Adopcia je hlboko transformačný proces, ktorý prináša radosť a naplnenie do životov mnohých rodín. Keď sa prirodzená cesta k rodičovstvu uzavrie, adopcia sa stáva krásnou alternatívou, ktorá umožňuje naplniť túžbu po dieťati. Je to cesta, ktorá si vyžaduje dôkladné premyslenie, prípravu a otvorenú myseľ. Tento sprievodca sa zameriava na to, ako sa starať o adoptované dieťa, od prvých krokov v procese adopcie až po dlhodobé rodičovstvo.
Keď zlyhá príroda aj skúmavky, pochopíte, že bocian občas letí poriadnou okľukou. Štyridsiatnici Peter a Alena mali od začiatku jasno: „Povedali sme si, že ak spolu vydržíme tri roky, vezmeme sa a budeme mať deti.“ Vydržali. Prišla svadba. Niekoľko ciest, vďaka ktorým videli kusisko sveta. Ale roky bežali a oni zostávali v novom domčeku pri Nitre stále len dvaja. „Dieťa sme veľmi chceli. Preto sme sa rozhodli pre adopciu,“ vraví Alena.
Mladej žene lekár neodporúčal umelé oplodnenie a ona ho poslúchla: „Dosť čítam, viem, že ženy s tým majú rôzne skúsenosti. Šanca otehotnieť nie je nikdy taká veľká ako túžba po dieťati.“ Manželia vstúpili do adopčného procesu potajomky. Nikomu v rodine ani v okolí neprezradili, že na úrade spísali žiadosť a popoludnia trávia na kurzoch, kde preberajú situácie, ktoré ich s osvojeným potomkom môžu zaskočiť. „Bolo to praktické, prospešné a ešte aj príjemné. Som veľmi rada, že adopcia sa začína takto.“ O ich plánoch sa dozvedel iba starosta. „Musel sa vyjadriť k žiadosti. Vôbec netušil, ako sa taký papier vypisuje. Myslím, že niečo podobné videl prvýkrát v živote,“ baví sa Alena.
V žiadosti o osvojenie mali manželia tri podmienky: zdravé, čo najmenšie, nie rómske bábätko. „Ťažko sa mi k tomu vyjadruje. Nebolo to ľahké rozhodovanie. Báli sme sa problémov a dedičných chorôb. Ponúkli nám aj malinkého Róma. Úplné novorodeniatko. Nevedeli sme do toho ísť.“ Rómske bábätko nechali iným a čakali na zázrak.
Proces adopcie: Od žiadosti po prijatie dieťaťa
Na Slovensku žije v detských domovoch a profesionálnych rodinách viac než päťtisíc detí. Sú to tie, o ktorých si myslíte, že ich nôžky by utekali za kýmkoľvek, kto prejaví trochu záujmu. Vo veľkých smutných očiach majú veľa otáznikov, no ak sú odvážne, tak na perách majú len jedinú otázku: „Teta, vezmeš si ma?“ Do ich sveta patria hluční vianoční sponzori, po ktorých zostáva celý rok často celkom ticho. Presne tristotridsaťpäť drobcov dostalo za posledný rok nových rodičov - mamu a ocka. Túžite po jednom? Malý voňavý uzlík odložený iba pre vás. Veď už tak dlho čakáte!
Pozor, aj keď máte po boku zodpovedného partnera, vhodné zázemie a biologické hodiny vám tikajú na plné obrátky, východiská, na ktorých si zakladáte, môžu byť riadny omyl. „Väčšina detí sa nedostáva do detských domovov preto, že ich rodičia nechcú,“ varuje Andrea Hajdúchová, PR manažérka Spoločnosti priateľov detí z detských domovov Úsmev ako dar. Na úplnom začiatku je len zriedkavo zranené mladé dievča, mamička krásneho zdravého bábätka, ktorá pochybila vari len tým, že komusi naletela a popritom ešte čosi zanedbala. Takto sa začínajú telenovely. „Skutočné príbehy sú oveľa komplikovanejšie. Pôvodné rodiny zväčša existujú a sú pre deti veľmi dôležité. To len ľudia nosia v hlavách predstavu, že žena porodí nechcené dieťa, kamsi ho odovzdá, iní ho s radosťou prijmú a ona niekde zmizne, akoby nikdy nebola,“ zdôrazňuje Hajdúchová.
