V živote prichádzajú chvíle, keď sa zdá, že sa nám svet rúca pod nohami. Pre Martinu Mečiarovú to bol moment, keď sa jej začalo rúcať manželstvo a ona sa cítila na to príliš mladá. Mala po tridsiatke a jej syn Šimonko nemal ešte ani dva roky. Takmer rok a pol trvalo, kým pochopila, že vzťah neudrží.
Emocionálna búrka a hľadanie sily
Toto obdobie bolo náročné - psychicky aj fyzicky. Martina prežívala zmes silných emócií - od smútku, hnevu až po paralyzujúcu bezmocnosť. Nechcela odísť z domu, kde si budovali spoločný domov a kde sa cítila v bezpečí. Dodnes je vďačná kamarátkam, ktoré pri nej stáli a počúvali ju, keď o tom potrebovala hovoriť. Pomáhalo jej to. Obrazne povedané, v tom čase spala s tvárou na studenej podlahe.
Mementom, ktoré ju prinútilo ísť ďalej, bol jej syn Šimonko. Keď jej pri ďalšom rozcítení detsky povedal: „Maminka, prosím ťa, neplač, už ma z toho bolí hlava.“ Dodnes mu za to ďakuje. Prebralo ju to a uvedomila si, že nechce a nedovolí, aby jej dieťa vyrastalo so zničenou a smutnou mamou.
Prijať a ísť ďalej
Veľkou oporou jej bola jej rodina aj rodina bývalého manžela. Otec jej dokonca povedal vetu, ktorá ju zasiahla: „Musíš sa naučiť žiť s jednou nohou!“ Nosí ju v sebe a posúva ju ďalej každému, kto to potrebuje. Prijať to, to je asi recept. Aj vďaka tomu je dnes takou ženou a mamou, akou je. Vníma to tak, že sa so Šimonkovým otcom mali stretnúť, zamilovať sa, mať krásne, zdravé dieťa, a tým sa ich spoločná cesta naplnila.
Patchworková rodina: Nový začiatok
V najhoršom období sa Martina viac-menej stiahla z médií, nemala chuť chodiť medzi ľudí ani byť videná. Šimonko vyrastá s ňou, s otcom trávi každý druhý víkend. Kedysi sa hnevala na svojho exmanžela, že ju oberá o víkendy so synom. Neustále sa pýtala, prečo práve on si musí v piatok baliť tašku a cestovať na stredné Slovensko. Teraz sa na to pozerá s úsmevom, geografiu brala ako hru.
Priznáva, že mala trochu strach z puberty, či Šimon nebude chcieť žiť s otcom. Hlava jej to nebrala, ale veľmi si dávala pozor, aby mu nepodsúvala svoje videnie sveta. Dôležité pre ňu bolo, aby sa nebál napríklad povedať, že mu je u otca dobre. Vedela, že ju tým nezrádza. Záležalo jej na tom, aby bol v psychickej pohode.
Dnes je šťastná, že sa im podarilo z 15-ročného Šimona vychovať slušného, sebavedomého, empatického a vyzretého chlapca, ktorý rád trávi čas so svojím otcom, ale keď sa vráti, povie: „Konečne doma.“ Vie, že ani on to spočiatku nemal ľahké, no pri nej mal vždy pocit bezpečia. Nikdy sa nemusel pretvarovať. Snaží sa byť pevná a láskavá mama.
Hoci sa jej manželstvo rozpadlo, nikdy nezabudne na to, že jej exsvokra bola vždy nápomocná. Bez nej a jej mamy by len ťažko mohla chodiť na zmeny do televízie.
Nová láska a nová rodina
S Marekom sa zoznámila pracovne. Na druhej pracovnej schôdzke, ktorá mala trvať 15 minút, spolu sedeli päť hodín. Bolo im dobre, rozprávali sa o všeličom a nechcelo sa im rozlúčiť sa. Pre Martinu to však stále nič neznamenalo. Cítila však, že mu môže dôverovať.
