Narodenie vnúčat je pre mnohých starých rodičov významnou životnou udalosťou, ktorá prináša nové emócie, zodpovednosti a často aj zmeny v rodinných vzťahoch. Vzťahy v rodinách sú dnes rôzne. Niekedy ich narodenie vnúčat zlepší, inokedy naštrbí ešte viac. Starí rodičia majú v tomto rodinnom kruhu rôzne postavenie i vplyv na výchovu detí. Ich životným snom a cieľom sa môže stať starostlivosť o vnúčatá. Existujú však aj starí rodičia, ktorým sa po príchode vnúčat na svet život takmer nezmenil. Do tejto skupiny psychológovia zaraďujú aj tých starých rodičov, ktorí sa nedajú zaradiť ani do jednej z piatich skupín.
Vzťah medzi vnúčatami a starými rodičmi býva väčšinou nielen láskavý, ale starí rodičia od vnúčat aj menej vyžadujú. Nemajú voči nim výchovné povinnosti, a tak je vzťah viac uvoľnený. A hlavne kvôli týmto skutočnostiam si vnúčatá starých rodičov väčšinou veľmi obľúbia. Svoj špecifický rozmer má tento vzťah aj preto, lebo starí rodičia často vnúčatá rozmaznávajú, a to hlavne vtedy, keď sa s nimi nestretávajú každý deň.
Ako budovať ideálny vzťah medzi starými rodičmi a vnúčatami?
Psychologička Irena Švábová upozorňuje hlavne na to, že starí rodičia by mali mať predovšetkým zdravý nadhľad na svoje deti a vnúčatá a rešpektovať ich vzájomné vzťahy a spôsob výchovy. „Ak túžite po ideálnom vzťahu so svojimi vnúčatami, majte vždy na pamäti tieto tri základné veci: nastavenie hraníc, poriadok a dôslednosť,“ uvádza psychologička.
1. Nezasahujte rodičom do výchovy
Niekedy je to naozaj ťažké nezasahovať, pretože starí rodičia majú veľa životných skúseností, ale niekedy je naozaj lepšie počkať, kým najväčšia búrka prehrmí a nechať rodičov, nech si riešia veci sami. Ak je naozaj nutné v určitej situácii zasiahnuť, tak len vtedy, keď už nie je iná možnosť a nerobiť to veľmi často. A aj keď v dobrej viere svoju radu poviete, nehnevajte sa, ak ju rodičia pri výchove nepoužijú. Majú právo na vlastnú výchovu dieťaťa. Neznamená to hneď, že si vás nevážia alebo nemajú radi. Na vzťahu sa nič nemení, len nevyužili vašu radu. Nikdy sa o výchove nerozprávajte pred deťmi, dospelí by si mali problémy najprv rozdiskutovať medzi sebou bez prítomnosti detí. Rodičia by si však mali uvedomiť aj tú skutočnosť, že ak im starí rodičia vo veľkej miere pomáhajú pri výchove (chodia po deti zo školy, vodia ich na krúžky, učia sa s nimi a podobne) majú právo občas aj zasiahnuť do výchovy vnúčat.
2. Nemajte prehnané nároky na vnúčatá
Nestáva sa to často, ale občas sa vyskytne situácia, keď starí rodičia majú prehnané nároky na vnúčatá.
3. Ak s vnúčatami nechcete byť veľmi často, povedzte to
Niekedy nastáva aj opačná situácia, na ktorú sme väčšinou zvyknutí. Niekedy sú starí rodičia veľmi aktívni, majú bohatí vlastný život a nemajú na vnúčatá až toľko času. Oni majú právo na takýto život. Ak sa od vás vyžaduje, že sa máte vo zvýšenej miere starať o vnúčatá a vy na to nemáte chuť alebo čas, tak to jednoducho povedzte a dohodnite sa na reálnych podmienkach tak, aby boli spokojné obidve strany.
4. Starí rodičia nemajú morálnu povinnosť finančne podporovať svoje vnúčatá
Niekedy sa stáva, že starí rodičia sú finančne viac zabezpečení ako rodičia. V takomto prípade veľa mladých rodín automaticky očakáva, že starí rodičia finančne pomôžu. Ale to vôbec nie je ich povinnosť. Ak sa oni rozhodnú pomáhať, tak je to len ich vlastné rozhodnutie a nie povinnosť. Čiže nie je vhodné, že by sa kvôli tomu mal niekto urážať, ak starí rodičia finančne nepomáhajú. Najsmutnejšie je, keď sa vzťahy v rodine podmieňujú na základe finančnej pomoci.
5. Starí rodičia nesmú zabúdať na hranice vo vzťahu
I keď majú veľkú tendenciu vnúčatá rozmaznávať, vždy by mali vedieť nastoliť určité hranice a pravidlá vo vzťahu.
