Kniha je definovaná ako neperiodická publikácia, ktorá je knižne spracovaná vo zväzku a tvorí myšlienkový i výtvarný celok. Je to historicky konštituovaný materializovaný spôsob fixácie duchovného obsahu s cieľom uchovať ho, ďalej odovzdávať a šíriť. Termín kniha predstavuje symbolické označenie jednoty myšlienkového obsahu vyjadreného textom alebo obrazom, hmotných prvkov fixujúcich daný obsah a sociálnej funkcie spočívajúcej v pôsobení tohto obsahu na život spoločnosti.
V spoločnosti mala kniha vždy mimoriadne dôležité a mnohoraké funkcie, a to tak v rukopisnej, ako aj v tlačenej podobe. Najmä v posledných dvoch storočiach plnila funkciu univerzálneho, do všetkých sfér ľudského života zasahujúceho komunikačného média. V súčasnosti sa jej postavenie nanovo analyzuje a prehodnocuje.
Vznik knihy úzko súvisí so vznikom písma. Predchodcami dnešnej knihy ako prostriedku na zaznamenávanie informácií boli hlinené tabuľky s klinovým písmom používané v staroveku Asýrčanmi a Babylončanmi (5. tisícročie pred n. l.). Na zapisovanie sa používali aj kostené doštičky, bronzové nádoby, zvieracie kosti a korytnačie panciere, ako aj lyko a kôra zo stromov, opracovaná koža zo zvierat a i.
Už od 3. tisícročia pred n. l. sa v starovekom Egypte zapisovali texty na papyrusový pruh, ktorý sa zhotovoval zo stebiel šachora papyrusového. Na jednom konci sa pripevnil k paličke a ovinul okolo nej. Tak vznikol zvitok (zvitková kniha), ktorý sa stal klasickou knižnou formou antiky. Od Egypťanov ho prevzali aj starovekí Gréci a Rimania.
Pravdepodobne od 3. stor. pred n. l. sa v meste Pergamon v Malej Ázii začala na zapisovanie používať odmastená, obrúsená a vyhladená koža oviec, kôz alebo teliat, pergamen, na ktorý sa písalo iba na jednu stranu a ktorý sa skladal, podobne ako v súčasnosti papier, do zošitovej väzby.
Za predchodcu dnešnej, modernej formy knihy sa považujú drevené doštičky potiahnuté voskom, na ktoré sa písalo rydlom a ktoré boli remienkom spojené do jedného zväzku. Na tomto princípe začali v Európe v období medzi 2. - 4. stor. n. l. vznikať kódexy a rukopisné knihy (manuskripty), ktoré boli bohato zdobené (iluminované).
Táto knižná forma pozostávala zo súboru zložených dvojlistov (resp. viacerých listov) zošívaných do knižných zložiek; písacím podkladom bol od 2. stor. papyrus, od 4. stor. pergamen a od 14. stor. papier. Kódexy mali niekoľko veľkostí, ktoré sa stanovovali podľa toho, aká časť hárku pergamenu určila ich rozmery:
- Raz preložený pergamen s 2 listami a so 4 stranami bolo fólio (2o).
- Dvakrát preložený hárok so 4 listami a s 8 stranami štvrtka (kvart; 4o).
- Trikrát preložený hárok s 8 listami a s 16 stranami osmorka (oktáv; 8o).
- Štyrikrát preložený hárok so 16 listami a s 32 stranami šestnástka (sedecimo; 16o).
Od tohto systému sú odvodené aj dnešné štandardné rozmery knihy, jej formát i spôsob skladania knižných zložiek do knižného bloku.
Oproti zvitkom mali kódexy niekoľko zásadných výhod: na rozdiel od zvitkovej knihy sa text kódexu nemusel prispôsobiť veľkosti voľného miesta a vďaka ekonomickejšej organizácii textu bolo možné zhromaždiť do jednej knihy i niekoľko kratších diel, kódex poskytoval aj pohodlnejšiu manipuláciu, jednoduché vyhľadávanie a orientovanie sa v obsahu i možnosť kedykoľvek nalistovať inú stránku, a uchovať si pritom pocit celku.
Po vynájdení kníhtlače koexistovali rukopisné knihy istý čas spolu s tlačenými knihami. Prechodné štádium medzi iluminovaným rukopisným kódexom a tlačenou knihou predstavovala ilustrovaná bloková kniha, ktorá si zachovala graficko-výtvarné princípy stredovekého kódexu.
