Prečo vaše dieťa kričí a nadáva: Pochopenie a riešenie problémového správania

Výchova dieťaťa je náročná, ale zároveň nesmierne dôležitá úloha. Tým, akých ľudí vychováme, ovplyvňujeme budúcnosť celej spoločnosti. Niekedy sa vo výchove dopúšťame chýb, ktoré si ani neuvedomujeme. Dôležité je poznať povahu dieťaťa a prispôsobiť tomu výchovné postupy, podporovať jeho talenty a mierne tlmiť negatívne vlastnosti. Rodičia majú k dispozícii rady odborníkov, ktorí sa problematike výchovy venujú dlhodobo. Problém nastáva, keď sa u dieťaťa objaví nevhodné správanie, ako napríklad nadávanie a krik. Tento článok sa zameriava na príčiny takéhoto správania a ponúka možné riešenia.

Prečo sa to stalo?

Rodičia sa obávajú, že ak okamžite nezasiahnu, utrpí ich „dospelácka“ autorita. Máte však pocit, že krikom či buchnutím po zadku u dieťaťa stúpnete na cene? Psychológovia za nevhodné reakcie na detský hnev považujú buchnutie po zadku či iné fyzické násilie, krik, ignorovanie, znechutený odchod, nabádanie dieťaťa, nech kričí ešte viac, sprchovanie studenou vodou či ešte pred časom veľmi populárnu metódu pevného objatia, v ktorom sa vraj má dieťa upokojiť. Sama som žiadnu z týchto metód nepraktizovala. Všetky považujem za silové a ponižujúce. Trpí tým dôstojnosť dieťaťa aj jeho dôvera k nám,“ uvádza psychologička Pavla Koucká, autorka knihy Uvoľnené rodičovstvo (Rozumne, citlivo a s menším nasadením). Ako to teda so svojimi tromi deťmi robila? „Keď sa na vyššie uvedené metódy pozrieme s odstupom, zistíme, že okrem toho, že sú ponižujúce, majú ešte jednu spoločnú črtu: aktivitu. Nikoho nenapadne, že keď sa dieťa hnevá, nemusíme robiť vôbec nič. Práve toto nič je pritom často tým najlepším riešením,“ hovorí psychologička s tým, že vo výchove ide predsa o to, aby sa dieťa naučilo zvládnuť svoje emócie samé, bez nášho zásahu. Svojou aktivitou mu v tom však bránime.

Namiesto toho, aby ste sa snažili proti detskému hnevu zasiahnuť, všímajte si skôr, prečo k nemu došlo. Podľa toho môžete voliť vhodnú reakciu alebo sa situácii dokonca preventívne vyhnúť. Pre dieťa je opojné, keď môže testovať svoje nové schopnosti. Z malého bábätka, ktoré ešte nič nemohlo, je zrazu „veľký človek“, ktorý sa môže presunúť, kam chce, povedať si, čo chce alebo sa rozhodovať, čo bude robiť. Nechápe, prečo mu v tom chcú rodičia niekedy brániť a čo robí „zle“. Je prirodzené, že reaguje plačom či hnevom. „V prípadoch z tejto kategórie odporúčam krátko vysvetliť a na pretrvávajúci plač nereagovať. Radšej používam termín nereagovanie ako ignorovanie. Nereagovanie totiž vnímam emočne neutrálne, zatiaľ čo ignorovanie znie mierne zlostne,“ myslí si psychologička. Odporúča však nepovoliť, pretože tak by sa dieťa naučilo, že si môže vykričať čokoľvek. Samozrejme, ak máte pocit, že je to nutné, po odoznení hnevu sa s dieťaťom porozprávajte o tom, ako by sa situácia dala riešiť inak. Od najmenších detí však nemôžete čakať, že vaše slová o tom, prečo sa neváľať v obchode po zemi, pochopia úplne správne.

