Demografická situácia na Slovensku je dlhodobo ovplyvňovaná viacerými faktormi, pričom prirodzená migrácia obyvateľstva zohráva kľúčovú úlohu. Tento proces, ktorý zahŕňa narodenia a úmrtia, má priamy vplyv na celkový počet obyvateľov krajiny a jej demografickú štruktúru.
Vývoj populácie a prirodzený úbytok
Slovenská republika zaznamenala v posledných rokoch pokles celkového počtu obyvateľov. K 31. marcu 2025 mala Slovenská republika 5 415 978 obyvateľov, čo bolo oproti rovnakému obdobiu predchádzajúceho roka o 6 689 osôb menej. Podiel žien na celkovom obyvateľstve bol 51,08 %. V 1. štvrťroku 2025 sa v Slovenskej republike narodilo 10 342 živých detí, o 1 299 menej než v rovnakom období predchádzajúceho roka a zomrelo 14 231 osôb, o 48 osôb menej ako v 1. štvrťroku predchádzajúceho roka. Prirodzený úbytok obyvateľstva tak predstavoval 3 889 osôb. Celkový úbytok obyvateľstva Slovenska ku koncu hodnoteného obdobia bol 3 473 osôb, v porovnaní s 1. štvrťrokom 2024 sa prehĺbil o 1 453 osôb.
Slovensko zaznamenalo vlani štvrtý rok po sebe pokles celkového počtu obyvateľov. Kým úmrtnosť sa už v rámci dlhodobých priemerov stabilizovala, prudký prepad pôrodnosti pokračoval. V Slovenskej republike na konci roka 2024 žilo celkovo 5 419 451 obyvateľov, ich počet sa medziročne znížil o viac ako 5 200 osôb. Populácia SR tak klesla už štvrtý rok za sebou, čo je prvé dlhšie trvajúce obdobie celkového úbytku obyvateľstva od vzniku samostatnej SR. Hlavným faktorom poklesu populácie SR bol prirodzený úbytok obyvateľstva. V priebehu minulého roka v SR zomrelo takmer 54-tisíc osôb, ale narodilo sa len niečo viac ako 46-tisíc detí. Došlo teda k prirodzenému úbytku obyvateľov na úrovni 7,6 tisíca osôb. Prirodzený pokles evidovalo Slovensko už piaty rok za sebou, pričom išlo o jeho druhú najvyššiu hodnotu v histórii samostatného Slovenska.
Celkovo Slovensko za posledných 5 rokov stratilo prirodzeným pohybom takmer 40-tisíc obyvateľov. Trend poklesu počtu živonarodených detí na Slovensku sledujeme posledných 7 rokov, išlo však len o mierne hodnoty, ktoré nenaznačovali zásadnejšiu zmenu trendu vývoja. Výrazný prepad počtu narodených v posledných troch rokoch s hodnotami pod hranicu 50-tisíc detí za posledné dva roky viedol k historickým minimám pôrodnosti. Pôrodnosť na Slovensku od vzniku SR v roku 1993 prešla výraznými demografickými zmenami. Po prudkom poklese v 90. rokoch minulého storočia pôrodnosť v období rokov 2003 až 2009 znovu medziročne rástla, kým po roku 2010 nezačala opäť klesať. V posledných dvoch rokoch dosiahla historické minimá s hodnotami hlboko pod 50-tisíc živonarodených detí za rok. Z dlhodobého hľadiska krivka pôrodnosti na Slovensku kulminovala po dvoch svetových vojnách a na konci 70. rokov. Tento pokles reflektuje aj hrubá miera pôrodnosti, ktorá umožňuje porovnanie vývoja v dlhom časovom horizonte, teda aj za obdobia, kedy sa zásadne menil aj celkový počet obyvateľov v krajine. Počas posledných 20 rokov dosahoval tento ukazovateľ hodnoty viac ako 1 000 živonarodených detí na 100-tisíc obyvateľov. Prvýkrát sa ukazovateľ dostal pod hranicu 1 000 detí v roku 2022 a vlani klesol až na rekordne nízku hodnotu 853 detí na 100-tisíc obyvateľov.