Základom blokovej knihy bola doskotlač, pri ktorej sa celá strana knihy (text aj ilustrácie) vyrezala do drevenej dosky, tá sa následne potrela farbou a pritlačil sa na ňu papier. Odtlačok však nevznikal v kníhtlačiarstve, ale tlakom a krúživým pohybom hladidla.
V historickom kontinuu knižnej kultúry zaznamenala kniha od svojich začiatkov až po súčasnosť dva najväčšie medzníky. Prvým bol vynález kníhtlače, ktorý sa v európskom kontexte pripisuje J. Gutenbergovi (15. stor.).
Hoci jeho technológia kníhtlače nemala spočiatku na existenciu blokovej knihy vplyv, technologicky rozvinutejšia kníhtlač, narastajúci dopyt po ilustrovaných knihách i prežitý umelecký stereotyp však na začiatku 16. stor. zatlačili blokovú knihu do úzadia.
Vynález kníhtlače a literiny výrobu kníh značne urýchlil a zlacnil, nastal posun od tvorby jedinečného predmetu zhotovovaného pisárom a iluminátorom k masovo tlačenému produktu s relatívne nízkou cenou. Od vynálezu kníhtlače sa kniha stala kultúrnohistoricky najdôležitejším fenoménom sociálnej komunikácie a kvantitatívne najrozšírenejším predmetom písomného dedičstva.
Kníhtlač napomohla zvyšovať gramotnosť obyvateľstva a, naopak, zavedenie školskej povinnej dochádzky a rozšírenie gramotnosti podmieňovali produkciu a distribúciu kníh i rozvoj knižnej kultúry. Kniha sa postupne premenila z dekoratívneho prvku na predmet, ktorý svojho majiteľa zaraďoval do určitej spoločenskej vrstvy.
Knihy, ktoré vznikli do konca roka 1500, sa nazývajú inkunábuly (prvotlače). Najstaršie prvotlače imitovali rukopisné kódexy a iluminované texty, ktoré boli vzorom a meradlom estetických kvalít.
Tlačená kniha sa však od rukopisného vzoru postupne oddeľovala a proces jej emancipácie sa vyvíjal spolu s rozvojom unifikácie typografie a techniky tlače. Základy typografického obrazca dvojstrany ako unifikovaného graficko-optického celku položil J. Gutenberg, čo umožnilo zmeniť techniku čítania a urýchliť zrakové vnímanie.
Grafickú konštrukciu knihy ako celku kodifikovali až v 70. rokoch 15. stor. nemeckí a talianski tlačiari. S rastom dopytu po tlačených knihách rástol počet tlačiarní - vznikali v Taliansku, vo Švajčiarsku, v Španielsku, Anglicku a ďalších krajinách. R. 1500 ich bolo v Európe okolo 250.
Do popredia sa dostávalo nové, typografické remeslo, zatiaľ čo profesie rubrikátorov (pisárov) a iluminátorov pomaly ustupovali. Postupne sa zlepšovala kvalita farby a neustále sa zdokonaľovali tlačiarenské lisy. Vďaka možnosti rýchlo tlačiť sa knižný trh presýtil, v rámci nakladateľstiev vzniklo vysokokonkurenčné prostredie, čo zapríčinilo, že sa knihy, o ktoré bol vyšší záujem, vydávali v horšej kvalite; od konca 16. stor. sa knižná produkcia sústreďovala predovšetkým na publikácie s vopred istým odbytom.
V 17. stor. Druhým významným medzníkom v histórii knihy bola priemyselná revolúcia a s ňou súvisiaca mechanizácia celého procesu výroby kníh. Najväčšie vynálezy, ktoré ovplyvnili knižnú kultúru, boli parný tlačiarenský stroj a papierenský stroj.
Parný tlačiarenský stroj, zostrojený 1810 - 14 v Londýne nemeckým vynálezcom Friedrichom Gottlobom Koenigom, tlačil 200 - 250 výtlačkov za hodinu. Papierenský stroj, ktorý vynašiel 1806 britský vynálezca Henry Fourdrinier, umožnil okrem zlacnenia papiera i výrobu papiera v rolách. O nahradenie ručnej sadzby strojovou sa vynálezom sádzacieho stroja Linotype (1896) zaslúžil nemecký vynálezca Ottmar Mergenthaler.