Rodičia to dobre poznajú: ak je dieťa unavené, k prejaveniu výrazných emócií nie je nikdy ďaleko. „Často v takýchto situáciách ustupujem a pomáham aj s tým, čo deti už vedia a zvládnu. Často sa tak podarí hnevu predísť. Inokedy pomôže naša náruč. Občas ale dieťa potrebuje vyplaviť stresové hormóny krikom, a to najlepšie, čo môžete urobiť, je, nerobiť nič, nechať to tak,“ je presvedčená Pavla Koucká. Deti potrebujú čo najviac rodičovskej pozornosti. Túžia po nej samozrejme hlavne vo chvíľach, keď sa rodič venuje niekomu či niečomu inému. Typicky keď s niekým telefonuje. Vtedy sa dieťa veľmi často začne „rozčuľovať“, že prioritu má niečo iné, nie ono. Čo s tým? Dieťa chce celého rodiča, je to jeho prirodzená potreba, či sa to niekomu páči, alebo nie. „Klasika na rodičovskej dovolenke: dieťa sa spokojne hrá a mama sa venuje domácnosti. Idylka by pokračovala, ale mame zazvonil telefón - a dieťa zrazu niečo potrebuje, čokoľvek. Hlavne okamžite! Čo sa to deje? Dieťa prišlo o okrajovú pozornosť matky. Tá sa zrazu venuje niekomu inému a mám skúsenosť, že cez telefón je to pre dieťa ešte ťažšie stráviteľné ako vo fyzickej prítomnosti iného človeka. Tam je dieťa účastníkom aspoň v tom zmysle, že počuje a vidí i druhú stranu a je síce pasívnym, ale predsa len účastníkom dialógu,“ hovorí psychologička. Čo robiť v takých prípadoch? Ona sama menej dôležité telefonické rozhovory radšej ukončovala, ale tak to samozrejme nejde robiť stále. Je dobré venovať dieťaťu maximum pozornosti, túto jeho potrebu sýtiť do tej miery, že postupne zvládne bez kriku a hnevu aj to, keď sa rodič práve pozerá iným smerom.

Bežné chyby vo výchove, ktoré môžu viesť k nevhodnému správaniu

Existuje niekoľko bežných výchovných praktík, ktoré môžu neúmyselne prispievať k negatívnemu správaniu dieťaťa. Je dôležité si ich uvedomiť a snažiť sa im vyhnúť.

