Mŕtvych pochovávať je skutok telesného milosrdenstva. Nikto sa nedokáže pochovať sám. Pochovaním mŕtveho človeka uznávame a potvrdzujeme jeho ľudskú dôstojnosť. Máme nádej, že tento skutok milosrdenstva prejavia aj nám. Pochovať mŕtveho považujeme v našej kultúre za samozrejmosť. No pochovanie dieťaťa, ktoré zomrelo pred narodením, sa u nás len postupne udomácňuje a je výzvou pre Cirkev i celú spoločnosť.
Naše znalosti v oblasti genetiky a embryológie potvrdzujú fakt, že ľudský život začína počatím. Pochovávaním nenarodených detí kladieme silnú protiváhu kultúre smrti, resp. potratovej kultúre. Terapeutická služba osobám so skúsenosťou spontánneho a umelého potratu ukázala, že pochovanie dieťaťa je významným momentom na ceste vnútorného uzdravenia.
V posledných rokoch nastal v slovenskej spoločnosti pozitívny posun. V roku 2005 bol novelizovaný zákon o pohrebníctve tak, že rodičia dostali možnosť vyžiadať dieťa na pochovanie v každom štádiu vývoja. Od roku 2017 majú zdravotnícke zariadenia povinnosť informovať rodičov o možnosti pochovania svojho potrateného dieťaťa.
Spontánny a umelý potrat
Nemálo počatých detí zomrie spontánnym potratom. Príčiny môžu byť rôzne. Zväčša majú genetický pôvod, takže nie je namieste, aby si matka niečo vyčítala. Spontánny potrat niekedy prebehne doma (najmä v prvých týždňoch po počatí). No často sa spontánny potrat zavŕši vyčistením maternice v zdravotníckom zariadení.
Okrem toho, veľké množstvo mužov a žien vydá svoje dieťa na usmrtenie umelým potratom. Je to vážny morálny delikt priameho útoku na nevinného človeka. Po čase to rodičia zvyčajne veľmi ľutujú.
Ľudská dôstojnosť od počatia
Dieťa už od počatia - bez ohľadu na veľkosť a zdravotný stav - má plnú ľudskú dôstojnosť. Jeho mŕtve telíčko si zaslúži úctivé nakladanie. Pochovaním mŕtveho ľudského plodu vydávajú rodičia silné svedectvo o plnej ľudskej dôstojnosti počatých detí. Kresťanskí rodičia nech sa obrátia na svojho duchovného, ktorý im pomôže pri usporiadaní pohrebného obradu.
Dva skutky lásky: Meno a Hrob
Niektoré deti zomreli kvôli nedostatku lásky. Iné zomreli napriek tomu, že boli túžobne očakávané. Ich smrť je nezvratná, no napriek tomu im môžeme prejaviť lásku udelením mena a pohrebom. Tak zároveň zmierňujeme našu bolesť zo straty.
Udelením mena potvrdzujeme ľudskú dôstojnosť nášho dieťaťa a prijímame ho za svoje. Ak nepoznáme pohlavie dieťaťa, môžeme mu vybrať meno intuitívne alebo mu dáme dve mená (mužské i ženské).
Pochovaním si dieťa uctíme. Riadnym miestom na pochovávanie ľudských pozostatkov je cintorín. Je nedôstojné, ak telo dieťaťa skončí v spaľovni biologického odpadu.
Zákon o pohrebníctve a práva rodičov
Zákon č. 131/2010 Z. z. o pohrebníctve v § 3 ods. 7 stanovuje, že:
- rodič môže vyžiadať potratené dieťa od zdravotníckeho zariadenia na pochovanie;
- musí tak urobiť písomne a najneskôr štyri dni po zákroku vyčistenia maternice;
- na pochovanie sa majú vydať aj všetky biologické zvyšky, ktoré sa nedajú oddeliť od samotného tela dieťaťa;
- na pochovanie sa nevydáva biologický materiál určený na bioptické vyšetrenie.
Ľudský plod sa nevydá na pochovanie len v tom prípade, že sa bezo zvyšku spotrebuje na bioptické vyšetrenie (zvyčajne ide o prípad spontánneho potratu v najrannejšom štádiu).