The Gutenberg Printing Press, Explained for Beginners with Tips, History, Learning, Resources
V 30. rokoch 20. stor. sa ako alternatívna nízkonákladová verzia rozšírili knihy s mäkkou väzbou (brožúra, brožovaná kniha, angl. paperback). Predstavovali najlacnejší spôsob vydávania kníh, ktorý sa používal najmä pri menej hodnotnej literatúre, pri knihách na cesty, vreckových vydaniach a prvých vydaniach s neistým odbytom.
Ručnú sadzbu písmen (litier) nahradila v 60. rokoch 20. stor. Forma (podoba) knihy sa v priebehu historického vývoja menili. V súčasnosti patria k základným formám tlačená (papierová), zvuková (audiokniha) a elektronická kniha.
Formy a konštrukcia knihy
Tlačená alebo papierová kniha ako súbor papierových zložiek alebo listov položených na seba a zviazaných vo viazanej alebo v lepenej, tuhej alebo v mäkkej väzbe má niekoľko nezameniteľných špecifík: zamestnáva všetky čitateľove zmysly, predstavuje symbiózu poetickosti a tradície, každý exemplár môže v sebe uchovávať históriu svojej existencie.
Klasickú stavbu knihy tvoria základné materiálovo-konštrukčné prvky: knižný blok, ktorý je tvorený súborom zviazaných (zošitých alebo zlepených) a orezaných vnútorných listov alebo zložiek listov, a knižná väzba, ktorá má ochrannú a estetickú funkciu a môže byť tuhá (tvrdá) alebo mäkká.
Tuhá (tvrdá) knižná väzba je pôvodnou formou väzby knihy kódexového typu a pozostáva z prednej a zo zadnej knižnej dosky a z chrbátnika, ktoré sú na vonkajšej strane polepené kožou alebo imitáciou kože, plátnom alebo papierom.
Mäkkú knižnú väzbu má brožovaná kniha (paperback), knižná publikácia spravidla malého formátu, s mäkkou obálkou, ktorá je zvyčajne z kvalitného papiera vyššej plošnej hmotnosti, často s kriedovou úpravou.
Knihy s tuhými knižnými väzbami sú často chránené oddeliteľným knižným prebalom. Ako ochrana knihy môže slúžiť aj kartónová kazeta, do ktorej sa kniha zasúva chrbtom von.
Knihy v tuhej väzbe sú dnes bežné najmä v Európe, na angloamerickom trhu však prevládajú brožované knihy.
Na vonkajšom obale knihy sú spravidla uvedené hlavný titul (názov knihy) a meno autora, niekedy sú tam aj ilustrácia, fotografia a i.
Knižný blok je spojený s knižnými doskami predsádkou. Dosky môžu byť v prípade lacnejších vydaní (paperbackov) nahradené papierovou obálkou.
Na zadnej strane obálky alebo na prebale knihy býva uvedená stručná charakteristika diela (anotácia).
Obsahová štruktúra knihy
Knižný blok tvorí základnú časť knihy, pretože nesie vlastný obsah knihy zvyčajne textového charakteru, môžu ho však tvoriť i obrazovo-textové, čisto obrazové, numerické alebo iné informácie.
Na začiatku knižného bloku sú úvodné časti knihy (preliminárie), t. j. titulný list a všetko, čo mu predchádza.
Titulný list tvoria titulná strana knihy (vždy nepárna, spravidla tretia) obsahujúca všetky podstatné identifikačné údaje o knihe, t. j. názov (hlavný titul), prípadne podtitul, meno autora, značku (signet) a názov vydavateľstva a rok vydania, a rub titulného listu (párna, spravidla štvrtá strana), kde sa nachádza vydavateľský záznam (impressum) obsahujúci copyright a Medzinárodné štandardné číslo knihy (ISBN), ktoré je pri každom titule jedinečné a unikátne.
List, ktorému predchádza titulný list, sa nazýva patitul.
Kniha ako publikácia sa z hľadiska obsahu člení na vstupnú, hlavnú (obsahovú - textovú) a záverečnú časť. Vo vstupnej časti knihy sa môže nachádzať aj venovanie, motto ap.
