potrebu zvyšovania kvalifikácie, bude pre súdnu prax náročnejšie ustáliť okamih nadobudnutia schopnosti dieťaťa samostatne sa živiť. Odôvodnené by mohli byť niektoré z týchto foriem predovšetkým v prípade značných možností na strane povinného rodiča. Súčasne je potrebné brať zreteľ na záujem dieťaťa vo vzťahu k jeho schopnostiam a danostiam, aby získalo vhodné predpoklady na svoje uplatnenie.
Schopnosť samostatne sa živiť
Schopnosť samostatne sa živiť je základnou zákonnou podmienkou, ktorú súd posudzuje pri rozhodovaní, či má plnoleté dieťa nárok na výživné alebo nie. Pri maloletom dieťati sa táto podmienka neposudzuje, maloleté dieťa má nárok na výživné vždy a bezpodmienečne. Pokiaľ plnoleté dieťa je schopné sa samostatne živiť, tak nárok na výživné nemá, pokiaľ nie je schopné sa samostatne živiť, nárok na výživné má.
Denné štúdium na strednej škole, učňovke či vysokej škole je najčastejším dôvodom, pre ktoré plnoleté deti nie sú schopné sa samé živiť a na súde žiadajú od rodiča výživné. Denné štúdium je také, kedy dieťa študuje počas väčšiny pracovného týždňa, čo vylučuje resp. výrazne sťažuje možnosť sa riadne zamestnať. Pri ostatných formách štúdia treba prísne posudzovať, či umožňujú dieťaťu riadne pracovať popri štúdiu alebo nie. V prípade diaľkového štúdia vyživovacia povinnosť nevzniká, pretože takéto štúdium je určené pre ľudí, ktorí ho realizujú popri zamestnaní.
Zdravotné postihnutie, ktoré je trvalé a objektívne svojim rozsahom znemožňuje dieťaťu nadobudnúť schopnosť sa samostatne živiť je ďalším, hoci výnimočným, dôvodom pre ktoré plnoleté dieťa má nárok na výživné a to aj v prípade, že neštuduje. Keďže ide o výnimku z pravidla, tak súd musí tento nárok skúmať prísne. V prvom rade musí ísť o také postihnutie, ktoré znemožňuje dieťaťu akúkoľvek prácu. Zdravotné postihnutie, ktoré „len“ obmedzuje dieťa vo výkone niektorých druhov povolaní nie je dôvodom pre vznik nároku na výživné. V druhom rade, musí ísť o postihnutie trvalé.
Dobré mravy môžu, hoci výnimočne, mať vplyv na nárok dieťaťa na výživné. Výživné nemožno priznať, ak by to bolo v rozpore s dobrými mravmi. Tento rozpor musí byť výrazný a objektívne závažný do takej miery, že súd siahne na základný nárok dieťaťa na výživu od rodiča. Nepôjde teda o prípady, kedy sa dieťa nestretáva s rodičom, či prípady, kedy majú zlé vzťahy.
Procesné aspekty týkajúce sa výživného pre plnoleté deti
Veková hranica 18 rokov nadobúda význam z procesného hľadiska. Do dosiahnutia plnoletosti dieťaťa môže súd začať konanie o určenie výživného aj bez návrhu; po dovŕšení plnoletosti výlučne len na návrh.
Návrh na určenie výživného
Návrh, ktorý podáva plnoleté dieťa, môže smerovať voči jednému z rodičov, ale i voči obom povinným. V návrhu musí byť uvedená tiež výška požadovaného výživného a doba, od ktorej je požadované výživné. Súd je návrhom na úpravu výživného na plnoleté dieťa viazaný, pretože nejde o konanie vo veciach starostlivosti súdu o maloletých podľa ustanovenia § 111 a nasledujúcich Civilného mimosporového poriadku (ďalej len "CMP").
Ak sa oprávnený a povinný nedohodnú na výživnom, rozhoduje o vyživovacej povinnosti príslušný okresný súd. S výnimkou vyživovacej povinnosti rodičov voči maloletým deťom súd začne súdne konanie na návrh oprávneného (navrhovateľa) voči povinnému (odporcovi).
Každý môže pred súdom ako účastník samostatne konať (procesná spôsobilosť) v tom rozsahu, v akom má spôsobilosť vlastnými úkonmi nadobúdať práva a brať na seba povinnosti. Fyzická osoba, ktorá nemôže pred súdom konať samostatne (napr. v dôsledku obmedzenej spôsobilosti na právne úkony), koná prostredníctvom svojho zákonného zástupcu.