6. Starí rodičia by si mali uvedomiť, že je iná doba
Či si to uvedomujeme viac alebo menej, doba sa za posledných tridsať rokov radikálne zmenila, a to, čo sa v minulosti dodržiavalo striktne a prísne, dnes sa až za také dôležité nepovažuje. Túto skutočnosť by si mali uvedomovať aj starí rodičia, ak nechcú prichádzať do konfliktov s deťmi a vnúčatami. Dôležité je získať rešpekt a nadhľad nad určitými vecami.
Vplyv starých rodičov na emocionálny vývoj dieťaťa
Vzťah medzi starými rodičmi a vnúčatami patrí podľa rodinnej psychológie k tým, ktoré dokážu významne ovplyvniť emocionálny vývoj dieťaťa. Neplatí to automaticky pre každú rodinu, no keď sa vytvorí kvalitné a podporujúce puto, jeho vplyv môže byť citeľný aj v dospelosti. Výskumy z rôznych krajín ukazujú, že starí rodičia môžu zohrávať dôležitú rolu v živote detí, najmä ak rodičia prechádzajú náročným obdobím alebo ak je rodina viacgeneračne prepojená. Psychológovia však zdôrazňujú: kľúčom nie je samotná rola „starého rodiča“, ale kvalita správania, ktoré dieťa od dospelého dostáva. A práve osem prejavov sa vo výskumoch objavuje najčastejšie.
5-minútovky s Peťkou - Michal Kopecký, vzťah starí rodičia a vnúčatá
Osem prejavov, ktoré posilňujú vzťah
- Starí rodičia, ktorí vedia „ustúpiť“, nezasahujú do rozhodnutí rodičov a nátlak nenahrádzajú láskavou prítomnosťou, často pôsobia ako stabilizačný prvok v živote dieťaťa.
- Starí rodičia, ktorí sa takémuto správaniu vyhýbajú, vytvárajú pre dieťa prostredie, v ktorom sa cíti bezpečne - nie je nútené kontakt si „vynahrádzať“ alebo „zaslúžiť“. To podporuje dobrovoľnú, nie vynútenú blízkosť, ktorá podľa odborníkov posilňuje dlhodobé puto.
- Nie je potrebné veľa hodín - dôležité sú momenty, keď dospelý: počúva bez vyrušovania, nesúdi, nezahĺbi sa do telefónu, nesúri ani nepresúva pozornosť inde. Takéto chvíle si deti pamätajú dlhšie než darčeky či povrchné interakcie a stávajú sa pozitívnymi vzťahovými spomienkami.
- Deti s takouto stabilnou oporou vykazujú lepšiu schopnosť zvládať stres, vyšší pocit sebaistoty a zdravšie vzťahové vzorce.
- Načúvanie bez hodnotenia: Nejde o to, aby starý rodič vždy „poradil“, ale aby vedel: počúvať, neprerušovať, neprenášať okamžité riešenia, nehodiť dieťa ani jeho emócie. Takéto prostredie je podľa výskumov jedným z prvkov, ktorý posilňuje vzťahovú bezpečnosť a otvorenosť - dieťa sa sem môže vracať aj s chybami, nie len s úspechmi.
- Ide o schopnosť dospelého prispôsobiť svoje reakcie konkrétnemu dieťaťu - jeho temperamentu, citlivosti či potrebám. Starí rodičia, ktorí netlačia dieťa do výkonu, neporovnávajú ho so súrodencami, rešpektujú jeho osobnosť, podporujú zdravú identitu a znižujú riziko úzkostných či sebahodnotiacich problémov.
- Môže ísť o spoločné varenie, prechádzku, rozprávku alebo akýkoľvek opakovaný zvyk, ktorý má pre dieťa predvídateľnosť. Rituály pomáhajú deťom zvládať stres a poskytujú emočné „kotvy“, ku ktorým sa v dospelosti vracajú.
- Vplyv nie je automatický a závisí od konkrétnej dynamiky rodiny.
Kultúrne rozdiely vo vzťahoch medzi generáciami
Ak porovnáme rodinu na Slovensku a v USA, prvým rozdielom je naša viazanosť a ich neviazanosť. Deti v USA, ale aj v západnej Európe, skôr a rozhodnejšie opúšťajú svoju rodinu. Vzťahy sú potom viac formálne a sú zbavení intímnej emocionality. Aj keď sa tam rodina schádza rovnako ako tu pri rôznych príležitostiach, sviatkoch, neodpovedá „dobrým mravom“ aby sa rodičia „plietli do života“, ani aby mladí od rodičov žiadali radu. Zatiaľ čo naše babičky a dedkovia sú silno viazaní k mladým rodinám, ktoré založili, americkí prarodičia si žijú viac po svojom. Cestujú, športujú, majú svoje kluby, svoj život.