V § 5 ods. 2 písm. e) sa stanovuje, že poskytovateľ zdravotnej starostlivosti je povinný:
- bezodkladne vydať rodičom potratené dieťa na pochovanie (s výnimkou biologického materiálu určeného na bioptické vyšetrenie);
- vydanie dieťaťa na pochovanie sa realizuje prostredníctvom pohrebnej služby, ktorú poverí rodič;
- v prípade pitvy sa pozostatky vydávajú po vykonaní pitvy.
V § 17 ods. 4 sa prevádzkovateľovi cintorína stanovuje povinnosť umožniť pochovanie potrateného dieťaťa a viesť evidenciu o jeho pochovaní.
V § 19 ods. 1 sa stanovuje, že hrobová jama pre uloženie potrateného dieťaťa má mať minimálne 0,7 m. Bočné vzdialenosti medzi jednotlivými hrobmi musia byť najmenej 0,3 m.
V § 33 ods. 5 a 6 sa stanovuje, že ak poskytovateľ zdravotnej starostlivosti nevydá potratené dieťa na pochovanie (podľa § 5 ods. 2), pozostatky sa považujú za biologický odpad a musia byť zlikvidované v spaľovni.
Možnosti pochovania
Vlastný hrob: Azda vo všetkých kultúrach je štandardom, že človek je pochovaný do vlastného hrobu. Hrob je následne vybavený označením (náhrobný kameň a pod.), kto je v ňom pochovaný.
Zdieľaný (spoločný) hrob: Najčastejšie zdieľajú jeden hrob členovia rodiny (napr. manžel a manželka, prípadne aj deti). Keďže telo a rakva potrateného dieťaťa sú priam miniatúrne, ľahko sa môžu uložiť do už jestvujúceho hrobu niekoho z príbuzenstva. Zaiste, pri pochovaní do zeme treba zachovať požiadavku hĺbky hrobovej jamy (min. 70 cm). Pri pochovaní do krypty možno rakvičku uložiť pod vrchnú hrobovú dosku. V oboch prípadoch zostáva už len vybaviť hrob dodatočným náhrobným kameňom, alebo vpísať meno dieťaťa na už jestvujúci náhrobný kameň. Inou možnosťou zdieľania je, že dieťa sa pochová do špeciálne zriadeného hrobu pre nenarodené deti (viď nižšie). Takéto veľkokapacitné hroby vznikajú hlavne v mestách, aby sa rodičom zmiernili výdavky spojené s prípravou hrobu. Každé dieťa je pochované v osobitnej rakve, ktorá nepodlieha rozkladu, takže hrob je možné opakovane otvárať a vstupovať doň.
Symbolický hrob: Mnohí rodičia nevedeli o možnosti pochovať svoje spontánne potratené dieťa. Rodičia, ktorí sa rozhodnú pre umelý potrat, odmietajú svoje dieťa ešte kým žije a tak nečudo, že nemajú záujem o jeho pochovanie. Keď rodičia neskôr spoznajú význam pochovania dieťaťa, môže to urobiť aspoň formou symbolického hrobu alebo iného pietneho miesta. Rodičia môžu zriadiť symbolický hrob pre svoje vlastné potratené dieťa/deti. Symbolický hrob či pamätník možno vytvoriť aj zástupne - v mene rodičov potratených detí, resp. Forma pohrebného obradu nenarodeného dieťaťa sa iste odvíja od svetonázoru rodičov. Zvyčajne má podobu úctivej rozlúčky, pri ktorej je dieťaťu priznaná plná ľudská dôstojnosť, udelené meno a zhmotnená pamäť naň (vytvorením hrobu). Kresťanskí rodičia uznávajú stvoriteľskú moc Boha, ktorý v momente počatia udeľuje každému človeku nesmrteľnú dušu. Preto svoje mŕtve dieťa zverujú Bohu v nádeji na opätovné stretnutie vo večnosti.