1. Vyčítanie zlého správania: Časté vyčítanie zlého správania bez ďalšieho vysvetlenia alebo podpory vedie k tomu, že dieťa si z výčitiek vezme len to, že ho rodič nemá rád. Ak výčitky obsahujú hanlivé poznámky, situácia sa ešte zhoršuje. Kázanie a výčitky samy o sebe nezlepšia správanie. Ak už dieťaťu niečo vyčítate, zamerajte sa len na konkrétne správanie, ktoré sa vám nepáči, a nikdy neponižujte jeho osobnosť.
2. Otázky typu "Prečo?": Kladenie otázok typu "Prečo si si neupratal izbu?" alebo "Prečo nerobíš to, čo ti hovorím?" môže u dieťaťa vyvolať pocit, že pre rodiča nič neznamená. Dieťa na takéto otázky zvyčajne nereaguje konkrétnou odpoveďou a ignoruje ich. Je nepravdepodobné, že by táto otázka viedla k plnohodnotnému rozhovoru a premýšľaniu o svojom správaní.
3. Prosenie a prosíkanie: Ak dieťa prosíte, aby zmenilo svoje správanie, nemusí to brať vážne. Môže si myslieť, že to, čo od neho chcete, nie je až také dôležité a nemusí to urobiť. Vznikol konflikt a vaše dieťa sa správa absolútne nevhodne? V takej situácii je dôležité, aby vás vaše dieťa bralo vážne a cítilo, že to naozaj myslíte vážne. S neistým prosíkaním sa stávate odkázaným na jeho milosť a nemilosť.
4. Výzvy bez následkov: Ak dieťa opakovane vyzývate, aby niečo urobilo alebo s niečím prestalo, ale ono nereaguje a nič sa nedeje, naučí sa, že to, čo od neho chcete, nie je dôležité. Výzvy bez následkov sú nielen zbytočné, ale dokonca škodlivé.
5. Vyhrážanie sa následkami, ktoré nenastanú: Ak dieťaťu oznámite, aké následky bude mať jeho neposlušnosť, ale v skutočnosti sa nič nestane, prestane vás počúvať. Ak nesplníte to, čo ste sľúbili, deti vás prestanú počúvať úplne.
6. Ignorovanie nevhodného správania: Ignorovanie môže byť niekedy osožné pri zlozvykoch, ako je cmúľanie palca alebo občasné záchvaty trucu. Problémom sa stanú až vtedy, keď im rodičia začnú venovať pozornosť. Ak sa im nevenuje pozornosť, deti s nimi zvyčajne samy prestanú. Ak však ide o neprimerané správanie, ako je kopanie alebo hrubé nadávanie, ignorovanie nie je vhodný prístup. Dieťa si môže myslieť, že je vám jedno, ako sa správa, a stratí voči vám rešpekt. Ignorovanie extrémne zlého správania môže viesť k tomu, že rodičovi prasknú nervy a zareaguje príliš silno. Dieťa svoje nemožné správanie stupňuje, až kým rodičia nezareagujú.
7. Nepriateľské reakcie: Nepriateľské reakcie, ako sú vyhrážky, nadávky, prísne tresty a bitka, vysielajú dieťaťu správu, že ho nemáte radi. Väčšinou sa predtým tak rozčúlite, že stratíte kontrolu nad svojím správaním a potom vám je to ľúto.
8. Výčitky a nadávky: Výčitky zlých vlastností a nadávky neukazujú na správanie dieťaťa, ale na to, že ho ako osobu odmietate a opovrhujete ním. To nevyvolá snahu o zmenu správania, ale naopak, dieťa sa začne usilovať o pozornosť ešte viac. Môžu u neho vzniknúť pocity viny a túžba po pomste. Takéto výčitky pôsobia na sebavedomie dieťaťa deštruktívne. Účinok sa zvyšuje, ak na svoje dieťa ešte aj kričíte.
9. Nepremyslené vyhrážky trestom: Ak vyhrážky vyslovíte nepremyslene a nemyslíte ich vážne, vaše dieťa vás prestane počúvať. Avšak ten nepriateľský tón určite zaznamená. Cíti sa odmietnuté a odstrčené. Tresty môžu vaše dieťa zahanbiť a ponížiť, môžu spôsobiť strach a vyvolať túžbu po pomste. Ich cieľom je totiž dať dieťaťu pocítiť, aké je malé oproti nám dospelým.
10. Fyzické tresty: Pri bitke reagujú deti buď bojácne, alebo sa proti nej vnútorne obrnia. Deti, ktoré sú často bité, časom znecitlivejú a často tiež pripravujú pomstu. Deti, ktoré ich rodičia bili, budú pravdepodobne rovnako konať pri svojich deťoch. Každý úder, ktorý zasiahne vaše dieťa, zasiahne váš vzájomný vzťah, dôveru, pocit istoty, lásku, bezpečie.

Príčiny detského kriku a nadávania

Detské nadávanie a krik môžu mať rôzne príčiny. Dôležité je zistiť, čo je spúšťačom takéhoto správania, aby ste mohli efektívne zasiahnuť.