Žiadny z rodičov nemôže zastupovať svoje maloleté dieťa, ak ide o právne úkony, pri ktorých by mohlo dôjsť k rozporu záujmov medzi rodičmi a maloletým dieťaťom alebo medzi maloletými deťmi zastúpenými tým istým rodičom navzájom; v takom prípade súd ustanoví maloletému dieťaťu opatrovníka, ktorý ho bude v konaní alebo pri určitom právnom úkone zastupovať. Ide o tzv. kolízneho opatrovníka.
Vecná príslušnosť čerpá svoj základ v § 12 CSP. Na konanie v prvom stupni sú zásadne príslušné okresné súdy. Vo všeobecnosti je na konanie príslušný súd účastníka, proti ktorému návrh smeruje (odporca), t.j. princíp miestnej príslušnosti podľa všeobecného súdu odporcu. Všeobecným súdom odporcu je súd, v obvode ktorého má občan bydlisko, a ak nemá bydlisko, súd v obvode ktorého sa zdržuje. Táto zásada je v osobitných prípadoch prelomená; ide o špecifické prípady, ktoré výslovne ustanovuje CMP.
Na konanie o výživnom na maloleté dieťa je príslušný súd, v obvode ktorého má maloletý na základe dohody rodičov alebo rozhodnutia súdu, prípadne iných rozhodujúcich skutočností svoje bydlisko (tzv. výlučná miestna príslušnosť podľa § 112 ods. 6 CMP).
Podanie návrhu
Okrem všeobecných náležitostí, má návrh na začatie konania obsahovať osobitné náležitosti. Tieto sú vymedzené v § 25 a 26 CMP. Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu. Podanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a príloh tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis s prílohami, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.
Súdne poplatky a právna pomoc
Súdne poplatky za jednotlivé úkony, alebo konanie súdov upravuje zákon Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov. Tieto sa vyrubujú podľa sadzobníka súdnych poplatkov. Tento právny predpis zároveň ustanovuje rozsah tzv. oslobodenia od súdnych poplatkov. Do rozsahu vecného oslobodenia je zaradené i konanie vo veciach starostlivosti súdu o maloletých.
Súd na návrh prizná oslobodenie od súdneho poplatku, ak to odôvodňujú pomery strany (§ 254 CSP).
Systém poskytovania právnej pomoci a zabezpečenie jej poskytovania Centrom právnej pomoci fyzickým osobám, ktoré v dôsledku svojej materiálnej núdze nemôžu využívať právne služby na riadne uplatnenie a ochranu svojich práv a rozsah jej poskytovania upravuje zákon č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 8/2005 Z.z.
Výška a určovanie výživného
V rodinnoprávnych veciach je potrebné posudzovať každý prípad diferencovane podľa okolností konkrétneho prípadu. Konkrétny rozsah výživného teda zákon nešpecifikuje. Podľa § 75 ods. 1 Zákona o rodine pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného.
Vo vzťahu k vyživovacej povinnosti rodičov voči deťom platí, že obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov.
Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. V § 62 ods. 3 Zákona o rodine je ustanovená tzv. vyživovacia povinnosť rodičov voči deťom.
Podľa § 78 Zákona o rodine dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery. Okrem výživného pre maloleté dieťa (porovnaj aj § 121 CMP) je zmena alebo zrušenie výživného možné len na návrh.
Ak dôjde k zrušeniu alebo zníženiu výživného pre maloleté dieťa za uplynulý čas, spotrebované výživné sa nevracia. Pri zmene pomerov sa vždy prihliadne na vývoj životných nákladov.
Podľa § 76 Zákona o rodine sa výživné platí v pravidelných opakujúcich sa sumách, ktoré sú zročné vždy na mesiac dopredu.
Proti pohľadávkam na výživné je započítanie vzájomných pohľadávok prípustné len dohodou. Ak ide o výživné pre maloleté deti, započítanie nie je možné.
V prípade omeškania povinného s plnením výživného určeného rozhodnutím súdu, má oprávnený právo požadovať úroky z omeškania z nezaplatenej sumy podľa predpisov občianskeho práva.
V prípade výživného na maloleté dieťa sa v súdnej praxi ustálila judikatúra, v zmysle ktorej má povinný rodič platiť výživné k rukám toho rodiča, ktorý sa o dieťa osobne stará k určitému dátumu v mesiaci.
8.díl: Zpětné stanovení výše výživného - jak na to?
Vymáhanie výživného
Výživné sa vymáha prostredníctvom súdnych exekútorov. Exekučné konanie sa začína na návrh na vykonanie exekúcie. Postup je upravený v zákone Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.
Najčastejším spôsobom, ktorým sa vykonanie exekúcie na vymoženie výživného realizuje, sú zrážky zo mzdy alebo z iného príjmu povinného. Ak podkladom na exekúciu je exekučný titul, v ktorom sa ukladá povinnosť zaplatiť peňažnú sumu, exekúciu je možné vykonať okrem spomenutých zrážok zo mzdy a z iných príjmov aj týmito spôsobmi: prikázaním pohľadávky, predajom hnuteľných vecí, predajom cenných papierov, predajom nehnuteľnosti, predajom podniku, príkazom na zadržanie vodičského preukazu.