Cirkevný pohľad a nádej na spásu
Každá kresťanská denominácia má svoj vlastný obrad pochovania nenarodeného dieťaťa. Katolícka Cirkev ponúka pohreb nepokrsteného dieťaťa s vlastnými dodatkami pre prípad nenarodeného dieťaťa (porov. Pohrebné obrady, SSV : Trnava, 2008, s. 137 - 148). Rímsky misál obsahuje omšový formulár Pri pohrebe nepokrsteného dieťaťa.
Pochovávanie nenarodeného dieťaťa ešte naliehavejšie vyžaduje, aby sme reagovali na dilemu o nevyhnutnosti krstu k spáse. V roku 2007 bol vydaný dokument Medzinárodnej teologickej komisie O nádeji na spásu pre deti, ktoré zomreli bez krstu. V ňom ponúka odpovede na uvedenú teologickú dilemu, ktorá sa v konečnom dôsledku týka aj prístupu k pochovávaniu nenarodených detí.
Cirkev učí, že deti, ktoré zomreli bez krstu, sú zverené Božiemu milosrdenstvu. Nemodlíme sa za odpustenie ich hriechov, ako to robíme v modlitbách a svätých omšiach za zosnulých, lebo tieto deti sa ešte nijakým spôsobom nepostavili proti Bohu a zo svojej strany nekladú pôsobeniu spásnej milosti žiadnu prekážku. Skôr ide o vyjadrenie prosby v tom zmysle, aby Boh, ktorý vie všetko a môže všetko, vo svojom milosrdenstve doplnil to, čo my nevieme a nemôžeme urobiť. Ani deti bez krstu, totiž nemôžu byť spasené inak ako prostredníctvom Ježiša Krista.
Cirkev pozná termín krst túžby. Cirkev bola vždy pevne presvedčená, že tí, čo podstúpia smrť pre vieru, aj keď neprijali krst, sú pokrstení svojou smrťou za Krista a s Kristom. Tento krst krvi, takisto ako túžba po krste, má účinky krstu, hoci nie je sviatosťou (KKC 1258). Tu je problém v tom, že nedá sa túžiť za druhého. Spásu človek môže dosiahnuť jedine tak, že spolu s Kristom zomrie starému človekovi, prvému Adamovi, a spolu s Kristom vstane z mŕtvych ako nový Adam.
Mnohé veriace matky, ktoré prišli o svoje deti počas tehotenstva, sa obávajú, čo sa stalo s dušou ich dieťaťa, keď ho nestihli pokrstiť. Úplne presne nevieme, pretože hoci veríme, že život človeka sa smrťou nekončí, iba mení, a že duša človeka sa po smrti ocitne pred Bohom, tak tento stav zostáva pre nás do značnej miery aj tajomstvom. Navyše o osude takýchto detí nevieme zo Zjavenia, teda z Písma, zo slov Ježiša Krista a z cirkevnej tradície explicitne nič. No vieme dosť na to, aby sme mohli s istotou povedať, že určite nie sú zatratené. Sú u Boha, len zatiaľ nevieme, v akom stupni Božej blízkosti.
Dedičný hriech a jeho dôsledky
V modernej dobe sa chápanie dedičného hriechu dosť zredukovalo. Ak si predstavíme dedičný hriech napríklad ako stav otroctva, do ktorého sa niekto dostane alebo sa v ňom narodí bez vlastnej viny, tak možno začneme lepšie chápať potrebu spásy - a teda aj krstu - ako spôsob záchrany a možnosti slobodného života.
Názory staršej generácie, že ak potratené deti neboli pokrstené, tak určite nie sú v nebi, vyplývali z oveľa živšieho chápania problému dedičného hriechu a z jednoduchej argumentácie, že bez krstu, bez oslobodenia toho, čo nás radikálne oddelilo od Boha, niet spásy. Učenie Cirkvi sa nezmenilo, no oveľa viac sa prehĺbilo, napríklad v tom, že sa začal dávať väčší dôraz na to, že Boh chce spasiť všetkých ľudí (1 Tim 2, 4).