K 30. júnu 2025 mala Slovenská republika 5 413 813 obyvateľov, čo bolo medziročne o 8 471 osôb menej. Podiel žien na celkovom obyvateľstve bol 51,08 %. V 2. štvrťroku 2025 sa v Slovenskej republike narodilo 10 036 živých detí, o 1 355 menej než v rovnakom období predchádzajúceho roka a zomrelo 12 675 osôb, o 320 osôb viac, ako v 2. štvrťroku predchádzajúceho roka. Prirodzený úbytok obyvateľstva tak predstavoval 2 639 osôb. Celkový úbytok obyvateľstva Slovenska ku koncu hodnoteného obdobia bol 2 184 osôb, v porovnaní s 2. štvrťrokom 2024 sa prehĺbil o 1 801 osôb.
As of September 30, 2025 the Slovak Republic had 5 413 191 inhabitants, which was 8 315 persons less compared to the same period of the previous year (5 421 506 inhabitants). In the 3rd quarter of 2025, there were 11 540 live births in the SR, which was 680 persons less than in the same period of the previous year, and 12 461 persons died, i.e. 936 persons less than in the 3rd quarter of the previous year. The net foreign migration reached 337 persons it was 62 persons less than in the same period of the previous year.
Migrácia ako ďalší faktor demografického vývoja
Druhým faktorom ovplyvňujúcim celkový počet obyvateľov v krajine je zahraničná migrácia. Migračné saldo zostáva dlhodobo v kladných číslach. V roku 2024 sa na Slovensko prisťahovalo na trvalý pobyt viac ako 6,8 tisíca ľudí, čo bolo takmer o 2,4 tisíca osôb viac ako počet vysťahovaných. Migračný prírastok tak bol výrazne vyšší ako v predošlých dvoch rokoch. Od vzniku SR počet prisťahovaných každoročne prevyšoval počet tých, ktorí sa vysťahovali, a to od 0,9 do 7,1 tisíca osôb.
Slovensko nepatrí k tradičným cieľovým krajinám migrantov. Je kultúrne homogénnou krajinou, ktorej sa nedotkol dramatický nárast migrácie v priebehu 20. storočia. Výraznejšie zmeny priniesol až vstup Slovenska do Európskej únie a schengenského priestoru. V období od roku 2004 v Slovenskej republike (SR) poklesla najmä nelegálna a azylová migrácia a osemnásobne sa zvýšila legálna migrácia. Aj napriek tomu, že rast populácie cudzincov na Slovensku bol v rokoch 2004 - 2008 spomedzi všetkých členských štátov EÚ druhý najvyšší, zastúpenie cudzincov v populácii - v porovnaní s inými štátmi EÚ - zostáva na nízkej úrovni.
Pojem a typy migrácie
Migrácia je proces, kedy jednotlivci i celé skupiny ľudí z rôznych dôvodov opúšťajú svoje domovy. Migrovať znamená premiestňovať sa z jedného miesta na druhé, z dediny do mesta, z jednej oblasti do inej v rámci určitej krajiny či z krajiny pôvodu do cudziny. Migrácia v rámci jedného štátu je oveľa bežnejším fenoménom ako migrácia medzinárodná. Odhaduje sa, že v roku 2019 bola na svete vyše jednej miliardy migrantov. Z toho medzinárodných migrantov bolo iba 272 miliónov. Na rozdiel od medzinárodnej migrácie, vnútorná migrácia nepodlieha formálnym obmedzeniam. Napriek tomu, že právo opustiť krajinu svojho pôvodu patrí medzi základné ľudské práva, vstup do cudzej krajiny a pobyt v nej vyžadujú splnenie viacerých podmienok.