• Snaha o upútanie pozornosti: Deti často nadávajú a kričia, aby upútali pozornosť rodičov alebo iných osôb. Ak sa im nedostáva dostatok pozornosti, môžu sa uchýliť k negatívnemu správaniu, aby dosiahli svoj cieľ.
• Frustrácia a hnev: Ak dieťa prežíva frustráciu alebo hnev, môže ich vyjadriť nadávaním a krikom.
• Napodobňovanie: Deti sa učia napodobňovaním správania dospelých a rovesníkov. Ak počujú nadávať a kričať doma alebo v škole, môžu to považovať za normálne správanie a začnú ho napodobňovať.
• Problémy so sebaovládaním: Niektoré deti majú ťažkosti so sebaovládaním a impulzívnym správaním. To môže viesť k tomu, že v hneve alebo frustrácii začnú nadávať a kričať.
• Vplyv rovesníkov: Deti sa často správajú tak, ako sa správajú ich rovesníci. Ak sa v ich skupine bežne nadáva a kričí, môžu sa cítiť nútené prispôsobiť sa.
• Duševné problémy: V niektorých prípadoch môže byť nadávanie a krik prejavom duševných problémov, ako sú úzkosti, depresie alebo ADHD. Ak máte podozrenie, že vaše dieťa trpí duševnou poruchou, vyhľadajte odbornú pomoc.

Ako reagovať na nadávanie a krik?

Reakcia na nadávanie a krik by mala byť pokojná a konzistentná. Dôležité je naučiť dieťa, ako zvládať svoje emócie a vyjadrovať ich vhodným spôsobom.

1. Zachovajte pokoj: Aj keď je ťažké zachovať pokoj, je dôležité nereagovať na nadávanie a krik hnevom. To by mohlo situáciu ešte zhoršiť.
2. Stanovte jasné hranice: Jasne dieťaťu vysvetlite, že nadávanie a krik nie sú prijateľné správanie. Povedzte mu, že existujú iné spôsoby, ako vyjadriť svoje pocity.
3. Naučte dieťa zvládať emócie: Pomôžte dieťaťu naučiť sa rozpoznávať a zvládať svoje emócie. Môžete ho naučiť relaxačné techniky, ako je hlboké dýchanie alebo počítanie do desať.
4. Ponúknite alternatívne spôsoby vyjadrovania pocitov: Povzbuďte dieťa, aby vyjadrovalo svoje pocity slovami. Môžete mu pomôcť nájsť vhodné slová na vyjadrenie hnevu, frustrácie alebo smútku.
5. Používajte metódu "time-out": Ak dieťa nadáva a kričí, môžete použiť metódu "time-out". To znamená, že dieťa na určitý čas (napríklad jednu minútu za každý rok veku) umiestnite do tichej miestnosti, kde sa môže upokojiť.
6. Odmeňujte pozitívne správanie: Chváľte a odmeňujte dieťa, keď sa správa pozitívne a vyjadruje svoje pocity vhodným spôsobom. To ho motivuje k tomu, aby sa správalo lepšie.
7. Buďte vzorom: Deti sa učia napodobňovaním správania dospelých. Buďte pre svoje dieťa dobrým vzorom a vyjadrujte svoje pocity pokojne a konštruktívne.

Kedy vyhľadať odbornú pomoc?

Ak nadávanie a krik pretrvávajú dlhší čas a ovplyvňujú bežný život dieťaťa, je vhodné vyhľadať odbornú pomoc. Psychológ alebo psychiater môže pomôcť identifikovať príčiny problému a navrhnúť vhodnú liečbu.

Príklad z praxe: Jedna matka sa obrátila na odborníka s problémom, že jej 8-ročná dcéra je veľmi negatívna, nič sa jej nepáči, nechce pomáhať doma, provokuje staršieho brata a nadáva mu. Nepomáhajú prosby, sľuby, vyhrážky ani tresty. Keď jej zakáže ísť von, nadáva, akých má hnusných rodičov a hovorí, že sa radšej zabije. Pritom má možnosť prečítať si, čo treba, a ísť von, ale radšej bude hodinu trucovať. Je hubatá a drzá. Takmer každú noc príde okolo polnoci do spálne rodičov. V tomto prípade je dôležité zistiť, čo je príčinou takéhoto správania. Môže to byť snaha o upútanie pozornosti, frustrácia, žiarlivosť na mladšieho súrodenca alebo iné problémy.

tags: #preco #moje #dieta #skaredo #nadava #a