Román „Na západe nič nové“ od Ericha Maria Remarqua, vydaný v roku 1929, predstavuje zásadný príspevok do vlny protivojnových diel, ktoré sa objavili po prvej svetovej vojne. Kniha mala okamžitý a šokujúci úspech, najmä vďaka svojmu reportážnemu a deziluzívnemu štýlu, ktorý čitateľom priniesol bezprecedentne detailný pohľad na svetovú katastrofu. Už po prvom vydaní v berlínskych novinách v novembri 1928 sa román stal bestsellerom, ktorý šokoval svet a z dovtedy pomerne neznámeho novinára urobil adepta na Nobelovu cenu za literatúru. Vďaka enormnému úspechu sa „novinový“ román dočkal aj knižného vydania v roku 1929 a v apríli 1930 aj hollywoodskeho filmového spracovania pod názvom „All Quiet on the Western Front“, ktoré dodnes patrí ku klenotom vojnovej kinematografie.
Motto knihy „Táto kniha nechce byť ani obžalobou, ani vyznaním. Chce sa iba pokúsiť vydať svedectvo o generácii, ktorú - poznačila vojna - i keď unikla jej granátom.“ naznačuje hĺbku a zameranie diela. Remarque sa v tomto diele snaží vyjadriť svoj hlboký odpor k vojne, pričom sa opiera o vlastné skúsenosti. Román zbavuje čitateľov akýchkoľvek ilúzií o vojnových hrdinstvách a prináša surový a krutý obraz vojny, ktorý bol dovtedy nevídaný. Autor opisuje zážitky skupiny mladých študentov, ktorí okamžite po skončení strednej školy nastupujú do vojny na front, kde dennodenne vidia umierať iných. Postupne však aj oni, jeden za druhým, zahynú.
Autor využíva autoštylizáciu cez postavu Paula Bäumera, hlavného protagonistu a rozprávača. Dej diela je rozprávaný v prvej osobe ako zážitky a príhody Paula Bäumera. Paul, osemnásťročný chlapec z chudobnej nemeckej rodiny, narukoval na front spolu so svojimi spolužiakmi pod vplyvom vlasteneckých rečí ich triedneho profesora Kantoreka. Nie všetci sa však rozhodli dobrovoľne, ale pretože slovo zbabelý sa vtedy nenosilo, išla sa celá trieda prihlásiť na front. Vojna ich však rýchlo zbavuje ideálov. Paul priznáva, že vojaci sa menia na krvilačné beštie a zabíjajú, len aby sami prežili. V rozhovoroch o vojne sú vojaci veľmi kritickí, ironickí a uštipační, často si uťahujú z vojenských spôsobov nadriadených.
Remarque používa krátke vety, pomocou ktorých zvyšuje gradáciu deja. Takisto využíva expresionistické opisy vojny, bolesti a smrti. Vojnový výcvik plný šikanovania, svet zákopov, nálety bombardérov, bubnová paľba, vybuchovanie granátov, neustále ostreľovanie, boj muža proti mužovi, použitie bojového plynu a stovky mŕtvych každý deň - to všetko autor opisuje živo a naturalisticky. V chvíľach ohrozenia života sa vojak mení, nie je nikým, je len človekom, ktorý myslí na jediné - prežiť. Mení sa aj spôsob boja, už nejde o slávu a česť, chlapci nie sú hrdinovia, ktorí nebojácne bojujú za svoju vlasť. Majú strach, sú pod neustálym psychickým a fyzickým tlakom. Rozkaz urobil z postáv na druhej strane ich nepriateľov a oni zabíjajú, aby neboli zabití.
Román predstavuje široké spektrum postáv, ktoré reprezentujú rôzne aspekty vojenského života a psychiky:
- Stanislaus Katczinsky (Kat): Štyridsiatnik, hlava skupiny, prefíkaný a húževnatý, vždy vedel zohnať jedlo a vycítiť nebezpečenstvo. Bol Paulov najbližší priateľ a nenahraditeľný člen ich skupiny.
- Albert Kropp: Slobodník, najbystrejší z triedy, mysliteľ. Navrhuje, aby sa vojna vyhlasovala na ľudových slávnostiach so vstupenkami a hudbou.