V Ázijských krajinách je dôležitejší vzťah medzi rodičmi a deťmi (súvisí to s kultúrou a náboženstvom), kým v európskych krajinách považujú za dôležitejší vzťah medzi manželmi. V Ázii a Afrike býva asi 75 % seniorov so svojimi deťmi, prípadne vnúčatami, v Latinskej Amerike a v Karibiku 62 %, v Európe 26 % a v Severnej Amerike 19 %. V EÚ a USA žije väčšina seniorov s partnerom alebo samostatne. Najmä v Afrike a v Latinskej Amerike vzrastá počet starých rodičov žijúcich s vnúčatami, pričom chýba stredná generácia.
Zmeny v správaní detí a vplyv médií
Psychológ Martin Dolejš hovorí o problémoch dnešných detí a dôvodoch, prečo k nim dochádza. Dnešné deti majú veľa nielen materiálnych vecí, ale aj veľa slobody a veľké množstvo možností, ako sa rozvíjať v rôznych smeroch. Aj napriek týmto možnostiam je veľa detí nespokojných, problémových, zvyšuje sa ich agresivita alebo na druhej strane apatia, teda akási nuda, presýtenosť a nezáujem o nič.
„Keď sa v minulosti dieťa chcelo v kolektíve rovesníkov presadiť, muselo podávať dobré športové výkony, muselo mať dobré sociálne zručnosti alebo sa dobre učilo. Dnes sa tieto skutočnosti výrazne zmenili. Mnoho detí si zvyšuje postavenie v triede tým, že má drahé oblečenie, drahý mobil a rodičia ho vozia do školy na drahom aute. V minulosti to bolo o človeku a o tom, aký je a dnes je to o tom, čo vlastní,“ konštatuje Martin Dolejš.
Ako dospelí, tak aj deti sú denne pod tlakom reklamy a médií. V minulosti sa človek na každom kroku nestretol s neustálym prúdiacim tokom informácií, ktoré súviseli s rôznymi výrobkami. Dnes sa to valí denne z každej strany. Tlaku sa nedá zabrániť. Reklamy čoraz agresívnejšie tlačia ľudí do túžby MAŤ, vlastniť. Nastolujú pocit, že len vtedy, keď človek veľa vecí vlastní, má jeho život zmysel. Ich cieľom je vyvolať maximálny pocit túžby mať stále niečo nové.
Zmenený životný štýl, vplyv médií a tiež technológií má vplyv aj na komunikáciu detí. Tým, že deti veľmi často komunikujú na sociálnych sieťach, využívajú rôzne skratky či smajlíky, začínajú mať problém aj s bežnou komunikáciou a čo je horšie prestávajú rozumieť emóciám, ktoré sa vyjadrujú mimikou. Niekedy nevedia ani odhadnúť, že sa niekto na nich hnevá. Jednoducho, nevedia to vyčítať z mimiky a gestikulácie človeka.
Kde hľadať východiská?
„Ak chceme robiť skutočné zmeny, začať musíme v rodinách. Rodičia si musia vedieť nájsť čas, aby deťom ukazovali pozitívne hodnoty a zmysel života,“ upozorňuje Martin Dolejš. Uvádza tiež jednoduché ukážky prosociálneho správania: Napríklad otec ide so synom v autobuse a nastúpi staršia pani. V autobuse nie sú voľné miesta. Otec vstane a pustí pani sadnúť. Syn to vidí. Je tu veľká pravdepodobnosť, že to v budúcnosti urobí aj on. Staré oblečenie by rodičia mali nosiť spolu s deťmi niekde na charitu. Tiež môžu rodičia spolu s deťmi zbierať odpadky v prírode. Samozrejmosťou by malo byť aj to, že rodičia s deťmi by mali navštevovať starých rodičov.
„Základom všetkého by však mala byť úcta k rodičom. Veď len vtedy, keď má dieťa úctu k rodičom, môže prejavovať úctu k starým rodičom, k učiteľom a k ostatným ľuďom,“ upozorňuje Martin Dolejš. Niekedy si rodičia práve túto skutočnosť vôbec neuvedomujú a k úcte deti nevedú. Ale tak, ako v iných prípadoch, i v oblasti úcty deti prejavujú len to, čo vidia. Čiže, ak je úctivý rodič, úctivé je aj dieťa. Ináč to nefunguje. V dnešnom svete však mnohí preferujú viac egocentrizmus a pýchu ako úctu a pokoru. A aj preto potom v detských kolektívoch narastá súperenie, šikana a agresia.