Podľa toho, či sa jedná o migračné presuny v rámci jednej krajiny alebo za jej hranice, sa rozlišuje vnútorná a medzinárodná migrácia. Podľa trvania sa migrácia delí na dlhodobú (min. jeden rok) a krátkodobú (doba od troch do dvanástich mesiacov). Migrácia môže byť ďalej dobrovoľná alebo nútená. Dobrovoľná migrácia je založená na vlastnom rozhodnutí odísť zo svojej krajiny či mesta, napríklad za účelom štúdia, práce, podnikania či zlúčenia rodiny. V prípade nútenej migrácie je človek proti svojej vôli vyhnaný zo svojho domova alebo je zavlečený do zahraničia. Dôvodom vyhnania môže byť ozbrojený konflikt, prírodná katastrofa, alebo iná humanitárna kríza. V rámci medzinárodnej migrácie sa rozlišuje tiež regulárna a neregulárna migrácia. Regulárna migrácia znamená prekročenie hraníc krajiny s platným cestovným dokladom a oprávnením na pobyt, pokiaľ to vstup do danej krajiny pre daného človeka vyžaduje. Neregulárna migrácia sa zvykne označovať ako nelegálna. Často sa hovorí o „nelegálnych migrantoch“. Toto spojenie je ale značne problematické, pretože spája človeka, a nie jeho čin, s ilegalitou. Navyše, pomenovanie mylne sugeruje, že neoprávnené prekročenie hraníc alebo zotrvanie na cudzom území po skončení platnosti víz je trestný čin.
Európske právo rozlišuje medzi vnútrounijnou migráciou a migráciou občanov tretích krajín. Vnútrounijná migrácia je migrácia občanov Európskej únie a Európskeho hospodárskeho priestoru v rámci Európskej únie. Riadi sa princípom voľného pohybu osôb a nie sú jej kladené takmer žiadne prekážky.
Príčiny a dôvody migrácie
Vzhľadom k tomu, že rozhodnutie emigrovať a samotná migrácia sú všetko, len nie jednoduché, ľudia majú zvyčajne dobré dôvody, prečo opúšťajú svoju krajinu a presúvajú sa do krajiny novej. Príčiny nútenej migrácie utečencov, ako vyplýva z ich definície, spočívajú v bezprostrednom ohrození života v domovskej krajine. Aj v prípade tzv. dobrovoľnej migrácie však ide zväčša o kombináciou prvkov donútenia a voľby. Dôvody migrácie bývajú veľmi rozmanité a navzájom sa rôzne prelínajú. V súvislosti s príčinami migrácie sa hovorí o tzv. „push“ (tlačiť) a „pull“ (ťahať) faktoroch. „Push“ faktory migrácie zahŕňajú okolnosti, ktoré človeka z krajiny jeho pobytu „vytláčajú“. Môže ísť o politickú nestabilitu, nízku životnú úroveň, prírodnú katastrofu či ekonomickú neistotu v pôvodnej krajine pobytu. „Pull“ faktory migrácie sú naopak okolnosti, ktoré človeka „ťahajú“ do zvolenej cieľovej krajiny.
Dôvody k migrácii sa ďalej delia na osobné (vnútorné) a štrukturálne (vonkajšie). Vonkajšie motívy sú spoločné viacerým ľuďom žijúcim na tom istom území. Vyjadrujú celkové usporiadanie určitého štátu, ako napr. politický režim a politickú situáciu v krajine, celkový blahobyt spoločnosti (výšku miezd či mieru nezamestnanosti), vymáhateľnosť práva, úroveň zdravotníctva a prístup k zdravotnej starostlivosti, úroveň školstva, uplatnenie na trhu práce alebo stav životného prostredia.
Podľa účelu pobytu imigrovalo v roku 2017 do krajín OECD najviac ľudí (2,1 milióna, tzn. vyše 40%) z rodinných dôvodov (zlúčenie rodiny, tvorba rodiny či rodinné sprevádzanie pracovníkov). 28% predstavovala migrácia v rámci oblastí s voľným pohybom, ako napr. v rámci EÚ, pri ktorých sa konkrétny účel pobytu neeviduje. Utečenci a osoby s medzinárodnou ochranou tvorili 14% imigrantov, zatiaľ čo pracovná migrácia sa týkala 11% osôb.
