Pamäť: procesy, teórie a typy

Pamäť je fundamentálna psychická funkcia, ktorá nám umožňuje uchovávať a vybavovať si minulé skúsenosti, vedomosti a zručnosti. Je to dynamický proces, ktorý zohráva kľúčovú úlohu v učení, myslení a v našej celkovej schopnosti fungovať vo svete. Bez pamäti by sme neboli schopní budovať na minulých poznatkoch, učiť sa z chýb alebo si vytvárať identitu. V tomto článku sa ponoríme do komplexného sveta pamäti, preskúmame jej základné procesy, rôzne teórie, ktoré sa ju snažia vysvetliť, a tiež rôzne typy pamäti, ktoré sa v psychológii rozlišujú.

Základné procesy pamäti

Pamäť ako psychický proces zahŕňa tri základné kroky: zapamätávanie (kódovanie), uchovávanie a vybavovanie (reprodukcia a znovupoznanie). Každý z týchto procesov je nevyhnutný pre správne fungovanie pamäti.

Zapamätávanie (kódovanie)

Zapamätávanie je prvým kritickým krokom k vytvoreniu novej spomienky. Informáciu, ktorú si chceme zapamätať, vnímame našimi zmyslami a táto môže, ale nemusí byť posunutá do ďalšieho procesu - uchovania. Základom tohto procesu je vytváranie dočasných nervových spojov. Vo všeobecnosti informácie, ktoré prijmeme na základe počutého sa ukladajú do krátkodobej pamäte. Informácie, ktoré sú kódované na základe aktívneho zamýšľania sa nad významom slov - tzv. sémantická pamäť, sa najčastejšie uložia do dlhodobej pamäte.

Vplyvom pôsobenia určitých podnetov na organizmus a vplyvom vlastného aktívneho prispôsobovania sa týmto podnetom mení sa vzťah medzi organizmom a okolitým svetom. Zmena: buď v rozsahu podnetov, na ktoré organizmus reaguje, buď v zväčšení reakcie na tie isté podnety, alebo napokon v obidvoch prípadoch. Rozšírenie spojenia organizmu s obklopujúcim ho svetom, ktoré prebieha vo všetkých týchto prípadoch = zapamätávanie.

Zapamätávanie môže byť:

• Neúmyselné: Mimovoľné, to znamená, že si zapamätáme istú vec bez toho, aby sme si to dopredu naplánovali alebo by nás k tomu viedol nejaký zámer. Väčšinou ide o zapamätanie pod vplyvom emócií.
• Úmyselné: Má charakter špeciálne organizovanej cieľavedomej práce.

Úmyselné zapamätávanie môže byť ďalej delené na:

• Mechanické: Bez uvedomenia si logických súvislostí medzi časťami.
• Logické: S uvedomením si logických súvislostí medzi časťami.

Pri kódovaní informácie do pamäte sa informácia ukladá vo forme určitého kódu, zrakového alebo akustického, čuchového a pod. Experimenty pána Conrada ukázali, že pre krátkodobú pamäť má význam skôr akustické kódovanie (zrakové kódovanie je prchavejšie). Tiež sa dokázalo, že akustické kódovanie je významnejšie ako sémantické (zapamätávanie slovami, významom). Napríklad keď sa snažíme zapamätať si telefónne číslo, zakódujeme si ho ako zvuky názvov čísiel pravdepodobnejšie, ako zrakovú predstavu daných čísiel alebo ako ich význam. Naopak, do dlhodobej pamäte sa informácie lepšie uchovávajú sémanticky, čiže na základe významu slov. Napríklad keď sa učíme, musíme nad tým premýšľať, aby sme dosiahli uskladnenie informácie do dlhodobej pamäte.

Uchovávanie

Uchovávanie je proces, pri ktorom sa informácie udržujú v pamäti po určitý čas. Toto je proces, kde sa vytvárajú a spevňujú nervové spoje. Podľa niektorých má uchovávanie výberový charakter. To znamená, že skutočne dlhodobo si človek zapamätá len to, čo je pre neho nejakým spôsobom osobne významné, spojené s jeho potrebami, záujmami, cieľmi, emóciami.