Veľmi si chcete adoptovať dieťa? Dúfate, že sa vám ujde nádherné novorodeniatko - presne také, ako ste zazreli vo večerných správach v hniezde záchrany? Môže sa to stať, ale nemusí. Odborníci radia: Do procesu osvojenia je lepšie vstúpiť bez ružových okuliarov. „Ak sa niekto musel vzdať potomka, bolo to ťažké a musel existovať vážny dôvod,“ vraví dlhoročná lektorka špecializovaného programu pre náhradných rodičov v Úsmeve ako dar Ludmila Hanková. Riaditeľka programu PRIDE pre bratislavskú pobočku tvrdí: „Na deväťdesiat percent platí, že za každým dieťatkom zostala kdesi ubolená mamina. Ak má žena dieťa, chce sa oň starať. Ak nemôže a podstúpi takúto voľbu, nie je to len tak. Väčšinou sa trápi, smúti, obviňuje, pociťuje bolesť a výčitky.“ A čo je ešte horšie, túto informáciu má v sebe, viac či menej, aj opustené bábätko.
Dôležitosť prípravy a kurzov
Úsmev ako dar je jedna z troch organizácií na Slovensku, ktoré majú právo pripravovať náhradných rodičov na ceste za rodičovstvom a sprevádzať ich po nej. Program sa skladá z deviatich stretnutí. Majú presnú štruktúru a každé inú tému. Sú to individuálne alebo skupinové sedenia so psychológmi, sociálnymi pracovníkmi, skúsenými náhradnými rodičmi. Niektorí potenciálni rodičia však prichádzajú nahnevaní, že ich musia podstúpiť. Občas majú výhrady: Veď biologickí rodičia nemajú nijaké kurzy - porodia deti a je to, tak načo takýto cirkus?! Ťažko niekedy reagujú páry, ktoré už majú vlastné deti a ďalšie si chcú osvojiť. Hovoria: O deťoch všetko vieme! „My sme to vnímali inak. Povedali sme si, že toto nám určite nepoškodí. A nepoškodilo! Máme trojročného syna. Mohla som si myslieť, že o deťoch už voľačo viem, ale každé stretnutie bolo užitočné a každá téma sa preberala veľmi dobrou formou,“ vraví Mária z Bratislavy, ktorá spolu s manželom Martinom k vlastnému trojročnému Miškovi prijala ešte malého Andrejka.
Prečo je to tak? Čo sa vlastne preberá? „Najmä pocity dieťaťa, ktoré stratilo domov. Veľmi dôležitý je význam citovej väzby a potreba pripútať sa. Pracuje sa aj s dôsledkami zanedbávania a s pokriveným sebaobrazom. Zlé životné skúsenosti sa deťom ukladajú do podvedomia. Netreba to podceňovať,“ vysvetľuje manažérka.
Búrajú lektori nádejným rodičom sny o materstve? „Neradi, ale stáva sa. Hlavne u rodičov, ktorí si už predstavovali, ako pôjde všetko ľahko a jednoducho - veď sú plní lásky a celí pripravení a nedočkaví niekoho ňou zahrnúť,“ vraví lektorka. Prečo si potenciálni rodičia stavajú vzdušné zámky? „Mnohí ani netušia, že môžu prijať maličké dieťatko a ono si predsa so sebou kadečo prinesie. Už nie je nepopísaný list. Ale je možné a reálne, že v útlom veku sa straty dajú lepšie napraviť. Negatívne zážitky sa ľahšie prekrývajú pozitívnymi,“ zdôrazňuje riaditeľka programu PRIDE Ludmila Hanková.
Koho si vybrať? Očakávania a realita
O osvojenie žiadajú ľudia z dvoch protichodných pohnútok. Jednou veľkou skupinou sú bezdetné páry, ktorých prioritou je byť rodinou. Druhou sú partneri, ktorí majú deti, prípadne im už podrástli a teraz chcú pomôcť niekomu malému, bezbrannému, komu sa už v útlom veku život zamotal. Odlišné sú často už vstupné kritériá jednotlivých párov. „Mladí a bezdetní chcú jednoznačne maličké, najradšej novorodeniatko, zdravé a nie rómske. Staršie páry mávajú menej prísne podmienky. „Premýšľajú skôr všeobecne - ako pomôcť deťom v detskom domove. Niektorí budú radi aj pestúnmi. V tomto prípade dieťatku nesmú meniť meno, nie sú jeho zákonnými zástupcami a predpokladá sa udržiavanie kontaktu s pôvodnou rodinou,“ ozrejmuje Hajdúchová.