Pracovná migrácia a remitencie
Medzinárodná organizácia pre migráciu (IOM) definuje pracovnú migráciu ako presun z domovskej krajiny do iného štátu za účelom zamestnania. Migrácia za účelom práce býva motivovaná lepšími pracovnými podmienkami a možnosťami v prijímajúcej krajine. Môže to znamenať, že v domovskej krajine je vysoká nezamestnanosť, nízke finančné ohodnotenie práce alebo je pre niektoré kvalifikácie nemožné nájsť uplatnenie. Pracovná migrácia je súčasne podmienená dopytom po zahraničných pracovníkoch. Vo väčšine európskych krajín súvisí pracovná migrácia s ekonomickým rastom prijímajúcich krajín. Podľa správy Medzinárodnej organizácie pre migráciu bolo v roku 2017 z 258 mil. migrantov 164 mil. migrantov pracovných (59,2%). Pracovných migrantov bolo 96 miliónov (58%), zatiaľ čo pracovných migrantiek iba 68 miliónov (42%).
Dáta Medzinárodnej organizácie práce ukazujú, že migranti sú prítomní predovšetkým v určitých ekonomických odvetviach. V roku 2013 bolo až 71,1% pracovných migrantov zamestnaných v službách. 17,8% bolo zamestnaných v priemysle, vrátane výroby a stavebníctva, zatiaľ čo 11,1% pracovalo v poľnohospodárstve. 7,7% bolo pracovníkov v domácnosti (až 73,4% boli ženy). Migranti pracujúci v zahraničí posielajú do svojich domovských krajín svoje ušetrené financie. Takéto prevody sa označujú ako remitencie. V roku 2018 mali remitencie migrantov z rozvojových krajín hodnotu 689 miliárd dolárov. Ich objem tak niekoľkonásobne presiahol rozvojovú pomoc. Najviac remitencií bolo poslaných z USA, Spojených arabských emirátov a zo Saudskej Arábie, zatiaľ čo najviac remitencií prijala India, Čína a Mexiko. Migranti týmto spôsobom podporujú finančnú stabilitu a zmierňujú chudobu.
Slovakia 🇸🇰 Europe Warehouse Job 1500€ Salary Work Permit Visa Process start 2026 High visa ratio
Právo na azyl a postavenie utečencov
Počas Studenej vojny utieklo v Európe mnoho ľudí preč zo svojej pôvodnej vlasti alebo boli zo svojich domovov vyhnaní. Vzhľadom na rozsah problému sa krajiny dohodli na zabezpečení práv utečencov a vytvorení právneho nástroja na ich ochranu. Prostredníctvom Dohovoru OSN o právnom postavení utečencov došlo v roku 1951 v Ženeve k definovaniu pojmu utečenec v medzinárodnom práve. Signatári zmluvy sa tiež zaviazali k poskytovaniu stanovených práv utečencom.
V Dohovore OSN o právnom postavení utečencov je utečenec definovaný ako osoba, ktorá sa nachádza mimo svojho štátu kvôli opodstatnenému strachu z prenasledovania z rasových, náboženských a národnostných dôvodov alebo z dôvodu príslušnosti k istej sociálnej skupine, či zastávania určitých politických názorov. Ženevský dohovor zabezpečuje utečencom ochranu, pretože ich vlastný štát ich ochrániť nechce alebo nedokáže. Dohovor zaručuje, že utečenca bude vzhľadom na jeho situáciu chrániť štát, do ktorého sa pred prenasledovaním uchýli. Určuje preto základné práva, ktoré musia štáty utečencom poskytnúť. Ide o právo byť uznaný za utečenca (tzn. právo na azyl), ochranu pred potrestaním za neoprávnené prekročenie štátnych hraníc a právo nebyť navrátený do krajiny, v ktorej by utečencovi hrozilo prenasledovanie (tzv. princíp non-refoulement). Utečenec má tiež právo na zlúčenie rodiny, čo znamená, že rovnaké postavenie môžu získať i jeho najbližší príbuzní.