Fyziologickým základom pamäti je plastickosť nervového systému, ktorá sa prejavuje tým, že každý nervovo - mozgový proces zanecháva po sebe stopu. Táto stopa mení povahu ďalších procesov a podmieňuje možnosť ich opätovného vznikania v čase, keď chýba podnet. Ukázalo sa, že rozhodujúcou podmienkou vznikania pamäťových stôp je zmena vzťahov medzi nervovými bunkami predovšetkým na synapsiách. Od nervových buniek vybiehajúce axóny sa buď stýkajú s dentritmi iných buniek, buď sa vracajú späť k telu svojej bunky. Vplyvom takejto štruktúry kontaktov vzniká možnosť cirkulácie reverberujúcich (reverbere - odrážať) okruhov podráždenia, nepresahujúceho hranice daného systému považujú niektorí bádatelia za fyziologický základ procesu uchovávania stôp. V týchto okruhoch dochádza k prechodu stôp z tzv. krátkodobej pamäti do dlhodobej. Trvalá pamäťová stopa nevzniká naraz, pamäťová stopa je výsledkom nervového procesu, ktorého začiatok môžeme ohraničiť pôsobením podnetu. ktorý však pokračuje aj po prerušení pôsobenia daného podnetu.

Tvorba pamäťových stôp prebieha v dvoch fázach:

1. 1. fáza: Novoutvárané spojenia sú labilné.
2. 2. fáza (konsolidačná, štrukturálna fáza): Po efektívnom ukončení štúdia sa akoby samovoľne opakuje a utvára pevné spojenie.

Vybavovanie

Vybavovanie je vlastne získanie prístupu k informácii, ktorá bola v pamäti už raz uložená. Platí, že čím viac informácií si musíme v ten istý čas vybaviť, tým je naše vybavovanie pomalšie. Rozlišujeme dva základné druhy vybavovania zapamätaných informácií:

• Rekognícia (znovupoznanie): Je proces, ktorý prebieha bez nášho uvedomovania si. Inak povedané je to aj opätovné vnímanie toho čo sme už niekedy zažili, videli - známa tvár, spoznanie správnej odpovede v teste s viacerými možnosťami. Pre rozoznávanie tvárí máme v mozgu dokonca osobitnú časť. Znovupoznanie má omnoho vyššiu kapacitu ako reprodukcia.
• Reprodukcia: Na nej sa musíme aktívne - našou vôľou podieľať. Dopĺňanie do prázdnych miest v teste, spomínanie si na meno osoby. Reprodukcia si vyžaduje aktívnu a presnú odpoveď, na čo je nevyhnutné vôľové vypätie, a takisto aj koncentráciu pozornosti.

Znovupoznanie a reprodukcia sú základné metódy zisťovania pamäťového výkonu.

Teórie vysvetľujúce pamäť

Počas histórie psychológie sa objavilo viacero teórií, ktoré sa snažia vysvetliť mechanizmy fungovania pamäti.

Asociacionizmus

Princípy asociácie sa považujú za základné pri formovaní pamäťových spojení. Aristoteles definoval tri základné princípy asociácie:

1. Asociácie podľa dotyku (v priestore a v čase): Vnem, predstava alebo myšlienka o danom predmete má za následok vybavenie iných predmetov alebo javov, ktoré sa nachádzajú na jednom mieste súčasne s nimi alebo bezprostredne za nimi. (učenie sa cudzím slovám, telefónnym číslam, poradiu úloh, ...)
2. Asociácie podľa podobnosti: Obrazy predmetov a javov vyvolávajú v našom vedomí predstavy, ktoré sú im v podobné v akýchkoľvek ohľadoch. Generalizácia, zovšeobecnenie nepodmieneného spoja, pri ktorom zhodné podnety, ktoré sa od seba ešte dosť neodlíšili, vyvolávajú tú istú reakciu. (básnické metafory, ...)
3. Asociácie podľa kontrastu: Obrazy predmetov a javov vyvolávajú v našom vedomí v určitom ohľade k nim protikladné obrazy a javy. Zakladá sa na vzájomnej indukcii nervových procesov, keď silné podnety vyvolávajú počiatočný silný vzruch a hneď za tým následný útlm v tých istých častiach mozgovej kôry. (čierna - biela, obor - trpaslík, hlučný - tichý, ...)

