Umelé oplodnenie a Cirkev: Pohľad na etické a morálne dilemy

Prvé „dieťa zo skúmavky“ prišlo na svet 25. júla 1978. Odvtedy sa obdobným spôsobom narodilo odhadom viac ako šesť miliónov detí. Na Slovensko sa tento trend dostal v roku 1991. Od úplných počiatkov sa však táto metóda stretávala so silnou kritikou Katolíckej cirkvi. Prečo je to tak, keď umelé oplodnenie - na prvý pohľad - iba pomáha manželom stať sa rodičmi?

Všetko sa odvíja od toho, kedy sa začína ľudský život a kedy nadobúda svoju dôstojnosť. Ako teda definuje veda počiatok ľudského života? Doktorka Maureen Condice sa vo svojej práci zaoberá práve touto otázkou. Na základe rozlíšenia definícií buniek a organizmu a ich špecifických schopností v závere svojho bádania uvádza, že nezávisle na náboženskom či inom svetonázore, veda musí uznať, že splynutím spermie a vajíčka a následným delením vzniká nový organizmus - ľudská bytosť. K takémuto záveru môže, podľa Jána Pavla II., prísť každý človek na základe svojho vlastného poznávania. „Napriek mnohým ťažkostiam a neistotám každý človek, úprimne otvorený pravde a dobru, môže pomocou svetla rozumu a pod vplyvom tajomného pôsobenia milosti dospieť k tomu, že v prirodzenom zákone, vpísanom do srdca, spozná posvätnosť ľudského života od počatia až do jeho konca a získa presvedčenie, že každá ľudská bytosť má právo na to, aby sa absolútne rešpektovalo toto jej základné právo.“

V momente oplodnenia teda vzniká nová ľudská bytosť - dieťa, ktoré by malo mať (prirodzene) rovnaké práva ako každá iná ľudská bytosť na svete. Pavol VI. vo svojej encyklike Humanae vitae ešte pred Jánom Pavlom II. zdôraznil, že každé dieťa má právo byť počaté prirodzeným spôsobom v láskyplnom manželskom vzťahu, keďže rodinu, ktorú tvoria otec, mama a deti, stále považujeme za najlepšie možné prostredie pre výchovu dieťaťa. Kongregácia pre vieroučné otázky v inštrukcii Donum vitae píše jasne: „Každé dieťa, ktoré prichádza na svet, má byť prijaté ako živý dar Božej dobroty a má byť vychovávané s láskou.“ Zároveň však ďalej pokračuje: „Odovzdávanie ľudského života v súlade s dôstojnosťou osoby je možné iba vtedy, keď sa rešpektuje zväzok, ktorý existuje medzi významami manželského aktu, a keď sa rešpektuje jednota ľudskej bytosti. Pre svoj jedinečný a neopakovateľný pôvod sa má dieťa rešpektovať a uznávať ako rovnocenné v osobnej dôstojnosti s tými, čo mu dávajú život. Ľudská osoba má byť prijatá v znamení jednoty a lásky svojich rodičov.“

Prečo Katolícka Cirkev nesúhlasí s umelým oplodnením?

Technológia asistovanej reprodukcie je lekársky postup, pri ktorom sa v laboratórnych podmienkach spájajú spermie a vajíčko. To umožňuje neplodným párom počať dieťa mimo pohlavného styku. Hoci Cirkev podporuje niektoré spôsoby liečby neplodnosti pre páry, ktoré sa snažia mať deti, asistovaná reprodukcia je v rozpore s katolíckym učením. Donum Vitae prirovnáva asistovanú reprodukciu k interrupcii a uvádza, že prostredníctvom týchto zásahov sa život a smrť podriaďujú rozhodnutiu osoby, ktorá sa tak stavia do úlohy darcu života a smrti.

Katechizmus katolíckej cirkvi odmieta techniky, ktoré vylučujú spoločné rodičovstvo zásahom osoby, ktorá nepatrí k manželskej dvojici, považujúc ich za závažne nemorálne. Heterológna inseminácia a heterológne umelé oplodnenie vraj porušujú právo dieťaťa narodiť sa z otca a matky, ktorých pozná, a ktorí sú medzi sebou spojení v manželstve. Tieto techniky „zrádzajú výlučné právo manželov stať sa otcom a matkou iba jeden prostredníctvom druhého,“ píše sa v katechizme. Podľa neho oddeľujú pohlavný úkon od úkonu plodenia. Akt „zveruje život a identitu embrya moci lekárov a biológov a zavádza nadvládu techniky nad počiatkom a osudom ľudskej osoby. Takáto nadvláda je svojou povahou v rozpore s dôstojnosťou a rovnosťou, ktoré majú byť spoločné rodičom i deťom.“

Kľúčové výhrady Katolíckej cirkvi voči umelému oplodneniu:

• Oddeľovanie pohlavného aktu od aktu plodenia: Cirkev učí, že počatie dieťaťa by malo byť výsledkom manželského aktu, ktorý je prejavom lásky a jednoty medzi manželmi. Umelé oplodnenie tento prirodzený proces nahrádza technickým zásahom.
• Narušenie rodinných vzťahov: Použitie darcovských spermií alebo vajíčok narúša tradičné chápanie rodiny a rodičovstva. Dieťa má právo poznať svojich biologických rodičov a vyrastať v rodine, kde sú obaja rodičia prítomní.
• Manipulácia s embryami: Pri umelom oplodnení sa často vytvára viac embryí, ako je potrebné. Niektoré z nich sa zničia, zmrazia alebo použijú na výskum, čo cirkev považuje za neetické zaobchádzanie s ľudským životom.

Morálny teológ Vladimír Thurzo pre Katolícke noviny v roku 2004 uviedol, že ani dramatické osudy tých, ktorí nesmierne túžia po dieťati, nemôžu zmeniť postoj cirkvi k technikám umelého oplodnenia. „Dôstojnosť ľudskej osoby, ktorá je pri nich vážne spochybnená, jej to jednoducho nedovoľuje.“ V príhovore k členom Pápežskej akadémie pre život v roku 2004 to potvrdil aj pápež Ján Pavol II. „Prirodzené plodenie detí sa nesmie nahradiť manipuláciou umelého aktu plodenia.“

Rozhodujúce hľadisko pre morálne hodnotenie takých techník spočíva v posúdení okolností a dôsledkov, ktoré prinášajú, vzhľadom na nevyhnutné rešpektovanie ľudského zárodku. Zavádzanie umelého oplodnenia in vitro do praxe si vyžiadalo nesmierne množstvo oplodnení a zničení ľudských embryí. Ešte dnes to zvyčajne u ženy predpokladá hyperovuláciu: odoberajú a oplodnia sa viaceré vajíčka a potom ich udržiavajú in vitro počas niekoľkých dní. Zvyčajne sa nie všetky prenášajú do pohlavných orgánov ženy; niektoré zárodky - bežne označované ako „nadpočetné“ - sa zničia, alebo zmrazia. Občas sa niektoré embryá, ktoré sa už zahniezdili v maternici, zničia, a to z rôznych eugenických, ekonomických alebo psychologických dôvodov. Také úmyselné usmrcovanie ľudských bytostí alebo ich používanie na rozličné účely, na úkor ich celistvosti a života, je v rozpore s učením, ktoré sme už pripomenuli v súvislosti s umelým potratom.

Alternatívy k umelému oplodneniu

Cirkev považuje za morálne prípustné metódy, ktoré sa zameriavajú na liečbu základných fyzických alebo hormonálnych problémov spôsobujúcich neplodnosť namiesto toho, aby sa ich snažili obísť. Manželia, ktorí po vyčerpaní oprávnených prostriedkov lekárskej vedy naďalej trpia neplodnosťou, majú sa spojiť s Pánovým krížom, prameňom každej duchovnej plodnosti. Evanjelium ukazuje, že fyzická neplodnosť nie je absolútnym zlom.

NaProTechnológia je na Slovensku len zopár rokov, no rozdiel oproti IVF je najmä v tom, že pár sa naučí spoznávať svoju plodnosť. Často pomôže už len správne načasovanie pohlavného styku, no NaPro neostáva iba pri tom. Lieči neplodnosť - neponúka dieťa ako produkt, ale snaží sa nájsť problém v tele ženy alebo muža a odstrániť ho. Berúc do úvahy všetkých pacientov, diagnózy, pravdepodobnosť počatia a porodenia dieťaťa, je miera úspešnosti 50 % v najlepších európskych NaPro centrách. Môže byť úspešná i v liečbe neplodnosti u párov, ktoré absolvovali IVF, a má 40 - 50 % mieru úspešnosti pri liečbe neplodnosti žien, ktoré majú viac ako 35 rokov.

CrMS (Creighton Model) vznikol v 70. rokoch na univerzite v Creightone, USA. Cieľom bolo vyvinúť spoľahlivú, vedecky dokázanú prirodzenú metódu s ohľadom na ženskú individualitu. Takto sa vytvoril jednotný medzinárodný jazyk značenia ženského cyklu. Ide o systém značenia ženskej plodnosti. Pár takýmto spôsobom dostane informáciu o plodných a neplodných dňoch v cykle.