Hlavnú časť knižného bloku tvorí autorom napísaný text knihy (obsahová časť knihy), ktorý môže byť rozčlenený na oddiely, kapitoly a odseky, môže mať ilustrácie a prílohy. Táto časť môže pozostávať aj z viacerých samostatných, obsahovo a autorsky uzavretých diel. Jednotlivé časti diela alebo samostatné diela umiestnené v jednej knihe uvádza medzititul.
Záverečná časť knihy môže obsahovať doslov (epilóg), abecedný zoznam vybraných pojmov (register), zoznam ilustrácií, zoznam použitej literatúry (bibliografické citácie), slovník, resumé, obsah a tiráž, ako aj zoznam chýb a ich opráv (erráta) zistených po vytlačení knihy a i.
Viac zväzkov kníh, ktoré sú z hľadiska autorského alebo vydavateľského zámeru jedným formálne a obsahovo uzavretým celkom, tvorí viaczväzkové dielo. Kniha (zväzok), ktorá obsahuje viac rôznorodých, obsahovo a provenienčne nesúvisiacich textov, sa nazýva konvolút.
Proces tvorby knihy
Tlačená kniha vzniká ako výsledok účelného a funkčného prepojenia viacerých činností: tvorby obsahovej zložky (textu) knihy jej autorom, tvorby ilustrácií, výroby papiera, vydavateľských činností, polygrafických činností a kníhkupeckých činností.
Vydavateľstvo dohodne so zákazníkom (spravidla s autorom) väzbu a formát knihy, farebnosť, spracovanie textu s ilustráciami, náklad, kvalitu papiera ap. a zabezpečí knihe pridelenie ISBN, ďalej zabezpečí redigovanie textu knihy vykonávané odbornými a jazykovými redaktormi, ako aj korektormi, grafickú úpravu a typografickú úpravu rukopisu.
Ako grafická úprava sa označuje výsledné výtvarné usporiadanie jednotlivých textových a obrazových prvkov knihy. Typografická úprava zahŕňa predovšetkým výber písma ako jedného z najdôležitejších prvkov knižnej úpravy; hlavná (textová) časť sa sádže zväčša jedným typom písma, pričom na odlíšenie alebo na zvýraznenie časti textu sa využívajú rôzna veľkosť a rôzne rezy písma (kurzíva, polotučný rez, polotučná kurzíva, tučný rez), použitý rod (rodina) písma má zodpovedať charakteru výsledného diela.
Textovú i obrazovú časť knihy spájal v minulosti do jedného celku sadzač. V súčasnosti túto činnosť vykonáva grafik, ktorý dá knihe jednotnú grafickú i typografickú úpravu v zalamovacom počítačovom programe: navrhne väzbu a výsledný formát knihy, ako aj sadzbový obrazec slúžiaci na vytvorenie zrkadla sadzby (umiestnenie textu, ilustrácií a ďalších prvkov, napr. titulkov a číslovania strán, t. j. paginácie na jednotlivých stranách, typ písma...).
Ľubomír Krátky, človek na prvý pohľad nenápadný, no profesijne výrazný a dokonalý, v odbornej verejnosti stále rešpektovaný ako symbol úctyhodných kníh z jeho dielne. Pre milovníkov krásnych kníh meno, ktoré symbolizuje rýdzeho typografa, grafického dizajnéra a kaligrafa, očareného krásou písma.
Jeho rozhodnutie študovať na Priemyselnej škole grafickej v Prahe bolo správne, štúdium padlo na úrodnú pôdu. Dokladá to jeho bohaté grafické dielo s rozpoznateľným autorským rukopisom, ktorého korene treba hľadať práve v jeho pražských rokoch. Najmä silný vplyv českých typografov Karla Dyrynka alebo Oldřicha Hlavsu, nemeckého typografa a kaligrafa Hermann Zapfa v kombinácii s jeho vlastným talentom Ľubomíra Krátkeho mimoriadne zviditeľnil.
Po štúdiu pracoval Ľubomír Krátky vo viacerých vydavateľstvách ako technický a neskôr aj ako výtvarný redaktor. Začínal v časoch, keď vydavateľstvá začínali bojovať o skvalitnenie grafickej úrovne slovenskej knihy. Knihy sa upravovali manuálne ceruzkou, nožnicami a lepidlom v ruke. Podrobným narysovaním jednotlivých prvkov tlačovej stránky, vytvorením zrkadla sadzby, rozpisom druhu, veľkosti a rezu písma zadával ako úpravca rukopis pre potreby sadzača. Vytváral presný model budúcej knihy - maketu - s rozvrhom textov a obrázkov, celkový vzhľad knihy, obálky, väzby, predsádky, určoval druh papiera a spôsob tlače.