Partnerské dvojice, ktoré idú do adopcie s cieľom pomôcť, prijmú aj staršie dieťa. Pestúni tiež. Častejšie prižmúria oči nad rómskym pôvodom. Vážnych zdravotných komplikácií sa však boja rovnako. „Diagnóza je pre všetkých chúlostivá vec,“ potvrdzuje.
K rómskemu pôvodu detí zo slovenských detských domovov a dokonca i k niektorým vážnejším zdravotným hendikepom sú, paradoxne, tolerantnejší bezdetní ľudia zo zahraničia. „Veľa detí rómskeho pôvodu je adoptovaných do Talianska. Tieto adopcie má štát pod kontrolou prostredníctvom Centra pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže,“ dodáva A. Hajduchová.
O akom dieťatku sníva najviac párov? Zdravé, biele, najradšej priamo z pôrodnice. A ak je reč o pohlaví, tak dievčatko. Prečo? „Každý si predstavuje, že s dievčatkom je menej starostí,“ smeje sa Ludmila Hanková. V detských domovoch je však oveľa viac chlapcov! Z detí, ktoré za prvých šesť mesiacov vlaňajška stratili pôvodnú rodinu, je takmer šesťdesiat percent chlapcov. A hoci väčšina potenciálnych osvojiteľov túži po novorodeniatku, nových rodičov potrebujú aj väčšie deti. Len pätina detí, ktoré vlani stratili domov, mala menej než rok. Výrazne veľkou skupinou boli deti vo veku desať až pätnásť rokov - tiež tvorili pätinu. Dve pätiny mali jeden až desať rokov.
Majú staršie deti šancu na nový život s mamou a otcom, nie s tetami, ktoré sa striedajú vo dvoch či troch zmenách? „Je to ťažké. Osvojitelia chcú jednoznačne čo najmenšie dieťa. Žiadajú si maximálne polročné bábätko. Rok je hranica, ktorú väčšinou nechcú prekročiť. A je to pochopiteľné. Už sú poučení. Vedia, že každé si nesie na pleciach batôžtek následkov z nezavinených krívd z predchádzajúceho života. Pestúni dokážu prijať aj deti, u ktorých sa nakopilo viac problémov,“ opakuje riaditeľka programu PRIDE.
Adopcia vs. Pestúnska starostlivosť
Adopcia predstavuje trvalé právne prijatie dieťaťa do rodiny adoptívnych rodičov. Adoptívni rodičia sú zapísaní do rodného listu dieťaťa a majú rovnaké práva a povinnosti ako biologickí rodičia. Na druhej strane, pestúnska starostlivosť je dočasná forma starostlivosti o dieťa, kde pestúni preberajú zodpovednosť za výchovu a starostlivosť o dieťa, ale právne rodičovstvo zostáva biologickým rodičom alebo štátu.
Podmienky pre pestúnsku starostlivosť zahŕňajú plnoletosť, spôsobilosť na právne úkony, dobré osobnostné a zdravotné vlastnosti, zabezpečené bývanie a materiálne podmienky, a absolvovanie odbornej prípravy. Pestún má rozsiahle práva a povinnosti voči dieťaťu, vrátane starostlivosti o jeho zdravie, vývoj, výchovu, zastupovanie v bežných záležitostiach a hospodárenie s finančnými prostriedkami.
Pestúnska starostlivosť trvá obvykle do 18. roku veku dieťaťa, ale môže byť predĺžená. Môže byť ukončená skôr, ak sa biologickí rodičia dokážu o dieťa starať alebo ak je dieťa adoptované. Do pestúnskej starostlivosti sa zvyčajne dostávajú deti, ktoré nemôžu byť vychovávané vo svojej biologickej rodine z rôznych dôvodov.
Je tu možnosť, že si ich zoberú späť bio rodičia (ale mala šanca). Ak sa 9 mesiacov bio rodičia neozvu, môžte požiadať o adopciu dieťaťa. Pestúni majú nárok na finančnú podporu od štátu.
Čie sú tie deti? Príčiny umiestnenia v domovoch
V prvom polroku minulého roka uzavreli úrady dokopy päťstopäťdesiattri spisov o odobratí dieťaťa z pôvodnej rodiny. Nie je to zoznam detí voľných na adopciu! Každý spis však znamenal kompletný prevrat v živote jedného malého človeka. Úrady práce, sociálnych vecí a rodiny a Úsmev ako dar evidujú všetky dôvody. Sú to odpovede na otázku: Prečo urobil štát pomocou sociálnych kurátorov taký vážny krok? Na popredných priečkach sa dookola opakuje nedostatok peňazí na starostlivosť o rodinu, zanedbávanie detí a podvýživa, alkoholizmus otca, alkoholizmus matky, strata zamestnania, agresívne správanie rodičov medzi sebou, zdravotný stav detí... K hlavným dôvodom sa pridávajú zriedkavejšie, ale rovnako bolestné: agresívne správanie rodičov k deťom, fyzické týranie, psychické týranie.