Utečenci reprezentujú relatívne malý počet migrantov. Ide približne o 8% celosvetovej populácie migrantov. V roku 2018 bolo na svete 25,9 miliónov utečencov. 13 miliónov z nich, teda približne polovicu, pritom tvorili deti. Podľa údajov Úradu vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR) väčšina utečencov pochádzala z piatich krajín: Sýria (6,7 mil.), Afganistan (2,7 mil.), Južný Sudán (2,3 mil.), Mjanmarsko a Somálsko. Medzi krajiny hosťujúce najviac utečencov patrilo Turecko (3,7 mil.), Pakistan (1,4 mil.), Uganda (1,2 mil.), Sudán (1,1 mil.) a Nemecko (1,1 mil.). Libanon je krajinou, ktorá hostí najväčší počet utečencov relatívne k veľkosti svojej populácie (každý šiesty človek tu je utečencom). Práve štáty, ktoré susedia s krajinami, kde je vojna alebo iná humanitárna katastrofa, čelia príchodu veľkého počtu ľudí na svoje územie najviac. V roku 2018 žilo približne 86% utečencov v rozvojových krajinách, najmä v Afrike a na Blízkom východe.
Jedným zo základných práv utečencov je právo na azyl. Azyl v novej krajine utečencom zabezpečuje ochranu pred život ohrozujúcim prenasledovaním v krajine pôvodu. V Európskej únii rozhodujú o udelení azylu vlády jednotlivých krajín, v niektorých iných krajinách o tom rozhoduje Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR). V rámci Európskej únie existuje jednotný azylový systém, ktorý stanovuje dôvody udelenia azylu vychádzajúce zo spomínaného Dohovoru OSN o právnom postavení utečencov, minimálne štandardy azylového procesu, a tiež tzv. Dublinské nariadenie, ktoré obsahuje kritéria určujúce, ktorý členský štát EÚ je zodpovedný za preskúmanie konkrétnej žiadosti o azyl. Podľa tohto nariadenia je v prvom rade zodpovedný ten štát, v ktorom má žiadateľ najbližšiu rodinu. Pokiaľ takéto väzby neexistujú, je zodpovedný štát, ktorý udelil vízum, na základe ktorého prišiel daný žiadateľ do EÚ. Pokiaľ migračný úrad vyhodnotí žiadosť o azyl ako nespĺňajúcu podmienky pre poskytnutie azylu, resp.
Doplnková ochrana na Slovensku zabezpečuje cudzincovi prechodný pobyt na dobu jedného roku. Na základe opodstatnených dôvodov je možné ochranu predĺžiť na dva roky. Všeobecne však trvá, dokým trvajú okolnosti, pre ktoré bola udelená. Podľa štatistík Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky požiadalo najviac osôb o azyl na našom území v roku 2004. Išlo o 11 385 žiadostí. Oproti tomu v roku 2019 bolo podaných len 232 žiadostí. Najviac žiadateľov v danom roku pochádzalo z Afganistanu (90) a Iránu (46). Azyl bol pritom udelený 9 osobám. Doplnková ochrana bola v danom roku poskytnutá 33 ľuďom.
Integrácia migrantov
Presídľovanie je proces, pri ktorom je utečenec presídlený z krajiny prvého azylu do novej krajiny. Krajiny prvého azylu bývajú zväčša krajiny susediace s vojnovými zónami alebo miestami humanitárnych katastrof, v ktorých sa nachádza najviac utečencov. Pomoc týmto krajinám a utečencom ponúkajú rôzne štáty na celom svete. Dôvody na presídlenie bývajú rôzne. Môže ísť napr. o nedostatok možností pre trvalé riešenie v konkrétnej krajine, či riziko pre osoby ženského pohlavia. Prijímajúci štát preveruje prostredníctvom svojich úradov navrhnuté osoby a vykoná s nimi pohovory.