Potom Marek navrhol, aby strávili víkendové popoludnie s ich deťmi. Marek má dcéru, ktorá je o dva a pol roka mladšia ako Šimi. Keďže deti boli veľmi malé a hravé, nemuseli im nič vysvetľovať. Prirodzene sa prispôsobili novej situácii. Vtedy by jej však ani nenapadlo, že budú spolu žiť.
Vstupovala do nového vzťahu ako zlomená žena s malým dieťaťom, no zároveň chcela pôsobiť príťažlivo a vyrovnane. Ale už nemala pocit, že jej sa nič zlé nemôže stať. Prvým veľkým míľnikom bolo spoločné bývanie, a to prišlo na jej vkus trochu skoro. Keď to Marek navrhol, vyslovila vetu, ktorá ju neskôr mrzelo: „Už som sa raz s dieťaťom sťahovala a nemienim to robiť druhýkrát.“ Preto sa nenasťahovali k nemu, ale on k nim. A sem-tam išli na víkend všetci štyria do jeho väčšieho bytu. Každý potreboval minimálne svoju izbu.
Najťažšie na novom vzťahu bolo uveriť, že nemusí permanentne čakať podpásovku. Priznáva, bojovala s negatívnymi myšlienkami, že možno už nepríde. So životnou zrelosťou a s „prácou na sebe“ však prišlo aj poznanie, že sa nebojí opustenia. Každý koniec je začiatkom niečoho nového. Podľa nej je toto jej nastavenie pre jej muža príťažlivé.
Život v takzvanej zošívanej rodine, kde každý je z iného „cesta“, ju naučil vidieť to, čo ich spája, a nevidieť to, čo ich rozdeľuje.
Dôležitosť rodiny | 💖 Podcast o uzdravovaní | Pre mierne pokročilých
Keď dieťa prejavuje náročné správanie
V súvislosti s výchovou detí sa objavila aj otázka, ako reagovať, keď dieťa prejavuje náročné správanie. Matka 16-mesačného synčeka Sebastiana popisuje, že jej syn je veľmi šikovný, ale asi pred dvoma mesiacmi začal mať divné správanie. Keď mu niečo nedovolí alebo nedá, začne akoby plakať, kričať a hodí sa na ručičky alebo si sadne na zadok. Má menšie nervy. Matka nevie, ako reagovať - či kričať, utišovať alebo nevšímať si. Nechce, aby sa jej v obchode hodil o zem kvôli hračke, ktorú si nemôžu dovoliť.
Duševné zdravie detí: Kedy spozornieť
V súvislosti s psychickým vývojom detí je dôležité všímať si prvé príznaky duševných problémov. Rodičia neraz bagatelizujú tieto príznaky, čo je nebezpečné. Problém nastáva, keď zmena správania, ktorá sa predtým nevyskytovala, pretrváva dlhšie obdobie a ovplyvňuje bežnú rutinu dieťaťa alebo inej osoby.
Medzi príznaky, na ktoré si treba dávať pozor, patria:
- Časté plače bez jasného dôvodu
- Neustále obavy a strachy, ktoré narúšajú každodennú činnosť (úzkosti)
- Neustály smútok, strata záujmu o aktivity, izolácia, nechutenstvo do jedla, problémy so spánkom (depresívna porucha)
- Prejavy PTSD (posttraumatická stresová porucha) zahŕňajúce emocionálnu úzkosť, nočné mory, rušivé správanie a úzkostné spomienky
- Výrazné výkyvy nálady, myslenia a správania (bipolárna afektívna porucha)
Pedopsychiatri sa stretávajú s rôznymi psychickými ťažkosťami u detí, od malých detí po adolescentov. V prípade potreby je dôležité vyhľadať odbornú pomoc. Psychoterapia je najdôležitejšou súčasťou liečby psychických porúch u detí, a ak sa vyhľadá včas, je možné zabrániť rozvoju ochorenia.
Lieky predpisuje pedopsychiater na základe dôslednej diagnostiky. V prípade, že sa v rodine vyskytuje duševná porucha, je možné, že ňou bude trpieť aj dieťa. Úlohu zohráva nielen genetická predispozícia, ale aj prostredie, v akom dieťa vyrastá, a správanie rodičov.