Podľa asocianizmu je pamäť utváranie spojení, asociácií medzi psychickými obrazmi, ktoré sa časovo stretnú vo vedomí človeka. Čím častejšie sa stretávajú, tým sa utvorí medzi nimi silnejšie spojenie (asociácia). Podľa asocianistov je spájanie mechanické zväčšovanie všetkého, čo je prežívané v časovom susedstve nezávisle od všetkého ostatného, teda nezávisle aj od obsahu zážitku.

Fyziologické teórie

Fyziologické teórie vysvetľujú pamäť na základe procesov prebiehajúcich v nervovom systéme. Ivan Pavlov považoval asociácie za podmienené reflexy a dával prednosť fyziológii.

Teória dočasných spojov vychádza zo spojenia organizmu s objektívne jestvujúcim svetom. Princíp dočasného spoja je výrazom objektívnych zákonitostí. Na rozdiel od teórie asociácii, ktorá má úplne subjektívny charakter a považuje princíp asociácie za výraz subjektívnej zákonitosti.

Podľa S. L. Smirnova, fyziologickým základom pamäti je plastickosť nervového systému, ktorá sa prejavuje tým, že každý nervovo-mozgový proces zanecháva po sebe stopu. Táto stopa mení povahu ďalších procesov a podmieňuje možnosť ich opätovného vznikania v čase, keď chýba podnet.

W. Penfield pozoroval, že keď jedinec zameria svoju pozornosť na niečo, zaznamenáva sa to v temporálnom kortexe oboch hemisfér. Všetky stimulácie, ktorým subjekt venuje pozornosť, sú zaznamenané v mozgu. Penfield označuje prejavy temporálnych lalokov ako psychické odpovede a nazýva ich „interpretačným kortexom“. Nepovažuje ho však za sídlo pamäti, pretože jeho chirurgické odstránenie neanuluje pamätanie si práve vybavenej udalosti.

Objektívnym základom pamäti je skutočnosť, že nový podnet sa zapamätáva v dôsledku jeho zapojenia sa do reflexného oblúka, že v reflexnom charaktere zapamätávania je aj jeho podstata ako psychického procesu, ktorý spojuje organizmus s celým obklopujúcim svetom, so všetkým čo má preň význam.

Fyzikálne a chemické teórie

Podľa fyzikálnych teórií / teórií neurónových modelov prechod akéhokoľvek impulzu cez určitú skupinu neurónov zanecháva fyzickú stopu. Biochemické výskumy naznačujú dvojstupňový charakter procesu zapamätávania.

1. stupeň (bezprostredne po pôsobení podnetu): V mozgu prebieha krátkotrvajúca elektrochemická reakcia vyvolávajúca spätné fyziologické zmeny v bunkách - fyziologický základ mechanizmu krátkodobej pamäti.

2. stupeň: Vlastná biochemická reakcia spojená so vznikom nových potenciálov, neprebiehajú spätné chemické zmeny v bunkách - považuje sa za mechanizmus dlhodobej pamäti.

Chemické teórie pamäti predpokladajú, že špecifické chemické zmeny prebiehajúce v nervových bunkách pod vplyvom vonkajších podmienok sú základom mechanizmu procesov spevňovania, uchovávania a obnovovania stôp. Ide o rôzne preskupovanie bielkovinových molekúl neurónov a predovšetkým molekúl tzv. nukleidových kyselín. Deoxirybonukleidová kyselina (DNA) sa považuje za nositeľa genetickej, dedičnej pamäti, rybonukleidová kyselina (RNA) za základ autogenetickej, individuálnej pamäti.