Integrácia je proces začleňovania utečencov a ostatných migrantov do života v novej krajine. Dnes sa chápe ako dlhodobý a obojstranný proces, ktorý si vyžaduje účasť imigrantov i majoritnej spoločnosti a inštitúcií danej krajiny. Okrem integrácie sa na úrovni národných politík rozlišujú ďalšie dva modely začleňovania imigrantov do novej spoločnosti, ktoré prevládali najmä v minulosti. Jedným z nich je asimilácia, podľa ktorej majú byť imigranti začlenení do spoločnosti jednostranným procesom adaptácie. Vyžaduje sa od nich, aby sa vzdali svojich osobitých lingvistických, kultúrnych a sociálnych charakteristík a stali sa nerozlíšiteľnými od väčšinovej spoločnosti. Od 70. rokov sa niektoré štáty začali prikláňať k modelu multikulturalizmu. Podľa tohto modelu sú etnické menšiny (vrátane imigrantských) schopné sa zapájať do života spoločnosti bez toho, aby sa museli vzdať svojej kultúry, náboženstva a jazyka. Očakáva sa od nich iba prispôsobenie sa určitým kľúčovým ideám a praktikám danej spoločnosti. Ako príklad tohto modelu zo súčasnosti môže slúžiť Kanada. Väčšina krajín sa však od multikulturalizmu už v 90. rokoch odvracala. Niektorí členovia dominantnej etnickej skupiny ho začali vnímať ako hrozbu pre svoju národnú identitu a kultúru. Inými začal byť považovaný za povrchnú akceptáciu diverzity a existencie rôznych etnických skupín, ktorá neviedla k inštitucionálnym zmenám a podpore sociálnej spravodlivosti.
Výskumy preukázali, že diverzita geografického a kultúrneho pôvodu členov spoločnosti nie je prekážkou harmonického spolunažívania a vzájomnej solidarity. V skutočnosti sú primárnym zdrojom rozkolov v spoločnosti najmä výrazné rozdiely v bohatstve a príjmoch. Pre vytvorenie dobrých podmienok pre integráciu a prijatie imigrantov sú dôležité náležité finančné stratégie a zapojenie čo najväčšieho počtu kľúčových aktérov do plánovania a realizácie integračnej stratégie na národnej, regionálnej i lokálnej úrovni (tzn. neziskových organizácií, dobrovoľníkov, samospráv, zamestnávateľov, podnikateľov a vlády). Je potrebné vytvárať príležitosti pre nadväzovanie vzťahov medzi imigrantami a väčšinovou spoločnosťou, príležitosti pre učenie sa jazyka, neseparovať žiakov v triedach, podporovať zamestnanosť a chrániť pracovných migrantov, a treba tiež informovať imigrantov o ich povinnostiach a pomôcť im porozumieť miestnej kultúre, normám, zákonom a zvykom. Negatívne reakcie a odmietavý prístup okolia voči imigrantom, najmä tým, ktorí sú viditeľne odlišní, vo forme fyzických či vulgárnych slovných útokov, alebo aj diskriminácia v pracovnom, sociálnom a politickom živote vzbudzuje v imigrantoch nedôveru k svojmu okoliu a vytvára v nich pocit vylúčenia z komunity či mesta, v ktorom žijú. Očakávať od nich za takýchto okolností pocit spolupatričnosti a prináležitosti k danej spoločnosti či konkrétnemu mestu nedáva zmysel.
Integračný program pre azylantov na Slovensku zahŕňa pomoc pri hľadaní zamestnania, ubytovania a s učením sa slovenského jazyka, príp. s rekvalifikáciou alebo uznaním vzdelania zo zahraničia. Žiadateľom o azyl a azylantom umožňuje tiež prístup k psychologickým službám. Azylanti získavajú na začiatok svojho života v novej krajine jednorázový príspevok v hodnote 1,5 násobku životného minima, tzn. približne 315 euro. Kým sa nestanú finančne sebestačnými, je azylantom tiež zvyčajne prvých šesť mesiacov hradené nájomné. Po uplynutí tohto času majú nárok už len na rovnaké dávky a za rovnakých podmienok ako občania Slovenskej republiky. Výdaje počas azylového konania a v rámci integračného programu azylantov sú hradené z fondov EÚ pre azyl, migráciu a integráciu prostredníctvom Ministerstva vnútra (75 % z prostriedkov) a zo štátneho rozpočtu (25 %). Slovensko je v rámci integrácie migrantov, vrátane azylantov, hodnotené pomerne negatívne. Migrantom v porovnaní s inými rozvinutými krajinami poskytujeme minimum záruk a pomoci v začleňovaní sa do spoločnosti. Ako by mohla vyzerať cielená úspešná integrácia imigrantov, sprístupňuje slovenským čitateľom publikácia, ktorú vypracovalo Centrum pre výskum etnicity a kultúry (CVEK).