Adopcia ako alternatíva je tiež často odporúčaná. Pravoslávny kňaz Jakub Jacečko neplodným párom odporúča, aby sa modlili, prijali vôľu Božiu a zmierili sa so svojím stavom. Ak pár neotehotnie napriek modlitbám, navrhuje, aby si vzal dieťa z detského domova. Príkladom ide samotný Jacečko - dieťa sa im s manželkou nepodarilo počať prirodzenou cestou, tak si ho adoptovali. Psychológ a religionista Richard Gróf dodáva: „Skúsenosť matiek dokazuje, že adopcia dokáže plnohodnotne naplniť túžbu po dieťati. Dokonca rozdiel v miere lásky nevidia ani rodičia, ktorí majú biologické aj adoptívne deti. Vzťah sa tvorí spoločne prežitou skúsenosťou, nie génmi.“

Darcovstvo ľudských pohlavných buniek a náhradné materstvo

Subkomisia pre bioetiku Teologickej komisie Konferencie biskupov Slovenska sa zaoberala problémom „darcovstva“ ľudských pohlavných buniek (gamét), ktoré slúži na umelé plodenie detí, kde je aspoň jeden z rodičov nahradený cudzou osobou (heterológne umelé oplodnenie). Subkomisia konštatovala, že pri etickom hodnotení tohto problému je potrebné vychádzať z rešpektovania ľudskej dôstojnosti a prirodzených práv počatého dieťaťa, ako aj z pravdivého hodnotenia podstaty a poslania manželstva.

Každé dieťa má právo byť počaté prostredníctvom znakov vyjadrujúcich manželskú lásku medzi mužom a ženou, nosené v lone vlastnej matky, porodené vlastnou matkou a byť vychovávané v rodine založenej na manželstve. „Cirkev považuje za eticky neprijateľné oddeľovanie prokreácie od integrálneho osobného kontextu manželského úkonu.” Heterológne procedúry umelého oplodnenia (čiže tie, kde sa používajú darované gaméty) však:

• nahradzujú spojenie medzi manželskou láskou a prenášaním života, čím protirečia zmyslu plodenia ako vyjadrenia jednoty manželov (dieťa má, aspoň čiastočne, biologický pôvod mimo manželského páru);
• zatemňujú osobný komponent plodenia (ak sú darcovia gamét neznámi);
• spôsobujú narušenie rodinných vzťahov, oddeľujúc v nich fyzické, psychické a morálne prvky, ktoré ich konštituujú.

„Darovanie“ gamét porušuje vlastnú štruktúru manželskej jednoty, dôstojnosť manželov a ich výlučné právo stať sa otcom a matkou iba jeden skrze druhého. Výlučné právo manželov stať sa rodičmi spoločne: iba jeden prostredníctvom druhého, nemá pôvod len v ich vôli, ale spočíva v inštitúcii samotného manželstva. Manželia ho teda nemôžu využívať len podľa vlastnej ľubovôle. Aj keby sterilný manželský partner dal súhlas na umelé oplodnenie pomocou gamét „darcu“, nezmení to negatívnu mravnú podstatu tohto úkonu. Išlo by totiž o „súhlas“, ktorý zasahuje do neodcudziteľného, prirodzeného práva obidvoch manželov.

Je falošný názor, ktorý chce odôvodniť opodstatnenosť heterológneho umelého oplodnenia a „darovania“ gamét intenzívnou a bolestnou túžbou manželov mať vlastné dieťa, a tiež tým, že materstvo a otcovstvo nie je iba biologický fakt. „Darovanie“ gamét v prospech sterilných dvojíc sa tak dokonca považuje za skutok pomoci a sociálnej spravodlivosti. Tento názor však dostatočne nerešpektuje fakt, že pri darcovstve gamét sa nedarujú „hocijaké“ bunky, ale také, ktoré nielen umožňujú vznik nového ľudského života, čiže počatie dieťaťa, ale spoluurčujú aj jeho biologickú (genetickú) identitu. „Darca“/„darkyňa“ gamét sa stáva skutočným genetickým rodičom (otcom/matkou) dieťaťa.

Anonymita „darcu“ gamét nerešpektuje právo dieťaťa poznať svoj biologický (genetický) pôvod. Môže viesť aj k iným závažným následkom. Ide napríklad o situácie, keď by sa niekto mohol stať otcom veľkého počtu detí narodených rôznym matkám, ale zostal by vo vzťahu k nim ako otec „skrytý“. Takéto prípady sa už v niektorých krajinách vyskytli. Vzniká tiež riziko, že by niektoré z týchto detí mohli nevedome uzatvoriť manželstvá s vlastnými súrodencami (incest).

„Darcovia“ gamét by si mali uvedomiť, že „darované“ pohlavné bunky nesú v sebe ich vlastnú, jedinečnú genetickú identitu. Preto by sa nemali vystavovať riziku, že by sa ich pohlavné bunky mohli stať predmetom ďalšieho nekontrolovateľného využitia alebo obchodu. „Darovanie“ gamét vytvára aj možnosť ich následného zneužitia v eticky problematickom biologickom či biomedicínskom výskume.

tags: #umele #oplodnenie #ocami #cirkvi