Teórie organizovania

Títo teoretici, predstavitelia tvarovej psychológie (Wertheimer, Köhler, Koffka), vychádzajú z holistických biologických koncepcií a argumentujú, že na uchovanie / zapamätanie zložitej situácie nestačí len púhy styk v čase vzájomne indiferentných, ľubovoľných prvkov, že na to treba čosi viac. Proces organizovania zapamätávaného materiálu postupne do väčších významových celkov je základom prístupu tvarovej psychológie k problému pamäti.

H. Restorff sa venoval problematike závislosti zapamätávania od štruktúry materiálu, od organizácie, ktorá spočíva priamo v materiály. Zistil, že čím je materiál lepšie zorganizovaný, tým ľahšie je jeho uchovanie.

Typy pamäti

Pamäť môžeme klasifikovať podľa rôznych kritérií, najčastejšie podľa dĺžky uchovania informácií a podľa typu informácií.

Podľa dĺžky uchovania informácií

Senzorická (zmyslová) pamäť

Ide o najkratšiu formu pamäti, ktorá uchováva informácie prichádzajúce našimi zmyslami po dobu niekoľkých milisekúnd. Uchováva presný obraz zmyslových podnetov, čiže akúsi kópiu senzorických skúseností, ktorá v nej ostáva tak dlho, kým z nej psychika nevyťaží potrebné informácie. Bezvýznamné podnety sú preto zabudnuté, kým významné sú posunuté ďalej do krátkodobej pamäte. Súčasťou senzorickej pamäte je aj ikonická pamäť (vizuálne informácie) a echoická pamäť (sluchové podnety).

Napríklad, keď ideme na bicykli a všimneme si dieru. Vnímame ju zrakom, teda naším zmyslom. Informácia sa presunie do senzorickej pamäte, kde sa rozhodne, že diera je pre nás v daný moment nebezpečná a túto informáciu si potrebujeme chvíľu ponechať.

Krátkodobá pamäť (KDP) / Pracovná pamäť

Krátkodobá pamäť uchováva informácie po obmedzenú dobu, zvyčajne do 20 sekúnd, a má obmedzenú kapacitu (7 ± 2 položky). Je to ako „pracovný stôl“ vedomia, kde sa spracovávajú informácie potrebné pre aktuálne úlohy. Informácie z KDP sa môžu preniesť do dlhodobej pamäte, ak sú dostatočne spracované alebo opakované.

Funkciou krátkodobej pamäte je krátkodobé udržanie informácií, ktoré potrebujeme k svojim psychickým aktivitám. Počas niekoľkých sekúnd uchováva krátkodobá pamäť obmedzené množstvo informácií, a to 7 ± 2 položky. Je možné v nej udržať aj informácie zo zmyslových modalít, napr. vôňu parfému, melódie, chute, alebo aj citové zážitky.

Dva podsystémy KDP:

• Fonologický uzol (artikulačný): Okamžitá pamäť pre čísla alebo slová, ktoré sa opierajú najmä o ich zvukovú podobu.
• Konceptuálna pamäť: Uchovávame v nej významy a myšlienky obsiahnuté v hovorenej reči a písaných textoch.

Dlhodobá pamäť (DDP)

Dlhodobá pamäť má takmer neobmedzenú kapacitu a uchováva informácie po dlhé obdobie, od minút až po celý život. Informácie sa do DDP prenášajú z KDP procesom konsolidácie, ktorý trvá približne 30 minút. Dôležitú úlohu pri prenose informácií do DDP hrá sémantické kódovanie (pochopenie významu).

Dlhodobá pamäť je síce pasívnou časťou pamäte, ale zato poskytuje obrovský sklad pre uchovanie informácií. Tieto informácie sú tiež sprostredkované našimi zmyslami, ale uchovávať si môžeme aj myšlienky, pocity, predstavy. Proces upevnenia (konsolidácie) pamäťových stôp trvá približne 30 minút. Ak si na nejakú vec vieme spomenúť po uplynutí 30 minút odkedy sme sa s ňou naposledy zaoberali, potom je naisto uložená v dlhodobej pamäti.