Budovanie vzťahov medzi rodičmi a dospelými deťmi
Psychologička Eva Vavráková hovorí o dôvodoch medzigeneračného napätia medzi rodičmi a ich dospelými deťmi i o tom, čo sa s tým dá robiť. Tvrdí, že mladí dnes nechcú vzťah „z povinnosti“, ale vzťah, v ktorom sa môžu cítiť bezpečne a rešpektovaní. „... zároveň vidím rodičov dospelých detí, ktorí sa v tomto cítia bezradní. Majú očakávania od detí, ktoré nie sú naplnené. Je to obojstranné.“
„Keď sa v kontakte s rodičmi veľmi ľahko aktivujú hlboké, implicitné pamäťové stopy, ktoré fungujú mimo vedomého uvažovania. Stačí tón hlasu, výraz tváre či poznámka a náš mozog reaguje tak ako kedysi v detstve. Zrazu sa cítime kritizovaní alebo neschopní. Objavujú sa situácie, v ktorých sme zase deťmi. V praxi to znamená, že aj keď máme naštudované techniky komunikácie, v kontakte s rodičmi zlyhávajú a my sa správame veľmi emočne. A práve v takých momentoch niektorí mladí ľudia volia odstup,“ hovorí psychologička.
Eva Vavráková napísala spolu s kolegyňami knihu Dozrievanie, kde sa venujú aj téme vzťahu s rodičmi v dospelosti. Mladí dospelí sú dnes často v konflikte so svojimi rodičmi, niektorí do takej miery, že sa s nimi rozhodnú radšej úplne prerušiť kontakt. Čím to je, že dochádza k takýmto hlbokým rozdeleniam?
„V prvom rade je medzigeneračný konflikt celkom prirodzený a sprevádzal aj predošlé generácie. Napríklad mladí zo 60. rokov sa hádali s rodičmi o voľnejších spoločenských normách a rodičia Husákových detí často nerozumeli ich túžbe cestovať či meniť prácu. Konflikt medzi generáciami je normálny a je súčasťou zdravého osamostatňovania sa. Mení sa však jeho podoba a témy. To, čo je nové dnes, je, že mladí dospelí majú vyššie povedomie a vyššiu citlivosť pre témy ako mentálne zdravie, hranice či sebahodnota. Preto oveľa častejšie pomenúvajú, keď sa necítia dobre alebo keď sú emočne zranení. Rodičia, ktorí vyrastali v duchu hesla „nesťažuj sa a vydrž“, tomu niekedy nerozumejú, a tak na seba narážajú dve perspektívy. Keď sa k tomu pridajú ďalšie celospoločenské trendy, ako je neskorší vstup do dospelosti, neistoty dnešného sveta a hodnotový posun k väčšej autenticite a individualite, je prirodzené, že rozdiely medzi generáciami vyplávajú na povrch intenzívnejšie než predtým.“
Nastavenie hraníc vo vzťahu s rodičmi
„Hranice by sme nemali vnímať ako sankciu pre rodiča, aj keď sa naňho v danom momente možno hneváme. Oveľa užitočnejšie je chápať ich ako ochranu priestoru, v ktorom môžeme vo vzťahu zostať bez toho, aby sme sa vyčerpali. Pomáha položiť si otázku: „Ako by to medzi nami malo byť, aby som sa cítil/a dobre?“ Ak sa mi mama opakovane stará do výchovy, dá sa to pomenovať citlivo a zároveň jasne. Pri takýchto situáciách funguje kombinácia viacerých komunikačných techník. Môžeme začať citlivým uvedením a vyhradiť si na tému priestor, keď sme v pokoji: „Mami, chcem ti niečo povedať, lebo mi na našom vzťahu záleží.“ Nasleduje vecná spätná väzba: „Keď počas návštevy komentuješ, čo mám malej obliecť alebo ako ju mám kŕmiť, dostávam sa do napätia a cítim sa ako neschopná matka.“ Pomáha aj uznanie dobrého zámeru: „Chápem, že to myslíš dobre a vychádzaš zo svojich skúseností.“ Hranica je v podstate pomenovanie potreby a začína sa vyjadrením „chcem“, „potrebujem“ alebo „pre mňa je dôležité“. Napríklad: „Potrebujem však pri výchove viac priestoru a bola by som rada, keby tvoje rady zostali na chvíle, keď ťa o ne sama požiadam.“ A napokon je užitočné pripomenúť spoločný cieľ, napríklad to, že obom nám ide o to, aby sa nám spolu darilo byť zadobre a aby aj babka mohla byť s vnúčaťom v kontakte bez napätia.“
tags: #psychologia #narodenie #vnucata