Pomoc a uzdravenie po potrate
Potrat: Príbehy žien – Rozšírený trailer (dokumentárne filmy HBO)
Strata nenarodeného dieťaťa bolí. Rodičia potrebujú čas, aby sa s ňou vyrovnali a najlepšie je, ak sa môžu vysmútiť, rovnako ako to robíme v prípade smrti akejkoľvek inej blízkej osoby. Dôležitou súčasťou smútenia a rozlúčky so zosnulým je pohreb. Aj v prípade nenarodeného dieťaťa je pohreb možný, a to aj vtedy, ak k potratu dôjde v nemocnici.
Existuje viacero možností pomoci pre ženy a mužov, ktorí prežili potrat:
- Projekt Ráchelina vinica: Duchovno-terapeutický víkendový program určený pre všetky osoby zranené skúsenosťou potratu.
- TÓBI: Občianske združenie poskytujúce bezplatné poradenstvo a odbornú pomoc rodičom potratených detí.
- Duchovná adopcia nenarodeného dieťaťa: Deväťmesačná modlitba za nenarodené dieťa v ohrození života.
- Spoznávanie Božieho milosrdenstva: Vyznať hriech potratu vo svätej spovedi, zrieknuť sa zlých duchov, ktorí s ním súvisia, a prijať Božie odpustenie.
Ján Pavol II. v Evangelium vitae, 58 píše: „Je pravda, že matka umelý potrat prežíva často dramaticky a bolestne, lebo rozhodnutie zbaviť sa počatého plodu nepochádza vždy z čisto egoistických dôvodov a z pohodlnosti, ale má za cieľ chrániť isté dôležité dobrá, ako je vlastné zdravie alebo dôstojná životná úroveň ostatných členov rodiny. Niekedy prichádza obava, že počaté dieťa bude musieť žiť v takých zlých podmienkach, že sa stane lepšie, ak sa nenarodí. Ak sme podstúpili potrat alebo sme sa na jeho vykonaní nejako podieľali a teraz máme výčitky svedomia, nezúfajme, pretože Božie milosrdenstvo je nekonečné a také obrovské, že dokáže odpustiť všetko, aj tento ťažký hriech, ak ho my ľutujeme a kajáme sa.“
Praktické kroky nápravy:
- Dať dieťatku meno, pretože Boh nás pozná podľa mena. Dieťatko v žiadnom prípade netreba brať ako zhluk buniek.
- Pokrstiť ho krstom lásky.
- Ak dieťatko nemohlo mať pohreb, je vhodné dať odslúžiť sv. omšu na úmysel ZA PRIJATIE DO NEBESKÉHO KRÁĽOVSTVA.
- Vyznať tento ťažký hriech vo svätej spovedi.
- Zrieknuť sa zlých duchov, ktorí prichádzajú s týmto hriechom do života človeka.
- Obrátenie, zmena života, časté prijímanie sviatostí najmä Eucharistie a sv. prijímania.
- Možnosť duchovnej adopcie nenarodeného dieťaťa (9 mesiacov), ako možnosť nápravy a pokánia.
- Vykonať si púť s úmyslom odprosiť za svoj skutok.
- Modliť sa pred potratovými klinikami, za ukončenie potratov.
Dedičný Hriech a Osud Nepokrstených Detí
Čo je s dušičkami detí, ktoré zomreli spontánnym potratom? Keď sme nemali možnosť ich pokrstiť a tak zbaviť dedičného hriechu. Nie sú ani pochované. Keďže Sväté Písmo sa konkrétne k tejto otázke nevyjadruje, predkladáme pohľad teológov a svätých otcov. Títo veriaci sú si istí, že deti, ktoré zomreli bez krstu, nie sú zatratené a sú u Boha, len zatiaľ nevieme, v akom stupni Božej blízkosti.
Cez príklad života, ktorý sa nečakane skončí, môžeme pochopiť, že aj keď človek predčasne vystúpi z vlaku života, ak má lásku a pokoj vo svojej duši, prijíma to v láske a otvára sa ďalším riešeniam v pokoji. O to viac je radosť, ak zistí, že aj na tejto stanici ho niekto milovaný a milujúci čaká.
Cirkev sa modlí, aby sa nik nezatratil, a modlí sa v nádeji, aby boli všetci ľudia spasení (KKC 1058 a 1821). A takéto deti, ktoré zomreli bez krstu, zveruje Božiemu milosrdenstvu.
`