Vo vzťahu k vymáhaniu výživného nadobúda osobitne na význame exekúcia príkazom na zadržanie vodičského preukazu. Exekútor môže vydať príkaz na zadržanie vodičského preukazu tomu, kto nesplní výživné stanovené rozhodnutím súdu. Exekučný príkaz na zadržanie vodičského preukazu exekútor doručí aj príslušnému orgánu Policajného zboru. Ak pominú dôvody exekúcie, exekútor bezodkladne vydá príkaz na vrátenie vodičského preukazu.
V súlade s § 77 Zákona o rodine sa právo na výživné nepremlčuje. Možno ho však priznať len odo dňa začatia súdneho konania. Výživné pre maloleté dieťa možno priznať najdlhšie na dobu troch rokov spätne odo dňa začatia konania, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa.
Premlčacia doba je v § 101 Občianskeho zákonníka (zákon č. 40/1964 Zb.) definovaná nasledovne:
- (1) Ak bolo právo priznané právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu, premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď sa malo podľa rozhodnutia plniť. Ak právo dlžník písomne uznal čo do dôvodu i výšky, premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď k uznaniu došlo; ak bola však v uznaní uvedená lehota na plnenie, plynie premlčacia doba od uplynutia tejto lehoty.
- (2) Rovnaká premlčacia doba platí aj pre jednotlivé splátky, na ktoré bolo plnenie v rozhodnutí alebo v uznaní práva rozložené; premlčacia doba sa pri jednotlivých splátkach začína odo dňa ich zročnosti.
Medzinárodné vymáhanie výživného a náhradné výživné
Na „asistenciu“ resp. pomoc pri vymáhaní výživného v prípadoch s cudzím prvkom poskytuje Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže (ďalej len „Centrum“).
Zákon č. 201/2008 Z. z. o náhradnom výživnom a o zmene a doplnení zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 615/2006 Z. z. upravuje mechanizmus poskytovania tzv. náhradného výživného štátom (úradom práce, sociálnych vecí a rodiny) oprávnenej osobe.
Centrum ako ústredný orgán bolo založené Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny a ako štátom dotovaná organizácia priamo zabezpečuje právnu ochranu detí a mládeže v prípadoch, v ktorých je zainteresovaná cudzia krajina. Centrum pokrýva celé územie Slovenskej republiky. Špitálska 8, P. O. Box 48, 810 00 Bratislava 1.
Na Centrum nie je možné podať návrh priamo zo zahraničia.
V cezhraničných sporoch týkajúcich sa vyživovacej povinnosti je poskytovanie právnej pomoci podmienené uplatnením článku 44 ods. 3 Nariadenia o výživnom. V prípade, že by sa konanie nedalo uskutočniť bez potreby právnej pomoci, poskytne sa bezplatná právna pomoc fyzickým osobám mladším ako 21 rokov v súlade s článkom 46. Táto právna pomoc sa poskytuje podľa zákona č. 327/2005 Z.z.
Ak žiadateľ podmienky nespĺňa, musí hradiť súdne poplatky v súlade so zákonom číslo 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov. Od poplatku podľa tohto zákona je oslobodené konanie vo veciach vzájomnej vyživovacej povinnosti rodičov a detí. Navyše je od platenia súdnych poplatkov oslobodený aj osobne navrhovateľ v konaní o určenie výživného, ako aj v konaní o jeho zvýšení.
Okrem toho každý účastník platí trovy konania, ktoré vznikajú jemu osobne, a trovy svojho zástupcu. Spoločné trovy platia účastníci podľa pomeru účastníctva na veci a na konaní.
Ústredným orgánom podľa článku 49 ods. 1 Nariadenia o výživnom je Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže („Centrum“), ktoré bolo zriadené 1. februára 1993. Keďže Centrum plnilo úlohy odosielajúceho a prijímajúceho orgánu v oblasti vymáhania výživného podľa medzinárodných dohovorov (najmä Dohovor o vymáhaní výživného v cudzine z 20.6.1956) už pred začiatkom uplatňovania Nariadenia o výživnom, prijatie osobitných opatrení v súvislosti s úlohami ústredných orgánov, ktoré stanovuje článok 51 tohto nariadenia, nebolo potrebné. Začiatok uplatňovania Nariadenia o výživnom si v rámci Centra vyžiadal iba menšie organizačné zmeny personálneho charakteru.
Výživné možno definovať ako pravidelne sa opakujúci finančný príspevok rodiča určený ako podiel dieťaťa na životnej úrovni každého z rodičov a na uspokojovanie jeho potrieb.