Podľa typu informácií

Dlhodobá pamäť sa ďalej delí na niekoľko typov:

Deklaratívna (explicitná) pamäť

Uchováva vedomosti, ktoré môžeme vedome vybaviť a verbalizovať. Delí sa na:

• Epizodická pamäť: Slúži na uchovanie a vybavenie si udalostí, príhod. Tieto udalosti si pamätáme v presnom priestorovom, časovom vymedzení a sú pre nás subjektívne dôležité. Súčasťou epizodickej pamäte je autobiografická pamäť (pamäť na osobné zážitky, najtrvalejšie sú tie zážitky, ktoré mali silný emocionálny sprievod) a tiež zábleskové spomienky (spomienky na to, čo sme robili napr.
• Sémantická pamäť: Uchovávanie a využívanie znalostí o slovách a pojmoch, ich vlastnostiach a vzájomných vzťahoch. Obsahuje konkrétne i abstraktné pojmy, ich ukladanie sa deje prostredníctvom verbálneho kódovania. Štruktúra sémantickej pamäti je hierarchická, pojmy sú uložené podľa stupňa všeobecnosti a sú vzájomne poprepletané.

Procedurálna (implicitná) pamäť

Obsahuje pravidlá, zručnosti a automatizované postupy, ktoré si vybavujeme nevedome. Sem patria napríklad motorické zručnosti (jazda na bicykli, písanie), kognitívne operácie (gramatické pravidlá) a podmienené reflexy.

Implicitná pamäť spracováva informácie nevedome. Opakovaním niektorej činnosti sa nevedome vytvára pamäťová stopa. Príkladom sú zručnosti ako šoférovanie auta alebo jazda na bicykli, ktoré sa časom stávajú automatickými.

Implicitná pamäť sa ďalej delí na:

• Asociatívna: Učí sa spájať si podnety (klasické podmieňovanie) alebo správanie so spätnou väzbou (operatívne podmieňovanie).
• Neasociatívna: Reakcia na ten istý opakujúci sa podnet (napr. habituácia - znižovanie reakcie na opakovaný podnet).

Zabúdanie

Zabúdanie je opakom uchovávania informácií. Je to proces, pri ktorom strácame prístup k informáciám uloženým v pamäti. Zabúdanie nie je len negatívne, ale v rámci udržania zdravej psychickej regulácie je vlastne nevyhnutné. Existuje niekoľko teórií vysvetľujúcich zabúdanie:

• Teória rozpadu stopy: Oslabenie pamäťovej stopy jej nepoužívaním vedie k jej rozpadu.
• Teória interferencie: Zabúdanie v dôsledku prekrývania sa novej informácie so starou informáciou.
• Straty vodítok: Informácie v dlhodobej pamäti sú triedené do kategórií a prepojené do sémantických sietí, preto je ich vybavovanie rýchlejšie. Strata týchto „vodítok“ môže viesť k zabúdaniu.

Výživa a prekrvenie mozgu

Pre správne fungovanie pamäti je dôležitá optimálna výživa a dostatočné prekrvenie mozgu. Mozog je energeticky najnáročnejší orgán a potrebuje stály prísun živín a kyslíka. Zdravá strava bohatá na omega-3 mastné kyseliny, antioxidanty a vitamíny skupiny B, spolu s pravidelným cvičením, ktoré zlepšuje prekrvenie mozgu, môže pozitívne vplývať na kognitívne funkcie, vrátane pamäti.

Premenlivé spomienky

Je dôležité si uvedomiť, že naše spomienky nie sú dokonalé záznamy minulosti. Mnohé experimenty dokázali, že naše spomienky sa môžu meniť a skresľovať bez toho, aby sme si to uvedomovali. Sú výsledkom komplexného a dynamického procesu spracovania informácií v mozgu, kde sa jednotlivé časti informácie spájajú do celkovej predstavy.

tags: #reprodukcia #priklady #apmat