Veršované texty poskytujú dobrú príležitosť na nápadité grafické riešenia. Pri knihe Zlatá brána je zrkadlo strán jednoduché. Ale kniha pre malého detského čitateľa obsahuje množstvo rôznorodého textu veršíkov, hádaniek i prózy s rôznymi titulkami, je rozdelená do viac ako 60 tematických blokov.
Textová plocha je na plnú šírku, ale prevažne pri veršoch, do dvoch až troch stĺpcov. To predznamenáva, že typografia bude rozmanitá, samozrejme v určitej jednote. Do hornej časti sú umiestnené nadpisy tematických blokov i číslovanie strán. To prináša určitú nenásilnú jednotu. Nepravidelné ukončenie v nohách knihy je hravé i s možnosťou voľného umiestňovania obrázkov.
Každá strana má rôznu kompozíciu, ale v rovnakej ploche zrkadla. Je dôležité, aby celá kniha bola z jednej výtvarnej ruky. Formátovanie a umiestnenie ilustrácií musí byť premyslené, aby ilustrácie navzájom komunikovali.
I drobný kompozičný nápad môže byť vhodným spestrením. Napríklad ako jednoduchá postavička ožila, keď typografia vyčítanky desať, dvadsať, tridsať, jemne zdôraznila jej rozkročenosť.
U Ľubomíra Krátkeho hneď od začiatkov možno vidieť snahu nájsť nové prístupy a nové vizuálne hodnoty, ktoré popierali vtedajšie typografické konvencie. Tvorbu Ľubomíra Krátkeho som spoznával predovšetkým cez knižky z edície Kruh milovníkov poézie. Potešil ma čerstvý závan - nový pohľad na grafiku kníh.
Hoci v tejto edícii vychádzali diela špičkových svetových básnikov, niektoré knižky som si kupoval predovšetkým kvôli úprave. Boli to knihy nielen na čítanie, ale aj na pozeranie. Veľmi ma potešilo, keď som ich všetky uvidel na jednej ploche. Výstava v Slovenskom centre dizajnu ponúkla prezentáciu komplexného diela, zoradeného podľa edičných radov alebo druhu literatúry, možnosť pochopiť autorov názor a prístup k tvorbe.
Sadzbu na stranách upravuje tak, aby tvorili jeden celok - rovnomerne zafarbenú plochu uprostred bielych okrajov strany, ktoré tvoria akúsi paspartu textu. Spôsob práce, akým upravuje texty, je striedmy, rešpektuje požiadavky dobrej čitateľnosti.
Pri titulkoch a umiestňovaní ilustrácií na strane odmieta stredovú typografiu takisto ako pri tvorení písmových kompozícií obálok a väzieb. Vplyv Hlavsu vidím u Krátkeho predovšetkým v striedaní veľkostí vedľa seba komponovaných textov titulov kníh. To vytvára napätie založené na kontraste litier.
Aj keď Krátky na svojich obálkach často používa ilustráciu, písmo na nich má vždy rozhodujúcu funkciu. Výber typu písma podriaďuje tvarosloviu použitej kresby so snahou zachovať dominantnú a informačnú úlohu typografie. To všetko na základe dokonalého poznania písma, ktoré si osvojil dlhoročnou praxou typografického úpravcu a zároveň aj poznaním zákonitostí tohto krásneho umeleckého remesla.
Obdaril sa jeho svojbytnou krásou. Pri pohľade na dielo Ľubomíra Krátkeho nesmieme vynechať jeho prezentačno-publikačné pôsobenie v odborných časopisoch, akým je Typografia, ako aj jeho pedagogickú činnosť, najmä prednášky a pôsobenie na škole.
V špecifickej oblasti - pri úprave kníh pre deti - textová a obrazová časť tvoria vyvážený harmonický celok, ktorý poskytuje dokonalý čitateľský a estetický zážitok. Výborným príkladom môže byť jeho spolupráca s ilustrátormi, najmä s Albínom Brunovským, Dušanom Kállayom a Miroslavom Cipárom.