Objavujú sa aj ďalšie, ktoré náhradní rodičia bez odbornej pomoci nemusia hravo zvládnuť: jeden rodič zomrel a druhý sa o deti nedokáže starať... Súhlas na osvojenie daný vopred či utajený pôrod - nádej, na ktoré sa upiera mnoho potenciálnych adoptívnych rodičov - je až na deviatom a desiatom mieste. Vlani v prvom polroku odišlo z týchto dôvodov od biologických rodičov len štyridsaťtri detí. Na poslednom, šestnástom, úplne raritnom mieste sú bábätká z hniezd záchrany. Pečiatka o odobratí v týchto prípadoch už len potvrdzuje rozhodnutie rodičov...
Dostupné údaje dokazujú, že o deti úradne prichádzajú najmä osamelé mamy. Nie sú to nijaké zvedené osemnásťročné dievčatá, ale zrelé tridsiatničky. Majú nízke vzdelanie, sú dlhodobo bez práce, doma majú viacero detí. Nevedia to utiahnuť. Niektoré ani netušia, že majú nárok na nejaké podporné dávky ani to, kde si ich vlastne vybaviť... Sociálni kurátori tvrdia: Niekedy chýba málo a odobraté deti by sa mohli vrátiť domov. Viac než polovica by odtiaľ nikdy nemusela odísť. „Nemôžu ísť späť k rodičom najmä pre katastrofálne bytové podmienky. Iné by aj mohli ísť, ale mame a otcovi by sa musel niekto sústavne venovať,“ spresňuje A. Hajdúchová. Potrebujú dohľad - pri narábaní s peniazmi, pri každodennej starostlivosti o deti... Len desať percent najmenších stráca mamu, otca i príbuzných pre ozajstný nezáujem...
Pýtate sa na etnicitu? Predpokladáte správne... „Už pred tromi či štyrmi rokmi bolo vidieť, že v pôvodných rodinách stúpa hlavne ohrozenosť rómskych detí,“ ukazuje Andrea Hajdúchová. No nedajte sa pomýliť, rozdiely nie sú až také obrovské. Väčšinová aj menšinová etnicita dokáže bezbranné deti zanedbávať takmer rovnako... Dokonca z podobných dôvodov.
Budovanie vzťahu s adoptovaným dieťaťom
„Teraz ani neviem, že my a deti sme cudzí. Je to radosť! No ony vedia, že sme ich k nám domov priniesli. A keď sa pýtajú: Mami, prečo si si nás zobrala? Tak im vravím: Lebo ste veľmi zlatí. Zatiaľ im to stačí. Na ostatné odpovede pomaličky dozrievajú.“ Tomáško a Lukáško majú štyri a dva roky. Sú presne takí nezbední, ako majú byť spokojní chlapci v ich veku. Neposedia, všade sa nájdu... Alena s Petrom sú vďaka nim mama a otec. Lukáško a Tomáško majú mamu a otca. Sú šťastní. Alena vraví: „Už som aj zabudla, že by to mohlo byť inak.“
Napriek tomu poznamenáva: „Ak zvažujete adopciu, poriadne si ju premyslite. Deti sú dnes v domovoch materiálne zväčša celkom dobre zabezpečené. Nemusia tam počítať každú plienku a vám sa môže stať, že budete. No môžete dať viac - lásku a pocit bezpečia, ktoré sú iba v rodine.“
„Je na rodičoch, či dieťaťu o jeho pôvode povedia. No to je iba formálna definícia. Každý potrebuje vedieť, kým je. Chceli by ste sa napríklad v tridsaťpäťke dozvedieť, že kdesi máte sestru, mama to vždy vedela a nepovedala?“ pýta sa skúsená trénerka.
Záverečné myšlienky
Adopcia je proces, ktorý prináša do života rodiny jedinečné výzvy aj neoceniteľné radosti. Dôkladná príprava, otvorená komunikácia a nekonečná láska sú kľúčmi k úspešnému budovaniu pevného a zdravého vzťahu s adoptovaným dieťaťom. Je dôležité si uvedomiť, že každé dieťa je jedinečné a jeho cesta do vašej rodiny si vyžaduje pochopenie, trpezlivosť a podporu.