- Müller: Sníval o vojenskej maturite a nosil so sebou učebnice.
- Leer: Mal dlhú bradu, zomiera medzi poslednými.
- Tjaden: Chudý zámočník, vždy hladný.
- Haie Westhus: Kopáč rašeliny.
- Detering: Sedliak, ktorý myslí len na svoju ženu a hospodárstvo. Dezertuje, ale chytia ho.
- Franz Kemmerich: Prvý ranený, ktorému museli amputovať nohu. Odkazuje svoje čižmy Müllerovi.
- Himmelstoss: Desiatnik, veliteľ výcvikového tábora, ktorý šikanoval nováčikov. Na fronte má strach a simuluje zranenie.
- Kantorek: Triedny profesor, ktorý pod vplyvom vlasteneckých rečí nahovoril žiakov na dobrovoľné prihlásenie sa na front.
Dejová línia románu je slabšia, pozostáva skôr z obrazov zo života Paula a jeho kamarátov počas boja aj oddychu. Autor opisuje scény zo zákopov veľmi živo a naturalisticky. Vojna so sebou prináša množstvo obetí, ale ničí život aj tým, ktorí prežijú. Chlapci, ktorých vytrhli zo školských lavíc, už nikdy nebudú takí, akí boli predtým, aj keď sa vojna skončí. Desať týždňov výcviku ich pretvorilo dôkladnejšie ako desať rokov školy.
Román „Na západe nič nové“ mal obrovský vplyv na verejné vnímanie vojny. Premiéra filmovej adaptácie v Berlíne bola sprevádzaná búrlivými protestami nacistov, ktorí film označovali za židovský a protinemecký. Dielo sa skladá z 12 kapitol označených číslom a je písané v reportážnom štýle, s častými expresionizmami a hovorovou rečou. Aj keď posledné riadky, ktoré hovoria o Paulovej smrti, sú napísané v tretej osobe, celý román je v podstate výpoveďou Paula Bäumera, ktorá má vo veľkej miere autobiografický charakter. Román sa končí správou o Paulovej smrti v októbri 1918, „jedného dňa, čo bol na celom fronte taký pokojný a tichý, že sa správa z bojiska obmedzila iba na vetu: Na západe nič nové.“
Remarque prináša do literatúry nový pohľad na vojnu, ktorý sa odkláňa od tradičných romantických predstáv o hrdinstve a sláve. Jeho dielo je silným svedectvom o strate ilúzií, o brutalite vojny a o tom, ako hlboko môže poznačiť ľudskú psychiku. „Na západe nič nové“ je preto nielen dôležitým literárnym dielom, ale aj varovaním pred nezmyselnosťou a ničivou silou vojny.
Erich Maria Remarque - Na západe nič nové (rozhlasova hra / 1988 / slovensky)
Vojnový román „Na západe nič nové“, ktorý vyšiel v roku 1929, preslávil autora takmer za noc. V priebehu osemnástich mesiacov bol preložený do 25 jazykov a vyšiel v celkovom náklade 3,5 milióna výtlačkov. Autorova tvorba má podobné znaky ako tvorba „stratenej generácie“ - skupiny amerických prozaikov a básnikov, ktorí reagovali na udalosti 1. svetovej vojny (napr. E. Hemingway, F. S. Fitzgerald, T. S. Eliot). Remarqueove diela zostávajú aktuálne aj po takmer sto rokoch, v dobe, keď sa opäť hovorí o vojnách a polarizácii spoločnosti, je dôležité čítať príbehy, ktoré ukazujú dôsledky podobného myslenia.
Štúdium literatúry v originálnom jazyku má osobitnú a pridanú hodnotu, najmä ak ide o autora ako Remarque, ktorého štýl písania je precízne viazaný na jazyk, v ktorom tvoril - nemčinu. Jednoduchý, vecný a veľmi emotívny štýl Remarqua, s krátkymi vetami a úsečným rytmom, vytvára napätie a pocit neustálej hrozby. Študenti, ktorí študujú nemecký jazyk, majú preto v Remarqueovi výnimočnú príležitosť prepájať jazyk s dejinami a ľudskou skúsenosťou.