Ľubomír Krátky podnetne tvrdí: „Základným celkom knihy je dvojstrana. Ak dvojstrana nie je jedným harmonickým celkom, nemôže byť ani kniha dokonalým celkom. Grafickou konštrukciou v knihe neriešime iba dvojrozmernú plochu. Kniha je objekt trojrozmerný a z toho vyplývajú pre grafický dizajn špecifické pravidlá.“
„Vizuálny zážitok vzniká už pri prvom uchopení knihy, potom následným listovaním. Musíme rátať s týmto faktom. Titulná strana je síce vstupným portálom do textovej časti knihy, ale neurčuje podobu celej grafickej koncepcie. Je skôr zavŕšením procesu kreatívneho myslenia, jeho obrazovým symbolom. Musíme najskôr vyriešiť kompozíciu mnohých jednotlivostí, začlenenie dodaných ilustrácií, rytmus potlačených a nepotlačených častí, ustálenie funkčnej hierarchie strán v celej knihe. Obálka, respektíve väzba majú osobitnú funkciu, ale musia byť vo výtvarnom súlade s dizajnom celej knihy…“
„Typograf vždy sleduje, aby bol text dokonale čitateľný, to však neobmedzuje jeho kreativitu. Musí však zohľadňovať zmysel literárneho textu a hra s písmom musí byť neformálna, podporujúca myšlienku literárneho diela. Citlivým riešením detailov typografie smeruje k dokonalému výrazu i celej knihy.“
Starostlivým výberom typov písma, ich tvarovou jednotnosťou, prekvapujúcimi kombináciami, ako aj ich funkčnou krásou, Ľubomír Krátky odmieta módne prúdy. Typografie edičných úprav určuje výraznou - invenčnou a hravou konštrukciou titulu, kombinovanou s ilustráciou.
Práve pri knihách edície Kruh milovníkov poézie máme jedinečnú možnosť zhodnotiť jeho snahu o hľadanie vlastnej cesty, no s úctou ku knižnému umeniu minulosti. Dnes už môžeme povedať, že svojou tvorbou sa zaradil do histórie vývoja slovenského knižného dizajnu a podieľa sa na jeho tvarovaní.
Nekompromisným profesionálnym prístupom, ktorý rešpektuje overený „typografický kánon“, významne poznačeným českou školou, prinieslo Krátkeho pôsobenie nový pohľad na súčasný slovenský knižný dizajn.
Keď hovoríme o voľnom umení, tak vyššie spomenutá výstava ponúkla možnosť spoznať Ľubomíra Krátkeho aj ako vynikajúceho kaligrafa. Jeho rukou písané slová citlivými ťahmi dávajú myšlienkam život. Touto tvorbou, u nás hádam ojedinelou, obohacuje a zviditeľňuje slovenskú typografiu.
Medzi skvosty slovenskej nízkonákladovej knižnej produkcie patrí jednoznačne Krátkeho bibliofília DANIEL - Danielov sen. Kaligrafia knihy je tlačená dvojfarebnou serigrafiou a ilustrovaná farebnými leptami Dušana Kállaya.
Ďalšou oblasťou Krátkeho dizajnérskej tvorby, ktorú obdivujem, sú jeho knihy pre deti. Autor dokazuje, ako sa dá text a ilustrácie harmonicky a nenásilne spájať do jedného celku.
Súčasnú formu tvorby knihy a jej estetické hodnoty ani tak neovplyvňujú rôzne výtvarné prúdy, ako skôr technologické výdobytky doby. Rozvoj polygrafického priemyslu radikálnym spôsobom urýchlil a skvalitnil tlač. Je tu doba digitalizácie kníh, knižní úpravcovia pracujú na počítačoch, ktoré im ponúkajú množstvo grafických programov, množstvo typov písma a lacných efektov.
Pod vplyvom komerčného diktátu trhu a hesla „nie je pekné, čo je pekné, ale čo sa komu páči“ vidíme na pultoch kníhkupectiev krásne vytlačené, nablýskané výtlačky neraz nízkej obsahovej a grafickej úrovne. Našťastie, na knižných veľtrhoch máme možnosť presvedčiť sa, že kniha, krásna obsahom i úpravou, ešte žije, a dúfať, že prežije.
tags: #reprodukcia #casti #knihy